Velebili ho za literárnu a duchovnú činnosť, menej už za jeho účasť na riadení štátu. Bolo pôsobenie Martina Rázusa, básnika v obleku poslanca, len prejavom akéhosi sentimentálneho idealizmu, ktorým nastavoval zrkadlo mocenským záujmom vládnych strán? Alebo mali ciele ním sformulovaného programu Slovenskej národnej strany nádej dosiahnuť reálne kontúry?
Slovenská národná strana oslovila po vzniku ČSR len malý počet voličov, čím bola odsunutá na perifériu politického života. Pridržiavala sa tradičného kurzu politiky stredu a prihlásila sa k nacionalizmu, všenárodnej solidarite, demokracii a k samospráve, pričom odmietala náboženské a triedne rozvrstvenie spoločnosti. Leitmotívom strany boli výzvy k vybudovaniu a zveľaďovaniu autonómneho Slovenska.
V radoch SNS môžeme od roku 1914 sledovať politický vzostup evanjelického kňaza a spisovateľa Martina Rázusa, ktorý vyústil do zaujatia predsedníckeho kresla strany v roku 1929. Od roku 1928 pôsobil na pôde Krajinského zastupiteľstva, po voľbách roku 1929 vyplnil jediný poslanecký mandát, ktorý SNS nepriamo získala a ktorého prostredníctvom sa zaktivizovala vo vrcholovej politike. Ak práve nie na pôde Národného zhromaždenia, požiadavke uznania teritoriálnej, národnej a politickej subjektivity Slovenska sa horlivo venoval v úvodníkoch tlačového orgánu SNS (Národné noviny), a v rokoch 1934 – 1935 i v jeho vlastnom periodiku Slovenské národné noviny.
Žiadne tupé „hejslováčenie“
Martin Rázus citlivo reagoval na pomery v slovenskej kultúre. Nečudo, veď sa radil najmä medzi kultúrnych dejateľov a politicky sa angažoval relatívne krátky čas. Navyše účinkovanie osobností kultúrneho života na politickej scéne nebolo v období 1. ČSR ničím výnimočným.
Mohlo by sa zdať, že v kultúrnej oblasti nebolo vláde čo vyčítať. Na rozdiel od ekonomickej či sociálnej sféry sa v tomto smere objavil rozmach nebývalých rozmerov. Útlak, doliehajúci na slovenskú tvorbu zo strany uhorských štátnych orgánov pred rokom 1918, vystriedali príležitosti na sebarealizáciu umelcov a obnovovanie kultúrnych, vedeckých a osvetových inštitúcií. Podľa zákona z 10. decembra 1918 sa úradným jazykom na Slovensku stala slovenčina.
Od vzniku ČSR intenzívne prebiehal proces poslovenčovania škôl, s čím súvisel masívny odliv učiteľov maďarskej národnosti, ktorí neprejavili lojalitu voči novovzniknutému štátnemu útvaru. Chýbajúce kádrové, materiálne i odborné predpoklady na vedenie školstva spočiatku suplovali českí učitelia, povolaní do slovenských škôl a vyzbrojení českými učebnicami. Správu školstva na našom území zabezpečovali českí úradníci na čele s Antonom Štefánkom. Žiakom tak bola prostredníctvom vyučovania priamo podsúvaná „štátotvorná“ idea čechoslovakizmu, vychádzajúca z predstavy jednotného československého národa, spoločnej kultúry, histórie a spoločného československého jazyka.
Uvedená teória bola časom prekonaná, v období 1. ČSR však vyvolávala neustále spory medzi jej zástancami a stúpencami slovenskej svojbytnosti, ktorú, pochopiteľne, popierala.
Vplyv čechoslovakizmu a paternalistických predstáv českých učiteľov na mladé generácie Rázus považoval za neuralgický bod vývoja kultúrneho života Slovákov. Od pražského centra požadoval predovšetkým akceptovanie existencie samostatného slovenského národa. Tvrdil: ,,Český národ a slovenský národ, ako bratské slovanské dva kmene, tvoria navonok jednotný celok. Pre vnútorný pomer k sebe však podržujú si oba svoj národný charakter ako základ všetkých svojich životných právd“ (Rázus 1997, 173).
Na obhajobu slovenských záujmov proti čechoslovakizmu postavil ideu nacionalizmu. Súdil, že práve ten je jediným účinným nástrojom hospodárskej a kultúrnej sanácie Slovenska, aj keď si uvedomoval, že v čase jeho politického pôsobenia bolo na ňu nazerané už ako na atavizmus, či ako on spomínal – ,,tupé hejslováčenie, boj o ľubozvučnú slovenčinu, historickú tradíciu atď.“ (Rázus 1930, 2).
