„Vo chvíli, keď som vstupoval do mesta, boli ulice preplnené haldami topiaceho sa snehu. Bolo tam mnoho pekne vyzerajúcich domov, obchodov i kaviarní. Na základe vonkajšieho vzhľadu toho hostince veľa nesľubovali, avšak ten, do ktorého som bol navigovaný, volal sa Hohen-Haus, ponúkal väčší komfort než akýkoľvek iný, mne známy hostinec na kontinente. Cudzincov tu v takejto skorej ročnej dobe nebývalo veľa a tak som bol v celom dome takmer nerušený.“ (Bright 1818)
Pohodlie a pokoj si ale Richard Bright, autor týchto riadkov, dlho neužil. Jeho dobrodružná povaha ho rýchlo donútila vymeniť hostinec s posteľou a teplým jedlom za objavnú cestu po meste i jeho okolí. A čo to bolo vlastne za mesto? Verte, či nie, bola to Banská Štiavnica v roku 1815.
Osobnosť dejín medicíny
Pozoruhodné nie sú len Brightove zápisky, lež i samotný autor. Rodák z anglického Bristolu totiž nebol obyčajným dobrodruhom. Pochádzal z dobre situovanej rodiny, zúčastnil sa prírodovedného výskumu na Islande a rozhodol sa zanechať štúdium filozofie, ekonomiky a matematiky, aby sa stal lekárom.
Nebol však ani obyčajným lekárom. Pracoval v renomovanej londýnskej Guy´s Hospital, kde mu boli kolegami dvaja medicínski velikáni: Thomas Addison, zakladateľ endokrinológie a objaviteľ choroby, ktorá dnes nesie jeho meno, i Thomas Hodgkin, prominentný patológ, priekopník profylaxie, a tiež človek, ktorý prvý popísal ochorenie známe ako Hodgkinov lymfóm. A práve Richard Bright bol tretím členom slávneho triumvirátu Guy´s Hospital. Medzi najvýznamnejšie výsledky jeho práce patrí objav spojitosti medzi obsahom bielkovín v moči a chorobami obličiek, zohral tiež kľúčový význam pri vzniku nefrológie ako špecializovaného medicínskeho odboru a ako prvý tiež odborne analyzoval Brightovu chorobu.
Popri výskume a liečení pacientov sa tento skutočný polyhistor venoval aj geológii, patril k spoluzakladateľom The Geological Society a na univerzite okrem medicíny prednášal i botaniku.
Mladík na potulkách
Skôr než sa z neho stal svetovo uznávaný odborník, bol Richard Bright dvadsaťpäťročným mladíkom s čerstvým diplomom a s túžbou spoznať svet. Odložil preto nástup do lekárskej praxe a vydal sa z Britských ostrovov na kontinent. Prvou zastávkou mu bol Amsterdam, odkiaľ pokračoval cez Rotterdam, Leiden, Frankfurt až do Berlína, kde ho zastihla správa o plánovanom diplomatickom kongrese vo Viedni. Písal sa totiž prelom rokov 1814 – 1815, porazený Napoleon Bonaparte bol deportovaný do exilu na ostrov Elba a európske veľmoci začali v hlavnom meste Rakúskeho cisárstva rokovania známe ako Viedenský kongres.
Do srdca Rakúska sa čerstvý lekár vybral cez územie Čiech, no v Prahe ho zastihla nepríjemná zvesť. Kongres sa vraj už skončil a on ide neskoro. Napriek tomu cieľ cesty nezmenil a ako sa ukázalo, učinil dobre. V čase jeho príchodu bol Viedenský kongres v plnom prúde.
Bright nelenil a tak ohnivo ako Tallyerand s Metternichom obhajovali postoje svojich krajín na diplomatických rokovaniach, sa on pustil do získavania nových známostí i vedomostí. Zvlášť srdečný vzťah si vybudoval k niekoľkým uhorským šľachticom, ktorí ho presvedčili o nutnosti navštíviť ich krajinu. Najprominentnejším členom tejto skupinky bol knieža Mikuláš II. Esterházy. Veľký milovník umenia, patrón hudobného skladateľa Josepha Haydna, ale tiež muž, ktorého chcel Napoleon v roku 1809 dosadiť za kráľa nezávislého Uhorska. Habsburgovcom lojálny Esterházy však francúzskeho cisára odmietol.
