V apríli 1917 sa Lenin s hŕstkou verných vrátil z dlhoročného exilu. Keď prišiel, zdalo sa, že karty sú už rozdané a Rusko nastúpilo cestu k demokracii. On však presne vedel, čo chce. Odmietal prijať akékoľvek „demokratické“ kompromisy a tvrdošijne presadzoval svoju politickú víziu. Od boľševickej revolúcie uplynulo 100 rokov.
„Veni, vidi, vici“ – mohol si ako Ceasar povedať Lenin v jeseni pred sto rokmi. 7. novembra (25. októbra podľa juliánskeho kalendára) 1917 mala jeho strana v rukách centrum moci v Petrohrade. Mohol mať pocit, že skrotil a osedlal všemocného Leviatana – ruský štát. Mohol si myslieť, že ruskej spoločnosti otvoril dvere do nádhernej komnaty dejín, o ktorej snívali generácie socialistov celé desaťročia a náboženskí vizionári stáročia. „Až sa z toho krúti hlava“ – poznamenal vtedy. Len pred pár mesiacmi, v apríli 1917, sa s hŕstkou verných vrátil z dlhoročného exilu. Keď prišiel, zdalo sa, že karty sú už rozdané. Samoderžavie padlo, masové revolty v Petrohrade sa upokojili a ľudia sa z ulíc vrátili do práce a domov. Vznikla Dočasná vláda, ktorá mala priviesť Rusko k voľbám a k novej republikánskej ústave.
Lenin však presne vedel, čo chce. Odmietal prijať akékoľvek „demokratické“ kompromisy a tvrdošijne presadzoval svoju politickú víziu. Čoskoro boľševici ovládli ulicu i stále mocnejší petrohradský Soviet. Netrvalo dlho, a karty sa miešali znova. Tentokrát rozdávali boľševici a dostali aj hlavné tromfy. Napriek zdaniu však boli od víťazstva ďaleko. Štát, v ktorom obsadili sídlo vlády, sa nezadržateľne rozkladal a socializmus zostával v krajine, kde život takmer nič neznamenal, čoraz nejasnejším snom.
Nedotknuteľná ikona komunistickej ideológie
Komunistická mytológia postavila Lenina na najvyšší piedestál v panteóne svojich svätých. Počas celej existencie sovietskeho impéria bol nedotknuteľnou ikonou. Symbolizoval ideálneho revolucionára: múdreho, vzdelaného, rozvážneho, skromného, no zároveň – keď na to prišlo – aj vytrvalého, bojovného, nekompromisného, náročného nielen na seba, ale aj na iných. Stelesňoval nový sovietsky štát, ktorý vznikol a prežil najkritickejšie chvíle vďaka jeho strategickým rozhodnutiam.
Rovnako nemohol chýbať pri akejkoľvek zmienke o dni „D“ v modernej ruskej histórii, o 7. novembri 1917. Hoci podľa oficiálnej ideológie to bol najmä „ľud“, ktorý sa zmocnil vlády nad Ruskom, viedol ho Lenin. Tak o tom rozprávajú výjavy zobrazujúce túto udalosť. Slávny film Sergeja Ejzenštejna Desať dní, ktoré otriasli svetom, ktorý natočil na desiate výročie revolúcie v prakticky identických interiéroch a do istej miery aj s identickým komparzom, umiestnil Lenina nakláňajúceho sa nad davy a burcujúceho do útoku na sídlo vlády do centra diania.
V skutočnosti sa však Lenin od leta 1917 skrýval vo Fínsku. Po neúspešnom júlovom puči z obavy pred zatknutím zmizol v ryšavej parochni a s oholenou briadkou za hranice. Tam čakal, ako sa udalosti ďalej vyvinú, a odtiaľ organizoval revolučnú prácu. Vrátil sa krátko pred rozhodujúcim útokom na Zimný palác, no zostal radšej nenápadný a výraznejšie už do jeho organizácie nezasiahol. Naopak, jeho požiadavku, aby boľševici rázne a násilne uchopili moc v hlavnom meste bez odobrenia ďalšími revolučnými prúdmi z petrohradského Sovietu, ostatní boľševickí lídri odmietli. Skutočným organizátorom petrohradského prevratu bol Trockij.
