Fašizmus je veľmi oportunistický a schopný zmeniť svoj politický program na základe toho, čo považuje za výhodné. Jedna vec ale zostáva nemenná – ideológia. A jadrom fašistickej ideológie je ultranacionalistický mýtus o znovuzrodení.

Čo je fašizmus?

O definícii fašizmu sa medzi historikmi, politológmi a ďalšími humanitnými vedcami viedli debaty od momentu jeho vzniku. Súlad v názoroch na definovanie fašizmu dodnes neexistuje. Istá zhoda sa však u väčšiny bádateľov a vedcov začína vytvárať. Tento smer označil oxfordský profesor a zrejme najvplyvnejší „fašistológ“ posledných dvoch dekád Roger Griffin ako „nový konsenzus“ (New Consensus). Základom definície fašizmu historikov nového konsenzu sú dva kľúčové pojmy: „mýtus o znovuzrodení“ a „revolučný ultranacionalizmus“.

Mýtus o znovuzrodení je jedným z najčastejších mýtov v ľudských dejinách (Fénix povstávajúci z popola, zmŕtvychvstanie Ježiša Krista, renesancia, perestrojka a podobne). Téma znovuzrodenia pri klasifikácii fašistických hnutí nedáva zmysel. Koniec koncov, o istú formu znovuzrodenia sa pokúšal i Pol Pot v Kambodži či Stalin v Sovietskom zväze – ani jeden z nich však nebol fašista. Mýtus o znovuzrodení preto sám o sebe nemá pre fašizmus hodnotu a potrebuje byť ohraničený druhým termínom – ultranacionalizmom. Mýtus o znovuzrodení a ultranacionalizmus sa navzájom delimitujú natoľko, že vytvárajú pomerne precízny politologický a historický koncept, na základe ktorého môžeme určiť, ktoré hnutie je, a ktoré nie je fašistické.

V každej krajine bola konštelácia faktorov vedúcich k vzniku fašistických hnutí iná. I keď sa jednotlivé body politického programu fašistov z rôznych krajín môžu odlišovať (a aj sa odlišujú – a celkom zásadne), všetky fašistické hnutia majú spoločný rys, ktorý tvorí základ ich ideológie. Tým je práve mýtus o znovuzrodení a revolučný ultranacionalizmus. Všetky fašistické hnutia sa snažili o obnovu „zdegenerovaného“ a „dekadentného“ národa, etnika či komunity, s ktorou sa identifikovali, a o jej opätovné „povstanie z popola“ a vytvorenie novej, organickej – fašistickej spoločnosti.

Fašistický mýtus o znovuzrodení

Fašisti boli posadnutí „dekadenciou“ (resp. tým, čo si pod týmto termínom predstavovali), úpadkom a krízou spoločnosti, v ktorej žili. Dekadencia bola podľa nich moderná choroba, koreniaca v čím ďalej, tým väčšmi upadajúcej a rozkladajúcej sa západnej kultúre, ohrozujúcej existenciu samotnej komunity (väčšinou šlo o národ), s ktorou sa identifikovali. Fašistická ideológia sa však nesústredila len na tento negatívny prvok, neostala len pri kritike. Prinášala i „riešenie“, a to v podobe radikálnej národnej revolúcie a „očisty“ národa.

Fašizmus sľuboval vymeniť starých skorumpovaných politikov, nahradiť priemernosť a národnú slabosť mladosťou, heroizmom a národnou veľkosťou. Sľuboval zbaviť sa  neporiadku a dekadencie a vniesť do života poriadok a zdravie. Ako to už s podobnými utopickými predstavami býva,  tieto sľuby sa ku konkrétnej vízii nepriblížili. Navyše v realite, ak sa dostali k moci, spôsobili ešte väčší chaos a boli omnoho skorumpovanejší než demokratickí politici. Novinári, ktorí by na to však upozorňovali, boli buď mŕtvi, vo väzení, alebo žili v strachu.

Sľubovaná „očista“ sa zvyčajne začala na kultúrnom poli, napríklad zákazom istých foriem umení, ktoré boli považované za dekadentné. Končila sa však rasovou „očistou“ národa. Holokaust je v tomto zmysle najradikálnejším vyjadrením mýtu o znovuzrodení.