Pobyt na západe Slovenska
Reagujúc na pozvanie uhorských aristokratov sa Bright v marci 1815 rozhodol vycestovať z Viedne do Bratislavy a načať tak svoju púť Uhorskom. Spoločnosť mu okrem priateľov často robili i neznámi jedinci putujúci po rovnakej ceste. Aj vďaka tomu si utváral o danej krajine obraz nielen cez prizmu šľachtického rozprávania, ale i kontaktom s obchodníkmi či tulákmi.
V rámci Uhorska ho hneď na úvod prekvapilo množstvo jazykov, ktorými sa dorozumeli kupci, ktorých spoznal na ceste do Bratislavy, a sám potom konštatuje, že je takmer nemožné žiť v Uhorsku, ak nepoznáte aspoň základy latinčiny, nemčiny a slovenčiny (v origináli Sclavonian).
Už menej udivený bol z hlavného a korunovačného mesta Uhorska. „V Bratislave, meste s dvadsaťdvatisíc obyvateľmi, ktoré určil Ferdinand v roku 1536 za hlavné mesto Uhorska, tam, kde boli korunovaní králi a kde sa schádzal snem, tam napokon nebolo nič, kvôli čomu by sme zotrvávali… Mesto je samé o sebe nezaujímavé. Väčšina ulíc je strmých a úzkych, pekných domov je tu len zopár a obchody, ktorých tovar je dovážaný z Viedne, pôsobia biedne.“ (Bright 1818)
Nebol ale rýdzo negatívny, pochvalne spomínal napríklad na Dóm sv. Martina, a zvlášť ocenil krásu jazdeckej sochy, resp. súsošia Svätý Martin so žobrákom od rakúskeho sochára Georga Raphaela Donnera, ktorá je dodnes súčasťou katedrály.
Ďalšou zastávkou bolo Bernolákovo (s vtedajším historickým názvom Čeklís), kde navštívil sídlo Esterházyovcov. Následne pokračoval už osamotene ďalej, keďže doterajší sprievod novozískaných priateľov sa vrátil do Viedne. Bright zatiaľ smeroval do Blatného, kde presadol do iného koča a ten ho doviezol do Trnavy. Pri jej opise neopomenul univerzitu, ktorá tu fungovala do roku 1777, a, samozrejme, množstvo kostolov i výchovu mladých kňazov. Pokračoval cestou do Leopoldova, odkiaľ prešiel na druhú stranu Váhu a zavítal do Nitry.
Čakajúc na nové kone si zhruba dve hodiny posedel v jednom z miestnych podnikov a keď bolo všetko pripravené, vydal sa do Mojmíroviec na panstvo Huňadyovcov. Dorazil ta vo večerných hodinách a keďže mu slušnosť nedovoľovala vydať sa na návštevu takto neskoro, rozhodol sa prespať v obci. „Moje zábrany rýchlo pominuli. Mojmírovce totiž ležali mimo hlavnej poštovej trasy a nájsť tu verejné ubytovanie tak nebolo možné.“ (Bright 1818)
Brightove obavy z vyrušovania však napokon neboli opodstatnené, keďže gróf Huňady vôbec nebol doma a prijal ho správca majetku, žijúci s rodinou v malom záhradnom domčeku. Išlo o stretnutie veľmi priateľské a diskusia sa skoro zvrtla smerom k žrebčínu, ktorý bol pýchou rodu. Angličanovi ukázali niekoľko skíc tamojších koní, taktiež záznamy o dostihoch, mimochodom aj o tých, ktoré sa v roku 1814 uskutočnili práve na tomto panstve a vošli do dejín ako prvé dostihy v Uhorsku.
