Podpora afrických diktátorov zo strany najvyspelejších demokracií na svete patrí dodnes medzi najkontroverznejšie a menej známe témy v dejinách druhej polovice 20. storočia. Výnimkou nebolo ani Francúzsko.
Jean Bedel-Bokassa, ktorý stál v rokoch 1966–1979 na čele Stredoafrickej republiky, predstavuje jeden zo smutných symbolov tejto éry. Bokassa vládol v krajine ako brutálny diktátor s podporou Francúzska takmer 15 rokov. Bol milovníkom francúzskych dejín a podľa vzoru Napoleona sa v hlavnom meste Stredoafrickej republiky Bangui nechal korunovať za cisára korunou z čistého zlata zdobenou diamantmi. Hoci obyvateľstvo žilo v chudobe, korunovácia a oslavy stáli desiatky miliónov dolárov. Na jej príprave sa podieľali viacerí francúzski umelci, a dokonca aj francúzska armáda.
Stredoafrická republika – bábkový štát Francúzska?
Územie dnešnej Stredoafrickej republiky bolo od konca 19. storočia francúzskou kolóniou s názvom Ubangui-Šari. Nezávislosť od Francúzska získala v roku 1960 a práve tu sú korene mnohých problémov, ktoré krajinu trápia dodnes. Francúzsko do tejto kolónie investovalo len málo a aj to najmä do ťažby nerastných zdrojov. V roku 1960 tu neexistovala takmer žiadna infraštruktúra a nový štát mal k dispozícii len niečo cez sto vzdelaných ľudí, ktorí boli schopní riadiť štát. Obyvateľstvo bolo chudobné, nevzdelané a etnicky aj regionálne veľmi rozdielne. Počas kolonializmu držala toto územie pohromade len koloniálna armáda, ktorej nikto z tunajších Afričanov nedokázal konkurovať. Po odchode tejto armády sa tak naplno ukázala krehkosť a nestabilita nového štátu, ktorú francúzska vláda dokázala dlho využívať vo svoj prospech.
Francúzsko sa rozhodlo vojensky aj politicky podporiť Davida Dackoa ako prvého prezidenta Stredoafrickej republiky, ktorý nastúpil do úradu v decembri 1960. Politici v Paríži na čele s Charlom de Gaulleom si od neho sľubovali predovšetkým zabezpečenie francúzskej kontroly nad tunajšou ťažbou uránu, ktorý bol nevyhnutný pre nový jadrový program Francúzska. Prezident tiež súhlasil s francúzskou vojenskou prítomnosťou na území Stredoafrickej republiky. Poskytovali mu preto štedrú vojenskú aj hospodársku pomoc. Dacko však postupne začal hľadať pre svoj režim podporu aj inde. Uzatváral zmluvy o hospodárskej pomoci napríklad s komunistickou Čínou, ktorá sa rovnako zaujímala o urán či diamanty Stredoafrickej republiky.
Pre francúzsku vládu to bolo neprijateľné a v Paríži dospeli k rozhodnutiu, že Dacko musí byť odstavený od moci a donútený k odchodu do exilu. Na samom konci roka 1965 vypukol v krajine podľa pripraveného francúzskeho scenára politický aj vojenský prevrat, ktorý zvrhol prvého prezidenta Stredoafrickej republiky. Chaotickú situáciu nakoniec vo svoj prospech využil vysokopostavený dôstojník stredoafrickej armády Jean-Bedel Bokassa. A hoci francúzska vláda s ním vo svojom scenári pôvodne nepočítala, nakoniec sa ukázalo, že sa práve on môže stať vhodným kandidátom na prezidenta a ochrancom francúzskych záujmov v Stredoafrickej republike.
Bokassa totiž ešte v koloniálnom období slúžil vo francúzskej armáde. Bojoval za Francúzsko v druhej svetovej vojne a dostal štátne vyznamenania za odvahu. Sám bol veľkým obdivovateľom francúzskej kultúry a histórie.
Do úradu prezidenta nastúpil v januári 1966. O pár mesiacov neskôr navštívil Stredoafrickú republiku francúzsky prezident Charles de Gaulle, čím vyjadril podporu novému stredoafrickému prezidentovi. Počas tejto návštevy zas Bokassa viac ráz oficiálne deklaroval svoju absolútnu oddanosť Francúzsku, „svojej druhej vlasti“, a následne dostal pozvánku na oficiálnu návštevu Paríža. Bokassa sa prezentoval ako obdivovateľ Charla de Gaulla a neskôr ho nazýval jednoducho „papá“, čiže otec. Mal dobré vzťahy aj s ďalšími dvomi francúzskymi prezidentmi, ktorý sa počas jeho dlhej diktatúry vystriedali na čele Francúzska.
