Po rozdelení Maroka na francúzsky a španielsky protektorát v roku 1912 nastalo obdobie európskeho kolonializmu. Trvalo však len niekoľko dekád. Maroku sa podarilo získať nezávislosť a dnes je najväčším príjemcom pomoci z fondov Európskej únie v rámci Európskej susedskej politiky.
Obdobie európskeho kolonializmu sprevádzal aj silný marocký odpor voči mocnostiam. Tento odpor trval až do 20. rokov 20. storočia a v prípade Francúzska ešte dlhšie. Španieli sa museli potýkať s odporom v oblasti pohorí Ríf, kde čelili partizánskemu spôsobu boja, ktorý bol vedený Abdem al-Karímom. Podarilo sa im ho však poraziť – v roku 1926. Až do začiatku tridsiatych rokov však ani Francúzsko nemohlo vyhlásiť, že má plnú kontrolu nad saharským Marokom. V celom regióne Sahary okrem mestských oblastí a pobrežných pásov, kde boli osady Europánov, patrilo územie krajiny, aj keď prevažne púšte, tým istým skupinám, ktorým aj v 19. storočí. Európski kolonialisti a ich vplyv sa sústreďoval najmä v mestách. Maroko a Lýbia boli jediné krajiny, kde odpor proti európskym kolonialistom pokračoval aj po prvej svetovej vojne. V ostatných oblastiach bol ozbrojený odpor potlačený.
Vďaka Rífskemu povstaniu bola v roku 1922 vyhlásená Rífska republika, ktorá sa udržala do roku 1925. Toto povstanie bolo jedným z najväčších povstaní proti koloniálnym mocnostiam v medzivojnovom období. Malo za príčinu aktivizáciu boja aj v iných arabských krajinách. Maročania boli vytlačení z kľúčových odvetví národného hospodárstva, no naproti tomu ponechali Francúzi nedotknutý feudálny systém, ktorým získali podporu veľkých latifundistov.
Keď sa Abd al-Karím, vodca rífskeho povstania, vzdal, na čelo protikoloniálneho hnutia sa postavil sultán Muhammad I. (ako kráľ Muhammad V.). Jeho nacionalistická politika mu však postupom času priniesla vyhnanstvo. Maroko musel opustiť v roku 1953, no už o dva roky si obyvateľstvo vynútilo jeho návrat.
Akčný výbor
Francúzsko sa pokúsilo vyvolať rozkol v protikoloniálnom tábore. Usilovalo sa oddeliť Arabov od Berberov, a to tým, že Berberom začalo poskytovať rôzne privilégiá. Táto politika však nebola úspešná. Naopak, takzvaný berberský zákon z roku 1934, vynímajúci berberské kmene z právomoci moslimských súdov, sa stal signálom pre obnovenie odporu voči protektorátu.
V roku 1934 marockí nacionalisti a predstavitelia vlasteneckej inteligencie vytvorili Marocký blok národnej akcie (skrátene Akčný výbor). Ten vypracoval program nevyhnutných reforiem a 1. decembra 1934 ich predložil marockému sultánovi, generálnemu rezidentovi a predsedovi francúzskej vlády, ktorým bol v tom čase Pierre Laval. V programe odsúdili francúzsku koloniálnu politika. Marockí nacionalisti ju označili za rasistickú, antiliberálnu a asimilačnú. Samotný princíp protektorátu vtedy ešte nenapádali. Autori programu naliehali len na striktnú aplikáciu jednotlivých článkov protektorátnej zmluvy z roku 1912. Program požadoval zriadenie jednotného súdneho systému v krajine, rozšírenie volebného práva v miestnych orgánoch aj na Maročanov, zavedenie všeobecných tajných volieb do miestnych zastupiteľských orgánov a inštitúcií, zvýšenie životnej úrovne Maročanov, ochranu marockého priemyslu, modernizáciu poľnohospodárstva a zrovnoprávnenie arabského jazyka s francúzštinou v úradnom styku.
V tomto období bol marocký nacionalizmus obmedzený výlučne na veľké mestá v krajine. Podstatným nositeľom nacionalistických ideí bolo Združenie moslimských študentov severnej Afriky, založené v roku 1927 v Paríži, ktoré od roku 1931 organizovalo pravidelné ročné kongresy. Bolo jednou z prvých organizácií, ktorá vystúpila s heslom maghribskej jednoty, teda spojenia všetkých arabských krajín severnej Afriky, od Líbye po Maroko, v jeden štátny útvar.
