Jednou z krutostí nastoleného totalitného režimu v Československu boli perzekúcie ústrednej moci, ktorá účelovými metódami a presne mierenými zásahmi zasiala do verejnosti pocit strachu. Práve strach sa stal veľmi efektívnym nástrojom ovládania spoločnosti v začiatkoch upevňovania komunizmu a svoju úlohu si vďaka neustálemu posilňovaniu dôsledne plnil po celé trvanie obdobia neslobody.
Typickým príkladom ako režim reagoval na zahraničnopolitické impulzy a pod rúškom stalinistického dogmatizmu páchal nezmyselné násilie na občanoch – jednotlivcoch, či v tomto prípade na celých rodinách, bol politický proces s Viliamom Žingorom − bývalým veliteľom II. brigády Milana Rastislava Štefánika. S človekom, aktívne bojujúcim v Slovenskom národnom povstaní za obnovenie spoločného štátu Čechov a Slovákov, ktorý po náhlom „vytriezvení“ vystúpil v roku 1947 z radov KSS a po februári 1948 sa stal obeťou nepochopiteľnej snahy – „odstrániť nepriateľov zo svojich radov“ i za cenu fiktívnych, vykonštruovaných obvinení a zničených ľudských životov.
Partizán
Narodil sa v Turci v malej obci Bystrička 30. júla 1912. Študoval na gymnáziu v Martine a dva roky pobudol aj na Vysokej škole poľnohospodárskej v Brne. Prezenčnú vojenskú službu absolvoval v Žiline. Po vyhlásení I. vojnovej Slovenskej republiky (Slovenského štátu) prijal v rokoch 1939 až 1942 miesto účtovníka bryndziarskeho syndikátu v Martine.
Žingorova životná etapa partizánskeho veliteľa sa začala písať 4. júla 1943, potom čo odmietol narukovať do armády podieľajúcej sa na vojenskom útoku proti Sovietskemu zväzu. Odišiel do turčianskych lesov, kde v spolupráci s Ladislavom Frimelom a s Jozefom Maršálom organizoval narastajúci počet dobrovoľníkov, angažoval sa pri zabezpečovaní vojenského arzenálu, poskytoval útočisko zbehom a nadväzoval kontakty s ďalšími formujúcimi sa skupinami rezistencie. Tieto činnosti riadil rovnako z pozície veliteľa II. brigády Milana Rastislava Štefánika, ktorá sa sformovala v Turci z I. brigády MRŠ pod velením Petra Alexejeviča Velička. Po vypuknutí povstania sa Žingor so svojou brigádou zapojil do ťažkých bojov o Rajeckú dolinu. Enormný nápor nemeckých síl spôsobil, že nedokázal celý priestor dostať pod kontrolu. Nútený ustúpiť, podriadil sa pokynu vrchného velenia a prešiel na partizánsky spôsob boja. Na prelome rokov 1944 − 1945 ostala jeho brigáda bez kľúčového rádiového spojenia. Nemohol preto efektívne vykonávať zásobovacie akcie a komplikované presuny. Podarilo sa mu to až vo februári 1945, keď sa dostal k rádiostanici Valentina Pogudina. Fakt, že v spomínanom období ostal bez rádiového spojenia, mal preňho samého krutú dohru. Počas politického procesu ho režim pred verejnosťou tituloval nálepkou zradcu a zbabelca, skrývajúceho sa v dobe, keď iní krvácali, nasadzovali svoje životy a umierali v bojoch s nepriateľom.
Život v „slobodnom“ Československu
Do obnovenej Československej republiky vstupoval Viliam Žingor s nádejou, s hrdosťou a s ideálmi. Domnieval sa, že v demokratickom štátnom zriadení, ktoré malo byť postavené na nových základoch spoločného vzťahu Čechov a Slovákov, budú mať ľudia, ktorí nasadzovali svoje životy v boji za slobodu a demokraciu, podobné, ak nie rovnaké spoločenské postavenie ako partizáni bojujúci pod velením maršala Tita v Juhoslávií. Pre mnohých predstavoval autoritu, v tom čase ešte s nespochybniteľnými zásluhami zo SNP.
