„Keď ta dorazili posily vojakov z Marseille, okamžite vtrhli do väznice… Schmatli jedenásť nešťastných roľníkov podozrivých z korešpondencie s rebelmi a vyhodili ich z okien. Keď preživších postavili do jednej línie, tak sa kapitán spýtal, či chce niekto z obyvateľov pomôcť… Vojaci potom rúbali šabľami do roľníkov, ktorí umierali na kolenách v modlitbe a opakujúc: „Nech žije kráľ!“(Rochejaquelein 1816)

Spomienka Markízy de La Rochejaquelein je síce krvavým, ale zďaleka nie je najkrutejším momentom revolty, ktorá v roku 1793 vypukla na západe Francúzska.

Tri roky horelo Vendée, kraj lemovaný pobrežím Atlantického oceánu, odporom ktorý prerástol v regulárnu občiansku vojnu a na svojom konci zanechal vyplienenú časť krajiny, desaťtisíce mŕtvych a do dnešných dní množstvo polemík. Tú najväčšiu v otázke, či vykonala francúzska vláda na vlastnom obyvateľstve genocídu.

Z povstania do občianskej vojny

Oblastné roľnícke vzbury neobišli v rokoch 1789 – 1792 žiaden kút Francúzska. Vždy však išlo o sterilný odpor nespokojnej a hladnej chudoby, nikdy nie o organizovanú vzburu. Takéto vzplanutia zažívalo v danom čase aj Vendée. Darmo, po dobytí Bastily a po vypuknutí revolúcie nastali v mnohých oblastiach Francúzska „vlčie časy“.

K prvému väčšiemu prejavu nevôle obyvateľstva ale došlo až v roku 1793,  v súvislosti so zavedením povinnej vojenskej služby. Opäť sa netýkal len Vendée, výrazný odpor bol zaznamenaný dokonca aj v takých veľkých mestách ako Bordeaux, Toulouse, Marseille či Lyon.

Ešte výraznejšie zasiahla do diania na západe krajiny Civilná ústava duchovenstva. Dokument prijali 12. júla 1790 a v podstate „odstrihol“ od moci vo Francúzsku pápeža, upravil postavenie kňazov a štruktúru fungovania katolíckej cirkvi. Zlom spôsobil najmä článok XXI hlavy II. Táto časť obsahuje povinnosť duchovných prisahať na ústavu, lojálnosť zákonom, Národnému zhromaždeniu atď. A práve cez túto prísahu sa rozdelili francúzski klerici na prísažných a neprísažných.

V dôsledku rastúceho napätia bolo výnosmi z novembra 1791 a z mája 1792 neprísažným kňazom zakázané slúžiť. Väčšina z nich vo svojej službe aj naďalej ilegálne pokračovala. Vysoký počet neprísažných pôsobil práve vo Vendée, ktoré patrilo medzi najkatolíckejšie regióny Francúzska.

Z hľadiska nasledujúceho vývoja je medzníkom 3. marec 1793. Konvent vydal v daný deň príkaz na uzavretie všetkých kostolov a v meste Cholet sa zas zhromaždili mladíci z celého okresu, ktorí demonštratívne odmietli narukovať do služieb Francúzskej republiky.

Rastúce napätie vyvrcholilo už o týždeň neskôr. Skupina protestujúcich mužov i žien, vyzbrojená domácim náradím a poľovníckymi zbraňami, vtrhla do Machecoul (obilný trh pár kilometrov od Nantes) a keď sa posádka Národnej gardy rozhodla radšej ustúpiť, začal sa masaker. Mesiac trvajúce rabovanie a vraždenie ukončil až príchod Národnej gardy. V tej chvíli už Machecoul pripomínal viac mesto duchov ako prosperujúci obilný trh.

Na ilustráciu uveďme len jeden zo špecifických spôsobov popravy počas machecoulského masakra. „Spútali ich všetkých k sebe navzájom rukami a túto ľudskú reťaz, nazvanú ruženec, odviedli ku kraju vodnej priekopy na nádvorí hradu; streľbou z pušiek ich niekoľko málo poranili, a ostatných následne po páde z hradieb dobodali halapartňami.“(Štovíček 2013)

Napriek tejto krvavej mesačnej epizóde mal Konvent šancu zastaviť povstanie vo chvíli, keď bolo najzraniteľnejšie, teda pri svojom zrode. Armáda okamžite vyrazila do Vendée a 19. marca 1793 sa stretla s povstalcami pri Pont-Charrault. Miesto výhry ale utŕžila šokujúci debakel a de facto spustila lavínu občianskej vojny.

