Väčšina rímskych sviatkov mala svoje pevné lokálne obmedzenia, odohrávajúc sa pred očami Rimanov prevažne vo vnútri posvätnej mestskej hranice (pomerium). Na konci roka, keď sa zavŕšila posledná žatva a dobytok pokojne prežúval slamu v maštaliach, pripravovali sa obyvatelia ríše na obidvoch stranách Stredomoria na sviatok, ktorý ich bez rozdielu „vrátil späť“ do zlatého veku ľudského spoločenstva.
Ráno bolo chladné, na dvore mestskej vily v Mediolane stál človek a nemo krútil hlavou nad úlomkami toho, čo ešte včera bolo mramorovým kvetináčom. Rozprsknutý vejár čierneho bahna pohlcoval úbohé torzo vavrínového kríka a kusy bieleho kameňa. Mohutná nádoba sa stala obeťou zlomyseľnej tvrdohlavosti oslíka, ktorého v daždi minulej noci odvádzal otrok Asselio do stajne k ostatným domácim zvieratám. To však muž nevedel a jeho myšlienky preto smerovali k jasnejším vinníkom tejto nemalej škody. „Títo dnešní ľudia,“ pomyslel si muž sklonený nad hŕbou skazy, „…kto ich kedy učil, že piť pred hostinou je nezdravé, ak nie pre telo, tak pre domácnosť určite.“ A hoci mrzutý, s vyprahnutým jazykom a so žalúdkom sotva túžiacim po kúsku chleba, tešil sa na večerné hody v triklíniu svojho pána, s jeho manželkou, hosťami a s ostatnými dušami toho prekrásneho sídla.
Na severe sa z klenby ťažkých mrakov vynorila ohromná hradba Álp, právom sa pýšiaca svojím starobylým menom, a mrazivý vietor zahnal Quinta späť do tepla príbytku, kde tak ako každé ráno, zapálil penátom a géniom (domáce božstvá) vo výklenku niekoľko obetných voskovíc. V dome svojho pána slúžil už vyše dvadsať rokov a za ten čas sa jeho meno stalo vážené nielen medzi ostatnými otrokmi, ale aj medzi slobodnými občanmi mesta. Bol dispensator, otrok, ktorý mal najlepší prehľad o finančných záležitostiach svojho pána a o jeho úspešnom podniku s vlneným súknom pre vojsko. Cisárske légie sa každým rokom prebíjali čoraz hlbšie do chladnejších končín barbarika, a tak sa obchodu výnimočne darilo. Quintus vedel nielen o príjmoch, ale aj o nemalých výdavkoch, ktoré dominus v lete utratil za zámorský tovar, ktorý ešte stále ukrýval v sklade za domom. Vedel, že v zaprášených debnách a amforách sa skrýva zábezpeka pokojného spolužitia slobodných s neslobodnými; dary, ktorými pán zase obdarí všetkých pod svojou strechou.
