Už v prvý deň bitky pri Passchendaele začalo pršať. Voda sa z oblohy liala celé dni. Na začiatok augusta to bolo nezvyčajné, ale počas Veľkej vojny nešlo o výnimočný jav. Moderné výskumy naznačujú, že podobné vrtochy počasia neboli náhodné, ale spôsobila ich klimatická anomália. Tá však neovplyvnila iba prvú svetovú vojnu, ale mala sa podieľať aj na vzniku a šírení španielskej chrípky.
S týmto tvrdením vyrukovala v roku 2020 skupina vedcov z rôznych univerzít sveta. Na čele autorského kolektívu stál Alexander More z Harvardskej univerzity. Pri výskume sa rozhodli využiť vzorky z ľadu získaného z alpského masívu Monte Rosa z ľadovca Colle Gnifetti.
Vďaka špeciálnej analýze sa im podarilo zistiť abnormálne vysoký prílev morského vzduchu zo severného Atlantiku medzi rokmi 1914–1919. Získané dáta vedci porovnali s mesačnými záznamami o priemernej smrtnosti v Európe z rovnakého obdobia. Zároveň boli do analýzy zakomponované aj údaje o priemerných mesačných zrážkach a o teplotách na starom kontinente.
Klimatická anomália a jej vplyv na Veľkú vojnu
Prvý výrazný nárast prúdenia morského vzduchu sa odohral na jeseň 1914 a trval aj počas nadchádzajúcej zimy. V rovnakom čase došlo aj k nárastu zrážok, ktoré kulminovali v decembri 1914, keď ich úhrn dosahoval priemerne zhruba 100 mm.
Dážď a sneh predstavovali pre vedenie vojny veľký problém. Cesty zostali len ťažko schodné, v dôsledku čoho sa zhoršilo zásobovanie a logistika. Najmä v oblasti Flámska a v severných regiónoch Francúzska bol problém s vysokou hladinou podzemnej vody. Poľnohospodári sa snažili regulovať nadbytok vlahy spleťou kanálov. Tie však boli počas prvých mesiacov vojny zničené alebo poškodené.
Nadmerné množstvo zrážok však ešte horšie pôsobilo na vojakov na fronte. Zákopy, ktoré boli spočiatku len improvizovanými opevneniami, nedokázali prívaly vody odvádzať. Steny zákopov sa preto často zosúvali a bolo potrebné ich prakticky neustále opravovať. Voda zostávala aj na dne zákopov. Neraz siahala vojakom po kolená a zmiešaná so zeminou sa menila na bahno. Istý britský dôstojník neskôr vo svojich pamätiach spomínal, že v dôsledku lepkavého blata mu zhruba 250 metrov dlhý úsek zákopu trvalo prejsť tri hodiny.
Neustály kontakt s vodou viedol k tzv. zákopovej nohe. Išlo o plesňové infekčné ochorenie vyvolané studenými, vlhkými a nehygienickými podmienkami. Stačilo 24 hodín pôsobenia vlhkosti na dolné končatiny a už sa prejavili prvé príznaky. Tie boli podobné omrzlinám. Noha spočiatku znecitlivela, zmenila farbu z červenej na modrú. V najhorších prípadoch došlo ku gangréne a k následnej amputácii. Britský poddôstojník Harry Roberts po vojne opisoval priebeh ochorenia nasledovne: „Vaša noha opuchla do dvojnásobnej či trojnásobnej veľkosti a úplne odumrela. Mohli ste do nej pichnúť bajonetom a nič ste necítili. Ak ste mali dosť šťastia a neprišli ste o nohu, pomaly odpuchla. Šlo však o neznesiteľnú a neopísateľnú agóniu.“
Prvé prípady tohto ochorenia sa objavili koncom roka 1914 a len v priebehu prvej zimy zaznamenala britská armáda 20 000 prípadov. Zvýšenou mierou prevencie, teda pravidelnými prehliadkami chodidiel a výmenou ponožiek tak často, ako to bolo možné, sa postupne darilo výskyt infekcie znížiť.
Pred vodou sa prakticky nebolo kde ukryť. Neustále vlhko a chlad, ruka v ruke so zlou stravou, viedlo k podlomeniu zdravia vojakov, ktorí tak ľahšie podliehali rôznym infekciám. Nie je preto prekvapením, že práve v tomto období zažívala Európa prvý vrchol v úmrtnosti za sledované obdobie. Vplyv na tento údaj mali, samozrejme, aj bojové strety, a najmä prvá bitka o Champagne, ktorá sa v tom čase odohrávala na západnom fronte.