Svoje plány ohľadom zapojenia bývalých partizánov do verejného života chcel zrealizovať politickou cestou. Stal sa z neho poslanec Slovenskej národnej rady a ostal ním aj po májových voľbách v roku 1946. V máji 1945 vstúpil do Komunistickej strany Slovenska, no už v decembri spomínaného roku dal z postu generálneho tajomníka Zväzu slovenských partizánov na celoslovenskom kongrese partizánov v Bojniciach jasný signál, v akom štýle povedie novozaloženú partizánsku organizáciu: „Partizánska organizácia musí stáť nad všetkými politickými skupinami a v žiadnom prípade sa nemôže dať do výhradných služieb jednej politickej strany preto, lebo by tým svoje poslanie v základoch rozvrátila.“
Týmto výrokom prezentoval osobnú ambíciu transformácie ZSP na nestranícku organizáciu a to bol jeden z dôvodov, prečo sa práve jeho osoba stala po februári 1948 nežiaducou. Žingor nesúhlasil s tendenciami KSS, ktorá sa po obnovení ČSR verejne proklamovala jedinou skutočnou hybnou silou, ktorá organizovala SNP. Téza o vedúcej úlohe KSS v SNP s dopadmi povojnovej reality ukázali, že sa Žingorove ideály a ciele Komunistickej strany začali postupne rozchádzať. Z pozície generálneho tajomníka nedokázal napĺňať ambície, s ktorými do ZSP vstupoval. Jeho činnosť sa výrazne obmedzovala na hľadanie zamestnania pre bývalých protifašistických bojovníkov.
V obnovenej ČSR nedosiahli naplnenie vytúženého juhoslovanského vzoru. Mnohí aj z existenčných dôvodov prijali jedinú zaujímavú ponuku – vstup do Zboru národnej bezpečnosti (ZNB), ktorého časť sa neskôr transformovala na Štátnu bezpečnosť (ŠtB). Rovnakú príležitosť predostrel bývalému veliteľovi II. brigády MRŠ sám Gustáv Husák, s ktorým sa osobne poznal. Žingorovo odmietnutie bolo pre mnohých ľudí prekvapivé, zvlášť keď bol už v tom období vydaný dekrét zabezpečujúci jemu samému hodnosť „majora Národnej bezpečnosti pre stredné Slovensko“.
Po májových voľbách v roku 1946, po zostrení politického kurzu komunistov voči Demokratickej strane a po uvedomení si predložených skutočností a rozchodu osobných postojov s postojmi KSS sa Žingor postupne začal z verejného života sťahovať. V roku 1947 vystúpil z KSS, rezignoval na riadiacu funkciu v ZSP a po februári 1948 prišlo vylúčenie zo SNR.
Prípravy ŠtB na zatknutie a zinscenovanie procesu
Dôvodov, prečo sa orgány ŠtB začali o Žingorovu osobu zaujímať, bolo niekoľko. Okrem vyššie uvedených sa na celom prípade výraznou mierou podpísala zahraničnopolitická situácia po spore medzi Stalinom a Titom. Konflikt nielenže vyústil do izolácie Juhoslávie v rámci sovietskeho bloku, no na vnútropolitickej úrovni v Československu gradoval po direktívach Moskvy snahou o odhalenie a usvedčenie pôvodcov protištátneho komplotu, ľudí „schopných“ zvrhnúť ľudovodemokratický režim.
Pavučinu sprisahania okolo osoby bývalého veliteľa II. brigády MRŠ začala ŠtB spriadať tesne po prevrate. Za každú cenu sa sústredila na zbieranie akýchkoľvek protištátnych materiálov, fabulovala a vytvárala často nezmyselné spojenectvá, založené na domnienkach, a nie na faktoch. Hľadala súvislosti medzi Žingorom a osobami rovnako klasifikovanými ako „možní odporcovia nového režimu“. Nezmyslené sa ukázali napr. prepojenia medzi Žingorom a Jozefom Kubíkom alebo medzi Žingorom a Jánom Lichnerom.
