Opäť, a tentoraz vďaka filmu, sa rozprúdila debata o tom, či Svätopluk bol kráľ. Padajú argumenty za, kontrujú argumenty proti. Tak ako vždy v novodobých hádkach o osobnostiach, nejde o to, čo bolo, ale ako si kto potrebuje dejiny prispôsobiť.
Na prelome minulého a tohto roka vysielali na Viasat History seriál o chorvátskych kráľoch. V jednej časti sa zaoberali otázkou, či Trpimir I., ktorý vládol v Chorvátsku v rovnakom čase ako u nás Svätopluk, bol nositeľom titulu kráľ alebo nie. Majú to také isté ako my so Svätoplukom. Žiadny známy korunovačný proces, žiadna zachovaná koruna, len niekoľko oslovení v listoch od pápeža a zopár záznamov v starých letopisoch. Ich historici nakoniec celý problém uzavreli svojsky. Nezáleží na tom, ako ho oslovovali cudzinci, ale čo bol pre vtedajších Chorvátov − celkom dobrý prístup. Skúsme to aj my, nepýtať sa cudzích, čo je kto z nás, ale opýtať sa vtedajších a našich, čo bol pre nich Svätopluk.
Samozrejme, je tu problém. Zápisy odpovedí samotných Moravanov v ich jazyku o Svätoplukovi, ak vôbec existovali, sa nám nedochovali, a otázky sa nedajú klásť cez vzdialenosť tisíc rokov. Ale aj tak sa skúsme opýtať: Prečo a odkedy Moravania vraveli „kráľ“? Myslel si moravský arcibiskup, že Svätopluk je jeho kráľ? Mysleli si to veľmoži, ktorým vládol? Chápali slobodní slovanskí muži, že žijú v kráľovstve, a nie v kniežatstve? Vravel Svätopluk sám o sebe ako o kráľovi? A poďme nájsť odpovede pekné po poriadku.
Pôvod slova kráľ
Prečo Moravania používali slovo kráľ? Asi najľahšia je odpoveď, ktorú nájdeme v učebniciach – za slovom kráľ treba hľadať meno Karola Veľkého a jeho politický vzor ako vládcu. Ale asi to nebude celkom tak – za slovom kráľ nemusíme hľadať Karola a jeho politiku, ale Otčenáš.
Skôr než Karol Veľký porazil okolo roku 800 Avarov, a tým uvoľnil slučku na krku slovanským veľmožom, prišli sem misionári. Z nikoho neurobíte kresťana, ak ho nenaučíte Otčenáš, a ak mu neporozumie. V Otčenáši je prosba: „…príď kráľovstvo tvoje…“ Človeku, ktorý nerozumie pojmu kráľovstvo, je ťažké vysvetliť, že kráľovstvo je niečo dobré, za čo sa treba modliť, spáliť svojich bôžikov a, žiaľ, vzdať sa mnohých pozemským pôžitkov! S problémom, ako opísať pohanom to „kráľovstvo“, čo má podľa Otčenáša prísť, sa stretol každý misionár.
Našťastie aj vtedy existovali „príručky misionára“. Už biskup Daniel z Winchesteru napísal v prvej polovici 8. storočia sv. Bonifácovi radu, aby misionári vraveli, že kraje obývané kresťanmi sú teplejšie, úrodnejšie, ľudnatejšie, mocnejšie, a nadmieru požehnané všelijakými inými pokladmi. Na praktickú otázku Slovanov, kde také kraje môžu vidieť, dostali odpoveď, že v Karolovej ríši. Tomu slovanskí veľmoži rozumeli. Milovali karolínske odevy, šperky, víno, a najmä meče. A tak pri preklade do hovorovej staroslovienčiny nahradili latinskí misionári slovo „regnum“ krajom Karlovým, karlovstvom, kráľovstvom. O nejakej autorite, vláde a činnosti Karola Veľkého nemuseli naši Slovania nič vedieť. Vyzerá to ako imaginárna konštrukcia, ale nie je.
