Winston Churchill zažil za svojho života mnoho pádov, musel prekonať množstvo problémov a veľakrát pochybil. Počas svojich „rokov divočiny“, keď sa ocitol na úplnom dne, odišiel do Spojených štátov. To sa mu takmer stalo osudným.

Sir Winston Leonard Spencer-Churchill je notoricky známou postavou druhej svetovej vojny a vlastne i celej britskej histórie. I v silnej konkurencii Stanleyho Baldwina a Margaret Thatcherovej o ňom môžeme bezpečne hovoriť ako o najvýznamnejšom politikovi britských dejín 20. storočia a zároveň i ako o jednom z najvýznamnejších politikov minulého storočia vôbec. Jeho politická kariéra však nezačala 10. mája 1940, keď sa stal ministerským predsedom Veľkej Británie. Cesta k tomuto kreslu bola dlhá, vyčerpávajúca, a neraz na nej takmer prišiel o život.

Britský buldog

V politike pôsobil Churchill prakticky od konca 19. storočia a i keď má dnes mnoho obdivovateľov, treba poznamenať, že sa počas svojej kariéry dopustil nejednej vážnej chyby a mnohokrát zlyhal i v etickej rovine. Viedol však extrémne zaujímavý život a jeho úloha pri víťazstve Spojencov v druhej svetovej vojne je nespochybniteľná. Bol bez akýchkoľvek pochýb jedným z najlepších politikov svojej generácie, hoci – alebo možno práve preto – jeho politická kariéra nebola len priamočiarou cestou hore. Zažil toľko zlyhaní, koľko by ustál len málokto. A práve jeho húževnatosť a životaschopnosť ho robila takým skvelým vodcom, akým sa ukázal byť v priebehu druhej svetovej vojny. Nie nadarmo ho prezývali britský buldog.

Aj keď mal ako potomok významného šľachtica možnosť študovať na najlepších školách v krajine, príliš nevynikal. Pravda, okrem predmetov, ktoré ho bavili, napríklad dejepis. V roku 1893 – mal vtedy devätnásť rokov – sa stal kadetom na Kráľovskej vojenskej akadémii a v roku 1895 sa pridal ku kavalérii. Nejaký čas strávil v Indii a spolu so svojou jednotkou sa zúčastnil aj bitky pri Omdurmáne v Sudáne, ktorá sa považuje za poslednú bitku, kde bola nasadená britská jazda. Zaujímal sa i o politiku, zatiaľ sa ale nepresadil. Vo svojom volebnom obvode nezískal dosť hlasov. Keď vypukla búrska vojna, odišiel do Južnej Afriky, kde pôsobil ako korešpondent. Búrom sa ho však podarilo zajať. I tu sa prejavila jeho vzdorovitosť a húževnatosť. Z väzenia totiž ušiel – presnejšie z väzenskej latríny. Urobilo to z neho národného hrdinu. To mu okrem iného zabezpečilo otvorené dvere do politiky a úspešné voľby. V Dolnej snemovni prvý krát zasadol v roku 1901.

Ekonomické následky pána Churchilla

Nasledovali roky v parlamente, kde sa pomaly etabloval ako jeden z významnejších a známejších politikov a v roku 1906 sa dokonca stal ministrom – najprv ministrom kolónií, potom ministrom obchodu, až nakoniec v roku 1911 prvým lordom admirality (ministrom námorníctva). Prvá svetová vojna znamenala pre Churchilla i prvé vážne zakopnutie s ďalekosiahlymi následkami. A to hneď také, aké by mnoho iných politikov jednoducho nerozchodilo. Ako jeden z hlavných tvorcov sa totiž podieľal na plánovaní vylodenia v Gallipoli na Dardanelách, ktoré skončilo neúspechom, a najmä znamenalo pre Britániu takmer 50-tisíc mŕtvych a 150-tisíc zranených. Pre britskú armádu katastrofa, pre pozostalých strata, smútok a hľadanie vinníka. Za presadzovanie tohto, podľa mnohých nezmyselného útoku bol zodpovedný priamo prvý lord admirality. Okrem toho mu kolegovia v parlamente vytýkali i neoprávnené zásahy do právomocí veliacich dôstojníkov. Stálo ho to ministerské kreslo.