Nacionálnu politiku, ktorá mala byť uplatňovaná umiernenou formou, teda administratívnymi reformami, charakterizoval heslom „pomôžme národu a pomôžeme všetkým vrstvám spoločnosti“ (Program SNS, 3), z čoho vyplývalo úsilie štátu zabezpečiť vlastnícke práva národa na územie, ktoré obýva. Len národ spokojný s existenčnými podmienkami mohol podľa neho predstavovať oporu vlastného štátu pred vonkajšími, ale i vnútornými nepriateľmi z radov nemeckých a maďarských revizionistov.
Hoci Rázusova politika počítala so spoločným štátnym útvarom s Čechmi, súdiac, že zväzok s českými krajinami predstavoval najvhodnejšiu eventualitu vývoja Slovákov, svetlú budúcnosť dvoch bytostne spriaznených národov podmieňoval nájdením vhodného spôsobu súžitia. Pripomínal, že „náš nacionalizmus nie je čechofobský, keď žiada pre Slovensko, čo mu patrí. Nakoľko však možnosti života sú na Slovensku až veľmi ohraničené, nemôže sa obísť bez toho, aby ich nezaisťoval v prvom rade pre slovenský národ a jeho príslušníkov“ (Program SNS, 3).
Cesta k zdravej hospodárskej cirkulácii
Nevyhnutným predpokladom naštartovania a udržania hospodárskeho rozkvetu v novej republike bolo uskutočnenie dôležitých štrukturálnych zmien. Tým sa zasiahlo do kvality života podstatnej časti obyvateľstva, najmä v zaostalejších východných regiónoch.
Slovensko trpelo predovšetkým stagnáciou industrializácie a nerozvinutou dopravou, sociálna situácia sa však zhoršila i kom a drobným, resp. stredným živnostníkom. Flagrantné ekonomické problémy, citeľné najmä počas hospodárskych recesií, boli živnou pôdou pre šírenie protivládnej propagandy opozičných strán.
Dôveru Slovákov v rozhodnutia pražskej vlády značne nahlodávali práve autonomistické strany. Tie zaryto kritizovali prevažné zastúpenie českých reprezentantov v centrálnych vládnych orgánoch, z čoho vyplývalo nepochopenie osobitých podmienok vývoja hospodárstva na Slovensku. Mužom, ktorý skostnatený nacionalistický program Slovenskej národnej strany na začiatku 30. rokov obohatil o hospodársky a sociálny aspekt, bol práve Martin Rázus.
Rázus bol presvedčený, že Slovensko je spoločným československým hospodárstvom zbytočne ukracované. Oporou jeho národohospodárskej koncepcie bolo ekonomické vyrovnanie s českými krajinami, čím sa malo zabrániť postupu, uplatňovanému vládou, pri ktorom do rozvoja jednotlivých častí republiky investovala v závislosti od ich podielu na celkovom ekonomickom raste.
V otázke slovenského priemyslu, ktorý trpel nevýhodnými tarifami, sa vyjadril, že riešenie spočíva ,,v jednakom daňovom a tarifnom poriadku. Potom ostatné zasa pôjde samo od seba, (…) treba len spravodlivé rozdelenie štátnych dodávok, investícií, potom bude zdravá hospodárska cirkulácia“ (Rázus 1930, 1). Problém sadzieb poplatkov v ČSR totiž videl v tom, že hoci boli slovenské výrobky rovnako kvalitné, ba snáď i kvalitnejšie ako nemecké, v dôsledku drahej dopravy do Čiech a na Moravu o ne klesal záujem. ,,Hospodársky život súvisí s tvorivou prácou česko-nemecko-židovského zamoravského kapitálu. Tento kapitál svojou nepomernou váhou, ak bude u nás len zbierať a nie investovať, vyčerpá všetky hospodárske sily Slovenska“ (Rázus 1930, 1). Rázus preto upozorňoval na povinnosť vlády prideľovať peniaze zo štátneho rozpočtu predovšetkým podnikom na Slovensku a na Podkarpatskej Rusi.
Rozkvet hospodárstva a zaistenie konkurencieschopnosti Slovenska teda determinovalo ekonomické vyrovnanie s českými krajinami. Ako však zaistiť vyrovnanie hospodárske a sociálne, ak Slovákom chýbala integrita politická?