Na rovnaký problém narazil aj sv. Cyril, vtedy Konštantín. Ten si vypomohol solúnskym dialektom staroslovienčiny a slovo βασιλεία v gréckom Otčenáši nahradil цѣсар̑ьствьѥ, cesarstvom, cárstvom. Čiže to, čo „má prísť“, nazval rovnako ako miesto, odkiaľ on s novou vierou prichádzal. Jeden problém a dve rovnaké riešenia.
Treba, samozrejme, zodpovedať otázku, či sa tu v čase, keď ešte ani otec Mojmíra I. nevládol, naozaj v nejakom kontexte používalo slovo kráľovstvo. Presnejšie, či slovanský Otčenáš bol už pred rokom 800 používanou modlitbou.
Spomínaný sv. Bonifác (673? − 754) sa snažil o rozšírenie kresťanstva aj na východ, ale veľmi sa mu to nepodarilo. Úspešnejší bol sv. Virgil (700? − 784), salzburský biskup, tvorca teórie o guľatosti Zeme a o protinožcoch. Skôr ako zomrel, pôsobil v Panónii a poslal misionárov na územie neskoršej Veľkej Moravy, kde prikrášlili svoje prehováranie Virgilovými antipódmi. Vieme to zo života sv. Cyrila, ktorému sa podarilo tvrdenie trojjazyčníkov a pilátnikov, „že pod zemou žijú ľudia veľkohlaví“, zo slovanských hláv vyhnať. Vyzerá to teda tak, že „naši“ Slovania používali slovo kráľ a kráľovstvo vďaka Virgilovi a ním vyslaným írsko-anglosaským misionárom dávno pred Svätoplukom, Rastislavom a Mojmírom I., a to vďaka Otčenášu.
Uznávala cirkev na Morave Svätopluka za kráľa?
Častým pápežským pravidlom potvrdzujúcim kráľovskú moc bolo zriadenie arcibiskupstva. Aj keď sa hneď ponúka ustanovenie sv. Metoda za panónskeho arcibiskupa, nie je to dobrý dôkaz. Tým lepším je ustanovenie až tretieho arcibiskupa (Gorazda?) po Svätoplukovej smrti.
Rozhodnutie pápeža vyslať v roku 899 na Moravu legáta, ktorý vysvätí arcibiskupa a ďalších troch biskupov, dokazuje nielen pápežov názor na kráľovskú suverenitu vládcu Veľkej Moravy (v oblasti vzťahov medzi pápežom a kráľom za ňu pokladám vytvorenie cirkevnej provincie s arcibiskupom), ale hlavne názor samotnej moravskej cirkvi na práva svojho vládcu. Vtedajšia moravská cirkev musela byť zmesou latinských cudzincov, domácich latinských klerikov a kňazov, ktorí sa vzdali slovanskej liturgie. Kto mal prevahu, nevieme, ale cudzinci mali iste lepšie zázemie a kontakty. Aj napriek tomu ale nikoho na Morave nenapadlo vrátiť cirkevnú správu do Pasova alebo do Soľnohradu (Salzburgu), čo sa tamojšiemu biskupovi Teotmarovi veľmi nepáčilo. Akceptovali to, že Mojmír II. nielenže bude mať „svojho“ arcibiskupa a biskupov, ale si vyberie hodnostárov z ich radov a pápežov legát mu ich vysvätí. Domáci klérus, ktorý vôbec nemusel pozostávať len z Moravanov, uznával dedičné kráľovské právo. Knieža alebo vojvoda také právo voči najvyššiemu kléru v tých časoch nemali.
Otázka, či podriadení slovanskí veľmoži chápali Svätopluka ako svojho kráľa, je zložitejšia. Spôsob, akým sa prejavovala vtedajšia kráľovská moc, bol veľmožom nie veľmi po chuti. Presnejšie, vladárska právomoc kresťanského kráľa bola omnoho autoritatívnejšia než právomoci slovanského kniežaťa. Veľmoži, ktorí boli v priamom dosahu vladára na Morave a v Nitre, stratili svoje bývalé postavenie pravdepodobne už pri vyhnaní Pribinu. V čase Svätopluka boli zničení alebo začlenení do vladárovej družiny. Ostatní veľmoži, ktorí žili na periférii, jeho mocenské postavenie uznávali len „dočasne“.