Kým Quintus prerozdeľoval úlohy svojim pomocníkom, objavil sa na opačnej strane chodby pán domu (pater familias), odetý v smiešnom farebnom rúchu, nepripomínajúcom ani tógu, ani tuniku, ani nič, čím by chcel zvýrazniť svoj autoritatívny status otca rodiny a zaslúžilého člena mestskej rady. Stál tam a niečo dohováral zahanbenému mladému otrokovi, ktorému Bakchus – boh vína – včera snáď až príliš rozviazal jazyk, za čo by ho inokedy schladil kožený remeň jeho pána. Quintus bol pri náhlom oživení spomienky na včerajší večer presvedčený, že chlapec a jemu podobní stoja za mŕtvym vavrínovým neporiadkom vonku v peristyle. Chlapcovi sa však nemalo stať nič zlé, veď sám pán večer povzbudzoval hodovníkov do nenútenej zábavy a otvorenosti vo veciach inak dôverných. Keď zbadal Quinta, zdvihol pravicu na znak pozdravu a zvolal „Ió, Saturnalia, Quintus!“
Bol druhý deň Saturnálií, najveselšieho zo všetkých rímskych sviatkov (optimo dierum) a koniec roka, ktorý sľuboval záhaľku a únik od rutiny bežných dní. Navyše sa mala na Zem konečne vrátiť Latona a Sol a s nimi aj teplo nového života. Ľudia z východných krajín sa v šere svojich „jaskýň“ (speluca) usadili na kožu stiahnutého býka a očakávali príchod narodenia slnečného boha Mithru (25. december). Štyri noci po decembrových ídach (17. december) sa kňazi v Ríme odobrali do chrámu Saturna na fóre, aby elefantínovej (slonovinovej) soche sňali z nôh hrubé laná a v jeho spoločnosti hodovali do neskorej noci. Amfiteátre praskali pod váhou ľudských nôh, plebs v meste si užíval cisárových trov a hojnosť všetkého mala pripomínať dni, keď titan navštívil Itáliu. Saturn kedysi pristál na latinskom pobreží a spolu s dvojtvárím božským kráľom Janom naučil ľudí z apeninských svahov siať, hospodáriť a tešiť sa z umenia a z darov vlastnej práce. Bol to zlatý vek rovnosti (tantae iustitiae) a nik vtedy nepoznal hlas poľnice, dokonca ani úder kladiva o čepeľ meča, ležiaceho na železnej nákove. Keď Saturn náhle zmizol, postavil mu Janus chrám a zasvätil sviatok, ktorý mal navždy pripomínať toto skvelé obdobie ľudských dejín.
Pán domu pristúpil ku Quintovi a oznámil mu, že odchádza do mestských therm spolu so svojím priateľom, gréckym lekárom Learchom, ktorého mal Quintus pre jeho múdrosť a stoické názory veľmi rád. Koniec koncov, dnes bude v kúpeľoch množstvo ľudí. Školy a úrady boli zatvorené a počasie vonku ich nútilo, aby zostali v teple. Navyše sa v horúcom vzduchu caldaria ľahšie odbúraval zhubný účinok včerajšej pitky. Doktor sa zakrátko zjavil vo vestibule domu a v takmer rovnako uvoľnenom odeve (sythetis) pozdravil prítomných: „Ió, Saturnalia, omnes!“
Včera večer bol hosťom aj pánov druh Verres, kamarát z čias, keď sa spolu s generálom Agricolom brodili zradnými močiarmi ďalekej Británie. Bol to veľký a silný muž s už dosť nemotorným jazykom, ktorý ale nekonečne rád zaťažoval dúškami falérskeho vína. K otrokom sa správal veľmi dobre. Spolu s pánom a so všetkými slobodnými stál a mlčky čakal, kým sa otroci dosýta najedia. Keď manželky a dcéry opustili spoločnosť, pobral sa obracať jednu čašu za druhou a bol azda jediný, kto sa do ľadovej vody prasacieho koryta vrhal bez väčšieho nástojenia kráľa Saturnálií (princeps saturnalicius). Navyše nahý, bujaro vyspevujúc staré vojenské piesne. Quintus predpokladal, že príliš dlhý pobyt za rímskou hranicou má na človeka presne takýto vplyv.
Za kráľa Saturnálií bol jednohlasne zvolený dominov mladší syn Gaius, nesmelý chlapec, ktorému do prevzatia mužskej tógy (toga virilis) počas Liberálií ostávalo už len niekoľko mesiacov. Ako týždňový autokrat mal možnosť ukladať rozkazy komukoľvek, takže sa z baránka stal o chvíľu Nero a polovica hodujúcich – otrokov a slobodných – sa len v špicatých klobúkoch na hlavách (pilleus) a s maskami na tvárach preháňala nočnými ulicami, v snahe doniesť kráľovi ten najzaujímavejší dar. Pred niekoľkými rokmi sa na oslave objavil akýsi muž, veterán z vojen na východe, ktorý cynicky spomínal na staré časy, keď Saturnálie trávil v poľnom tábore niekde pri brehoch Pohostinného mora (Euxeinos Pontos). Tridsať dní pred sviatkom si vraj vojaci spomedzi seba vybrali najkrajšieho chlapca, ktorého zvolili za kráľa Saturnálií. Mladý muž chodil po tábore odetý do Saturnovho rúcha a správal sa, akoby mal neobmedzenú moc. Jeho výstrelky boli veľkoryso tolerované a preplácané zo žoldu legionárov. Keď nastal posledný deň jeho „vlády“, „poddaní“ ho donútili spáchať samovraždu na oltári boha, ktorého tak excentricky imitoval.
