O fašizme sa zvykne hovoriť ako o európskom fenoméne. Čínske hnutie Modrých košieľ a Hnutie nového života však dokazujú, že to tak celkom neplatí. Aký bol čínsky fašizmus?
18. septembra 1931 zaznel na železničnej trati náležiacej Japonsku výbuch. Bolo to neďaleko mesta Mukden v Mandžusku, historickej oblasti na severe Číny. To, čo malo vyzerať ako teroristický útok na Japonsko, bola zinscenovaná sabotáž, ktorá mala dať japonskej armáde zámienku na útok. Ešte v ten deň sa začala vopred pripravená japonská invázia, ktorá sa po pár mesiacoch skončila založením bábkového japonského štátu Mandžukuo.
Už dlhší čas predtým s obavami sledovalo vývoj v Číne niekoľko študentov vojenskej akadémie Whampoa. Ich krajina trpela korupciou, chudobou a prakticky bola v občianskej vojne. Stretávali sa a diskutovali, čo s tým budú robiť. Po japonskom vpáde do Mandžuska sa zhodli, že to bol len začiatok omnoho väčšej japonskej agresie. Rozhodli sa konať. Ešte v septembri 1931 založili „Spoločnosť pre praktizovanie Troch princípov ľudu“ (San minču-i). Všetci boli členovia vládnucej strany, Kuomintangu, a všetci uznávali Čankajšeka ako svojho vodcu.
Medzi decembrom 1931 a februárom 1932 sa potom snažili založiť „pobočky“ svojej organizácie po celej krajine. Ich cieľom bolo tajne bojovať proti Japonsku i Komunistickej strane Číny, a zároveň postupne zlikvidovať všetky kliky v rámci Kuomintangu a stranu ovládnuť. Spoločnosť pre praktizovanie Troch princípov ľudu sa postupne (oficiálne vznikla 1. marca 1932) transformovala na tzv. Spoločnosť Modrých košieľ (Lan-i še). Pôvodne sa tak nemala volať. Jeden zo zakladajúcich členov navrhol, aby podľa vzoru európskych fašistických strán nosili košele – modré. Jeho návrh síce neprijali, hnutiu však už názov ostal. Prvé čínske hnutie, ktoré mnohí nazývajú fašistickým, bolo na svete.
Sunjatsen a korene čínskeho fašizmu
Kuomintang, alebo Čínska národná strana, vznikol v roku 1919. Jedným z jeho zakladateľov a najvýznamnejších osobností bol Sunjatsen (1866 – 1925). A bola to práve jeho politická filozofia a politický program, o ktoré sa Modré košele chceli opierať. Mal tri princípy: princíp národa (národná nezávislosť Číny), princíp vlády ľudu (vytvorenie republiky) a princíp šťastia ľudu (odstránenie sociálnej nerovnosti). Sformuloval ich v roku 1924.
Sunjatsen je v moderných čínskych dejinách unikátnou postavou, ktorú za jeho úlohu pri zvrhnutí dynastie Čching (po 268 rokoch vlády) uznávajú ako v pevninskej Číne, tak na Taiwane. Bol demokratom a republikánom, v mnohých ohľadoch by sme jeho politickú ideológiu dokonca mohli označiť za ľavicovú. Napriek tomu hľadajú niektorí bádatelia korene čínskeho fašizmu práve v jeho filozofii.
Sunjatsen veril, že cesta k zjednoteniu Číny vedie cez vojenské obsadenie krajiny, po ktorom bude nasledovať obdobie, v ktorom sa vybuduje a etabluje silný autokratický štát. Až potom mal nasledovať prechod k demokracii. Tento jeho silný autokratický štát mal garantovať modernizáciu a industrializáciu, jeho základom mal byť mix vedy a tradičného čínskeho učenia. Cieľom mala byť integrácia všetkých Číňanov do jedného silného štátu, ktorého jednota bude postavená na biologickej a etnickej identite. Sunjatsen dokonca často hovoril o rase a používal pseudovedecké argumenty sociálneho darwinizmu. Lojalita Číňanov voči štátu pritom mala byť absolútna.