Churchill sa však dokázal do vlády veľmi rýchlo vrátiť. Už v roku 1917 sa stal ministrom pre výrobu vojnového materiálu. Po vojne potom zastával viaceré významné posty, kým v roku 1922 neprišiel nielen o kreslo ministra, ale aj o kreslo poslanca – v jeho volebnom obvode ho totiž nezvolili. Aj to však dokázal prekonať, našiel si iný okrsok a v roku 1924 sa vrátil aj do parlamentu, aj do ministerského kresla. Tentokrát na post ministra financií, kde už čoskoro spôsobil ďalšiu ohromnú katastrofu. Ako sa neskôr sám priznal, urobil jednu zo svojich najväčších politických chýb v živote. Zabezpečil totiž, aby sa Spojené kráľovstvo vrátilo k zlatému štandardu (v ktorom je hodnota meny odvodená od hodnoty zlata).

Abnormálne tým zaťažil britskú ekonomiku. Ceny britských výrobkov stúpli, hodnota peňazí vyplácaných robotníkom ako výplata, naopak, klesla. Netrvalo dlho a prišiel generálny štrajk. Významný britský ekonóm J. M. Keynes Churchillov krok ostro kritizoval a prišiel dokonca s knihou nazvanou Ekonomické následky pána Churchilla (ako priamu referenciu na jeho známu knihu Ekonomické dôsledky mieru, v ktorej kritizoval mierovú zmluvu s Nemeckom). Churchillova hviezda pomaly zapadala, okruh jeho priaznivcov sa zužoval.

Úpadok a pád Winstona Churchilla

V roku 1929 konzervatívna vláda padla a pre ostrý nesúhlas s politikou ústupkov voči Indii Churchill dokonca vystúpil i z Konzervatívnej strany (i keď neoficiálne, Churchill navrhoval namiesto ústupkov indickej samospráve, aby Ghándího priviazali pred brány Dillí a nechali ho rozšliapať slonom, na ktorom bude sedieť britský miestokráľ). Politicky bol takmer na dne. Britský historik Martin Gilbert označil toto jeho obdobie za „roky divočiny“. Malo to však svoje pozitíva. Churchill v 20. rokoch zarobil nemalé peniaze písaním (dokončil niekoľko historických kníh) a kráľovsky platenými prednáškami. Ako vládny politik však nemohol investovať na burze. Tým však už teraz nebol a tak sa s vervou do obchodovania na burze pustil.

Výsledky prišli takmer okamžite, bývalý britský minister financií rýcho bohatol. Ako rýchlo jeho zárobky prišli, tak aj odišli. V októbri 1929 totiž došlo ku krachu na newyorskej burze a všetko, čo Churchill zarobil, sa razom vyparilo. Na jednej večeri ho spolu s ďalšími biznismenmi privítal hostiteľ slovami „drahí priatelia a bývalí milionári“. Churchill pritom nielen že o peniaze prišiel, ale musel ešte nemalú sumu doplatiť. Bol na tom dokonca tak zle, že uvažoval o predaji svojho domu v Británii. Nakoniec ho zachránil fakt, že bol stále obľúbeným spisovateľom a žiadaným prednášateľom. Písanie a prednášanie mu splatilo dlhy, pokrylo životné náklady a ešte aj niečo zarobil.