Druhý vrchol anomálneho prúdenia morského vzduchu nad európsky kontinent nastal v lete 1915 a trval vyše roka až do zimy 1916. Morský vzduch so sebou opäť priniesol aj zvýšené množstvo zrážok. Práve výkyvy počasia v roku 1916 výrazne zasiahli do vojenských operácií. Jednou z nich bola bitka na rieke Somme. Začala sa 1. júla 1916 a so striedavou intenzitou pokračovala až do 18. novembra 1916.
V septembri toho roku boli prvýkrát v dejinách nasadené do boja tanky. V danom mesiaci však spadlo zhruba 75 mm zrážok. Dážď podmáčal bojisko a bol tak jednou z príčin, prečo pri svojom bojovom krste tanky príliš nezažiarili.
Chladné leto plné zrážok však negatívne vplývalo aj na iné než vojenské operácie. V Nemecku bola zlá úroda zemiakov a obilnín, čo viedlo k tzv. repnej zime. Nemecké obyvateľstvo sa muselo uchýliť ku konzumácii repy, aby mali ľudia vôbec čo jesť. Nie je preto prekvapením, že v zimnom období dosiahla priemerná úmrtnosť v Európe vyše 2,3 milióna ľudí za mesiac.
Posledný zásadný prílev studeného vzduchu zo severného Atlantiku prišiel s koncom Veľkej vojny. V rovnakom čase podstatne stúpal aj priemerný úhrn zrážok a aj priemerný počet mŕtvych. Ten sa v mesiacoch september až december 1918 držal na úrovni vyše 2,4 milióna mŕtvych za mesiac, a to aj napriek tomu, že v novembri bolo podpísané prímerie. Dôvod bol prostý. V tomto čase vrcholila druhá vlna španielskej chrípky, ktorá bola podstatne horšia ako jej prvá vlna.
Chladný oceánsky vzduch zrejme ovplyvnil aj španielsku chrípku
Španielska chrípka dodnes predstavuje veľkú historickú záhadu. Ochorenie spôsobené subtypom vírusu chrípky A(H1N1) pustošilo svet v rokoch 1918–1920. Zanechalo po sebe podľa odhadov od 25 do 100 miliónov mŕtvych, no aj napriek tomu stále viac-menej iba hádame, kde sa španielska chrípka v skutočnosti vzala.
Najčastejšie sa skloňujú tri hlavné lokality. Prvou z nich je tábor v Étaples vo Francúzsku. Išlo o obrovské epicentrum, cez ktoré prúdili vojaci odchádzajúci na front, alebo vracajúci sa zo zákopov. Len v septembri 1917 prešlo cez tábor zhruba jeden milión vojakov. Súčasťou tábora bola aj poľná nemocnica, v ktorej sa nachádzalo približne 23 000 ranených vojakov.
Tábor však nebol schopný pojať také enormné množstvo ľudí a vojaci tak často žili v preplnených stanoch a ubikáciách. Výsledkom tohto stavu bolo najmä množstvo špiny a znížené hygienické štandardy. Situáciu ešte zhoršoval fakt, že v tábore sa chovali aj ošípané a vojaci si prilepšovali svoju stravu kupovaním husí a kačíc od okolitých farmárov. V blízkosti tábora sa zároveň nachádzalo aj viacero vodných nádrží, pri ktorých sa zhlukovali kŕdle sťahovavých vtákov. To malo byť pre vznik a šírenie španielskej chrípky veľmi podstatné.
Druhým miestom vzniku španielskej chrípky mohlo byť mesto Haskell Country v americkom štáte Kansas. V januári 1918 tu doktor Loring Miner pozoroval výskyt chrípky. Z rovnakého miesta pochádzal aj kuchár Albert Gichell, ktorý pracoval na vojenskej základni Fort Riley a často je uvádzaný ako prvý evidovaný pacient nakazený španielskou chrípkou. Vírus sa zo základne rýchlo šíril a za týždeň bol pozorovaný v 2 000 km vzdialenom New Yorku. Do Európy sa mal vírus dostať s americkými vojakmi v rámci expedičných síl.
Za poslednú možnú lokalitu, kde mala vzniknúť španielska chrípka, sa považuje Čína. Už v novembri 1917 tu prepuklo respiračné ochorenie, ktoré sa príznakmi ponášalo na to, ktoré sme neskôr pomenovali španielska chrípka. Z Ďalekého východu sa mala obchodnými trasami dostať do USA a odtiaľ už pokračovanie poznáme. Čína sa ako zdroj vírusu označuje aj preto, že keď tam neskôr vírus (opäť?) dorazil, čínske obyvateľstvo naň relatívne málo zomieralo. Preto sa predpokladá, že už malo vybudovanú imunitu po prv prekonanej nákaze.
Môže klimatická anomália za vznik španielskej chrípky?
Rovnako ako nevieme, kde vírus vznikol, tápame aj v tom, ako zmutoval do svojej smrtiacej podoby. V úvode spomínaná štúdia tvrdí, že prispieť k tomu mohla práve klimatická anomália medzi rokmi 1914–1919.
