Málokto si dnes uvedomuje, že aj vynálezy bankových operácií sú rovnako dôležité ako ostatné ľudské objavy a rovnakou mierou posúvali našu západnú civilizáciu dopredu. Za každou dejinnou udalosťou sa skrýva nejaké finančné tajomstvo.
Dejiny financií môžeme podľa amerického námestníka ministra financií Anthonyho W. Ryana prirovnať k evolúcii: „Rovnako ako v prírode niektoré druhy vyhynú, môže sa ukázať, že aj niektoré finančné techniky sú menej úspešné ako iné.“ Áno, Charles Darwin neopisoval len živú prírodu, evolúcii a jej pravidlám totiž podliehajú aj financie. Vzorovým príkladom tohto tvrdenia sú florentskí renesanční bankári – Mediciovci.
Už z obdobia starej Mezopotámie máme doložené hlinené tabuľky s klinovým písmom, ktoré zaznamenávali dlhy či poplatky (16. storočie pred Kr.). Takisto máme mnohé zmienky z ďalších starovekých štátov, napríklad aténsky zákonodarca Solón (6. stor. pred Kr.) rušil otroctvo za dlhy, čiže isté finančné operácie sa realizovali už v staroveku.
Moderné bankovníctvo však vzniklo v talianskych renesančných mestských štátoch, ako boli Benátky, Florencia, Janov, Miláno, Lucca, Pisa či Siena. Tieto štáty sa v priebehu 12. a 13. storočia rozvíjali neobvyklou rýchlosťou, takou netypickou pre „pomalý“ stredovek. Ako sme uvažovali pri úspechu Rímskej ríše, aj na ich rozvoji sa výrazne podieľalo strategické umiestnenie uprostred Stredozemného mora. Tak isto profitovali z úspechu prvých krížových výprav, ktorým veľa ráz poskytli logistickú podporu.
Väčšina talianskych mestských štátov bola na rozdiel od západných či stredoeurópskych monarchií (Anglicko, Francúzsko, Uhorsko) republikou a tento politický systém prospieval aj ich ekonomike. Dôležitým elementom rozvoja mohli byť tiež emigranti z prostredia umierajúcej Byzantskej ríše na východe.
Čísla a počty
Talianske mestá prevzali mnoho invencií bývalej Rímskej ríše, niektoré z nich mali pozitívny vplyv na rozvoj, ale vyskytli sa tiež negatívne prípady. Jedným z takých bol aj rímsky numerický systém (I, II, III, IV). Takýto spôsob práce s číslami bol extrémne nevýhodný pre obchod a pre začínajúce bankovníctvo. Lepšiu číselnú sústavu, ktorú do sveta rozšírili Arabi (1, 2, 3, 4), vytvorili Indovia.
V roku 1202 vyšla jedna z najzásadnejších a zároveň najmenej známych kníh v dejinách západnej civilizácie – Liber Abaci (Kniha výpočtov). Autorom bol vtedy len 27-ročný syn colníka Leonardo Pisano alebo Leonardo z Pisy, známy aj pod prezývkou Fibonacci. Okrem množstva matematických výpočtov (čitatelia by mohli poznať tzv. Fibonacciho postupnosť, ktorá sa objavila aj v slávnom bestselleri D. Browna Da Vinciho kód) v nej zaviedol ešte jednu novinku − použil indicko-arabské číslice. Možno si niekto bude myslieť, že ide o jednoduchú záležitosť, ale pre rozvoj obchodu to malo obrovský význam.
Bankovníctvo, alebo skôr len jeho malá časť (pôžičky), bolo v stredoveku v rukách Židov. Dôvod bol jednoduchý – kresťania nemohli požičiavať na úrok. To isté platilo aj pre Židov, ale neprekážalo, ak požičiavali na úrok prívržencom iného náboženstva. Istým spôsobom boli do finančného podnikania aj dotlačení, keďže nemohli napríklad vlastniť pôdu.