Organizačný zmätok a nízke pudy útočníkov
Nešlo však o slávne víťazstvo. Je viacero verzií, ako sa útok na sídlo Dočasnej vlády v novembri 1917 odohral. Na rozdiel od heroickej ejzenštejnovskej verzie sú ostatné verzie menej prajné. Ukazujú viac na organizačný zmätok a nízke pudy útočníkov. Predovšetkým spomienky obrancov Zimného paláca hovoria o spíjaní, nezmyselnom zabíjaní a znásilneniach príslušníčok ženského bataliónu v paláci.
Tomu, čo sa dialo v Zimnom paláci, zodpovedá aj obraz revolučnej jesene v Petrohrade. Robotníci a vojaci získali vďaka socialistickej agitácii obrovské sebavedomie. Kľúčovú rolu zohrali soviety. Na jednej strane predstavovali inštitúciu priamej demokracie, reprezentujúcu vôľu ľudových vrstiev. Na druhej strane dokázali touto vôľou veľmi efektívne hýbať. Petrohradský soviet získal polroka po páde samoderžavia taký vplyv nad dianím, o ktorom Dočasná vláda mohla len snívať. Prostredníctvom robotníckych rád a odborov držal v rukách chod všetkých odvetví, bez ktorých štát kolaboval – najmä dopravu, vojsko a priemysel.
Už prvý oficiálny dekrét, ktorý Soviet vydal už v marci 1917, dal vojakom moc voliť svojich veliteľov. Bolo to opojné a malo to zničujúci efekt: dlhodobý rozklad armády prudko akceleroval. Vojna už bola príliš dlhá, extrémne vyčerpala krajinu a demoralizovala spoločnosť. Robotníci i roľníci v uniformách, ktorí zúfalo strádali, „zhrubli“. Balíček životných potrieb sa scvrkával na živočíšne minimum, no čoraz viac požadované s maximálnym nasadením.
A to tým väčšmi, keď do hry vstúpil alkohol, ktorý davovým akciám, rabovaniu i ozbrojeným potýčkam s mocou dodával orgiastický náboj. Stáročný systém autorít sa zrútil. Pánom sa stala ulica a dav. Buržujom to dal tvrdo pocítiť. Čím viac narastal konflikt medzi starým a novým poriadkom, tým viac ho prerastala zbytočná krutosť. Mala obrovský priestor – v osudnej novembrovej noci síce prebehol puč, no revolúcia, v ktorej bolo dovolené všetko, sa len začínala.
Vojna proti všetkým
Prevrat v Petrohrade, aj keď išlo o hlavné mesto ríše, ešte zďaleka nič neznamenal. Často sa citujú Leninove slová o tom, že v tých dňoch ležala moc na ulici a boľševici ju jednoducho zdvihli. Sú výstižné, no tá moc bola iluzórna. Nenávidený militarizovaný štát, ktorý boľševická strana dobyla v jeho samotnom centre, sa začal pod rukami nových vládcov závratným tempom rozpadať. Mali s ním veľké plány. Vychádzali z presvedčenia, že vo svetovej vojne sa štát zásadne zmenil. Prudko sa militarizoval, čo znamenalo, že všetky sféry života a produkcie sa podriadili kontrole a vojenskej disciplíne. Moc sa koncentrovala a centralizovala.
Lenina a ďalších boľševických teoretikov fascinovala najmä totálna mobilizácia spoločnosti, ktorá sa udiala v Nemecku, sprevádzaná vysoko racionalizovaným, organizovaným a disciplinovaným hospodárskym životom. Jej hlavní architekti – vojenský stratég Erich von Luddendorf a ekonomický vizionár Walther Rathenau – ju nazývali „vojnový socializmus“. Podľa Lenina stačilo jedným úderom prevziať celý ohromný a násilnícky štátny aparát do svojich rúk, aby mohli bezpečne preplávať kritickou etapou porevolučného vývoja. Problémom bolo, že ruská skutočnosť tejto teoretickej abstrakcii zďaleka nezodpovedala.