Výkyvy počasia, studené letá a daždivé počasie mohli ovplyvniť vzorce správania sťahovavých vtákov. Výrazné zmeny v prostredí, odkiaľ vtáky odlietajú, môžu mať fatálny dopad na odlet vtákov do zimovísk. Vedci sa domnievajú, že klimatický výkyv mohol spôsobiť, že časť populácie sťahovavých vtákov zostala v Európe. Práve migrujúce vtáky boli a aj dnes sú primárnym zdrojom nákaz vtáčej chrípky. Vtáky sa mali nachádzať v relatívnej blízkosti vojakov (spomínaný tábor v Étaples), preto zrejme kontaminovali zdroje vody svojimi fekáliami a stali sa tak hlavným zdrojom infekcie.
Pitná voda bola na bojiskách prvej svetovej vojny veľkou vzácnosťou. Pokiaľ to bolo možné, nosila sa do zákopov z osvedčených zdrojov. Často však dochádzalo k situáciám, keď vodu do zákopov nebolo možné dopraviť. Počas delostreleckej paľby sa vojaci museli spoliehať na zachytenú dažďovú vodu alebo na vodu z kráterov po výbuchoch. Ani to však nebolo bez ťažkostí. Istý vojak spomínal vo svojich pamätiach na moment, keď niekoľko dní pili vodu z krátera. Až neskôr zistili, že na samom dne sa nachádza mŕtvola nemeckého vojaka.
Nízke priemerné teploty spôsobené abnormálnym prúdením morského vzduchu na európsky kontinent zároveň predstavovali ideálne podmienky na prežitie a replikáciu vírusu. Podľa výskumu Anice C. Lowenovej a Johna Steela z Katedry mikrobiológie a imunológie z Univerzity v Atlante je šírenie chrípky veľmi efektívne pri teplote okolo 5 °C. Naopak, vírus sa stáva neúčinným pri teplote nad 30 °C. Rovnako tak nižšia relatívna vlhkosť vzduchu (pod 35 %) výrazne prispieva k šíreniu vírusu, na rozdiel od období s vyššou relatívnou vlhkosťou.
Klimatická anomália, ktorá vplývala na Európu v rokoch 1914–1919, prišla v ten najnevhodnejší čas – v období, keď na starom kontinente zúril svetový konflikt. Chladné a daždivé počasie tak neraz zmáčalo bojiská a výrazne obmedzilo, či úplne zastavilo viaceré vojenské operácie.
Ani za priaznivejších poveternostných podmienok by sa svetová vojna zrejme nebola skončila skôr. No podmienky v zákopoch by pre vojakov boli bývali výrazne lepšie a hlavne by nebolo zomrelo toľko ľudí na následky infekcií a viróz. Zároveň by zrejme neboli nastali vhodné podmienky na vznik a šírenie španielskej chrípky. Svet by tak bol býval ušetrený od smrtiacej pandémie a desiatok miliónov mŕtvych.
Text je súčasťou pripravovanej knihy – B. Kovár, L. Benediková, O. Zajac: Klíma v dejinách. Ako ľudí ovplyvňovala príroda a klimatické zmeny, knihu môžete získať a podporiť na StartLabe: https://www.startlab.sk/projekty/2943-kniha-klima-v-dejinach/
Použitá literatúra
- Barry, J. M.: The Great Influenza. The Epic Story of the Deadliest Plague in History. New York 2004.
- Crosby, A. W.: Epidemic and peace, 1918. Westport 1976.
- Dobson, M.: Choroby postrach ľudstva. Neobyčajné príbehy o smrteľných chorobách v dejinách ľudstva. Bratislava 2009.
- Hays, J. N.: The Burdens of Disease. Epidemics and Human Response in Western History. London 2003.
- Koppan, V.: Španielska chrípka sa prikrádala potichu ako zlodej. In: B. Kovár/O. Zajac/L. Benediková (ed.): Epidémie v dejinách. Ľudstvo v boji s neviditeľnými nepriateľmi. Bratislava 2020, 225–231.
- More, A. F./Loveluck, C. P./Clifford, H./Handley, M. J./Korotkikh, E. V./Kurbatov, A. V./McCormick, M./Mayewski, P. A.: The impact of a six-year climate anomaly on the “Spanish flu” pandemic and WWI. GeoHealth 4, 2020, e2020GH000277. DOI: https://doi.org/10.1029/2020GH000277
- Spinney, L.: Pale Rider. The Spanish Flu of 1918 and How it Changed the World. New York 2017.
Je absolventom Katedry histórie FF UKF v Nitre. Vo svojom výskume sa venuje vojenským dejinám 19. a prvej polovice 20. storočia so zreteľom na obidve svetové vojny.