Fašisti videli svoje hnutie ako hnutie „regenerácie“, a to kultúrnej, sociálnej, ekonomickej i biologickej. Ako hnutie obnovy –  znovuzrodenia zdegenerovaného, dekadentného a upadajúceho národa. Fašizmus mal byť prostriedkom, ako zvrátiť negatívny vývoj a vrátiť národu/etniku/komunite jeho slávu, silu a vznešenú kultúru. Za týmito „vznešenými“ cieľmi sa však skrýval nekonečný sadizmus a brutalita. Vyústilo to do jednej z najväčších a najbolestivejších katastrof v ľudských dejinách, z ktorej sme sa dodnes celkom nespamätali. Fašistická snaha o „očistu“ totiž nevyhnutne vedie ku genocíde, alebo k vyvražďovaniu istej – neželanej – skupiny obyvateľstva.

Pozrime sa na niekoľko prípadov toho, ako sa mýtus o znovuzrodení prejavoval vo fašistickej propagande a ako sa fašistickí vodcovia snažili presvedčiť ľudí, že ich ideológia dokáže priniesť národu obrodu, očistu a znovuzrodenie.

Mussollini a Pontínske močiare

Mýtus o znovuzrodení vo fašistickom Taliansku mal množstvo podôb, predovšetkým preto, že taliansky fašizmus mal množstvo ideológov, ktorí sa snažili presadiť svoju vlastnú víziu „Nového Talianska“ (Giovanni Gentile, Giuseppe Bottai, Curzio Malaparte, Julius Evola, Dino Grandi a ďalší). O svoj vlastný „smer“ v rámci fašistickej ideológie sa pokúsil i Mussolliniho syn Vittorio, keď prišiel s koncepciou „Novismo“ („Novoismus“). Sám Duce rozhodnutiu k tomu, ako má teda „Nové Taliansko“ vyzerať, veľmi nepomohol. Detaily ho totiž príliš nezaujímali a vo svojom pragmatizme sa snažil podporiť každého, kto pre jeho režim prejavil nadšenie. Nech už si pod fašizmom predstavoval čokoľvek.

Aby sme však vybrali aspoň jeden propagandistický prejav mýtu o znovuzrodení aj z talianskeho fašizmu, pozrime sa na program premeny Pontínskych močiarov na úrodnú pôdu.

Pontínske močiare boli pomerne veľkým územím v strednom Taliansku (región Lazio) asi 45 km juhovýchodne od Ríma. Bolo to nehostinné územie plné bahna, komárov a malárie. Taliansky Červený kríž v medzivojnovom období odhadoval, že 80 % tých, čo v močiaroch strávia čo i len jedinú noc, sa nakazí maláriou. To Mussollini nemohol nechať len tak, jeho hnutie predsa prišlo urobiť v Taliansku poriadok. V roku 1928 si nechal schváliť tzv. „Mussolliniho zákon“, plán na vysušenie Pontínskych močiarov. Z bahniska chcel nechať urobiť úrodnú pôdu a ako metaforický symbol víťazstva fašizmu nad bahnom postaviť na tomto území niekoľko miest. S prácami sa začalo v roku 1929, v roku 1933 projekt zamestnával už 128 000 ľudí a posledný kanál, Mussolliniho kanál, ktorý odvádzal vodu do Tyrrhenského mora, bol dokončený v roku 1939. Projekt sa podarilo viac-menej úspešne dokončiť v roku 1939, keď bolo slávnostne otvorené posledné mesto.

Vďaka tomuto programu získalo Taliansko dohromady viac ako 600 tisíc hektárov úrodnej pôdy, 5 nových miest (Littoria dokončená v roku 1932 – dnes Latina, Sabaudia z roku 1934, Pontinia z roku 1935, Aprilia z roku 1937 a Pomezia z roku 1939) a niekoľko desiatok drobných dediniek a usadlostí. Všetky mestá boli starostlivo urbanisticky naplánované a charakteristická pre ne je typická fašistická architektúra. Celý program bol propagandisticky náležite využívaný, čím sa z relatívne úspešného programu stal symbol fašistickej obnovy a „Nového Talianska“.

Mussolliniho fašizmus bol založený skôr na kultúrnej než na biologickej očiste národa – i keď ani on sa nevyhol násilnému odstraňovaniu oponentov (známe bolo predovšetkým zavraždenie Matteottiho v roku 1924) či rasistickej vojne (invázia do Etiópie v roku 1935). V poslednej fáze svojej existencie (Republika Saló, 1943 – 1945) sa potom taliansky fašizmus transformoval do svojej radikálnej podoby a aktívne napomáhal nacistom uskutočňovanie holokaustu.