Do talianskych mestských štátov prichádzali prenasledovaní Židia z iných častí Stredomoria. Niežeby tam bola ich situácia ideálna (stačí si spomenúť na protižidovskú propagandu v Shakespearovom Kupcovi benátskom z tohto obdobia), ale predsa len o trochu lepšia ako inde. Na rozvoj talianskeho obchodu mali židovské pôžičky pozitívny vplyv.
Prví „kresťanskí“ bankári
Nástupom obdobia humanizmu a renesancie (14. − 16. stor., na Apeninskom polostrove aj skôr) nastal istý odklon od striktných príkazov kresťanskej viery. Toto obdobie bolo tesne previazané s rozvojom obchodu. Bez prostriedkov bohatých mešťanov by určite nenastalo.
V renesancii a humanizme sa centrom myslenia stal človek, a nie Boh. Orientácia na človeka a mimo obmedzenia katolíckej viery viedla aj k tomu, že kresťania sa vrhli na podnikanie, dovtedy doménu Židov.
Na začiatku 14. storočia ovládali financie v Taliansku tri rodiny z Florencie – Bardiovci, Peruzziovci a Acciaiuoliovci. Všetky tri však skončili už v polovici 14. storočia, keď im nesplatili pôžičky dvaja najvýznamnejší klienti – anglický kráľ Eduard III. a neapolský panovník Róbert.
Rozvoj bankovníctva je spojený aj s ďalšou rodinou z Florencie – s Mediciovcami. Máloktorý rod či rodina tak výrazne ovplyvnili svoju dobu ako oni. Z ich krvi vzišli dvaja pápeži, dve francúzske kráľovné a traja vojvodovia. Stali sa známi aj ako patróni a mecenáši umenia, „sponzorovali“ Botticelliho či Michelangela. V službách nebol nikto menší ako N. Machiavelli.
Na začiatku boli hlavne zmenárnikmi. Začínali za drevenými stolmi, podobne ako židovskí úžerníci. Ako napísal profesor historickej ekonómie N. Ferguson (kniha Vzostup peňazí), ešte na konci 14. storočia boli skôr gangstrami ako bankármi a nebolo im cudzie ani primitívne násilie (päť členov rodiny odsúdili na trest smrti). Potom však prišiel Giovanni di Bicci de‘ Medici (prvá polovica 15. storočia). Tvrdou prácou, striedmym životom a perfektne pripravenými kalkuláciami vyniesol svoju rodinu na výslnie.
Giovanni začínal takisto ako zmenárnik – najskôr v Ríme, kde k jeho klientom patril aj samotný pápež; na dvor rímskeho biskupa totiž neustále prichádzali prostriedky v rôznych menách, ktoré bolo treba zameniť. Neskôr Giovanni premiestnil svoj obchod do rodnej Florencie.
Úspech florentskej rodiny Mediciovcov
Mediciovci sa vrhli ešte na jedno podnikanie – obchod so zmenkami. Ak jeden obchodník dlhoval druhému a nemohol uskutočniť platbu v hotovosti (ak mu napríklad nepriplávala jeho loď s tovarom), vystavil zmenku. Zmenka mohla byť uschovaná u bankára, ktorý si z nej strhol poplatok. Na rozdiel od úrokov poplatky neprekážali ani cirkvi (že v tom skutočnosti nebol až taký rozdiel, všetci kolektívne nevideli). Okrem toho mohli majitelia zmeniek dostať aj časť z ročného zisku. Mediciovci neboli vynálezcami podnikania so zmenkami, ale tieto techniky uplatnili vo väčšom rozsahu.
Skutočným pôvodcom úspechu rodiny z Florencie bola diverzifikácia. Na rozdiel od prvých bánk, ktoré mohol položiť jeden väčší neplatiaci dlžník, banka Mediciovcov v skutočnosti predstavovala viacvrstvové partnerstvo (každá vrstva založená na špecificky obnovovanom kontrakte). Napríklad vedúci pobočiek neboli zamestnancami, ale spoločníkmi, ktorí dostávali odmenu podľa obchodnej bilancie, čo viedlo k vysokým ziskom. Okrem podnikania so zmenkami si ponechali aj zmenárne. Giovanni zaviedol do rodiny aj podrobné účtovníctvo. Ich finančné knihy ešte dnes pútajú presnosťou a dokonalosťou.
