Keď sa povie slovo Hun, ešte aj dnes sa veľa ľudí zachveje. Povesť tohto nomádskeho etnika, zosobneného predovšetkým v postave hrozivého Attilu, preniká časom ako šíp vystrelený z hunského luku protivníkom bez štítu. Hunská ríša pritom neprežila náhlu smrť svojho najpovestnejšieho vládcu a už čoskoro po jeho smrti sa rozpadla. Na druhej strane však zohrala dôležitú úlohu ako katalyzátor zrodu stredovekej Európy.
Huni prichádzajú
„Zistili sme, že príčinou, rozsievačom celej skazy, pôvodcom rozmanitých pohrôm, ktoré vyvolalo vojnové besnenie, zasahujúc svojím požiarom všetko, bol kmeň Hunov…,“ píše vo svojich Rímskych dejinách neskoroantický historik Ammianus Marcellinus. Príchod Hunov zo svojej pravlasti na východe v druhej polovici 4. storočia n. l. do Európy spustil, či skôr akceleroval celú kaskádu udalostí, ktoré viedli až k zániku Západorímskej ríše, k vzniku barbarských kráľovstiev na jej pozostatkoch a k definitívnej premene antického staroveku na kresťanský stredovek. Vznik posledného z kráľovstiev barbarov – Longobardského kráľovstva v roku 568 na území Talianska –tradične vytyčuje koniec tejto pohnutej a nesmierne dynamickej éry, ktorá neskôr dostala názov sťahovanie národov. Huni túto éru formovali rozhodujúcim spôsobom.
Za vlády povestného Attilu (434/435–453) vytvorili veľkú ríšu s jadrom v strednej Európe, tá však už krátko po smrti svojho najslávnejšieho vládcu skolabovala. Hlavnou príčinou jej náhleho konca bola bitka pri rieke Nedao, v ktorej Attilovi synovia utrpeli v roku 454 porážku od koalície germánskych kmeňov pod vedením gepidského kráľa Ardaricha, pričom v nej padol Attilov najstarší a najobľúbenejší syn Ellak. Aké boli okolnosti tejto pomerne málo známej – vlastne známej iba vďaka jedinému prameňu, Jordanovým Gótskym dejinám (Getica) –, ale o to dôležitejšej bitky?
Jordanes a jeho Getica
Kľúčom k poznaniu i k pochopeniu významu bitky pri rieke Nedao je jej opis u neskoroantického (alebo včasnostredovekého) historika Jordana, o ktorom je známe rovnako málo, ako to, čo vieme o samotnej bitke. Zhodou okolností sa všetko podstatné, čo vieme o jednom i druhom, nachádza v 50. kapitole jeho Gótskych dejín. Kto bol teda Jordanes?
Isté sú o ňom iba dva fakty, konkrétne, že žil v polovici 6. storočia na území Východorímskej ríše a že bol autorom dvoch historických kníh, známych pod skrátenými názvami Getica (Gótske dejiny) a Romana (Rímske dejiny). V spomínanej 50. kapitole vymenúva niekoľkých svojich predkov, ale k žiadnemu z nich neexistujú ďalšie spoľahlivé údaje. Veľmi letmo sa Jordanes dotkol svojho pôvodu ešte v samotnom závere Geticy: „Ale nech si nikto nemyslí, že som v prospech spomínaného národa Gótov, len preto, že od neho odvodzujem svoj pôvod, pridal do svojho spisu niečo iné, než čo som si sám prečítal alebo zistil. Veď som do nej ani nezaradil všetko, čo sa o Gótoch píše a hovorí, ani som to nerozprával kvôli ich sláve, ale kvôli sláve toho, kto nad nimi zvíťazil“ (Getica, 316). Slávnym víťazom nad Gótmi sa myslí byzantský (východorímsky) cisár Justinián I. (527–565), ktorého vojvodcovia vyvrátili Ostrogótsku ríšu v Taliansku a s úspechom zaútočili aj na Vizigótsku ríšu v Španielsku.