Napriek istým úspechom sa Mussollinimu nikdy nepodarilo presvedčiť Talianov, že ich zem skutočne potrebuje tak zásadnú zmenu a obrodu. Nikdy sa mu nepodarilo vytvoriť bájne „Nové Taliansko“, a to predovšetkým preto, že obyvateľstvo veľmi rýchlo prekuklo hnilobu za pozlátkou jeho režimu. Je trpko ironické, že silné partizánske hnutie, ktoré v Taliansku spontánne vzniklo na konci vojny, bolo vyjadrením presne toho spontánneho heroizmu a revolučného idealizmu, o ktorý sa Mussolliniho fašizmus snažil, no so svojou nenávistnou ideológiou nemohol nikdy dosiahnuť.

Hitler a pohľadnice

Hitler sa v podstate nikdy netajil tým, že chce Nemecko „očistiť“ od Židov. Myšlienka na „konečné riešenie“ sa však formovala dlhšie a k definitíve sa nacisti odhodlali až počas vojny. I v Nemecku sa tak fašistická (nacizmus je forma fašizmu) „očista“ začala najprv na kultúrnom poli. Nacisti zatvárali divadlá, múzeá a všetky ďalšie kultúrne ustanovizne, ktoré považovali za dekadentné. Zaujímavá bola tiež „Výstava degenerovaného umenia“ v Mníchove medzi 19. júlom a 30. novembrom 1937. Nacisti zozbierali viac ako 650 umeleckých predmetov (väčšinou obrazov a sôch), aby dokázali, že istý, nimi nepreferovaný druh umenia je zdegenerovaný a kazí „čisté“ nemecké umenie. Hitler pred výstavou vyhlásil „neľútostnú vojnu“ kultúrnej dezintegrácii, dekadentnosti, slabosti charakteru, mentálnym poruchám a rasovej nečistote. Zaútočil na „tárajov, diletantov a podvodníkov s umením“. Paradoxne nacistická Výstava degenerovaného umenia bola nakoniec jednou z najúspešnejších umeleckých výstav v dejinách Nemecka. Navštívilo ju viac ako 2 milióny ľudí, v priemere 20 000 denne, čo okrem iného znamenalo, že ju navštívilo tri a pol ráz viac ľudí než oficiálnu výstavu nacistického umenia schváleného stranou, ktorá sa konala v tom istom čase.

Zaujímavým vyjadrením mýtu o znovuzrodení v nacistickej propagande bola séria pohľadníc zobrazujúca rôzne nemecké mestá s vychádzajúcim slnkom – a s hákovým krížom. Nový deň symbolizoval práve tento fašistický mýtus o znovuzrodení. S nacistami totiž podľa ich propagandy prichádzalo svetlo a nádej na lepšiu budúcnosť.

Motív vychádzajúceho slnka sa často objavoval i na plagátoch s Hitlerom. Z roku 1936 pochádza plagát „Nech žije Nemecko“, na ktorom je Hitler s „anjelskou aurou“ – slnkom symbolizujúcim znovuzrodenie. Sám Führer reprezentuje spasiteľa so svätožiarou. Nacistická vlajka plápolajúca vo vetre vyvoláva dojem nového vánku v politike  a celkovo budí plagát až náboženský dojem.

Nacistická propaganda bola v tomto zmysle premyslená a veľmi efektívna. V Nemecku si však mýtus o znovuzrodení našiel i to najradikálnejšie vyjadrenie, keď nacisti pristúpili od očisty kultúrneho života k biologickej očiste rasy. Od Akcie T4 (tajný program na vyvražďovanie postihnutých ľudí) až po zverstvá holokaustu – to všetko bolo vyjadrením zvrátenej snahy nacistov o znovuzrodenie národa a očistu krvi.

Mosley a karikatúry

Najväčším a najrelevantnejším fašistickým hnutím vo Veľkej Británii bola Britská únia fašistov pod vedením Oswalda Mosleyho. I keď šlo o takmer bezvýznamné hnutie s minimálnym vplyvom, britským fašistom sa podarilo rozvinúť až prekvapivo komplexnú ideologickú koncepciu. Od samého počiatku existencie hnutia prezentovali Mosleyho muži vo svojich prejavoch, tlači či pamfletoch víziu Británie v absolútnej kríze. Podľa ideológov BUF bola ich krajina vedená bandou skorumpovaných a nekompetentných politikov, tzv. „starým gangom“ (old gang). Okolitý svet bol zas ovládaný komunistami a Židmi, ktorých jediným cieľom bolo zničiť Spojené kráľovstvo. Židov označovala propaganda BUF spočiatku za „medzinárodných finančníkov“ či za „medzinárodných bankárov“.

