Obyvatelia mocenského útvaru, ktorý sme si privykli nazývať „Veľká Morava“, žili v priestore a v čase diametrálne odlišnom od našej modernej spoločnosti. Slovanské populácie 9. storočia by zjavne nemali prílišné pochopenie pre súčasný koncept peňazí a bohatstva.

 

Dejiny platobných prostriedkov sa často vysvetľujú ako postupný prechod od predmincových platidiel k minciam a k jednotnej mene. S tým sa dá súhlasiť iba čiastočne, keďže existencia mincovej meny ešte nevylučuje výmenu tovarov prostredníctvom iných platidiel. V stredovekej Európe došlo k efektívnemu užívaniu mince najskôr od 12. storočia. Stredoveké mincovne samozrejme fungovali už predtým, ale peniaz z drahého kovu ešte len získaval úlohu univerzálneho platidla. Vo včasnom stredoveku predstavovalo mincovanie predovšetkým zdroj panovníckej legitimity, funkcia mince bola v prvom rade politická a symbolická – iba postupne sa stávala univerzálnym a široko akceptovaným prostriedkom peňažnej výmeny. Vládcovia Veľkej Moravy však mince nikdy nerazili.

 

Nielen peniaze

Razby z drahých kovov plnili úlohu platidla primárne v diaľkovom („medzinárodnom“) obchode. Pre potreby výmeny tovarov a výrobkov v rámci jednotlivých spoločenstiev v stredoveku – ale aj v neskorších storočiach – fungovala naturálna výmena i takzvané komoditné peniaze. Pri rôznych majetkových transakciách sa preto platilo aj v určitých surovinách.

Imitácia byzantského solidu razená franským panovníkom Ľudovítom Pobožným (814 – 840).

Z opátstva St. Gallen v dnešnom Švajčiarsku máme dochované listiny o majetkových prevodoch v okolí tohto kláštora od 8. do začiatku 10. storočia, čiže približne v období existencie Veľkej Moravy. Ceny nehnuteľností a predmetov sú zaznamenané v dominantných mincových platidlách – byzantských zlatých solidoch a franských strieborných denároch. Tieto dva typy mincí však neboli iba platobným prostriedkom, ale najmä účtovnou menou a všeobecným ekvivalentom hodnôt. A preto, aj keď bola hodnota vyjadrená v 20 solidoch, neznamenalo to, že kupujúci zaplatil 20 kusmi zlatých byzantských mincí. Platiť mohol, ako sa to uvádza v prameňoch, napríklad výrobkami zo zlata alebo zo striebra, ktoré po odvážení zodpovedali adekvátnemu hmotnostnému pomeru k 20 solidom. Mohol tiež platiť v tremissách – nižších zlatých minciach razených Rimanmi už v 3. storočí. Mohol platiť zvieratami, najčastejšie kravami a koňmi. Tak napríklad v roku 762 bola nehnuteľnosť predaná za koňa a zvyšok bol zaplatený do hodnoty 20 solidov. Pri kúpe a predaji sa platilo zbraňami, súknom i jednou z najcennejších včasnostredovekých komodít – otrokmi. Pri majetkových prevodoch kláštora St. Gallen je tiež pomerne časté platenie železom. Táto skutočnosť poslúžila ako jeden z argumentov, ktoré mali svedčiť v prospech existencie špecifickej veľkomoravskej meny – takzvaných sekerovitých železných hrivien.

Hrivny – peniaze Moravanov?

Vplyvní českí numizmatici Jaroslav Pošvář, Jiří Sejbal a Taťána Kučerovská prakticky ustanovili sekerovité hrivny za osobitú veľkomoravskú menu. Tieto veľkosťou aj tvarom rozmanité železné prúty, ktoré svojím zakončením pripomínajú úzku čepeľ sekery, boli interpretované ako predmincové platidlá. Jaroslav Pošvář priradil hrivnám dokonca funkciu všeobecného ekvivalentu hodnôt všetkých tovarov, čiže nielen platobného prostriedku, ale dokonca všeobecnej peňažnej meny a obeživa Moravanov. Množstvo archeológov dodnes tieto predmety vo svojich prácach popisuje ako platidlá. Vieme však túto funkciu sekerovitých hrivien skutočne preukázať?

Stredovekí minciari pri výrobe.