Vo vyhni prvej svetovej vojny ruský štát neobstál. Jeho zaostalosť sa mu stala osudná – niekoľkoročnú totálnu mobilizáciu svojich síl ekonomicky, politicky a ani vojensky nezvládol. Štruktúry moci a správy, ktoré ho držali pokope, vo vypätých rokoch pomaly prehorievali. Keď sa ich zmocnili boľševici, rozpadli sa na popol a prach. Zatiaľ čo realita vyčerpanej krajiny a prudko radikalizovanej spoločnosti do tejto chvíle hrala boľševikom do karát, odteraz im začala klásť nevýslovný a tvrdý odpor. Odpor, ktorý bolo treba lámať.
Ako bezprostredný dôsledok prevratu, ktorý mal za cieľ zmeniť v podstate všetko, čím spoločnosť dlhé stáročia žila a čo v posledných desaťročiach vytvorila, vypukla občianska vojna. Boľševici vedeli, že musí prísť a otvorene ju hlásali. No nečakali, že bude taká dlhá a krvavá. Vzhľadom na politické, hospodárske a sociálne zemetrasenie, ktoré mienili svojou revolúciou vyvolať, to bola vojna proti všetkým: proti šľachte, podnikateľom i veľkostatkárom, proti vnútorným nepriateľom i intervenčným vojskám západných mocností, proti monarchii a liberálnej demokracii, proti občianskym stranám i vlastným socialistickým spojencom, a nakoniec aj proti roľníkom a robotníkom. Špirála násilia prudko stúpala. Nikto nič neodpúšťal a bilancia bola strašná – zatiaľ čo v Európe sa svetová vojna skončila, v Rusku na účet občianskej vojny pribudli ďalšie milióny mŕtvych.
Socialistický experiment v mene ľudu
Popri bezohľadnom dobýjaní ohromného územia bývalej ríše čakala na boľševikov titanská úloha – museli štát vybudovať nanovo. Chceli ho vybudovať inak než všetky dovtedajšie organizácie ľudskej spoločnosti. Nový štát mal založiť úplne novú spoločnosť bez vykorisťovania, biedy, nevzdelanosti a sociálnych nerovností. Hoci sa považovali za apoštolov marxizmu, k tejto úlohe pristúpili z opačného konca. Podľa ortodoxných marxistov v Rusku i na Západe až ekonomicky rozvinutá spoločnosť vytvárala odrazový mostík pre prechod k socializmu a k socialistickému štátu. Takú spoločnosť nachádzali krajinách, ktoré sa už pred desaťročiami, ak nie storočiami vydali cestou industriálnej revolúcie, mali rozvinutý priemysel, technológie a predovšetkým silný, početný a politicky vyzretý proletariát – ako napríklad v Nemecku.
Na Rusko toto všetko ešte len čakalo. Omnoho menej ortodoxní boľševici ignorovali fakt, že čas a miesto, ktoré si vybrali pre tak ambicióznu premenu spoločnosti, sú úplne nevhodné. Aby zdôvodnili svoj výber, prispôsobili si ideológiu. Zatiaľ čo ich kritici upozorňovali, že modernizačne zaostalá ruská spoločnosť ani zďaleka nedorástla na socialistický experiment, pre boľševikov to neznamenalo nič vážne. Viac ako silnej spoločnosti verili sile štátu. Boli posadnutí jeho fyzickou i duchovnou mocou. Vnímali ho ako koncentrované násilie a verili, že ten, kto ho ovládne, dosiahne čokoľvek. Domnievali sa, že takýto štát v okamihu revolúcie prevezmú do svojich rúk a využijú na spustenie socialistickej premeny spoločnosti.
Keďže štát sa v občianskej vojne rozložil, začali ho budovať sami. Vytvorili presne to monštrum, o ktorom si mysleli, že ho zdedia, využijú na uskutočnenie svojho sna a nakoniec odhodia. No miesto toho, aby štát postupne v ich socialistickej spoločnosti zanikal (aspoň tak to tesne pred revolúciou predpovedal Lenin), jeho moc rástla. V ďalších desaťročiach sa stal Prokrustovým lôžkom, v ktorom noví vládcovia Ruska naťahovali a osekávali vzpierajúcu sa realitu. Za Lenina nastolili diktatúru a za Stalina na jej základoch vybudovali totalitný režim.