Nový diktátor veril v duchov
Bokassa zdedil štát s veľmi slabými inštitúciami na kontrolu moci. Namiesto toho, aby ich posilňoval, začal túto medzeru vyplňovať budovaním moci osobnej. Do najvyšších postov armády dosadzoval dôstojníkov z etnika Mbaka, z ktorého sám pochádzal. Medzi svojimi najbližšími spolupracovníkmi, ktorí boli často príslušníkmi jeho rodiny, udržiaval neustálu atmosféru neistoty a strachu. Armáda násilne potláčala akékoľvek prejavy neposlušnosti v hlavnom meste aj mimo neho. Zakázal politické organizácie a v krajine postupne nastolil brutálnu osobnú diktatúru, ktorej súčasťou bolo mučenie a masové popravy. Bol známy aj tým, že sa na niektorých popravách zúčastnil osobne. Po celej krajine mal hustú sieť agentov a udavačov, ktorí mu pomáhali odhaľovať odporcov. Stačilo byť len podozrivý z protištátnej činnosti a človek mohol byť uväznený aj s rodinou, alebo prísť veľmi rýchlo o život.
Známa bola aj jeho viera v nadprirodzené javy a v duchov, ktorí podľa neho ovplyvňovali svet živých. Veril, že duchovia komunikujú prostredníctvom žien na veľkom trhovisku v Bangui a často s nimi preto konzultoval štátne záležitosti či svoju bezpečnosť. Niektoré z týchto žien sa s ním zblížili natoľko, že sa nakoniec stali obávanými po celej krajine.
Medzinárodnú aj domácu popularitu sa Bokassa spočiatku snažil získať reformami v prospech obyvateľov krajiny. Budoval infraštruktúru, verejnú dopravu, školy či nemocnice. Jeho ekonomické a poľnohospodárske reformy však končili katastrofálne a krajina sa prepadala do čoraz väčšej chudoby. A to aj napriek nerastnému bohatstvu v podobe uránu či diamantov. Príjmy z nich však išli buď štátu, alebo zahraničným investorom pod ochranou diktátora.
Bokassa sa postupne prestal zaujímať o obyvateľov svojej krajiny a staral sa len o svoje vlastné obohacovanie. Jeho bohatstvo nakoniec dosiahlo stovky miliónov dolárov, ktoré najradšej ukladal do diamantov. Vlastnil aj zámok vo Francúzsku na predmestí Paríža. V kontexte studenej vojny dokázal úspešne lavírovať v zložitých medzinárodných vzťahoch a nadväzoval spoluprácu aj so socialistickými krajinami východného bloku či s Kaddáfího Líbyou.
Za najdôležitejšie však považoval vzťahy s Francúzskom a dával si na nich veľmi záležať. Výmenou za ťažbu uránu mu Francúzsko poskytovalo vojenskú, finančnú aj kultúrnu podporu. Bokassa sa prezentoval ako veľký frankofil a šíriteľ francúzskej kultúry. Francúzsky prezident Valéry Giscard d’Estaing, ktorého Bokassa nazýval aj „bratranec“, bol známy tým, že chodieval do Stredoafrickej republiky na luxusné poľovačky s priateľmi. Neskôr sa dokonca ukázalo, že prijal od Bokassu do daru diamanty v hodnote približne milióna frankov.
Cisár a jeho pád
Posadnutosť Bokassu jeho vlastnou osobnou mocou vyvrcholila v roku 1977, keď sa korunoval za cisára podľa vzoru Napoleona I. Pri tejto príležitosti vydal novú ústavu, podľa ktorej sa názov štátu zmenil na Stredoafrickú ríšu a on ako cisár Bokassa I. bol stelesnením národa. Korunovácia bola veľmi pompézna. Napriek tomu, že obyvateľstvo žilo v katastrofálnej chudobe, výdaje na ceremóniu a oslavy dosiahli 30 miliónov dolárov. Objednaných bolo vyše 40-tisíc fliaš drahých vín najvyššej kvality z Alsaska, z Bordeaux a z Burgundska. Aktu sa zúčastnili zástupcovia viacerých štátov vrátane francúzskeho ministra rozvojovej spolupráce. Francúzska armáda sa podieľala na zabezpečovaní ochrany a poriadku celej korunovácie. Francúzske námorníctvo poskytlo dokonca niekoľko členov svojho orchestra do slávnostnej hudby, ktorá celú ceremóniu sprevádzala. Na príprave pompéznej korunovácie sa podieľali aj početní francúzski umelci. Napríklad Bokassovu cisársku korunu z čistého zlata zdobenú diamantmi vyrobila prestížna francúzska zlatnícka firma Arthus-Bertrand.