Je nutné konštatovať, že hrivny sa predpokladajú ako platidlá iba hypoteticky, na základe neistých analógií a nejednoznačných archeologických interpretácií. S tým súvisí aj samotné pomenovanie „hrivna“, prvýkrát použité Josefom Poulíkom, desaťročia potom, ako bol predmet známy z nálezov. Názov mal automaticky evokovať ich peňažnú funkciu. Treba zdôrazniť, že takéto železné prúty máme doložené iba z oblastí, ktoré súvisia s územným rozsahom Veľkej Moravy. Poznáme určité analógie zo škandinávskeho prostredia, typologicky sú však sekerovité hrivny unikátom. Jednoznačne najväčší depot hrivien, čiastočne tvarovo odlišných od moravských a slovenských nálezov, sa našiel v roku 1979 v Krakove. Na kopci Wavel bolo nájdených dovedna 4212 kusov.


Vo včasnom stredoveku predstavovalo železo nepochybne cennú komoditu. Je však dosť nepravdepodobné a najmä nepraktické, aby Moravania platili pomerne veľkými zväzkami hrivien, pričom niektoré kusy vážili niekoľko kíl. Vie sa, že hrivny boli na koncoch dierkované a spájané do zväzkov. Funkciu platidla však výrazne podkopáva čerstvý nález odseknutých nákončí z Poľska. Odseknuté úlomky nasvedčujú, že len čo chcel kováč pristúpiť k spracovaniu železnej suroviny, odsekol časti, ktoré hrivny spájali do zväzku.

Hrivnu ako komoditné platidlo tiež diskvalifikuje istá „prominentnosť“ železnej suroviny. Železo nebolo každodenne dostupnou komoditou, ktorou disponovala väčšina členov spoločnosti. Komoditné platidlá, ako je to v prípade plátených a látkových „peňazí“, doložených u iných slovanských spoločenstiev, museli byť predovšetkým pomerne dostupné, a tiež pozbavené ďalšieho upotrebenia. Ak boli hrivny cennou surovinou či akýmsi prefabrikátom, aký zmysel by malo ich používanie na platbu?

Tribút náš každodenný

Poklad železných hrivien.

Je zaujímavé, že archeológovia spočiatku tieto predmety nechápali ako platidlá. Téza Bohuslava Novotného, že sekerovité hrivny boli výrazom agrárneho kultu, keď boli v záujme zabezpečenia dobrej úrody napodobeniny poľnohospodárskych nástrojov ukladané do zeme, našla svojich nasledovateľov až nedávno. Florin Curta podrobne analyzoval nálezové situácie slovanských železných depotov. Nálezy hrivien sú totiž súčasťou širšieho fenoménu tezaurácie, čiže hromadenia a ukladania železných objektov pod zem. Hrivny sa síce nachádzajú aj osamotene, ide však o porovnateľne nepočetné nálezy, často fragmenty – gros všetkých nálezov tvoria mnohopočetné depoty. Spomínaný archeológ dospel k zisteniu, že tieto kusy železnej suroviny (podobne ako tzv. misky sliezskeho typu) nesúviseli s platením, ako si ho predstavujeme dnes, ani neplnili funkciu peňažného obeživa. Dôvod ich existencie a hromadenia súvisel omnoho pravdepodobnejšie s tribútom. Moderné bádanie, poučené ekonomickou antropológiou a dôslednejšou kritikou prameňov, v súčasnosti odmieta sekerovité hrivny ako univerzálne platidlo na Veľkej Morave.

Ak hovoríme o „platení“ v súvislosti so Slovanmi vo včasnom stredoveku, treba mať na pamäti predovšetkým tribút, ktorý bol v rôznych podobách (obrokъ, census, munera) najčastejším predmetom platby. A ako vieme z písomných prameňov, tributárne poplatky sa vyberali v rozličných formách. Na základe listu markgrófa Ariba z r. 891 vieme, že Moravania platili Frankom tribút v dobytku.

Menšie typy hrivien vo zväzkoch.

Nie je bez zaujímavosti, že depoty železných predmetov sa primárne nachádzajú na opevnených lokalitách (Pohansko, Mikulčice, Pobedim, Bojná a. i.), ktoré sú považované za regionálne mocenské centrá. Depoty hrivien výrazne absentujú na menších, skôr vidieckych sídliskách. Ich vysoká koncentrácia na lokalitách spájaných s výkonom moci nasvedčuje praxi akumulovanie cenného kovu lokálnymi elitami. Správcovia alebo majitelia slovanských hradov (grad) podľa všetkého zhromažďovali na svojich sídlach potrebnú železnú komoditu, uchovávanú aj vo forme sekerovitých hrivien. Viacerí archeológovia si už dávnejšie všimli istú podobnosť s hromadením železa na lokalitách zachytených v prameňoch ako castrum ferreum, resp. Vasvár – tzv. železných hradoch arpádovských panovníkov, na ktorých bola koncentrovaná drahocenná železná surovina.