Chrbtová kosť programu SNS
Priam zázračným všeliekom na ozdravenie hospodárstva a kultúry na Slovensku malo byť podľa Rázusa priznanie slovenskej samobytnosti a politickej autonómie. Tŕňom v jeho oku boli unifikačné opatrenia vlády, vzťahujúce sa na všetky rezorty štátnej správy. Nielen príliš krátke účinkovanie regionálneho, čiastočne decentralizujúceho vládneho orgánu (Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska), ale od roku 1927 tiež implementáciu krajinského štátneho zriadenia chápal len ako výrazy „bezduchého centralizmu“, pretože slovenským administratívnym orgánom boli Prahou priznávané iba nepatrné kompetencie.
Ako rigidný zástanca slovenskej samobytnosti presadzoval samosprávu slovenského územia, pričom za najširší možný variant v rámci jednotného československého štátu považoval autonómiu, zakotvenú v Pittsburskej dohode z mája 1918. Tá garantovala Slovákom vlastnú administratívu, súdnictvo a snem.
Rázus ako najvhodnejšiu alternatívu riešenia legislatívnej otázky predkladal zostavenie krajinského snemu so zákonodarnou právomocou vo všetkých záležitostiach, ktoré sa netýkali súdržnosti a jednoty Československa.
Autonómia Slovenska tvorila chrbtovú kosť programu SNS. Mala byť prostriedkom na nivelizovanie hospodárskej a sociálnej úrovne vyspelejších českých krajín so zaostalým východom republiky, ale tiež praktickým nástrojom na upevnenie česko-slovenských vzťahov a zaistenie stability republiky. ,,Autonomizmus nie je separatizmus,“ tvrdil, „ale vhodná, priliehavá a rozumná forma spolužitia a štátnej jednoty. Práve centralizmus je to, čo kultivuje separatistické prvky od prevratu vo výhodách jednej časti republiky a jej príslušníkov. Tento separatizmus centralizmus nedokáže zdolať, lebo nezdolá seba – svoju povahu“ (Program SNS, 3).
Rázus bol presvedčený, že príčinou jednostranného vývoja a nezrovnalostí v ČSR bolo najmä zloženie parlamentu a výkonného úradníctva, a to nielen v centrálnych, ale vôbec vo vysokých úradoch. Ťažiskovým problémom bola ideová roztrieštenosť slovenskej politickej reprezentácie. ,,Prvým problémom tejto republiky je nie problém nemecko-český, ale česko-slovenský. Kým táto republika bude stáť, kostrou jej budú v prvom rade Česi a Slováci. Je načase, aby sa slovenské otázky dostali do popredia“ (Rázus 1930, 1).
Keďže sa SNS usilovala zjednocovať rôznorodé záujmy jednotlivých spoločenských vrstiev, i jej líder, prirodzene, negatívne vnímal rozdielnosť propozícií riešení kľúčových politických otázok tých strán, ktoré fungovali na stavovskej báze. Jeho averziu voči sociálnodemokratickej, agrárnej či živnostenskej strane navyše podčiarkovala skutočnosť, že tieto tvorili súčasť celoštátnej organizácie a nemali slovenské frakcie, čím sa, pochopiteľne, museli dištancovať od idey autonómie Slovenska. „Nemôžem pochopiť stranícky boj, keď ide o výstavbu nášho štátu. A obraciam sa i k Slovákom poslancom. My slovenskú otázku nemôžeme si zariadiť každý o sebe. Musíme dať hlavy dovedna, a vy, českí naši bratia, buďte nám nápomocní“ (Rázus 1930, 1).
Navrhoval čo najskôr zriadiť aspoň základný celoslovenský politický program, ktorý by reagoval na naliehavé problémy doby. Veľké centralistické strany prostredníctvom viazaných kandidačných listín znemožňovali viesť zdravú regionálnu politiku, čím v konečnom dôsledku znižovali i výkonnosť parlamentnej slovenskej delegácie. Preto bolo v nastávajúcom období nutnosťou novelizovať volebný zákon a zrušiť viazané kandidátky, čím by sa odpolitizovali voľby do obcí a okresov.
Rekonštrukcia štátnej správy sa však nemohla uskutočniť bez personálnych výmen v administratívnych úradoch, ktoré boli obsadené takmer výlučne českými zamestnancami. Všetky ministerstvá a centrálne, resp. krajinské úrady mali byť z tohto dôvodu obsadené pomerným počtom Slovákov.