Bol to však začiatok konca moci nového afrického cisára. Jeho výstredný život, chudoba obyvateľstva a brutálny režim neustále zvyšovali nenávisť ľudí voči jeho osobe. Vrchol nastal, keď v roku 1979 nariadil školákom, aby na školských uniformách nosili jeho podobizeň. Niektorí žiaci v hlavnom meste Bangui s tým nesúhlasili a situácia sa nakoniec vyvinula v prejavy nespokojnosti namierené proti Bokassovi. Ten poslal proti nim armádu a pri represívnej akcii zahynulo viac ako 200 ľudí. Mnoho z nich boli práve školáci a deti.
Táto udalosť bola rozbuškou pre prejavy odporu v uliciach na viacerých miestach krajiny. Boli však brutálne potláčané a sprevádzané masovými popravami. Mŕtvi ľudia na uliciach boli okamžite a v tajnosti pochovávaní. Situácia zašla tak ďaleko, že veľvyslanec Stredoafrického cisárstva v Paríži rezignoval na svoju funkciu a francúzska vláda sa ocitla vo veľmi nepríjemnej situácii. Nakoniec bolo rozhodnuté, že Francúzsko viac nebude Bokassu podporovať.
Francúzske tajné služby zorganizovali v septembri 1979 v hlavnom meste Bangui vojenský puč, ktorý zvrhol vládu cisára Bokassu. Francúzska armáda pomohla dosadiť do čela obnovenej Stredoafrickej republiky bývalého prezidenta Davida Dackoa, toho istého, ktorého pred 15 rokmi pomáhali zosadiť. Dacko opätovne prisľúbil Francúzku možnosť ponechať v krajine armádu a pokračovať v ťažbe uránu. Staronový prezident tak vládol v Stredoafrickej republike ako ďalší skorumpovaný diktátor až do roku 1981, keď ho znovu zvrhol ďalší stredoafrický armádny generál André Kolingba. Ten v krajne vládol opäť ako autoritársky vládca s väzbami na Francúzsko ďalších 12 rokov.
Epilóg
A aký bol osud zvrhnutého cisára Bokassu I.? Ten nakoniec dostal azyl vo Francúzsku a dlho žil na svojom zámku Hardricourt pri Paríži. V roku 1986 sa však na prekvapenie mnohých rozhodol odísť do Stredoafrickej republiky, kde bol okamžite zadržaný a hrozil mu trest smrti. Nakoniec však dostal milosť. Po niekoľkých rokoch väzenia bol za zvláštnych okolností prepustený na slobodu a zostal žiť v Stredoafrickej republike ako slobodný človek až do svojej smrti v roku 1996.
Stredoafrická republika zažila v 90. rokoch minulého storočia sľubné obdobie rozvoja demokratickej spoločnosti a ekonomického rastu. Etnické aj náboženské konflikty však krajinu opäť uvrhli do nepokojov a bojov o moc. Krajina dnes patrí k najchudobnejším a najnestabilnejším štátom sveta. A to aj napriek obrovskému nerastnému bohatstvu, alebo možno práve preň. Dodnes sa tu snažia svoj vplyv presadiť viaceré cudzie štáty či veľmoci. V súčasnosti sú to najmä Ruská federácia a Francúzsko.
Použitá literatúra
- Ferro, M. (ed.): Le livre noir du colonialisme. XVIe – XXIe siècle : de l’extermination à la repentance. Paris 2003.
- Guy, A.: Africa. A Modern History: 1945-2015. London 2017.
- Nugent, P.: Africa Since Independence. Houndmills 2004.
- Klíma, J.: Dejiny Afriky. Praha 2012.
- https://www.jeuneafrique.com/54742/politique/bokassa-s-autoproclame-empereur-de-centrafrique/
Obrazová príloha: wikipedia.org, www.revedechateaux.com
Je pracovníkom Ústavu orientalistiky Slovenskej akadémie vied v Bratislave. Zaoberá sa dejinami západnej a severnej Afriky v 19. a 20. storočí, ako aj súčasným dianím vo frankofónnych krajinách afrického kontinentu. Zaujíma sa tiež o európsky imperializmus a o jeho vplyv na vývoj Afriky a Európy. Absolvoval viacero archívnych výskumov vo Francúzsku, vo Veľkej Británii, v Tunisku a v Senegale.