Sám Jordanes bol teda zrejme aspoň čiastočne Gót (hoci existujú teórie aj o jeho alanskom pôvode), alebo od Gótov minimálne odvodzoval svoj pôvod. Kultúrne to však bol bezpochyby Riman, čo z jeho diela presvedčivo vyplýva. Napriek jeho rozprávaniu o gótskych dejinách ako o starodávnych a slávnych podporoval vo svojom diele politiku už spomínaného cisára Justiniána, ktorý sa pokúsil obnoviť zvrchovanosť rímskych cisárov na Západe. Jordanov predpokladaný gótsky pôvod, ako i duch justiniánovského obdobia, v ktorom žil a vytvoril svoje dielo, nepochybne ovplyvnili aj jeho opis bitky pri rieke Nedao.
Huni, Attila a Hunská ríša
Medzi najdôležitejších neskoroantických dobových spravodajcov o Hunoch patrí okrem Jordana predovšetkým Priskos z Pania (okolo 415–po 472) a asi najvýznamnejší historik tohto obdobia – Ammianus Marcellinus (okolo 330–pred 400). Rímske dejiny (v origináli Res gestae) Ammiana Marcellina opisujú udalosti z rokov 355 až 378, t. j. z obdobia, ktoré je dôležité z pohľadu začiatkov európskych dejín Hunov. V poslednej, 31. knihe svojho diela (prvých 13 z nich sa nezachovalo) prináša správy o dôsledkoch príchodu Hunov do Európy, ale aj známy etnografický opis Hunov, ktorý je však modernými bádateľmi kriticky nahliadaný pre svoju nepresnosť a ktorý skôr odráža nedostatočným poznaním skreslené Ammianove predstavy o Hunoch, než by hodnoverne reflektoval komplexnú realitu society nomádskych Hunov.
„Huni bývajú za Maiótskymi močiarmi až pri ľadovom oceáne a ich divosť prekračuje všetky hranice. Hneď tesne po narodení tam do hĺbky nožom rozbrázdia deťom líca, aby rapavé jazvy, až príde primeraný čas, otupili bujnenie vyrážajúcich fúzov. Staroby sa dožívajú holobradí a bez akéhokoľvek pôvabu, podobní vyškopencom, všetci majú zavalité, pevné končatiny, tučnú šiju, sú nepredstaviteľne špatní, prihrbení, takže by si ich odhadol na nejaké dvojnohé beštie alebo také obludy, akých obrazy sa pri stavbe mostov neumelo vytesávajú v trámoch na zábradlí.“ (Res gestae, XXXI, 2).
Z Priskovho diela, ktoré je vôbec najdôležitejším prameňom k dejinám európskych Hunov, sa nám, žiaľ, zachovali iba zlomky. Pokrývajú obdobie od roku 434/435 do roku 468, teda obdobie najväčšieho rozkvetu Hunskej ríše. Z nich najrozsiahlejší, ale aj najcennejší je opis cesty východorímskeho posolstva na Attilov dvor, pretože sa jej Priskos osobne zúčastnil. Vo svojom diele sa naňho odvoláva aj Jordanes a ich opis Attilovho sídelného mesta rozhodne vyvoláva väčší dojem, než by čitateľ u takých strašných barbarov čakal:
„V čase, keď trval tento mier, bol pánom všetkých Hunov Attila, ktorý tiež vládol národom takmer celej Skýtie a bol medzi všetkými barbarmi pozoruhodne slávny. Historik Priskos hovorí, že bol k Attilovi poslaný v posolstve Theodosia Mladšieho [t. j. Theodosia II., ktorý vládol Východorímskej ríši medzi rokmi 408–450] a okrem iného podáva toto svedectvo: ‚Prešli sme mohutné rieky, Tisiu, Tibisiu a Drikku, a prišli sme na to miesto, kde kedysi Vidigoia, najstatočnejší z Gótov, zahynul ľsťou Sarmatov. Odtiaľ nie je ďaleko do dediny, v ktorej sa zdržiaval kráľ Attila. Dorazili sme tam a bola to dedina, ktorá skôr pripomínala veľké mesto. Mala drevené hradby, vytvorené zo svetlých dosiek, ako sme zistili, a tak tesne stlčených dohromady, že sa spojenie medzi nimi dalo len ťažko rozlíšiť. Bolo tam možné vidieť jedálenské sály, rozšírené pomocou veľkolepých galérií, aj krásne kryté stĺporadia. Priestor dvora bol obkolesený obzvlášť veľkou galériou, aby už samotná veľkosť miesta poukazovala na kráľovský dvor. Bolo to sídlo kráľa Attilu, vládcu nad celým barbarským svetom.‘“ (Getica, 178–179).