Aj keď Sunjatsen rozhodne nebol fašista, chcel (aspoň dočasne) štát jednej strany, obnovenie tradičných kultúrnych hodnôt, čosi, čo sa podobalo totalitnej kontrole spoločnosti, a zároveň sa vyjadroval v termínoch ako „rasa“ a hovoril o vytvorení „nového človeka“. Fašisti zo Spoločnosti Modrých košieľ teda nemuseli kopírovať európske vzory. Veľká časť toho, z čoho sa vytvoril špecifický čínsky fašizmus, mala domáce korene.
Nacisti v Číne
Sunjatsen sa nikdy nedožil toho, aby Kuomintang získal v Číne moc. Zomrel v roku 1925, zatiaľ čo jeho strana sa reálne dostala k moci až v roku 1927. Komunistov vyhnali na vidiek a usídlili sa v mestách. Ani vláda nacionalistov však nebola ideálna – po počiatočnom opatrnom optimizme obyvateľstvo čoskoro zistilo, že jej predstavitelia sú väčšinou skorumpovaní a príšerne neefektívni. Postupne strácala podporu a začala sa rozkladať zvnútra.
Neschopnosť vytvoriť skutočne silný a jednotný štát primäla viacerých nespokojných mladých členov strany a vojenských dôstojníkov k hľadaniu inšpirácie vo fašistickom Taliansku a Nemecku. Páčil sa im dôraz na národnú jednotu, na silného vodcu a na centralizovaný, militaristický štát. Čankajšek sám prehlásil, že fašizmus je „stimulantom pre upadajúcu, stagnujúcu spoločnosť. Môže fašizmus zachrániť Čínu? My odpovedáme: Áno! Fašizmus je to, čo Čína potrebuje. V súčasnom kritickom stave Číny je fašizmus nádherným liekom, ktorý presne vyhovuje Číne, a jediným povzbudením, ktoré ju môže zachrániť“ (citované podľa Hong, s. 207).
Fašizmus nebol pre Čankajšeka a jeho generálov úplne novým fenoménom. Keď sa v komplikovanej situácii počas občianskej vojny obrátil so žiadosťou o pomoc na Nemecko (chvíľu Čankajška podporoval aj Sovietsky zväz), do Číny prišli nemeckí poradcovia vedení nacistom plukovníkom Maxom Bauerom (v roku 1928), ktorého čoskoro nahradil ešte presvedčenejší nacista podplukovník Hermann Kriebel. Kriebel bol jedným z tých, ktorí v roku 1923 spolu s Hitlerom pochodovali Mníchovom pri pokuse o puč, a dokonca s ním potom sedel vo vezení v Landsbergu. Čankajšek poslal niekoľkých svojich dôstojníkov, vrátane svojho syna Ťiang Ťing-kua, i do Európy, najmä do Talianska a Nemecka – fašizmus sa im svojím militaristickým štýlom veľmi pozdával. Budúcnosť mala patriť fašizmu, nie liberalizmu, ktorý sa im zdal pre čínsku spoločnosť nevhodný.
Čínska renesancia
Po japonskej agresii vzniklo niekoľko vlasteneckých organizácií, ako Krvavá armáda, Anti-japonský spolok alebo Jednotky mladých martýrov. Žiadna však nedosiahla úspech Modrých košieľ. Tie začali ako tajný spolok, do ktorého nebolo jednoduché sa dostať – kandidát potreboval odporúčanie dvoch členov, nasledovalo preverenie jeho spôsobilosti a lojality a potom prísaha na obraz Čankajšeka ako lídra. Aj keď už zo svojej podstaty nemohli byť Modré košele veľkou organizáciou, ich vplyv v armáde bol významný. Ich cieľom mala byť národná spása – prostredníctvom fašizmu. Vláda bola podľa nich príliš byrokratická, slabá, skorumpovaná a liberálna.
Pre záchranu Číny bola potrebná silná ruka: „Fašizmus je jediným nástrojom samospasenia národa na pokraji záhuby. Zachránil Taliansko i Nemecko“ (citované podľa Hong, s. 209). Podľa nich priniesla liberálna demokracia Číne zatiaľ len skazu a chaos. Číňania mali vykonávať svoje povinnosti, a nie rozprávať o svojich právach. Národné znovuzrodenie potrebovalo disciplínu – a tá sa mala dosiahnuť i za cenu použitia násilia. Základom bola neoblomná vernosť Čankajšekovi.