Rovnaké problémy s neposlušnosťou mali vtedy aj iní králi, a aj cisár. Kniežaťu niekde pri Visle bolo jasné, že ako bude rásť moc moravského vládcu, úmerné bude klesať tá jeho a nakoniec bude nahradený na vlastnom hradisku kráľovským správcom – županom. Preto existovala snaha odtrhnúť sa. A práve tieto snahy o zbavenie sa Svätoplukovej vlády môžeme chápať ako prejav jeho kráľovskej moci.
Príkladom môže byť panovanie Svätopluka v Čechách a odtrhnutie Čechov po jeho smrti od Veľkej Moravy. Na prvý pohľad českí veľmoži len vymenili kráľa za cisára. Ale v skutočnosti odstránili novu nebezpečnú centralistickú vládu moravského kráľa a nahradili ju vzdialenejšou a menej účinnou podriadenosťou cisárovi. A dobre si Svätopluka zapamätali. Kráľovský titul Svätoplukovi priznáva najstarší český spis Legenda Christiani: Vita et passio sancti Wenceslai et sancte Ludmile ave eius (Kristiánova legenda: Život a umučení svatého Václava a jeho báby svaté Ludmily) z roku 994. Svätopluka ako kráľa spomína Kosmas vo svojej kronike, ktorá vznikla koncom 11. až začiatkom 12. storočia, a čo je zvláštne, dokonca ešte aj Dalimil po roku 1300 vybásnil „kako jest koruna z Moravy vyšla“, niečo na spôsob českého „translatio regni“. Veľmoži jasne rozoznali, že Svätopluk im vládol ako kráľ, a nie ako knieža.
Povstanie Moravanov – kňaz Slavomír
Odpoveď na ďalšiu otázku stačí odpísať od Dušana Třeštíka z jeho knihy Vznik Veľkej Moravy. Moravania svojím povstaním v roku 871 proti správcom, ktorých im ustanovil Karolman, dokázali, že sa ani náhodou necítia byť súčasťou ríše. Žiadnym príveskom, pohraničnou markou alebo vazalským kniežatstvom. Vzburou potvrdili suverenitu krajiny.
Lenže vzbura mala aj „kráľovské“ znaky. Do svojho čela vyvolili kňaza Slavomíra, dokonca proti jeho vôli. Kňaz ako vodca v čase vojny predstavuje problém a museli mať pádny dôvod, aby sa takto rozhodli. Existuje názor, že Slavomír bol Rastislavov brat, a teda príslušník panovníckeho rodu. Žiadna voľba „zvoľme najsilnejšieho alebo najlepšieho spomedzi nás“ pre Moravanov neprichádzala do úvahy. To, že bez prieťahov prijali naspäť Svätopluka, ktorý pritiahol s nepriateľskou armádou, dokazuje, že si problém voľby kňaza sami uvedomovali, ale tiež dokazuje ich rešpekt k právu Svätopluka ako najvhodnejšieho príslušníka kráľovského(?) rodu vládnuť im.
A ešte jeden moment je na ich konaní dôležitý. Nevrátili sa k pohanstvu. Konali tak ako slobodní muži v kresťanskom kráľovstve. Z dejín poznáme, aké problémy mali s prechodom moci Maďari o 100 rokov neskôr, aj nitriansku výpomoc sv. Štefanovi. Povedané slávnostnými slovami − samotní „Veľkomoravania“ potvrdili kresťanské, európske a kráľovské znaky vlády a zavrhli znaky pohanské a barbarské. Pre vtedajších slobodných mužov Moravy bol Svätopluk kráľ.
Ako sám o sebe vravel Svätopluk?