Dekadencia, ktorú všetci títo „nepriatelia národa“ spôsobovali, sa prejavovala rôznymi spôsobmi – od sexuálnej neprístojnosti cez ekonomický, kultúrny a sociálny úpadok až po psychologické poruchy. Od toho všetkého mohol Britániu zachrániť len fašistický korporatívny štát. Mosley chcel prevziať moc, zakázať iné strany, dohodnúť sa s Hitlerom a nekompromisne vykorisťovať (i za cenu nekonečných obetí) britské impérium. Vzhľadom na to, že v istom období malo v hnutí významný vplyv radikálne antisemitské krídlo, je pravdepodobné, že by postupne pristúpil i k likvidácii Židov. Našťastie sa nikdy k prevzatiu moci ani len nepriblížil.

Vydarenou metaforou mýtu o znovuzrodení boli v propagande BUF napríklad karikatúry, ktoré pre hnutie kreslil inak relatívne zdatný karikaturista pôvodom z Austrálie John Gilmour. Jedna z najvydarenejších je z decembra 1933, na ktorej je postavička s glóbusom namiesto hlavy (reprezentujúcu svet). Postavička sedí na lodi s nápisom „demokracia“, potápajúcej sa do mora s nápisom „chaos“. Jediná nádej prichádza od postavy v uniforme BUF stojacej v diaľke. Táto postava hádže smerom k „Svetu“ záchranné koleso s nápisom „fašizmus“.

V podobnom duchu sa nesie ďalšia karikatúra z januára 1934. Je na nej Francúzsko v odpadkoch, so zdevastovanými budovami a v plameňoch. Na druhej strane kanála stojí obor s nápadne židovskými rysmi a s nápisom „medzinárodný finančník“ držiaci v rukách „Wasteminster“ (skomolenina mena sídla britského parlamentu Westminsteru, waste = odpad). Obrázok evokuje, že je len otázkou času, kedy tento obor zničí aj Britániu. „Našťastie“ je v diaľke na obzore vidieť vychádzajúce slnko s nápisom „korporatívny štát“ – jedinú nádej na spásu Veľkej Británie.

I takouto formou sa britskí fašisti snažili svojich sympatizantov presvedčiť o prichádzajúcom nebezpečenstve, pred ktorým ich boli schopní ochrániť len oni. Našťastie mu Briti nikdy nedali najmenšiu šancu ísť ďalej než za primitívne výzvy v uliciach a niekoľko dnes už dávno zabudnutých kresieb vo fašistickej tlači.

Nebezpečenstvo

Príkladov by sme našli, samozrejme, ohromné množstvo. Fašisti boli „očistou“ a „regeneráciou“ národa posadnutí. Ako som však už zmienil, do ďalšej fázy, teda „čo potom“, až by národ regeneráciou prešiel, nevideli. Vedeli presne, od koho je potrebné národ očistiť. Ako by ale vyzerala budúcnosť po tejto očiste, či v ktorom momente by očista skončila (keď by už bolo vraždenia dosť),  na to plán nemali.

Fašizmus sa snaží pôsobiť na ľudské emócie a city, využíva strach. Racionálne argumenty ho nezaujímajú a skutočné riešenie problémov neprináša. V tom je utopický, a zároveň extrémne nebezpečný. Len čo sa totiž človeku v hlave uhniezdi myšlienka o „ohrození“ komunity, ku ktorej cíti, že prináleží, je schopný v mene jej „ochrany“ neuveriteľne ohavných vecí.

Použitá literatúra:

• Drábik, J.: K problematike definície pojmu fašizmus, „nového konsenzu“ a vývoja v bádaní o fašizme.  Historický časopis,4, 2014, 695 – 718.
• Drábik, J.: Mýtus o znovuzrození. Britská unie fašistů a její propaganda. Praha 2014.
• Eatwell, R.: Fascism. A History. London 2003.
• Griffin, R.: Modernismus a fašismus. Pocit začátku za Mussolliniho a Hitlera. Praha 2016.
• Griffin, R.: The Nature of Fascism. London 1991.
• Payne, S.: A History of Fascism 1914-45. London 1995.
• Thurlow, R.: Fascism in Britain. From Oswald Mosley´s Blackshirts to the National Front. London 2009.

Obrazová príloha: wikipedia.org, Bundesarchiv, archív autora