Tá neskôr dostane prívlastok royalistická, i keď jej korene nemali so snahou o návrat monarchie nič spoločné. Ako vo svojich memoároch správne zaznamenal jeden z účastníkov Gróf de Cartrie: „Povstanie nevzniklo, ako to niektorí tvrdili, z lojálnosti k monarchii. Ak by to tak bolo, vypuklo by už po 10. auguste 1792 (t. j. po útoku na Tuilerijský palác). Revolta sa stala royalistickou, pretože rebeli boli nútení hľadať lídrov práve medzi mužmi, ktorí slúžili v kráľovskej armáde a ostali jej naďalej verní.“

Kráľovská katolícka armáda

Z týchto mužov sa postupne vyprofilovali siedmi velitelia, pričom každý velil – aspoň krátky čas – väčšej časti rebelskej armády. Nie všetci ale patrili k exulantskej šľachte. François de Charette pochádzal zo starej bretónskej rodiny, po revolúcii bol v exile a údajne bránil Tuilerie v osudný 10. august, no taký Jacques Cathelineau, Le saint d´Anjou – svätec z Anjou, bol pred revoltou len obyčajným podomovým obchodníkom. Ďalej Maurice d´Elbée, pôvodne jazdecký poručík, markíz de Bonchamps, pred revolúciou kapitán, Louis de Lescure, rodák z Versailles, ktorý vyštudoval slávnu École Militaire, Henri de La Rochejaquelein, najmladší, len dvadsaťdvaročný generál, a napokon syn mlynára Jean-Nicolas Stofflet.  

Ani jeden z vrchných veliteľov vojsk z Vendée sa nedožil konca vojny. Štyria boli zabití v boji, traja chytení a popravení republikánmi. Snáď „najslávnejšie“ zomrel Maurice d´Elbée, ktorého zastrelili sediaceho v kresle, keďže kvôli štrnástim ranám na tele nemohol vstať. Mimochodom, kreslo je dnes súčasťou zbierky múzea v Noirmoutier.

Komu vlastne tieto osobnosti velili? Tzv. Kráľovskej katolíckej armáde. Tak sa od leta 1793 oficiálne označovalo vojsko vzbúrencov z Vendée. Jeho emblém predstavovalo Najsvätejšie srdce Ježišovo a biela vlajka, v  ktorej centre sa vynímal modrý medailón s bourbonovskými ľaliami. Spodnú časť zástavy tvoril zlatý nápis Armée Catholique et Royale – Katolícka a kráľovská armáda, vrchnú časť potom modrá stuha so zlatým nápisom Vive le Roi – Nech žije kráľ.

„Všetci si z oddanosti a bez akéhokoľvek príkazu našili na šaty Najsvätejšie srdce Ježišovo… Naši vojaci nenosili výstroj, i keď jej veľké množstvo pobrali republikánom, zdala sa im nepohodlná… Armáda mala asi tridsať bubeníkov, ale žiadnych trubačov…“ Ako vidieť z memoárov markízy de La Rochejaquelein, armáda mala svoj ideologický základ, ale absentovala jej praktická, pre armádu životne nevyhnutná zložka.

Počiatočné nadšenie síce spôsobilo, že v júni 1793 už mali povstalci armádu o sile 42 000 mužov, ktorú dokonca tvorili všetky zložky: pechota, kavaléria i jazdectvo. No realita až taká ideálna nebola. Jazdectvo bolo mixom všemožných jednotiek, bez výcviku v súčinnosti, často i s problémom vôbec ovládať kone. Technický stav artilérie sa rovnal katastrofe. Vojsku chýbalo základné zásobovanie a časom upadala i morálka. Obyčajní roľníci nemali záujem opustiť vlastné polia a ísť vojenčiť kamsi mimo svojho regiónu, veď práve vojenská služba bola jednou z príčin vypuknutia nepokojov.

Práve pri neochote bojovať sa prejavila istá absurdnosť ideológie, ktorá sprvu držala armádu, ľudovo povedané, nad vodou. Veď ľudí bojujúcich za úplnú osobnú slobodu podporoval brat popraveného kráľa Gróf z Artois (budúci Karol X.) a na ich čele stáli dôstojníci túžiaci po návrate Ancien Régime.

Vrtkavé vojenské šťastie

Napriek neskorším problémom bola najmä spočiatku diania Katolícka kráľovská armáda viac ako vyrovnaným protivníkom armáde Republiky. Príkladom je prvé víťazstvo v bitke pri Chemileé 11. 4. 1793.