Svetová hospodárska kríza po roku 1929 silno zasiahla marockú ekonomiku. Prehĺbila sociálne a triedne napätie v krajine, v početných oblastiach krajiny vypukli roľnícke nepokoje a povstania, v mestách vzrástol počet robotníckych štrajkov. Masy marockého ľudu boli stále vo väčšej miere vťahované do protiimperialistického a protikoloniálneho boja. Boj za nezávislosť sa postupom času stal záležitosťou všetkých tried a vrstiev spoločnosti krajiny.
Druhá svetová vojna priniesla marockému národnooslobodzovaciemu hnutiu vítanú vzpruhu, keď bola francúzska vláda vo Vichy ochromená americkými silami, ktoré pristávali na marockom pobreží v novembri roku 1942. Prezident Roosevelt na konferencii v Casablance v roku 1943 dokonca vyjadril nesúhlas s pokračovaním koloniálnej nadvlády. Hnutie za nezávislosť zosilnelo najmä v rokoch 1943 a 1944. Do 10 rokov vznikli jednotky národného oslobodenia, ktoré znova začali partizánsku vojnu. V roku 1944 bola založená strana Istiklal s tichou podporou sultána.
V októbri 1950 marocký sultán navštívil Paríž, kde predložil marocké požiadavky francúzskej vláde. Žiadal úpravu vzťahov oboch krajín na novej báze. Ďalej požadoval pre Maroko politickú a hospodársku autonómiu a rozšírenie politických a ústavných práv pre marockú vládu. Francúzska vláda však negovala akékoľvek rokovania o týchto otázkach. V roku 1952 bola zakázaná komunistická strana a Istiklal a následne bol zatknutý veľký počet ich členov. Po zatknutí predstaviteľov Istiklalu sa francúzska koloniálna správa usilovala vnútiť krajine plán reforiem, ktoré však ešte viac zhoršovali postavenie marockých pracujúcich a marockej národnej buržoázie. Tieto represie francúzskych koloniálnych úradov vyvolali razantné protesty po celom svete.
Prerokovanie tejto otázky, predloženej do programu rokovania 6. zasadania Valného zhromaždenia OSN predstaviteľmi šiestich arabských štátov, neuspelo pre odpor koloniálnych mocností. V decembri 1952 bola marocká otázka opätovne zaradená na program rokovania tentokrát 7. zasadania Valného zhromaždenia.
Koloniálnym mocnostiam sa nakoniec podarilo zabrániť prerokovaniu požiadavky Maroka o nezávislosti na pôde OSN. Silný odpor v krajine, vedený sultánom Sidím Muhammadom, spolu s narastajúcimi násilnosťami na španielskych územiach však nakoniec prinútili Francúzov, aby sa stiahli.
Nezávislosť
Boje o nezávislosť boli definitívne ukončené 2. marca 1956, keď sa v Paríži podpísali dohody o budúcich francúzsko-marockých vzťahoch v prechodnom období a bola vyhlásená deklarácia o nezávislosti Maroka. V mnohých oblastiach však mala pokračovať veľmi úzka spolupráca medzi Marokom a Francúzskom, najmä v hospodárstve a kultúre. V apríli roku 1956 sultán navštívil aj Madrid, kde španielska vláda oficiálne akceptovala nezávislosť bývalej španielskej zóny v Maroku a jej následné zlúčenie s Marokom. Nebola však riešená otázka pobrežných miest Ceuty a Mellily a takzvanej Španielskej Sahary, dnes známej aj pod názvom Západná Sahara.
Maroko sa v júni 1970 stalo konštitučnou monarchiou. V 70. rokoch bol v krajine vyhlásený aj takzvaný program marokanizácie, čo v praxi znamenalo odstránenie cudzieho vlastníctva poľnohospodárskej pôdy, a tiež zahŕňal prechod priemyselných a živnostenských podnikov do rúk Maročanov. V roku 1976 prišlo k pripojeniu časti územia spomínanej bývalej Západnej Sahary ku krajine. Toto vyvolalo nevôľu v susednom Alžírsku, ktoré podporovalo vlastenecký front pre oslobodenie Západnej Sahary (POLISARIO). O tri roky neskôr Maroko obsadilo ďalšiu časť Západnej Sahary. V súčasnosti je v podstate svetom zabudnutá, no ľud Sahrawi tu bojuje za svoje uznanie a takisto bojuje proti okupácii zo strany Maroka. Predstavitelia Maroka a Frontu POLISARIO sa dohodli na prímerí v januári roku 1989.