Attila sa ujal vlády nad Hunmi v roku 434, najskôr spolu so svojím bratom Bledom. Už o rok neskôr však Hunom vládol sám, keď dal svojho brata, ktorý vládol nad veľkou časťou Hunov, ľsťou odstrániť. Práve Attilovo porušenie tohto pre Hunov typického dvojvládia mohlo neskôr, po Attilovej smrti, viesť k rozkolu, ktorý vyústil do bitky pri rieke Nedao. Jordanes hodnotí Attilu s rešpektom takto: „Attila bol skutočne mužom, ktorý prišiel na svet, aby otriasol všetkými národmi a priniesol strach do všetkých krajín. Naozaj neviem, akým spôsobom, ale desil všetkých už svojou strašnou povesťou, ktorá sa o ňom šírila“ (Getica, 182).
Vyvrcholením Attilovej expanzívnej politiky bol jeho vpád do Galie v roku 451. Obrovské hunské vojsko pri tejto výprave tvorili aj oddiely podrobených germánskych kmeňov vrátane nespočetného zástupu Gepidov pod velením kráľa Ardaricha, ktorému Attila prejavoval zvláštnu priazeň medzi všetkými ostatnými podriadenými kráľmi a ktorý vynikal svojou vernosťou a radami. Presne tomu Ardarichovi, ktorý po Attilovej smrti povedie vzburu proti jeho synom. V povestnej bitke na Katalaunských poliach (20. júna 451), ktorá nakoniec rozhodla o konečnom neúspechu Attilovho nájazdu do Galie, však ešte Ardarich so svojimi Gepidmi stál verne po boku Hunov.
Attilova smrť
Svoj slávny život ukončil Attila neslávnou smrťou, keď sa počas vlastnej svadobnej hostiny s ostatnou zo svojich početných manželiek, krásnou germánskou dievčinou menom Ildiko, rozveselil tak, až sa pri svadobnej noci udusil (pravdepodobne v dôsledku vysokého tlaku) vlastnou krvou. Ako píše Jordanes, náhla smrť strašného protivníka zasiahla v spánku dokonca i samotného východorímskeho cisára Markiana (450–457), ktorému sa prisnilo, že mu akési božstvo stojace vedľa neho ukazovalo zlomený Attilov luk. Či už sa to cisárovi prisnilo, alebo nie, určite mu po správe o Attilovej smrti odľahlo, pretože krátko po svojom nástupe na trón nielenže prestal Hunom platiť pravidelný tribút v zlate, ale dokonca si dovolil napadnúť Attilu z tyla, keď ten pustošil sever Talianska po neúspešnom galskom ťažení.
Jordanes zachoval aj stratený Priskov opis Attilovho pohrebu: „Aspoň niečo málo poviem o tom, aké pocty dostal Attila po smrti od svojho ľudu. Uprostred planiny v stane z hodvábu ležala jeho mŕtvola vystavená na obdiv prizerajúcich. Najlepší jazdci z celého hunského národa jazdili v kruhoch okolo tohto miesta, kde mŕtvola ležala, na spôsob hier v cirku, a spievali túto pohrebnú pieseň o jeho činoch: ‚Vynikajúci kráľ Hunov Attila, syn Mundzuka, pán najstatočnejších kmeňov, ktorý získal moc do jeho doby neslýchanú a ako jediný ovládol skýtske a germánske kráľovstvá, a dokonca dobyl mestá a vystrašil obe ríše rímskeho sveta. A potom, aby sa zvyšok rímskeho sveta nestal jeho korisťou, sa nechal uprosiť a obmäkčiť natoľko, že prijal od Rimanov ročný poplatok. Keď to všetko s priazňou šťasteny vykonal, nepadol ranou nepriateľa ani ľsťou vlastných ľudí, ale uprostred svojho národa, tešiaceho sa z mieru, bezbolestne zahynul v radovánkach. Kto by si pomyslel, že ho zastihne taká smrť, ktorú nie je možné pomstiť?‘“ (Getica, 256 – 257).
