Prvá časť článku dostupná tu.

Údajné orgie na Capri

Cisár, ktorý v roku 26 po Kr. definitívne opustil Rím, najskôr chvíľu putoval po Kampánii a ako pontifex maximus zasväcoval chrámy. Hľadal miesto, kde by sa mohol utiahnuť do ústrania a žiť v pokoji. Vybral si pekný a do dnešných dní veľmi obľúbený ostrov Capri blízko Neapola. Tento ostrov mal v obľube už jeho predchodca –  Augustus.

Tiberiovi sa na ňom údajne najviac páčilo to, že na zle prístupnom ostrove nemohol nikto pristáť bez jeho vedomia. Mal so sebou len malú družinu, ktorá pozostávala z blízkeho priateľa – astrológa Thrassyla, senátora Nervu a skupiny gréckych filozofov. Nechýbala stráž skladajúca sa z prétoriánov a z osobnej germánskej telesnej gardy. Na Capri sa v danom období nachádzalo dvanásť víl, takže tu cisár mohol pohodlne bývať.

O tom, čomu sa v ústraní venoval, máme rôznorodé informácie. Podľa niektorých prepadol v samote na Capri orgiám, aké nemali obdoby. Tieto tvrdenia majú základ v diele historika Suetonia, ktorý napísal De vita Caesarum (v slovenčine vyšli ako Životopisy rímskych cisárov). Venujú sa prvým dvanástim cisárom, od Gaia Iulia Caesara až po Domitiana.

V knihe venovanej Tiberiovi Suetonius píše: V samote na Capri zmyslel si zriadiť lokál na ukájanie tajných rozkoší, do ktorého pozháňal zo všetkých strán množstvo dievčat a chlapcov a vynálezcov perverzného pohlavného obcovania, ktorých nazýval ‚spintrie‛. Tu smilnili pred ním trojmo spárení a on pohľadom na to divadlo dráždil svoju vyhasínajúcu žiadostivosť. Izby boli rozmiestnené na rôznych stranách a vyzdobené obrazmi a sochami predstavujúcimi najoplzlejšie výjavy a pózy. Do každej izby dal knihy Elefantidy, aby každý mal vzor pre rôzne spôsoby pohlavných rozkoší, ktoré požadoval. Aj v lesoch a hájoch vymyslel miesta rozkoše: v jaskyniach a dutinách skál ponúkala sa mládež oboch pohlaví v rúchu paniskov a nýmf. Preto ho už verejne prezývali Caprineus, využívajúc tak meno ostrova na slovnú hru.

Pripisujú mu však ešte horšie nehanebnosti, o ktorých ťažko hovoriť a počúvať, nieto ešte im veriť. Mal vraj vycvičených chlapcov najútlejšieho veku – volal ich rybičkami – ktorí sa mu pri plávaní tmolili medzi nohami, oblizovali ho alebo zľahka hrýzli. Vraj si dával cicať aj pohlavný úd alebo prsné bradavky, nemluvňatám, síce už odrastenejším, avšak ešte neodstaveným od pŕs matky. K týmto chlipnostiam mal jednak povahové sklony a jednak iste súviseli aj s jeho vekom. Preto keď mu ktosi poručil Parrhasiov obraz, znázorňujúci ako sa Atalanta przní s Meleagrom ústami, a k závetu pripojil poznámku, že môže namiesto obrazu dostať milión sesterciov, ak by ho námet obrazu nejako urážal, nielenže dal prednosť obrazu, ale ho dokonca umiestnil v svojej spálni. Keď raz obetoval, ako sa povráva, natoľko sa dal uchvátiť krásou chlapca nesúceho kadidelnicu, že sa nevedel zdržať a sotva sa skončili náboženské obrady, odviedol chlapca nabok a hneď na mieste ho sprznil spolu aj s jeho bratom, ktorý hral na flaute. Potom im dal obom zlámať nohy, pretože si navzájom vyčítali svoje zneuctenie.“

Sú to silné obvinenia, podobné si vieme predstaviť aj v dnešnom bulvári. A naozaj, Suetonius sám seba nepovažoval za historika, ale za životopisca. Byť v staroveku historikom neznamenalo ani tak verne opísať skutočnosť do všetkých podrobností, ale skôr svojím štýlom pôsobiť na čitateľov výchovne a moralisticky. Byť historikom teda znamenalo vznešené povolanie.