Po bitke sa odohrala zaujímavá udalosť s d´Elbéem v hlavnej úlohe. Víťazstvom opojení Vendéečania chcel popraviť 400 republikánskych zajatcov. D´Elbée sa márne snažil divoký dav upokojiť, až náhle vykríkol: „Vojaci, na kolená! Najprv sa pomodlíme Otčenáš.“ Všetci bez slova poslúchli a keď došli k pasáži „odpusť nám viny naše, ako i my odpúšťame…,“ d´Elbée ich zastavil: „Dosť! Neklamte Bohu! Naozaj chcete, aby Vám odpustil, tak ako Vy odpúšťate?“(Štovíček, 2013) Hlboko veriaci katolíci ostali zahanbení a zajatcov sa nikto ani nedotkol.

Vojsko Vendée zvíťazilo v druhej bitke pri Fontenay-le-Comte, potom pri Saumure, až prišlo zlomové obliehanie Nantes. Tam nielenže padol Jacques Cathelineau, ale čo bolo ešte dôležitejšie, republikánsky generál de Canclaux dokázal ubrániť mesto, hoc mal len 12 000 mužov, v porovnaní s 33 000-ovou armádou povstalcov, ktorú dopĺňalo 20 diel.

„Keby ovládli toto veľké mesto, umožnili by príchod anglických konvojov a mohli spoločne manévrovať na oboch stranách Loiry i ohroziť Paríž. Po Republike by ostala len veta,“ povie o čosi neskôr Napoleon Bonaparte.

Po tomto obliehaní si vážnosť situácie konečne uvedomil aj Konvent a nariadil reorganizáciu vojsk. Po novom operovali vo Vendée štyri armády Republiky: Pobrežná armáda Cherbourgu, Pobrežná armáda Brestu, Pobrežná armáda La Rochelle a Západná armáda. Tie postupovali vo vzájomnej súhre a pod velením niekoľkých skvelých generálov (napríklad generála Jeana Baptistu Klébera, zavraždeného v Káhire počas Napoleonovej egyptskej expedície) dosiahli úspechy.

Republikáni zvíťazili v troch bitkách pri Luçone a 17. 10. 1793 rozprášili armádu Vendée v bitke pri Cholete, kde mali len 26 000 vojakov oproti 40 000 rebelov. Markíz de Bonchamps bol smrteľne ranený a Katolícka kráľovská armáda sa pri ústupe rozdelila, čím sa výrazne znížili jej šance na úspešné bojové operácie.

„Nevidel som jediného muža… všetky domy vzplanuli ohňom… obloha bola čierna od dymu… smrad z množstva mŕtvych tiel už infikoval vzduch…,“ takto opísal Cholet a okolité obce po bitke jeden zo štábnych dôstojníkov republikánskej armády.

Vojsko Vendée síce následne podniklo ťaženie na severozápad, zaznamenalo v ňom pár úspechov, ale strategická situácia v kraji už výrazne nahrávala republikánom. Tí sa po miernom útlme znovu dostali do protiofenzívy, ktorá priniesla víťazstvo v bitke pri Le Mans (12. – 13. december 1793).

Tento stret nesie prívlastok najkrvavejšej bitky občianskej vojny, dokopy v nej zahynulo medzi 10 000 – 16 000 ľudí. Okrem drvivej porážky rebelov priniesol boj aj masaker na civilnom obyvateľstve, ktoré zostalo uväznené v meste po ústupe armády. Besneniu vlastných vojakov nedokázali zabrániť ani zúfalí republikánski generáli Kléber a Marceau.

Zvyšok royalistickej armády bol už desať dní nato obkľúčený v meste Savenay a 23. 12. 1793 definitívne porazený.

Pekelné kolóny a genocída

Po Savenay síce zanikla hrozba, no boj sa neskončil. Práve naopak, začala sa jedna z najtemnejších a najkontroverznejších etáp francúzskych dejín. Represálie a pomsty dosiahli nebývalých rozmerov.