Bitka pri rieke Nedao
Attila zomrel niekedy v marci 453 a s jeho náhlou smrťou, ako to už pri skonoch podobne výrazných vládcov obyčajne býva, sa osud Hunskej ríše zrazu ocitol na dejinnej križovatke – v tomto prípade na bojovom poli niekde pri rieke Nedao. Svoje rozprávanie o bitke začína Jordanes vtipnou narážkou na množstvo Attilových synov (vďaka otcovej roztopašnosti takmer vytvorili národ) a poukazuje na ich mladícku nerozvážnosť a túžbu po moci. Chceli vládnuť všetci, namiesto toho však všetci spoločne svoju ríšu stratili. Gepidský kráľ Ardarich, nespokojný a rozhorčený, že sa s podriadenými kmeňmi zaobchádza ako s najbiednejšími otrokmi, vyvolal vzburu, ku ktorej sa pripojili aj ďalší Hunom podriadení, ale bojachtiví vládcovia germánskych kmeňov. To obidve strany priviedlo na bojové pole.
Za povšimnutie stojí, že napriek neschopnosti dohodnúť sa na vláde, resp. na rozdelení moci medzi sebou, nemali hunskí princovia problém vzápätí sa všetci spojiť proti vzbúreným germánskym kmeňom. Možno to s ich nezhodami nebolo až také kritické, ako sa snaží naznačiť Jordanes. Otvorenou a zrejme nevyriešiteľnou otázkou zostáva presná lokalizácia miesta bitky, pretože rieku Nedao sa doteraz nepodarilo s istotou stotožniť so žiadnou známou riekou v Panónii. Podobne je to aj presnejším datovaním tohto stretu. Najpravdepodobnejšie je, že sa odohral v roku 454, rok po Attilovej smrti.
„Tu sa teda stretli rôzne kmene, ktorým Attila skôr vládol. Národy so svojimi kráľmi sa mali od seba oddeliť, z jedného tela sa mali stať rôzne časti, a to nie také, ktoré by boli vo vzájomnej zhode, ale ktoré sa po odrezaní hlavy pustili do vzájomného šialeného boja. Tieto národy, najstatočnejšie na svete, až dovtedy nikdy nenašli v boji sebe rovných – až teraz, keď sa vzájomne zraňovali a trhali na kusy. A bola to, myslím, veľmi pozoruhodná udalosť, keď bolo možno vidieť Góta idúceho do boja s kopijou, Gepida zúrivo bojujúceho s mečom, Ruga lámajúceho šíp vo vlastnej rane, Svéba bojujúceho ako pešiak, Huna zase ako jazdného lučištníka, a tiež alanských ťažkoodencov a herulských ľahkooodencov zoradených k bitke“ (Getica, 261).
Literárne podanie bitky z pera Jordana nešetrí dramatickosťou, na druhej strane šetrí presnejšími informáciami, takže sa z tohto opisu nedá takmer vôbec nič povedať o tom, ako bitka prebiehala a kto proti komu v nej bojoval. Isté je z neho len to, že sa bitky zúčastnili okrem Hunov a vzbúrených Gepidov, ktorí stáli jednoznačne proti sebe, ešte aj Góti, Rugovia, Svébi, Alani a Heruli.
Najväčšie otázky medzi modernými bádateľmi vyvolávajú Góti, ktorí sú Jordanom zmienení hneď na prvom mieste, ešte pred Gepidmi, z hľadiska vzbury kľúčovými, ale nie je vôbec zrejmé, na ktorej strane, a či vôbec vo väčšom počte v tejto bitke bojovali. Možno ich tu Jordanes zmieňuje len preto, že sa k nim sám hlási a tak im takto vymedzil prominentné miesto vo svojom výpočte. Rovnako je väčšmi dramatická než reálna Jordanova charakterizácia typického spôsobu boja jednotlivých kmeňov, pretože zúrivo s mečom mohol rovnako ako Gepid bojovať aj Gót či Svéb a šíp si mohol v rane lámať určite nielen Rug.