Suetonius ako životopisec sa sústredil skôr na získavanie detailov o živote cisárov, o ich výzore, povahe, záľubách, úchylkách a náboženskom presvedčení. Logicky sa opýtame: bol Suetonius Tiberiovým súčasníkom, mal teda tieto informácie z prvej ruky? Odpoveď však znie: nie. Životopisy rímskych cisárov boli napísané vyše 80 rokov po Tiberiovej smrti a Suetonius sa na Capri nikdy nedostal.

Prečo teda jeho informácie považujeme za pravdivé? Je to hlavne preto, že Suetoniove životopisy sa v podstate zhodujú s dielom najväčšieho rímskeho historika Tacita. Senátor a politik Publius Cornelius Tacitus napísal okrem iných diel aj Anály, ktoré pokrývajú dejiny v rokoch 14 – 68 po Kr. Tiberius je hlavným hrdinom prvých šiestich kníh Análov. Tacitus ho vykreslil pomerne negatívne, ako pokrytca a krutého vládcu. Ale tvrdí, že mal aj úchylné sklony? Okrem niektorých nepriamych zmienok, ktoré môžeme pripísať Tacitovmu zvyku utrusovať zlomyseľné a dvojznačné poznámky o tých, ktorých nemá rád, opäť nič konkrétne. Navyše, Anály boli napísané okolo roku 115 po Kr., čiže opäť príliš neskoro.  

Ak chceme zistiť pravdu, musíme sa pozrieť na spisy autorov, ktorí Tiberia zažili priamo. Vieme, že Tiberius na rozdiel od Augusta nebol po smrti zbožštený, čo by bránilo o ňom písať kriticky. Autorom teda stačilo počkať na jeho smrť, a potom opísať pravdu.   

Svedectvo súčasníkov

Pozrime sa teda, kto so súčasníkov obviňuje Tiberia zo sexuálnych úchyliek. Ach beda, nikto! Strabón aj Plínius starší mlčia. Dôležité je svedectvo Senecu staršieho, ktorý ako súčasník na Tiberia naklebetil všetko, čo vedel (a nebolo toho málo), napriek tomu sa o zvrhlostiach nezmieňuje. Ale pozrime sa aj na ďalších autorov. Navzdory tomu, že satirik Iuvenalis priamo a menovite odsudzuje neresti mnohých, pre Tiberia má len mierne opovržlivý výrok, že sedí na Capri so svojou čriedou chaldejských astrológov. Teda žiadne obvinenie zo sexuálnej nemravnosti. Aj Plutarchos píše o pokojnej starobe cisára obklopeného len skupinou najbližších priateľov.

Navyše, Capri bolo izolované a vieme, že cisár si zo sebou zobral len malú skupinu najbližších. Bolo by teda ťažké, aby na verejnosť prenikli tak podrobné informácie, aké uvádza Suetonius.

Dôležitým dôkazom je Tiberiovo správanie počas jeho prvého exilu na ostrove Rodos, ktorý trval osem rokov. Nebol vtedy síce cisárom, ale stále bol jedným z dedičov vládcu a mimoriadne bohatým mužom. Bol by si mohol dopriať, čo by len chcel. A predsa, ako dosvedčuje aj Suetonius, vtedy nič také nepodnikal. Konečným argumentom, ktorý vyvracia pravosť orgií, je však sám Suetonius. Píše: Pripisujú mu však ešte horšie nehanebnosti, o ktorých ťažko hovoriť a počúvať, nieto ešte im veriť.“ To znamená, že sám neverí historkám, ktoré píše. Napriek tomu pikantnosti do svojho diela zaradí, pretože správne tuší, že práve takéto informácie zaistia knihe odbyt a popularitu. Ako teda tieto povesti, nepochybne ešte za života vládcu, vznikli?