Modré košele deklarovali snahu o „renesanciu“ Číny v ekonomickej, politickej a spoločenskej oblasti a chceli modernizáciu, ktorá bola podľa nich nevyhnutná, keďže Čínu postihla séria kríz smerujúcich k totálnej likvidácii Číny ako takej. Pre členov hnutia symbolizoval mukdenský incident len vrchol dlhšie trvajúcej krízy. Bol to kulminačný bod úpadku, ktorý sa začal ópiovými vojnami v roku 1840. Číňanov ponížili imperialistické mocnosti, a preto začali napodobovať západné vzory. To však bola pre Čínu podľa Modrých košieľ skaza.
Prekážal im tiež zhubný vplyv marxizmu-leninizmu, sťahovanie ľudí z vidieka do miest, atomizácia spoločnosti a odklon od tradičných čínskych hodnôt. Nové politické elity po páde dynastie Čching sa ukázali ako skorumpované a neschopné, spôsobili nielen politickú, ale aj hospodársku krízu, čínska ekonomika bola podľa nich v ruinách. Svoju činnosť chceli zasvätiť znovuzrodeniu čínskeho národa. Odtiaľ pochádzal i názov jednej z najvýznamnejších podorganizácií Modrých košieľ na severe Číny – Čínskej renesančnej spoločnosti (Čung-chua fu-sing še, 中華復興社).
Modré košele
Namiesto pasívneho čakania na smrť mali Číňania podľa Modrých košieľ bojovať. Prostredníctvom boja a krvi mohli nájsť svoje spasenie. Nešlo pritom len o boj proti úpadku a neduhom čínskej spoločnosti, ale i o reálny boj proti japonskej agresii. Prvoradou úlohou bolo zachrániť národ. Po víťazstve sa však nemalo zastať. Aby sa mohol čínsky národ naďalej efektívne brániť a rozvíjať do takej miery, aby sa Čína stala svetovou mocnosťou – miesto, ktoré jej patrilo –, musela prísť i kompletná reorganizácia, modernizácia, industrializácia a vybudovanie novej spoločnosti.
Modré košele preto vyvinuli pomerne komplexný program hospodárskeho rozvoja Číny. Len vybudovanie „novej Číny“, „novej spoločnosti“, malo vyriešiť problémy a zbaviť Čínu potupy predchádzajúcich porážok. Volali „Zobuďte sa, krajania (…), keď sa nerozhýbeme, naša rasa a náš národ vyhynie a my pôjdeme ako dobytok do otroctva (…), ak však jasne uvidíme realitu, rozpoznáme svoju misiu, budeme bojovať a zomierať za našu krajinu, tak začiatok druhej svetovej vojny bude tiež úsvitom čínskej obrody“ (citované podľa Chang, s. 61).
O činnosti Modrých košieľ toho veľa nevieme – spočiatku totiž išlo o tajnú spoločnosť. Až po ťažkých bojoch s japonskou armádou sa transformovala na masovejšie, „antijaponské“ hnutie. Organizovaná pritom bola do okruhov/kruhov. Ten najvnútornejší, teda vedenie hnutia, mal v roku 1938 niečo málo cez 300 členov. Druhý okruh mal dve elitné organizácie – Revolučnú asociáciu mládeže a Revolučnú asociáciu vojakov, s počtom členov približne 30 000. Posledný okruh členstva bol otvorený pre kohokoľvek, vrátane verejnosti (dostať sa do prvých dvoch nebolo také jednoduché) a súčasťou boli i masové organizácie, ako napríklad zmienená Čínska renesančná spoločnosť s viac ako 100 000 členmi.
Spolu s Kuomintangom zorganizovali Modré košele niekoľko masových kampaní. Napríklad vo februári 1937 sa spoločnosti podarilo zorganizovať asi 60 000 ľudí pre projekt na čistenie rieky Chuaj-che. V auguste 1937 zas asi 20 000 ľudí pod vedením spoločnosti vybudovalo vyše 170 km dlhú obrannú líniu proti Japoncom severne od Nankingu.