Pre bezpečnostné orgány stelesňoval Jozef Kubík v prípade „Turiec“ muža schopného a ochotného zabezpečiť výzbroj pre ľudí pripravujúcich prevrat. Faktom je, že u Kubíka sa počas domovej prehliadky našla početná vojenská výbava, zbrane a munícia. No v skutočnosti išlo o arzenál podobný tým, ktoré Komunistická strana ukrývala u vytypovaných dôveryhodných osôb. Ak by totiž prevrat vo februári 1948 nevyšiel podľa scenára KSČ, existovala radikálnejšia verzia spôsobu, akým sa mal monopol moci sústrediť v rukách komunistov.
Ján Lichner naopak predstavoval osobu, proti ktorej komunisti brojili od začiatku jeho vstupu do DS. Lichnerovi vyčítali minulosť spätú s I. vojnovou Slovenskou republikou a pre jeho post bývalého tajomníka ministerstva zahraničného obchodu v období 1945 – 1948 sa mu snažili v prípravnej fáze prípadu „Turiec“ dokázať medzinárodné krytie, ktoré mal svojimi činmi pre Žingorovu skupinu zorganizovať.
Obrat vo vyšetrovaní nastal potom, čo prípad prevzal Viktor Sedmík a Teodor Baláž. Riadili podrobné monitorovanie Žingorovej osoby. Prikázali sledovať jeho súkromný život, prehľadávali osobnú korešpondenciu. Dokonca proti nemu obrátili skutočnosť, že sa zblížil so ženou – Elenou Lamošovou, s ktorou žil istý čas v Hlohovci. V celom prípade ich vzájomný vzťah využili napr. na dokreslenie jeho osobnostného profilu predhodeného verejnosti – „muž, ktorý opustil rodinu a štyri deti kvôli milenke“. Dovtedy existovala len sieť „podozrivých“ osôb, potenciálnych sprisahancov, no až po udaní od Lamošovej otca, v ktorom odznelo, že Hlohovec sa stal centrom protištátnej činnosti, bol Žingor ŠtB označený za vodcu skupiny pripravujúcej štátny prevrat za asistencie západných mocností.
Útek do hôr
V meste Žingor pracoval pre Štátny ústav zabezpečujúci výchovu mladých chlapcov. ŠtB sa podarilo docieliť jeho prepustenie a z existenčných dôvodov bol rodák z Bystričky nútený spolu s Elenou Lamošovou a s jej synom Ľuborom opustiť Hlohovec. Pri hľadaní náhradného bývania prijal ponuku od svojho priateľa Vladislava Kováča. Všetci traja sa spoločne presťahovali na chatu do Račkovej doliny, kde žili veľmi utiahnuto. Práve prílišná izolácia sa stala v celom prípade kľúčovou. Keďže ŠtB nevedela vypátrať miesto pobytu bývalého partizánskeho veliteľa, v panike, že Žingor odišiel „do hôr“ organizovať vojenský prevrat v Československu, zapojila do vyšetrovacej akcie väčší počet agentov. Rozkaz na hromadnú zatýkaciu akciu postihujúcu mnohých ďalších ľudí vrátane bývalého partizánskeho veliteľa, padol v novembri 1949. Elena Lamošová bola v tom čase tehotná. Na samote v odľahlej chate očakávala narodenie dvojičiek. Pôrod sa mal uskutočniť za asistencie pôrodnej baby a jej dcéry, cez ktorú ŠtB vypátrala Žingorovu presnú polohu.