Jeho sebadôvere to však rozhodne nepridalo. Začal navyše robiť hrubé politické chyby. I keď sa v Indii nevyznal a Ghándího stretol jedinýkrát, trval na tom, že Británia musí udržať svoju kolóniu za každú cenu. Ghándí bol pre neho „polonahým fakírom“. Spojil sa pritom s najradikálnejšími členmi Konzervatívnej strany a s niekoľkými renegátmi. Väčšina britských politikov v tom čase už chápala, že India je neudržateľná a je len otázkou času, kedy o ňu prídu. Keď sa väčšina snažila minimalizovať dopad tejto straty a pripraviť hladký priebeh s čo možno najväčšími výhodami pre kráľovstvo, Churchill tvrdohlavo trval na tom, že britskú moc treba obnoviť a udržať silou za každú cenu.

Bola to politika, ktorú si Británia nemohla dovoliť. Nálepka tvrdohlavého reakcionára Churchillovi ďalej likvidovala jeho už aj tak pošramotenú politickú povesť. Keď v roku 1931 padla vláda a vytvorila sa nová, národná, ktorá získala absolútnu väčšinu hlasov, s Churchillom sa vôbec nerátalo. Sám nevedel, ktorým smerom sa vybrať, ideovo bol celkom bezradný. Rozhodol sa preto vrátiť do Spojených štátov a zarobiť si ďalšie peniaze. To sa mu takmer stalo osudným.

Zlý smer

13. decembra 1931 niečo málo po pol jedenástej večer sa Churchill pokúsil prejsť newyorskú 5th Avenue. Hľadal finančníka Bernarda Barucha, s ktorým mal dohodnuté stretnutie. Zabudol však, kde presne býva, a tak poprosil taxikára, aby zastavil uprostred ulice. Chcel vystúpiť z auta a pozrieť si okolie. Zabudol pritom, že nie je v Spojenom kráľovstve, ale v USA. Predtým než vkročil na cestu si skontroloval, či sprava neprichádza žiadne auto. Nič nevidel a tak smelo vykročil z dverí taxíka. Auto prišlo zľava. Zrazil ho 26-ročný mechanik Edward F. Cantasano (známy skôr ako Mario Contasino). Spôsobil mu nepekné (otvorené) zranenie hlavy a zlomil dve rebrá. Boli to veľmi vážne poranenia.

Napriek tomu ostal pri vedomí. Objednal si taxík a nechal sa odviesť do nemocnice. Tam mu zachránili život. Nebolo to však zas až také jednoduché, nechýbalo veľa a Churchill mohol zomrieť. Pred políciou vypovedal, že celá nehoda je len a len jeho vina. Cantasano sa o svoju „obeť“ obával a neustále do nemocnice volal, aby zistil, v akom stave Churchill je. Na druhej strane sa britský politik obával, že by celý incident mohol Cantasanovi poškodiť, že by mohol prísť v krízou sužovanej krajine o prácu. Rozhodol sa preto, že sa sním stretne. V hoteli Waldorf-Astoria budúci britský ministerský predseda šoféra pohostil čajom a daroval mu svoju knihu The Unknown War s podpisom.

Päť dní po nehode predpísal Churchillovi jeho ošetrujúci lekár, istý Dr. Pickardt, liečbu: „… zotavovanie ctihodného pána Winstona S. Churchilla vyžaduje požívanie tvrdého alkoholu, a to najmä v čase jedla. Množstvo, prirodzene, nie je určené, ale minimálne požiadavky sú 250 kubických centimetrov.“ Z dobových obrázkov je zrejmé, že Churchill, známy svojou obľubou alkoholu, bral svoju rekonvalescenciu s absolútnou vážnosťou. Lekársky predpis mu zabezpečil dostatočný prísun jeho obľúbených nápojov i napriek tvrdej prohibícii, ktorú americká vláda zaviedla ešte v roku 1920.