Hnutie nového života
Vo februári 1934 začal Čankajšek budovať Hnutie nového života (Sin šeng-chuo jün-tung, 新生活運動), ktorého úlohou bola propagácia kultúrnej reformy a neokonfuciánskej spoločenskej morálky. Hnutie začalo ako antikomunistická kampaň, no veľmi skoro obsiahlo celý národ a jeho cieľom sa stalo zjednotenie Číny. Uplatňovanie a napĺňanie pravidliel a cieľov Hnutia nového života mali zabezpečovať Modré košele. Čankajšek tvrdil, že príčinou pretrvávajúcej čínskej krízy bola materialistická a duchovná „degenerácia“ ľudí. Len duch Modrých košieľ a hodnoty Hnutia nového života mohli zachrániť národ. To oni mali obnoviť spoločenský poriadok a revitalizovať krajinu. Oni mali začať morálnu krížovú výpravu.
Základom revitalizácie čínskej spoločnosti sa pritom mal stať morálny kód podobný tomu konfuciánskemu, čosi ako „konfucianizmus pre masy“ – resp. to, čo si ideológovia Modrých košieľ predstavovali, že konfucianizmus je. Modré košele verili, že prostredníctvom tvrdej disciplíny zocelia národ natoľko, aby sa vedel brániť komukoľvek. Súčasťou programu na „disciplinovanie“ más boli napríklad nariadenia ako chodenie po pravej strane, státie vzpriamene či umývanie tváre studenou vodou. Štyristo miliónov Čínanov malo byť vedených štyrmi cnosťami – li, ji , lien, čch‘ (slušnosť, spravodlivosť, bezúhonnosť a zmysel pre pocit hanby). Vďaka nim sa mali naučiť tvrdšie pracovať, menej míňať, zlikvidovať korupciu a byť úprimní a vlasteneckí.
Realita sa však nacionalistom vymkla z pod kontroly. Po novom sa nesmelo tancovať, bola povolená len hudba, ktorú uznali za vhodnú, ak mala žena krátke vlasy, znamenalo to, že je komunistka alebo radikálka a okamžite ju zatkli. Podľa jednej správy zatkli v Šanghaji ženu za to, že mala počas horúceho dňa na sebe príliš krátku sukňu – bolo to amorálne. Zomrela vo väzení. Polícia prehľadávala študentské internáty, tajná polícia zatýkala ľudí za všemožné drobné prehrešky. Vo väzení skončili stovky intelektuálov. Dôraz sa začal dávať i na fyzické cvičenia a telesnú výchovu. Príkladom bol najmä nacistický Hitlerjugend. Na olympijské hry v Berlíne v roku 1936 nevyslala Čína len delegáciu športovcov – spolu s nimi cestovalo i 34 telocvikárov, ktorí mali študovať vzdelávacie programy v Nemecku i v Európe.
Ako však konštatoval historik Sterling Seagrave, „do roku 1936 spustili Modré košele amok, poháňaný excesmi, horlivosťou a brutalitou, čím veľmi poškodili meno Hnutia nového života“. Hnutie nového života chcelo kontrolovať životný štýl Číňanov. To sa samo osebe nestretlo práve s pozitívnou odozvou. Keď sa k tomu pridali násilnosti a často absurdné požiadavky Modrých košieľ, úspechom sa to skončiť nemohlo.
Naozaj fašizmus?
Nie všetci odborníci sú presvedčení, že Modré košele skutočne boli fašistické. Koniec koncov, ich deklarovaným cieľom bolo nasledovať Sunjatsenove princípy – a Sunjatsen chcel demokraciu. Sami členovia hnutia tvrdili, že autoritatívna vláda jednej strany je potrebná v dôsledku japonskej invázie. Vláda jednej strany mala byť len dočasným opatrením, kým sa krajina nezbaví japonskej hrozby, nestabilizuje, nezmodernizuje a kým ľud vzdelaním neprejde do štádia, že bude schopný chrániť svoje hodnoty a tradície. Potom mala vládu Modrých košiel nahradiť demokracia. Pluralistickú demokraciu veľmi podobnú tej západnej (s drobnými miestnymi špecifikami) považoval aj Sunjatsen, aj Modré košele za ideálny politický systém.
Demokracia si však podľa Sunjatsena i ideológov Renesančnej spoločnosti vyžadovala základ, ktorý v Číne (zatiaľ) neexistoval: 1. existenciu národného štátu, 2. existenciu občianskej spoločnosti a 3. existenciu vzdelaného, informovaného a inteligentného občana, ktorého sčítanosť a sofistikovanosť by zaručovala, že bude rozumne voliť. A to všetko mohli zabezpečiť len oni, ak by im Číňania dali do rúk moc.