Najťažšia otázka − ako sám o sebe vravel Svätopluk – má celkom „kulantné“ riešenie s názvom honfoglalás. Ale poďme po poriadku. Je slušné oslovovať vládcu hodnosťou, ktorú on sám sebe prisudzuje. Dnes sa po maďarsky kráľ povie király a Maďari uznávajú, že ten výraz sa do ich slovníka dostal cez Slovanov.
Lenže Maďari nevraveli „király“ vždy. V čase prvých uhorských kráľov vraveli „králēs”. Odkiaľ to viem? Je to napísané na svätoštefanskej korune – „králēs Tourkías”. Tie slová v gréčtine vytepali po roku 1070 do zlata a vyliali smaltom v cisárskych dielňach v Carihrade.
Bol to prejav slušnosti nazývať vládcu tak, ako to on sám chce. Že to nebola náhoda, potvrdzuje použitie rovnakého slovného spojenia pre uhorského kráľa aj v diele Eustacha, arcibiskupa zo Solúna, ktoré vzniklo okolo roku 1194. Pritom Byzantínci mali vtedy pre hodnosť kráľa k dispozícii napríklad bavorské slovo ρήγας. Nielenže však zapísali pomenovanie, aké vo vzájomnom vzťahu používali prví uhorskí králi, ale zapísali dokonca titul kráľ, rex alebo king vo vtedajšej maďarčine. A nesúviselo to s tým, že by sa tak zhodou náhod označoval vládca Maďarov, bez ohľadu na to, či bol knieža, veľkoknieža alebo kráľ.
Byzantínci jasne rozoznali zmenenú hodnosť vládcu, lebo za čias Konštantína Porfyrogeneta (vládol 912/913 − 959) používali pre maďarského vládcu oslovenie archon, čo zodpovedalo hodnosti kniežaťa. A teraz otázka „za milión“: Kto bol prvý kráľ, s ktorým sa Maďari pri svojom zaujatí vlasti stretli? Netreba hádať. Svätopluk, a v roku 881 mu dokonca pomáhali proti Frankom. Áno, Maďari si zapamätali slová samotného Svätopluka, keď im vravel, ako ho majú oslovovať. Nemali s tým žiadny problém. Najal si ich, zaplatil im, chcel to, a tak ho tak oslovovali a zaznačili to. Nie v nejakej bájnej Kronike anonymného notára kráľa Belu, ale autenticky a tam, kde sa ten záznam nedá ani zmazať, a ani prekrútiť. Vo svojom jazyku. Na rovnaké „miesto“, kam umiestnili aj slová kňaz, kresťan, župan a ďalšie, súvisiace s novým spôsobom života v Panónii.
Máme otázky a máme odpovede. Nie odpovede Bavorov alebo Svätej stolice. Ani nie nové odpovede založené na politickej veľkohubosti alebo na vedeckej autorite. Máme vtedajšie skutočné odpovede − veľmožov, slobodných mužov, cirkvi, a dokonca samotného Svätopluka. Takže bol Svätopluk kráľ, alebo nebol?
Použitá literatúra
Carta, G./Bona, I./Kopeczi, B./Makkai, L.: History of Transylvania. Budapest 1994.
Monumenta Germaniae Historica, Quellen zur Geistesgeschichte des Mittelalters. Band 14. Die Kosmographie des Aethicus. München 1993.
Niebuhr, B. G./Bekkeri, I./Schopeni, L./Dindorfiorum, G. et L. et al.:Corpus Scriptorum Historiae Byzantinae. Volumen I. Constantinus Porphyrogenitus. Ed. B. G. Niebuhr. Bonn 1829.
Leo Grammaticus, Eustathius: Corpus Scriptorum Historiae Byzantinae., Ed. B. G. Niebuhr. Bonn 1842.
Venning, T./Harris, J.: A Chronology of the Byzantine Empire. New York 2006.
Třeštík, D.: Vznik Velké Moravy. Praha 2001.
Obrazová príloha: www.wikipedia.org
Vzdelaním strojár a posledné roky kníhkupec. Venuje sa tvorbe replík byzantských emailov a amatérsky dejinám antiky a stredoveku Uhorska.