„Na sebaľútosť nemám čas ani silu. Pre nárek a strach niet miesta.“

Zdalo sa, že 57-ročný Churchill je v koncoch. Jeho manželka Clementine písala v liste svojmu synovi: „Minulú noc bol veľmi smutný a povedal mi, že za dva posledné roky ho postihli tri veľmi ťažké rany. Najprv strata všetkých tých peňazí pri krachu. Potom strata politického postavenia v Konzervatívnej strane a teraz ten strašný telesný úraz. Povedal, že si nemyslí, že sa z týchto troch rán niekedy úplne spamätá“ (Jenkins, s. 444). To by však nebol Winston Churchill, britský buldog. So svojím agentom sa dohodol na zmene termínov prednášok a ešte z nemocničnej postele nadiktoval dojemný článok o svojej nehode:

„Bezpochyby som prežil každú bodavú bolesť, duševnú aj telesnú, ktorú môže zranenie z nehody, alebo, myslím, rana spôsobená šrapnelom, spôsobiť. Žiadna nie je neznesiteľná. Na sebaľútosť nemám čas ani silu. Pre nárek a strach niet miesta. Keby v ktoromkoľvek okamžiku v tejto dlhej sérii pocitov zastrel moje vnútro šedý závoj hustnúci do temnoty, nič viac by som už necítil, ničoho ďalšieho by som sa už nebál. Príroda je milosrdná a neskúša svoje deti, ľudí či zvieratá, viac, než znesú. Pekelné muky nastanú, len keď zasiahne človek. Pri všetko ostatnom žite nebezpečne, berte veci tak, ako prichádzajú. Nebojte sa ničoho, nakoniec všetko dobre dopadne“ (Johnson, s. 97 – 98).

Winston Churchill sa nevzdal ani na nemocničnom lôžku, bez peňazí a ako politický vyvrheľ. Za článok dostal 600 libier, čo bola na tú dobu veľmi pekná suma a zároveň najvyššia suma, akú kedy za jeden článok dostal. Prednáškové turné dokončil a keď v roku 1933 uchmatol Hitler moc v Nemecku, v Británii sa stal Churchill jedným z jeho najväčších kritikov. Netrvalo dlho a prepracoval sa do pozície vodcu opozície vládnej politiky vo vládnej strane. Úmerne s tým, ako rástla moc nacistov a Nemecka, rástol aj Churchillov odpor. A tiež jeho popularita. 10. mája 1940 sa stal ministerským predsedom, aby 13. mája predniesol v snemovni svoj možno najznámejší prejav o krvi, drine, pote a slzách, o tom, že Briti sa nikdy nevzdajú. Tvrdohlavo a nekompromisne viedol svoju krajinu, osamotenú proti dovtedy neporazenému Nemecku.

Použitá literatúra:

• Gilbert, M.: Churchill a Amerika. Brno 2007.
• Gilbert, M.: Winston Churchill : The Wilderness Years. London 2004.
• Jenkins, R.: Churchill : A Biography. London 2001.
• Johnson, P.: Churchill. Brno 2010.
• Keynes, J. M.: Ekonomické důsledky míru. Brno 2004.
• Keynes, J. M.: The Economic Consequences of Mr Churchill. London 1925.
• Toye, R.: Churchill’s Empire : The World That Made Him and the World He Made. London 2011.

Obrazová príloha: wikipedia.org, The Churchill project, The Churchill Papers, Cambridge university

Mgr. Jakub Drábik, Ph.D.

Vyštudoval históriu a v roku 2014 získal na Ústave svetových dejín Filozofickej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe titul Ph.D. Vo svojom výskume sa zaoberá komparatívnym štúdiom fašizmu (predovšetkým britského a českého fašizmu) a vybranými otázkami československých dejín. Absolvoval študijné a výskumné pobyty na Oxford Brookes University (2012/2013), Uniwersytet Wrocławski (2014), Central European University (2017/2018), Universität Wien (2021) a ďalších inštitúciách. Momentálne pracuje v Historickom ústave Slovenskej akadémie vied a na Masarykovej univerzite v Brne. Je autorom monografií Mýtus o znovuzrození (2014), Fašista (2017) a Fašizmus (2019). Je členom International Association for Comparative Fascist Studies (ComFas) a Slovenskej historickej spoločnosti pri SAV.