Chceli niečo ako „strážny“ štát, ktorý by vytvoril podmienky pre demokraciu. A to už sa na fašizmus nepodobá. V dejinách určite nenájdeme veľa príkladov strán, ktoré by mali diktátorskú moc, a potom sa jej ochotne vzdali v prospech demokracie. A nedozvieme sa ani to, či by sa to stalo v prípade Modrých košieľ.
Netrvalo dlho, a Hnutie nového života začalo mať vážne problémy. Ľudia odmietali násilnú militarizáciu, časť mladých študentov považovala aktivity režimu za obyčajnú frašku. Čím ďalej, tým viac študentov sa búrilo. Navyše sa v roku 1937 začala nová japonská invázia. Prioritou sa stalo víťazstvo vo vojne s Japonskom. Prestavba spoločnosti musela ísť bokom. Znamenalo to koniec Hnutia nového života, ale i Modrých košieľ ako takých. Na jar 1938 ich vláda jednoducho rozpustila. Na toto pomerne náhle rozhodnutie existovalo niekoľko dôvodov. Čankajšek v prvom rade potreboval vo vojne s Japonskom vytvoriť jednotný front – a to vrátane komunistov a liberálov. Druhým dôvodom boli interné rozpory a intrigy, ktoré značne oslabili moc Modrých košieľ v rámci Kuomintangu. Na jar 1938 už Čankajšekovi existencia Modrých košieľ nevyhovovala. Dejiny fašizmu v Čine – ak vôbec môžeme o fašizme hovoriť – sa skončili.
Literatúra
- Bedeski, R. E. The Concept of the State : Sun Yat-sen and Mao Tse-tung. The China Quarterly 70, 1977, 338 – 354.
- Eastman, L. E. The Abortive Revolution : China under Nationalist Rule, 1927-1937. Cambridge – Massachusetts 1974.
- Fossgård, O. P. F.: The Creation of a Modern Chinese National Identity : Sun Yat-sen’s Discourse on Race and Nation. Diplomová práca. Oslo 2002.
- Gregor, J. A./ Chang, M. H.: Nazionalfascismo and the Revolutionary Nationalism of Sun Yat-sen. The Journal of Asian Studies 39/1, 1979, 21 – 37.
- Hong, F.: Blue shirts, nationalists and nationalism: fascism in 1930s China. The International Journal of the History of Sport 16/4, 1999, 205 – 226.
- Chang, M. H.: ‘Fascism‘ and Modern China. The China Quarterly 79, 1979, 553 – 567.
- Chang, M. H.: The Chinese Blue Shirt Society. Fascism and Developmental Nationalism. Los Angeles 1985.
- Seagrave, S.: The Soong Dynasty. New York985.
- Sun, Y.-S.: The Three Principles of the People. In: L. S. Hsu: Sun Yat-sen : His Political and Social Ideals. Los Angeles1933, 126 – 180.
- Tjio, K.: The Unfinished Revolution : Sun Yat-Sen and the Struggle for Modern China. Singapore 2017.
Obrazová príloha: wikipedia.org
Autor by sa chcel za pomoc pri prepise čínskych názvov poďakovať Martinovi Šebeňovi z Inštitútu ázijských štúdií.
Vyštudoval históriu a v roku 2014 získal na Ústave svetových dejín Filozofickej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe titul Ph.D. Vo svojom výskume sa zaoberá komparatívnym štúdiom fašizmu (predovšetkým britského a českého fašizmu) a vybranými otázkami československých dejín. Absolvoval študijné a výskumné pobyty na Oxford Brookes University (2012/2013), Uniwersytet Wrocławski (2014), Central European University (2017/2018), Universität Wien (2021) a ďalších inštitúciách. Momentálne pracuje v Historickom ústave Slovenskej akadémie vied a na Masarykovej univerzite v Brne. Je autorom monografií Mýtus o znovuzrození (2014), Fašista (2017) a Fašizmus (2019). Je členom International Association for Comparative Fascist Studies (ComFas) a Slovenskej historickej spoločnosti pri SAV.