Rázus pritom počítal s uplatnením novej generácie kvalifikovaných síl zo Slovenska, ktorú odchoval už školský systém ČSR. Okrem toho súčasťou každého ministerského kabinetu mal byť slovenský tajomník, zodpovedný za rýdzo slovenské záležitosti. Ten by kompetencie ministra neobmedzoval, iba jeho činnosť preventívne doplňoval.
Politický vizionár alebo analfabet?
Pod vedením Martina Rázusa sa nenaplnili očakávania členov Slovenskej národnej strany osloviť väčší počet voličov a účinne intervenovať do štátoprávneho usporiadania ČSR. Pozíciou strany i autoritou jej predsedu otriasli hlavne zásadné politické kroky, s odstupom času hodnotené ako neuvážené, z ktorých do popredia vystupuje účasť na manifestačnom zhromaždení v roku 1932 (tzv. Zvolenský manifest).
Na sklonku politickej kariéry Rázus čelil nielen vážnym zdravotným ťažkostiam, ale tiež ponosám opozičných strán i vlastných spolupartajníkov, ktorí sa usilovali o získanie predsedníckej stoličky. Vytýkaná mu bola prehnaná viera v úspešné presadenie zásad Pittsburskej dohody, ktorá hraničila s naivitou, zaslepenosť pri hájení jeho politických osnov, či de facto politický analfabetizmus. Redaktor Slovenského denníka Karol Hušek o ňom po predčasnej smrti v roku 1937 napísal, že „buď sa do politiky nehodil preto, že mu v politike vadila básnická obrazotvornosť, alebo bol tak príliš zaujatý svojou literárnou robotou, že na domyslenie politických počinov a predsavzatí nemal dosť času“ (Hušek 1937, 1).
V. Clementis bol zas presvedčený, že najväčšou chybou kariéry tohto „politika omylov“ bolo nepragmatické spojenectvo s HSĽS, no tiež úzke väzby na „finančnícky založenú“ československú národnú demokraciu.
Napriek tomu mal Martin Rázus zástup sympatizantov, vyzdvihujúcich svedomitosť, nezištnosť a čestnosť, ktoré vnášal do politickej činnosti, najmä však snahu o dosiahnutie spravodlivosti a blaha slovenského národa. Akokoľvek teda jeho politickú osobnosť sprofanovali búrlivé udalosti 30. rokov, nemali by sme na Martina Rázusa hľadieť čiernobielou optikou, ale oceniť, že jeho koncepcia, nasýtená hlbokým sociálnym cítením, mala slúžiť celému národu. Národu, ktorý tak vášnivo obhajoval.
Použitá literatúra
Clementis, V.: Tragédia M. Rázusa. In: V. Clementis: Vzduch našich čias. Bratislava 1967, 362 – 364.
Gáfrik, M.: Martin Rázus. Osobnosť a dielo I. Bratislava 1998.
Gáfrik, M.: Martin Rázus. Osobnosť a dielo II. Bratislava 2000.
Hušek, K.: Martin Rázus. Básnik a politik slovenský. Slovenský denník 20/180, 1937, 1.
Kostolná, E.: Martin Rázus (1888 – 1937). Martin 1967.
Mečiar, S.: Rázusove Argumenty. Slovenské pohľady 3, 1942, 179 – 191.
Rázus, M.: Ako prísť k československej dohode? In: Chmel, R. (zost.): Slovenská otázka v 20. storočí. Bratislava 1997, 169 – 174.
Rázus, M.: Sociálny obsah slovensko-národnej myšlienky. Národné noviny 61/139, 1930, 1.
Rázus, M. ml.: O mojom otcovi. In: M. Gáfrik (ed.): Zborník Martina Rázusa. Liptovský Mikuláš 2003, 9–37.
Uhrin, P.: Album literárnych pamiatok. Martin 1983.
Zemko, M.: Slovensko v Československu. Bratislava 2004.
Pramene:
Program SNS: Čo žiada Slovensko. Turčiansky sv. Martin 1932.
Excerpované periodiká:
Národné noviny 1930 – 1937
Slovenský denník 1937
Internetové odkazy:
a) www.razus.sk
Obrazová príloha Spolok Martina Rázusa, www.wikipedia.org
Historik a novinár, absolvent odboru história na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Jeho odborným zameraním sú hospodárske a politické dejiny 1. Československej republiky, so zreteľom na slovenské autonomistické hnutie.