Kým platby železom sa spomínajú v majetkových prevodoch kláštora St. Gallen, Raffelstettenský colný poriadok železo ako platidlo na „trhu Moravanov“ vôbec nespomína. Spis Inquisitio de theloneis Raffelstettensis je mimoriadne cenným prameňom, keďže podáva správu o platobných prostriedkoch na rôznych trhoviskách na začiatku 10. storočia. Pre potreby platby na veľkomoravskom trhu uvádza vosk, dobytok či otrokov. Čím ale moravskí Slovania platili medzi sebou?

Látka ako platidlo

Ak odmietneme koncept železných peňazí, stále nám ostávajú „látkové peniaze.“ Máme dochované dve významné svedectvá o používaní špecifickej meny medzi Slovanmi – akýchsi „šatôčiek“ či kúskov plátna. Židovský obchodník Ibráhím ibn Jakúb sa v druhej polovici 10. storočia dostal do Prahy. V tejto súvislosti píše: „V zemi Bújama sa vyrábajú ľahké šatôčky z veľmi jemnej tkaniny na spôsob sieťky, ktoré sa k ničomu nehodia. Ich cena u nich v každú dobu činí 10 šatôčiek za jeden kinšár a pomocou nich kupujú a predávajú“ (MMFH III, 1969, s. 413).

Veľmi podobnú správu máme zachovanú v diele biskupa Helmolda z Bosau, ktoré napísal v 12. storočí. Pri opise Slovanov z ostrova Rujana zdôraznil, že nepoužívajú mince ako ich susedia. Podľa Helmolda bola hodnota všetkých tovarov vyjadrená v kúskoch látky, ktoré nemajú nijaké praktické využitie a nikto ich nepotrebuje na nič iné, než na platenie za iné predmety.

Výber sekerovitých hrivien.

Tieto dve správy dosvedčujú existenciu osobitej látkovej meny v krajinách ovládaných českými kniežatami v 10. storočí a medzi polabskými Slovanmi v okolí ostrova Rujana v 12. storočí. Ničím však nesvedčia o existencii kusov látky ako peňazí na Veľkej Morave. Pre Moravanov v 9. storočí máme iba nejasné indície – predpokladaný archeologický doklad textilnej produkcie na lokalite Mužla-Čenkov, osamotený objav drobnej textílie z Uherského Hradišťa a etymológiu termínu „platiť“ od slova plátno. Správa arabského cestovateľa Ibn Rustu o dani odvádzanej moravskému panovníkovi v kusoch odevu je jasným dokladom tribútu. Odvody v odevoch majú analógie vo franskom prostredí, nedokazujú však využívanie kusov látky ako peňazí.

Komoditné peniaze

Najvhodnejšou koncepciou pre pochopenie spôsobov a foriem platby na Veľkej Morave je systém komoditných peňazí, nie príliš odlišný od naturálnej výmeny. Rozdiel spočíva vo fakte, že určité komodity mali nielen úžitkovú hodnotu, ale aj funkciu akceptovaného prostriedku platby. Kým hrivny túto úlohu pravdepodobne neplnili, tak platenie látkami nevieme hodnoverne preukázať. Aj preto musíme odmietnuť predstavu jednotného platobného prostriedku pre potreby vnútorného trhu – spôsoby platby boli značne rôznorodé. Archeológ Ivo Štefan výstižne pomenoval hospodárske vzťahy mojmírovského kniežatstva ako „ekonomiku bez peňazí“. Vlastná peňažná mena je jedným zo základných kritérií štátnosti. Veľkej Morave tak chýbajú peniaze, ktoré by chceli vidieť najmä tí, pre ktorých odkaz Mojmírovcov spočíva hlavne v zrode „prvého štátu Slovanov“.

Literatúra

Obrazová príloha: K. Pieta, Archeologický ústav SAV, D. Bialeková, wikipedia.org, www.medievalchronicles.com, S. Ivanov

Vyštudoval históriu na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre, doktorandské štúdium absolvoval na Oddelení stredovekých dejín Historického ústavu SAV. Zameriava sa na raný stredovek v stredoeurópskom priestore, najmä na 8. – 10. storočie a transformačné procesy v strednom Podunajsku s osobitným zreteľom na veľkomoravskú problematiku. V súčasnosti pracuje v Centre vedecko-technických informácií SR na agende Otvorenej vedy.