Mladému Britovi sa neskôr dostalo cti vidieť aj dostihové kone, ktoré boli v prvom týždni tréningu na nadchádzajúce preteky. Neskôr sa so správcom vydali aj do obce, kde mal gróf košiar oviec. V tejto súvislosti si zapísal nie nezaujímavú poznámku o etnicite: „Väčšina tunajšieho obyvateľstvo sú Slováci (Sclavonians), ale tak ako takmer v každej obci tunajšieho regiónu sú tu i obyvatelia iných národností, najviac Rómovia (Gypsies), rasa [sic!], ktorú tunajší ľudia nazývajú Cigáni (Cyganis).“ (Bright 1818) Ďalej pokračuje opisom života tohto obyvateľstva a túto podkapitolu uzatvára tvrdením, že kto videl Rómov v Anglicku, okamžite rozozná ich spojitosť s uhorskými Cigánmi.
Bright vo všeobecnosti rád opúšťa základnú dejovú líniu cesty a venuje sa opisom okolitého prostredia, zamýšľa sa nad fungovaním uhorského štátu, hodnotí niektoré kroky panovníkov a ponúka vskutku interesantný pohľad cudzinca na krajinu, ktorej podstatnú časť tvorilo aj slovenské obyvateľstvo.
Počas pobytu v Mojmírovciach sa oboznámil ešte s mnohými inými atribútmi huňadyovského panstva, od chovu rozličných zvierat cez pestovanie plodín až po vzťah pána k poddaným. Paradoxne so samotným grófom Huňadym sa vôbec nestretol. Podľa vlastných slov ho táto skutočnosť mrzela, avšak nastal čas pokračovať v ceste. A tak sa na voze, ktorého kočiš bol Slovák trpiaci vlasovou chorobou latinsky zvanou Plica polonica, vydal do Levíc, kde strávil noc a ráno už nabral kurz Banská Štiavnica.
Nerastné bohatstvo a geniálny Hell
Hoci to Bright nikde priamo nepíše, len ťažko možno predpokladať, že nebol z návštevy slovenských banských miest nadšený. Už len v opise Banskej Štiavnice z úvodu článku je jednoznačne vidieť radostnú optiku, ktorú ešte znásoboval fakt, že si už od Viedne niesol v kapse list oprávňujúci ho vidieť všetko, čo len bude chcieť.
Mimochodom, k takémuto povoleniu sa dostal s pomocou osemdesiatosemročného Mikuláša Jacquina, bývalého profesora na banskoštiavnickej Banskej akadémii.
Bright v Štiavnici nezaháľal, temer okamžite kontaktoval miestne banské autority a hneď na druhý deň ráno, podľa jeho slov to bolo presne na siedmu hodinu, si dohodol začiatok prehliadky jednej z banskoštiavnických štôlní. V rámci svojich zápiskov sa vášnivý amatérsky geológ uchýlil k niekoľkostranovým analýzam obsahu a ťažby, využitia Hrona, cisárskym nariadeniam a pod. Dokonca sa v rámci tejto exkurzie ani k ničomu inému nedostal. Praktickejšie, menej geologicky odborné informácie prinášajú jeho zápisky z nasledujúceho dňa, keďže ďalšiu návštevu si naplánoval hneď na ďalšie ráno, opäť na siedmu hodinu. Tento raz bola cieľom obec Štiavnické Bane a štôlne v jej okolí.
A práve tu prišiel Bright do styku so strojom, ktorý zhotovil banský strojmajster Matej Kornel Hell. Išlo o čerpacie zariadenie kombinujúce vodnú energiu a zvieraciu silu, hoci v roku 1815 už bolo značne modifikované a miesto zvieracej sily sa využíval parný motor.