Prečo sa ohováranie uchytilo?

Musíme sa vžiť do dobovej situácie. Prostí rímski občania boli z Augustových čias zvyknutí na žoviálneho vládcu, ktorý bol ľudom neustále na očiach. Po Augustovej smrti získali Tiberia, ktorý bol síce menej ľudový, ale napriek tomu stále pod dohľadom verejnosti. Priazeň ľudu stratil, keď výrazne obmedzil hry a výstavbu. Začali ho ohovárať, k čomu prispievalo aj to, že Tiberius bol priveľmi hrdý, než aby na takéto ohováračky reagoval, alebo sa ich dokonca pokúšal trestať. Potom cisár jedného dňa zmizol a zanechal vládnucu vrstvu aj prostých občanov zmätených. Šírili sa chýry, že je chorý a čoskoro zomrie. Atmosféra v meste sa zhoršila, pretože Seianus využil cisárov odchod a začal sa zbavovať vlastných protivníkov. Nie div, že sa čoskoro začali šíriť chýry o tom, čomu sa cisár v osamelosti venuje. O tom, akej povesti sa Tiberius v hlavnom meste tešil, výstižne svedčí Suetoniova správa o jeho smrti. Keď sa ľud dozvedel, že starý vládca zomrel, davy na uliciach vraj vykrikovali: „Tiberia do Tibera!“ (Suetonius) a pohrebnému sprievodu museli prekliesniť cestu vojaci.

To, že Tiberius nebol zbožštený, znamenalo, že na rozdiel od Augusta bol ľahkým terčom, do ktorého sa mohli triafať všetci početní kritici režimu principátu. K tomu, že sa povesti udržali celé tisícročia, nepochybne prispeli aj obyvatelia Capri. Uvedomili si, že turisti navštevujúci ich ostrov, ocenia pikantné historky viažuce sa ku konkrétnym miestam, a tak nimi nešetrili.

Obraz druhého rímskeho cisára ako starého zvrhlíka tak pretrval až dodnes, k čomu prispela kniha aj veľmi známy televízny seriál Ja, Claudius, ale napríklad aj film Caligula, ktorý sa síce venoval hlavne Caligulovi, ale na začiatku nezabudol zobraziť aj Tiberia. Tiberiovým jediným šťastím je, že ho zakrývajú ešte neslávnejšie známe postavy už spomínaného Caligulu a Neróna.

Pre povesť muža, ktorý bol svojho času najlepším rímskym veliteľom a následne vyše dvadsať rokov pozorne a úspešne vládol ríši, je to nespravodlivý a smutný osud. Potešujúcou skutočnosťou však je, že v poslednej dobe dochádza k Tiberiovej rehabilitácii, čo si cisár nepochybne zaslúži.

Použitá literatúra

Grant, M.: Dvanásť cisárov. Bratislava 2005.

Munthe, A.: Kniha o San Michele. Bratislava 1969.

Prause, G.: Orgie cisára Tibéria. Bratislava 1970.

Pramene:

Juvenal: Satire X. Dostupné na internete: http://www.tertullian.org/fathers/juvenal_satires_10.htm

Suetonius: Životopisy rímskych cisárov. Bratislava 1974.

Tacitus: Agricola – Anály – Germánia – Histórie. Bratislava 1980.

Obrazová príloha: www.wikipedia.org

Páči sa ti náš článok? Podpor nás a vydávanie ďalších článkov na Patreone

Vyštudoval odbor história na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Zaoberá sa dejinami rímskeho principátu, hlavne obdobím vlády júliovsko-klaudiovskej dynastie.