„A po dlhom a ťažkom boji to boli nakoniec Gepidi, kto neočakávane získal víťazstvo. Lebo takmer 30 000 ako Hunov, tak aj iných bojovníkov, ktorí Hunom pomáhali, zničil Ardarichov meč a jeho vzbura. A v tejto bitke padol Attilov najstarší syn Ellak, ktorého vraj otec miloval najviac zo všetkých synov a viac ako všetky deti vo svojom kráľovstve. Osud ale nebol naklonený otcovmu želaniu. No po zabití množstva protivníkov padol vraj Ellak tak hrdinsky, že otec, pokiaľ by bol žil, by si bol sám želal takú slávnu smrť. Zostávajúci bratia potom ušli na územie blízko Čierneho mora, kde sa skôr usídlili Góti, ako sme rozprávali. Ustúpili teda Huni, ktorým sa mal podriadiť celý svet. Taká zničujúca vec je rozkol, že tí, ktorí spojení desili všetkých, rozdelení jeden po druhom padli. A tak odboj gepidského kráľa Ardaricha svojím úspechom pomohol rôznym národom, ktoré predtým slúžili Hunom, a pozdvihol ich ducha, dlho skľúčeného, k radosti slobody“ (Getica, 262–263).
Zmienka o dlhej a ťažkej bitke by mohla naznačovať, že trvala aj dlhšie ako jeden deň a zároveň bola veľmi vyrovnaná. Nakoniec však neočakávane zvíťazili Gepidi a Huni so svojimi spojencami boli porazení. Údaj o 30 000 padlých je možno prehnaný, ale dôležité je, že sa medzi nimi ocitol aj Attilov najstarší syn Ellak. Jeho bratia podľa Jordana následne ušli na územie blízko Čierneho mora, kde predtým sídlili Góti a kde celá európska anabáza Hunov pred necelým storočím aj začala podmanením sarmatských Alanov a rozbitím gótskych kráľovstiev.
Určite nie všetci Huni však ušli až tak ďaleko, časť z nich zostala v blízkosti Dunaja. Svedčí o tom napokon aj sám Jordanes, keď ďalej vo svojom texte píše o mladšom Attilovom synovi Hernakovi, ktorý so svojimi ľuďmi po bitke odišiel do najvzdialenejších miest v Malej Skýtii (približne región Dobrudže na pomedzí dnešného Bulharska a Rumunska), ďalší jeho príbuzní sa zmocnili niekoľkých miest v Poriečnej Dácii (Dacia ripensis, južne od stredného Dunaja) a mnoho iných Hunov sa rôzne rozptýlilo po rímskom území.
Koniec jedného veku, začiatok nového veku
Hrozivá Hunská ríša tak prestala existovať už krátko po smrti svojho najhrozivejšieho vládcu. Attilovi synovia nedokázali udržať dedičstvo svojho otca a najstarší z nich padol, hoci hrdinskou smrťou, na bojovom poli v ťažkej bitke proti vzbúreným Germánom niekde v Panónii pri dnes už neznámej rieke Nedao. Huni sa však z histórie hneď nevytratili a hunských bojovníkov nachádzame v rímskych službách alebo v rôznych bojoch ešte veľa rokov po rozpade ich ríše. Posledný známy útok Hunov na rímske provincie sa odohral v roku 474, bol však ľahko odrazený. Rozpad Hunskej ríše zároveň vyvolal nové mohutné kmeňové presuny, ktoré definitívne odsúdili Západorímsku ríšu na zánik a premenili v Európe antiku rovnako definitívne na stredovek.
Obrazová príloha: Wikimedia, Pinterest
Študoval archeológiu a históriu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Zaoberá sa vojenskými a námornými dejinami. Je autorom knihy Bitky a bojiská - Stručné dejiny Slovenska pre mladých čitateľov (Slovart 2021).