Okrem opisu techniky sa v súvislosti s návštevou štôlne v Štiavnických Baniach dozvedáme aj o časovom vyťažení baníkov, ktorí bývalí rozdelení do troch družstiev, pričom každé fáralo osem hodín; výnimku tvorili strojníci, ktorí pri stroji zotrvávali dvanásť hodín a potom striedali. Súčasťou zápiskov je tiež úprimné priznanie, že bol po niekoľkých hodinách v podzemí naozaj šťastný, keď znovu pocítil na svojej tvári lúč slnka, hoci, ako dodáva, pre tých, čo ho sprevádzali a žili takýmto životom od detstva, vôbec nešlo o tak radostný okamih, ako prežíval on.
Bright sa v tomto kraji zdržal dlhšie ako inde a okrem Banskej Štiavnice strávil istý čas aj v Kremnici. Aj tu bol pri získavaní informácií minimálne tak dôsledný ako v prvých dvoch prípadoch a zapísal desiatky stránok svojich postrehov, myšlienok a skúseností.
Naplnený banskou skúsenosťou sa napokon mladý lekár rozhodol pobrať južným smerom a za ďalší cieľ svojej cesty si vytýčil Pešť. Ani ostatok svojej cesty po slovenskom území vo svojich opisoch nevynechal. Nájdeme tu ďalšie informácie o Rómoch, ale napríklad aj o Židoch. Nikde sa však už Richard Bright nezdržal tak ako v okolí banských miest.
Putovanie pokračovalo ďalej na juh a už len samotný fakt, že kniha, ktorú vydal po návrate domov v roku 1818 v Edinburghu, má takmer osemsto strán, svedčí o všetkom, čo videl, zažil a zapísal.
Na mieste, kde mladý Brit opúšťa územie dnešného Slovenska, sa končí aj naše krátke sledovanie jeho krokov. Nie je totiž v možnostiach jedného článku pokryť celú jeho cestu, dokonca nie je možné reálne analyzovať ani jeho pobyt na našom území. Text je nesmierne rozsiahly a istotne by si zaslúžil aj odborne komentované slovenské vydanie. Napokon cudzích výpovedí o živote našich predkov nie je zas až také množstvo, aby sme takýto výnimočný počin mohli prehliadať.
Použitá literatúra
Bright, R.: Travels from Vienna through Lower Hungary with some remarks on the state of Vienna during the Congress, in the year 1814. Edinburgh 1818.
Kark, R.: A prospect of Richard Bright on the centenary of his death, december 16, 1958. The American Journal of Medicine 25, 1958, 819 – 824.
Konečný, P.: 250. výročie Banskej a lesníckej akadémie v Banskej Štiavnici : Jej význam pre vývoj montánneho školstva v Rakúsko-Uhorsku, 1762-1919. Košice 2006.
Majtán, M.: Názvy obcí Slovenskej republiky (Vývin v rokoch 1773-1997). Bratislava 1998.
Mraz, G.: Esterházy, Prince Nicolaus II. Oxford Composer Companions : Haydn. Oxford 2009.
Nagy, J./Sonkodi, S.: Richard Bright in Hungary : A reevalution. American Journal of Nephrology 17, 1997, 387 – 391.
Rooney, P./Szebenyi, B./Bálint, G.: Richard Bright´s Travels from Vienna through Lower Hungary : A glimpse of medicine and health care in the early nineteenth century. Criminal Behaviour and Mental Health 10, 1993, 87 – 96.
Yarmohammadi, H./Dalfardi, B./Ghanizadeh, A./Feili, A.: Richard Bright (1789-1858). Journal of Neurology 261, 2014, 1449 – 1450.
Obrazová príloha: wikipedia.org, bratislava-travel.sk, banskastiavnica.travel, archív autora
vyštudoval históriu a filozofiu na UPJŠ v Košiciach a doktorát obhájil na Historickom ústave Slovenskej akadémie vied v Bratislave. Pôsobil na Deutsches Historisches Institut vo Varšave a v súčasnosti je vedeckým pracovníkom Historického ústavu SAV. Vo svojom výskume sa zaoberá najmä dejinami prvej polovice 19. storočia. Absolvoval študijné a výskumné pobyty na univerzitách a vedeckých inštitúciách vo Francúzsku, Nemecku, Rakúsku, Poľsku a Slovinsku.