Ešte väčší rozvoj rodiny nastal, keď do vedenia firmy nastúpil Giovanniho syn Cosimo de‘ Medici a po ňom pravnuk Lorenzo di Piero de‘ Medici, zvaný Il Magnifico (Veľkolepý). Rodina si podmanila Florentskú republiku, požičiavajúc peniaze na zmenky aj vlastnému mestu. S trochou zveličenia môžeme povedať, že išlo o prvé štátne dlhopisy. Ich vyplácanie si Mediciovci zaistili politickým vplyvom vo Florencii, čiže nehrozilo nesplatenie.
Práve to, že sa Lorenzo venoval viac politike ako rodinnému podniku, viedlo k jeho úpadku. Hoci dokázal víťaziť nad seberovnými konkurentmi, podcenil silu davu.
Plebejské masy zburcoval proti rodine známy kazateľ Savonarola. Ako v časoch protižidovských pogromov, vtrhol ľudský živel do palácov a bánk rodiny a všetko zničil, hoci Mediciovcom sa podarilo zachrániť (1494). Keď však bohatá elita Florencie videla, že vláda a akýsi cirkevný „socializmus“ Savonarolu je ešte horšia alternatíva, povolali členov rodiny naspäť.
Ako sme už spomenuli, Mediciovci neboli len bankármi, stali sa aj mecenášmi umelcov a investovali do kultúry. Ktovie, či by bez ich financií vznikli mnohé diela európskeho umenia.
Umelci sa im, samozrejme, za poskytnuté prostriedky odvďačili, napríklad Sandro Botticelli namaľoval členov rodiny ako troch kráľov na svojom slávnom obraze Klaňanie troch kráľov.
Podľa N. Fergusona pochopili Mediciovci kľúčové pravidlo: vo financiách je malé málokedy krásne, preto svoju banku rozšírili a diverzifikovali, čiže našli spôsob, ako rozložiť riziká. Keďže podnikali vo viacerých finančných produktoch (pôžičky, obchod s cudzími menami), nemohli im ublížiť ani neplatiči. Ich riadenie banky sa stalo vzorom pre ostatné finančné inštitúcie v Európe. Zaujímavosťou je, že ich rozmach nastal práve v období 14. storočia, keď klimatické zmeny známe ako malá doba ľadová viedli ku kríze stredovekej ekonomiky založenej na poľnohospodárstve.
Po epidémiách „čiernej smrti“, keď si veľká časť obyvateľstva myslela, že príde koniec sveta, začali Mediciovci podnikať so svojou tvrdohlavou víziou.
Na začiatku európskeho bankového systému teda stála rodina, ktorej začiatky možno neboli najsvetlejšie, ale svojou pracovitosťou, inteligenciou a víziou sa stala inšpiráciou a dôležitým elementom pri vzraste západnej civilizácie.
Článok bol prevzatý z www.jet.sk
Použitá literatúra
- Ferguson, N.: Vzostup peňazí. Bratislava 2011.
- Hay, D.: Evropa pozdního středověku 1300 – 1500. Praha 2010.
- Liščák, V.: Italské obchodní republiky a katolické misie v Mongolské říši. Nový orient 67/1, Praha 2012, 17 – 21.
Obrazová príloha: www.wikipedia.org
vyštudoval archeológiu a históriu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Zúčastnil sa archeologických expedícií vo Francúzsku, v Kuvajte, v Guatemale a v Sudáne. Pracuje v Archeologickom ústave SAV v.v.i. Voľný čas venuje portálu HistoryLab.sk. Je spoluautorom a editorom kníh Kolaps očami archeológie, Archaeology of Failaka and Kuwaiti coast, História pre zaneprázdnených 1 a 2, Epidémie v dejinách a Klíma v dejinách. Napísal aj knihu Sila zániku: Kolapsy starovekých a stredovekých spoločností.
Mohlo by sa vám páčiť
Najčítanejšie články za 7 dní
#VtentoDeň
- 1918
V tento deň roku 1918 bola uprostred revolučných udalostí a nepokojov založená Komunistická strana Nemecka.
More …