Znechutený generál Marceu sa nechal preložiť, pričom svoje pocity jasne vyjadril v liste svojej sestre: „Ako! Milá sestra, gratulujete mi k dvom víťazstvám, či skôr jatkám a túžite sa zdobiť mojimi vavrínmi! Či neviete, že sú pošpinené krvou Francúzov?! Do Vendée sa už nevrátim, hnusí sa mi bojovať proti Francúzom…“

Nie každý však zastával obdobný názor, ako vidno z listu generála Westermanna adresovaného Výboru pre verejné blaho: „Občania republikáni, Vendée už neexistuje. Zhynula pod našimi šabľami slobody i so svojimi ženami a deťmi… Podľa vašich rozkazov som deti rozdrvil kopytami koní a ženy pobil, aby nerodili nových banditov…“

Vrcholom celého masakra boli Colonnes infernales – Pekelné kolóny. Išlo o sériu trestných výprav, ktoré viedol generál Turreau. Prebiehali od januára do mája 1794 a zanechali totálnu spúšť. Odhad obetí sa pohybuje od 30 000 až do 50 000, väčšinou civilistov, ženy a deti nevynímajúc. Okrem vraždenia mali byť vo Vendée zničené aj všetky lesy a polia, celá fauna mala byť postrieľaná alebo prevezená do iných kútov Francúzska…

Práve pôsobenie Pekelných kolón patrí medzi najprotirečivejšie otázky tejto epochy. Dá sa označiť ako franko-francúzska genocída? Vo francúzskej historiografií ide o spor, ktorý dodnes ostro rozdeľuje historikov, nehovoriac o jeho politickom zneužití. V analógii k našim dejinám možno spomenúť napr. osobnosť Jozefa Tisa.

Snaha o definitívne umlčanie však mala v konečnom dôsledku presne opačný efekt. Rozhoreli sa nové ohniská vzdoru a na čelo vzbúrencov sa postavila dvojica Jean-Nicolas Stofflet a François de Charette.

Šancu na mier napokon prinieslo až májové odvolanie generála Louisa Marie Turreaua. Sprvoti ho nahradil generál Dumas (otec slávneho spisovateľa) a po termidorskom prevrate (27. 7. 1794) dvojica Louis Lazare Hoche a Jean Baptiste Camille Canclaux.

Obaja nastolili politiku zmieru a tá následne vyústila do mierových rokovaní na zámku La Jaunaye, kde bola 17. 2. 1795 podpísaná mierová zmluva. Medzi inými obsahovala aj body zahrňujúce amnestiu, slobodu vyznania, a tiež reštitúcie majetku.

Charette aj Stofflet na zmluvu dlho nedbali a s podporou bratov Ľudovíta XVI. sa bezúspešne pokúsili o nové povstanie. Obaja však boli v jeho priebehu zadržaní a popravení. Charettovým zastrelením 26. marca 1796 v Nantes sa zároveň skončila vlna odporu, keďže jednoduchý ľud, aj vďaka obozretnej politike generála Hocha, už nemal žiadny záujem pokračovať.

Za symbolický koniec týchto bojov sa potom považuje správa Direktória z 15. júna 1796 v znení: „Nepokoje na západe krajiny nakoniec ustali.“

Vendée sa do vzbury dostalo ešte trikrát. V roku 1799 pri vyhlásení Konzulátu, v roku 1815 počas stodňového cisárstva, a napokon vo víre Júlovej revolúcie v roku 1830. Nikdy však už odpor nenarástol do takých rozmerov ako v krvavom období 1793 – 1796.

  • Pramene:
  • Chassin, CH. L.: La préparation de la guerre de Vendée, 1789 – 1793. Tome 1 – 3. Paris 1892.
  • Memoirs of The Count de Cartrie (transl. John Lane). London 1906.
  • Mémoires De Madame La Marquise de La Rochejaquelein. Paris 1816.
  • Použitá literatúra:
  • Jephson, H. The Real French Revolutionist. London 1899.
  • Taylor, I. A.: The Tragedy of an Army: La Vendée in 1793. London 1913.
  • Sechcer, R. A French Genocide: The Vendée. Notre Dame 2003.
  • Štovíček M.: Vendéeské války 1792 – 1832. Třebíč 2013.
  • Obrazová príloha: www.wikipedia.org

vyštudoval históriu a filozofiu na UPJŠ v Košiciach a doktorát obhájil na Historickom ústave Slovenskej akadémie vied v Bratislave. V súčasnosti pôsobí ako post-doktorand na Deutsches Historisches Institut vo Varšave a zároveň na Historickom ústave SAV. Vo svojom výskume sa zaoberá najmä dejinami prvej polovice 19. storočia. Absolvoval študijné a výskumné pobyty na univerzitách a vedeckých inštitúciách vo Francúzsku, Nemecku, Rakúsku, Poľsku a Slovinsku.