Na rozdiel od demokracie predstavoval boľševický štát ideálny nástroj pre presadzovanie akéhokoľvek politického, ekonomického či sociálneho experimentu. Umožnil vyvlastňovať majetky, kolektivizovať vidiek, šialeným tempom industrializovať, mobilizovať obyvateľstvo a militarizovať prácu na „kultúrnom fronte“, „pšeničnom fronte“ či „priemyselnom fronte“. Úspechy sa tvrdo „vydobýjali“. Vojenský slovník, ktorý používali komunistické elity v Rusku v obdobiach revolučných budovateľských ofenzív, najlepšie vystihoval boj boľševických vízií s dedičstvom stáročného vývoja. Išlo o dlhú a nemilosrdnú vojnu štátu vedeného „v mene ľudu“ politickou stranou proti celej spoločnosti.
Agónia a porážka
Lenin a jeho nasledovníci na čele represívneho štátu dosiahli rad nepopierateľných úspechov: obnovenie rozvrátených štruktúr štátu a spoločnosti, industrializáciu, urbanizáciu, významné výsledky technických a prírodných vied, razantné zvýšenie vzdelanosti obyvateľstva a úrovne sociálneho zabezpečenia. Paralelne s tým rozdrvili skutočných a domnelých nepriateľov na prach, no nezvíťazili. Vždy, keď povolili skrutku politického útlaku, režim sa im znovu a znovu začal rozkladať. Či už v dvadsiatych, päťdesiatych alebo osemdesiatych rokoch, pokusy o liberalizáciu politiky, ekonomiky či kultúry viedli k tomu, že sa začala ozývať živá spoločnosť so svojimi reálnymi potrebami a očakávaniami.
Opätovné pritiahnutie skrutky bola jediná cesta, ako režim opäť stabilizovať. Ukázalo sa to nielen v Sovietskom zväze, ale aj v jeho povojnových satelitoch. Oveľa skôr, ako prišla definitívna porážka komunistických režimov, idey vyšumeli. Ľudia im prestali veriť, elity zabudli ich skutočný význam. Stali sa nedôveryhodnou ideologickou fasádou, za ktorou sa rozpínala skostnatená diktatúra jednej politickej strany s rozsiahlym, ticho pracujúcim represívnym aparátom. Prestala byť nástrojom komplexnej premeny ekonomických a sociálnych vzťahov v mene komunistických ideálov. Stala sa samoúčelom.
Zmysel fungovania straníckej diktatúry sa zúžil na stabilizovanie režimu a reprodukciu mocenských vzťahov. Úporné budovateľské úsilie časom vystriedala orientácia na spotrebu. Mala uspokojovať potreby obyvateľstva a paralyzovať rozvoj občianskej spoločnosti. Bizarný pokus o súťaž s kapitalistickým Západom v budovaní spoločnosti konzumu ukázal nielen na ekonomické limity dirigovaného hospodárstva, ale aj na hlbokú rezignáciu elít na ideály revolúcie z roku 1917. Demontáž Leninových sôch, ktorú v krajinách sovietskeho bloku priniesol koniec osemdesiatych a začiatok deväťdesiatych rokov, len symbolicky spečatila nielen náhlu politickú porážku a tiahlu hospodársku agóniu, ale aj dávnu stratu zmyslu komunistickej diktatúry.
Použitá literatúra
- Furet, F.: Minulosť jednej ilúzie. Bratislava 2000.
- Malia, M.: Sovětská tragédie. Dějiny socialismu v Rusku v letech 1917 – 1991. Praha 2004.
- Reiman, M.: O komunistickém totalitarismu a o tom, co s ním souvisí. Praha 2000.
- Ruman, L. et al.: Obrazy zo Sovietskeho Ruska a Sovietskeho zväzu (1917-1945). Nitra 2010.
- Volkogonov, D.: Lenin – počátek teroru. Liberec 1996.
Obrazová príloha: wikipedia.org
Pracuje od roku 2002 v Oddelení novších dejín Historického ústavu Slovenskej akadémie vied v Bratislave. Zaoberá sa problematikou dejín socialistického a komunistického hnutia v strednej Európe a v Československu v 20. storočí, politickou propagandou a formovaním politických identít po prvej svetovej vojne. Je autorom radu štúdií publikovaných doma i v zahraničí a editorom kolektívnej monografie Občan a štát v moderných dejinách Slovenska (Bratislava : Historický ústav SAV, 2010). V roku 2012 publikoval monografiu Boľševizmus medzi Východom a Západom (1900 – 1920; Bratislava : Historický ústav SAV, 2012)