Zatknutie prebehlo 27. 11. 1949 v réžii ozbrojeného komanda ZNB v počte 30 – 40 mužov. Zo strachu, že by mohlo byť ďalej ubližované žene alebo deťom sa Viliam Žingor vzdal dobrovoľne. Následne ho príslušníci eskortovali do Žiliny, Bratislavy a Prahy. Cieľom brutálneho výsluchu, počas ktorého museli viacerí protagonisti politického procesu znášať nevýslovné fyzické i psychické týranie, bolo skonsolidovať obvinenia protištátnej skupiny, ktorú agenti vytvorili okolo Žingorovej osoby. Vznikla osnova, resp. scenár celého súdneho pojednávania, ktoré vychádzalo zo zápisnice podpísanej hlavným obvineným a ďalšími účastníkmi pojednávania s vopred známym a jasným rozsudkom.
Súd sa konal v Bratislave. Štátna prokuratúra obžalovala celkovo osem ľudí, no pôvodne orgány ŠtB špekulovali o počte 10 – 13 osôb. Odradila ich iba možnosť, že niektorý z ďalších obvinených by mohol pred senátom vypovedať o všetkých praktikách použitých pri výsluchoch. Kostru procesu tvorili tri hlavné persóny – Viliam Žingor, Samuel Bibza a Ladislav Nosák. K nim priradili ešte Jána Lichnera, Elenu Bulubášovú (rod. Darulovú), Jozefa Kubíka, Jozefa Hrušáka a Alexandra Pavlisa. Aktérov zinscenovaného súdu na čele s bývalým partizánskym veliteľom podľa textu oficiálnej žaloby obžalovali: „v polovici roku 1949 založili v priestore Martin, Žilina a Turčianske Teplice ilegálnu protištátnu organizáciu, cieľom ktorej bolo vo vhodnom čase, najmä pri vypuknutí vojnového konfliktu medzi západnými imperialistickými štátmi na strane jednej a ZSSR a ľudovými demokraciami na strane druhej, vyvolať na Slovensku ozbrojené povstanie, násilím zhodiť ľudovodemokratické štátne zriadenie v ČSR, nastoliť u nás kapitalistický spoločenský poriadok a začleniť ČSR do bloku západných kapitalistických štátov a do nimi pripravovanej tzv. Únie stredoeurópskych štátov.“
Politický proces a rehabilitácia
Priebeh procesu ostro sledovali v dobovej tlači. Denník „Pravda“ na Slovensku či „Rudé Právo“ v českých krajinách prinášali podrobné reportáže zo súdnej siene. Okrem doslovných prepisov otázok senátu a vopred skoncipovaných, memorovaných odpovedí sa sústredili na vykreslenie zločineckých charakterov všetkých ôsmich obžalovaných. Viliama Žingora zobrazili v podobe zločinca, zradcu, vraha, zbabelca v čase SNP, stúpenca maršala Tita, sympatizanta rozvrátenej Demokratickej strany, človeka ktorý sa odmietal zmieriť s „ľudovodemokratickým štátnym zriadením“, pričom svoje postavenie v rámci ZSP zneužil na organizáciu a šírenie myšlienok štátneho prevratu so zahraničnopolitickým krytím.
Tomu, že Žingor bol vedúcim predstaviteľom zločineckej skupiny, uverili vďaka masívnej propagande mnohí, medzi ktorými figuroval aj samotný Ladislav Mňačko. Sedel priamo v súdnej sieni a prostredníctvom svojej knihy „Proces proti velezradným fabrikantom, veľkostatkárom a zapredancom : Žingor a jeho spoločníci pred Štátnym súdom“ podal podrobné svedectvo o celom priebehu súdneho konania. Podľa jeho vlastných slov v knihe od Jozefa Leikerta − zlyhal. Dal sa zneužiť na politickú objednávku ÚV KSS, a preto s odstupom mnohých rokov skonštatoval: „na Žingorovej tragédii som sa podieľal aj ja – čiže aj ja som zabil Viliama Žingora.“
Verdikt senátu padol 21. októbra 1950. Rozsudok pre hlavnú trojicu obvinených – Žingor, Bibza, Nosák – podľa § 1 (velezrada) a § 5 (vyzvedačstvo) trestného zákonníka znel − trest smrti. Jozefa Kubíka s Alexandrom Pavlisom odsúdili na doživotné odňatie slobody. Jozef Hrušák dostal 25, Ján Lichner 17 a Elena Bulubášová 12 rokov. Bývalého partizána, majora II. brigády MRŠ, popravili spolu s Bibzom a Nosákom 18. 12. 1950.