V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch v krajine vládol pevnou rukou kráľ Hasan II., ktorý mal relatívne dobré vzťahy s Washingtonom. Vláda kráľa Hasana II. bola opakovane ohrozovaná islamistami, ktorí tvrdili, že monarchia je v rozpore s islamom. Na druhej strane Západ, a tiež Izrael chápali jeho osobu a vplyv ako stabilizujúcu silu v krajine, ktorá mala inak sklon k anarchii spôsobenej extrémistami. Kráľ Hasan II. vládol v rokoch 1961 až 1999, keď ho vystriedal jeho syn Muhammad VI. V roku 1972 bola schválená nová demokratická a monarchistická ústava.
Na ceste k porozumeniu s Európou
Prvý diplomatický kontakt medzi Marokom a Európskym spoločenstvom bol nadviazaný v roku 1960, keď bola uzavretá obchodná dohoda. V roku 1976 nasledovalo podpísanie dohody o spolupráci. V roku 1987 žiadalo Maroko o vstup do EHS, no táto žiadosť bola zamietnutá. Odôvodnením bolo, že Maroko je súčasťou Afriky, a nie Európy. Pravdepodobnejšie však je, že dôvodom odmietnutia bol fakt, že krajina mala v tom čase nízku úroveň ľudských práv a demokracie. Maroko pravdepodobne podalo túto žiadosť aj preto, že tri roky predtým vystúpilo z Africkej únie pre spor o Západnú Saharu, a tak sa stalo jedinou krajinou afrického kontinentu, ktorá nie je jej súčasťou. Dôvod žiadosti súvisí aj s jeho prepojenosťou s Európou, s jej vplyvom v tejto krajine a v poslednom období najmä s vplyvom Francúzska. Krajina dúfa, že ak sa stane súčasťou Európskej únie Turecko, bude po ňom nasledovať aj Maroko.
Európska únia ponúkla Maroku tzv. advanced status – stav medzi partnerstvom a členstvom. Ten však dosiahli až v roku 2008, keďže politická situácia nebola priaznivá. Problémom bola nízka úroveň demokracie a dodržiavania ľudských práv. Problémy vyplývali z nedávno získanej nezávislosti krajiny a z jej následného konštituovania, ďalej z vtedy prebiehajúceho sporu ohľadom Západnej Sahary, z ohrozovania kráľa zo strany islamistov, ktorí tvrdili, že monarchia je v rozpore s islamom. Tiež pokusy o atentát na kráľa a násilie zo strany štátu proti disidentom a demokratickým aktivistom neboli v Európe vnímané práve pozitívne. Situácia sa začala zlepšovať v 90. rokoch, najmä však po smrti Hasana II., ktorý vládol od 60. rokov. Fakt, že Maroku bol priznaný tento status, súvisí aj s tým, že krajina začala napĺňať ciele v rámci programu Euromed, ktorý je súčasťou Európskej susedskej politiky, a tieto ciele sú realizované pomocou akčných plánov. Maroko je dnes najväčším príjemcom pomoci z fondov Európskej únie v rámci Európskej susedskej politiky.
Použitá literatúra
Filip, J.: Maroko. Praha 1981.
Krupa, V.: Geopolitické špecifiká regiónov sveta : Afrika a Ázia. Bratislava 1999.
Reid, R. J.: Dějiny moderní Afriky od roku 1800 po současnost. Praha 2011.
European Neighbourhood Policy. Dostupné na internete: http://aei.pitt.edu/38138/1/sec_(2004)_569.pdf
Fryer, J.: Morocco/UK Relations. Dostupné na internete: http://www.diplomatmagazine.com/issues/2010/september/316-moroccouk-relations-v15-316.html
Morocco. Dostupné na internete: http://ec.europa.eu/europeaid/where/neighbourhood/country-cooperation/morocco/morocco_en.htm
Morocco and the African Union. Dostupné na internete: http://www.thebrenthurstfoundation.org/a_sndmsg/news_view.asp?I=131444&PG=288
The Morocco/EU advanced status. Dostupné na internete: http://www.iemed.org/anuari/2009/aarticles/a149.pdf
Obrazová príloha: wikipedia.org
Je absolventkou Filozofickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave v odbore politológia. Počas štúdia absolvovala viacero študijných pobytov. Problematike vzťahov Marockého kráľovstva a Európskej únie sa venovala vo svojej bakalárskej práci.