Z nepríjemných predstáv vytrhol Quinta až hlas otroka, prinášajúceho z trhu drevenú debnu s imelom a s niekoľkými zapečatenými balíkmi. Znalý ich obsahu rozkázal otrokovi, aby veci odložil do skladu a nikoho k nim nepúšťal. Potom nariadil, aby sa imelom, zázračnou rastlinou, ktorá vpustila Enea do sietí podsvetia, vyzdobili steny triklínia na znak znovuzrodenia a životnej sily. Quintus vedel o väčšine darov, ktoré pán obstaral pre otrokov a pre svoje vlastné deti. Oslíka pre najmladšieho priniesli ešte včera večer za hlbokej tmy, starší Gaius dostane od otca prekrásnu španielsku tógu, zafarbenú tyrským purpurom a najstarší syn Lucius sto nových mincí a jednu starú Alexandrovu z Trácie. Dievčatá Cornelia a Lucia dostanú po páre nových topánok a sardonyxových kameí. Pre otrokov kúpil pán domu prasiatka, klobásky a koláče v tvare boha Priapa s ohromným falusom. Tých obľúbených obdarí oveľa drahšími darmi: amforami olív z Picena, figami z Lýbie, párom voskových tabuliek, novými šatami alebo krétskymi flakónmi. Quintus však netušil, aký dar dostane tento rok od pána. On sám zaobstaral sto voňavých sviečok (cerei) na sviatočnej tržnici sigillaria, kde deti slobodných kupujú pre deti otrokov voskové a hlinené figúrky rovnakého mena.
Nad mestom sa rozprestrel tieň hôr a na nebi zasvietili prvé hviezdy. Quintus sa zahľadel na ubúdajúci strieborný mesiac a na chvíľu sa cítil ako v časoch, keď Itálii kraľoval boh Saturn. Skupiny ľudí sa so sviecami v rukách túlali ulicami alebo čakali pred dverami domov na hostiteľa, ktorý im otvorí a za hlasného „Ió, Saturnalia!“ ich pozve dnu. Cez malé okná rozvoniavalo jedlo a ešte ďalšie tri dni sa všetci v dome usádzali za spoločný stôl. „A kým sú pahorky Lácia a otec Tiber, a kým stojí Rím a Kapitol vládne svetu, tak budú žiť i Saturnálie, naveky,“ pomyslel si Quintus a v spoločnosti pána domu a gréckeho doktora sa odobral do triklínia ako slobodný človek.
Použitá literatúra
- Anderson, G.: Greek and Roman Folklore: A Handbook. London 2006.
- Dolansky, F.: Celebrating the Saturnalia: Religious Ritual and Roman Domestic Life. In: Rawson, B. (ed).: A Companion to Families in the Greek and Roman Worlds. Chichester 2011.
- Golden, M.: Slavery and the Greek family. In: Bradley, K./Cartledge, P. (eds).: The Cambridge World History of Slavery. Vol. I. Cambridge 2011.
- Laurence, R.: Roman Passions: A history of pleasure in Imperial Rome. New York 2010.
- Miller, F. J.: Roman Festivals. In: The Oxford Encyclopedia of Ancient Greece and Rome. Oxford 2010.
- Rüpke, J.: Náboženství Římanů. Praha 2007.
Obrazová príloha: B. Kovár, www.wikipedia.org
Vyštudovaný archeológ, v súčasnosti ilustrátor a grafik. Tvorí knižné obálky, plagáty a ako ilustrátor spolupracoval na niekoľkých knihách pre mládež. Spoluautor životopisnej knihy o Alexandrovi Veľkom (2018).