Čiastočnej rehabilitácie sa mu dostalo na Krajskom súde v Banskej Bystrici konanom v roku 1968, kde zavážili predovšetkým svedectvá bývalých obvinených – Lichnera, Pavlisa a Bulubášovej. Verejnosť sa tak nielenže dozvedela o zlom fyzickom a psychickom zaobchádzaní ŠtB s obvinenými v dobe vyšetrovania, no na svetlo sa zároveň dostali mená agentov aktívne sa podieľajúcich na príprave a priebehu prípadu „Turiec“ – Sedmík, Baláž, Ritnošík či Želenský.
Súd po zistení daných skutočností dospel k názoru, že došlo k výraznému porušeniu práv a k prekročeniu právomocí príslušných orgánov. Preto bol vynesený rozsudok v prospech rehabilitácie Viliama Žingora a ostatných „zapletených“ do prípadu Turiec. O úplnej rehabilitácii na politickej i občianskej úrovni však môžeme hovoriť až po novembri 1989. Po páde komunizmu v Československu bol Viliam Žingor in memoriam povýšený do hodnosti generála a na jeho rodnom dome v Bystričke odhalili pamätnú tabuľu na ktorej stojí: „V tomto dome žil genmjr. in memoriam Viliam Žingor, 1912 – 1950. Odtiaľto pochádzajú jeho prvé myšlienky odboja v Turci, ktoré v roku 1944 – 1945 naplnil v SNP ako organizátor a veliteľ II. partizánskej brigády generála Milana Rastislava Štefánika.“
Použitá literatúra
- Barnovský, M.: Preberanie moci a pofebruárová očista. In: M. Barnovský (ed.): Od diktatúry k diktatúre. Slovensko v rokoch 1945 – 1953. Bratislava 1995, s. 88 – 96.
- Dvořák, P.: Kto zabil Viliama Žingora? Budmerice 1994.
- Jablonický, J.: Podoby násilia. Bratislava 2000.
- Jablonický, J.: Povstanie bez legiend. Bratislava 1990.
- Letz, R./Matula, P.: Dokumenty k procesu s Viliamom Žingorom a spol. Bratislava 2009.
- Leikert, J.: Taký bol Ladislav Mňačko. Bratislava 2008.
- Pešek, J.: Odvrátená tvár totality. Politické perzekúcie na Slovensku v rokoch 1948 – 1953. Bratislava 1998.
- Pešek, J.: Štátna bezpečnosť na Slovensku 1948 – 1953. Bratislava 1996.
- Proces proti velezradným fabrikantom, veľkostatkárom a zapredancom. Žingor a jeho spoločníci pred Štátnym súdom. Bratislava : Povereníctvo spravodlivosti, 1950, 110 s.
Skratky (použité v texte) :
- Slovenská národná rada (SNR)
- Slovenské národné povstanie (SNP)
- Komunistická strana Slovenska (KSS)
- Ústredný výbor Komunistickej strany Slovenska (ÚV KSS)
- Komunistická strana Československa (KSČ)
- Demokratická strana (DS)
- Zväz slovenských partizánov (ZSP)
- Zbor národnej bezpečnosti (ZNB)
- Štátna bezpečnosť (ŠtB)
- Sovietsky zväz (ZSSR)
- Československá republika (ČSR)
- II. brigáda Milana Rastislava Štefánika (II. brigáda MRŠ)
Obrazová príloha: www.wikipedia.org
Absolvent histórie na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pracuje na Krajskom pamiatkovom úrade v Bratislave. Vo svojej doterajšej výskumnej činnosti sa venoval predovšetkým osobnosti Jozefa Lettricha.