Dubček sa v maďarskej televízii postavil na Gorbačovovu stranu 

21. august si Česi a Slováci tradične pripomínajú jedno z najtraumatickejších výročí svojej histórie – inváziu vojsk Varšavskej zmluvy roku 1968. V tomto kontexte sú však dôležité aj následné augustové výročia tejto udalosti, reflektujúce vôľu a odhodlanie Čechov a Slovákov pripomenúť si tento kľúčový okamih novodobých dejín a aj sa s ním vyrovnať. V období po roku 1968 stoja za zmienku minimálne štyri výročia – prvé, desiate, dvadsiate a dvadsiateprvé.

Prvé výročie augusta v roku 1969 poznamenala nastupujúca normalizácia, no spomienka na  „spojenecké“ tanky bola ešte príliš čerstvá. V Prahe, v Brne či v Liberci vypukli nepokoje a demonštrácie, proti ktorým len v hlavnom meste zasahovali stovky uniformovaných policajtov, príslušníkov ministerstva vnútra, Ľudových milícií, Pohraničnej stráže, a tiež 1700 vojakov a tankový pluk.

Celkovo bolo v celej republike nasadených 20 000 vojakov, 30 000 milicionárov a  „vnitrákov“ a 310 tankov. Strieľalo sa ostrými, v Prahe a v Brne zostali na uliciach traja, respektíve dvaja mŕtvi a devätnásť alebo 20 zranených.

Rozdiel medzi Slovenskom a Českom

Za zmienku stojí odlišná situácia v Česku a na Slovensku. Ako poznamenávajú autori knihy Demonstrace v Československu v srpnu 1969 a jejich potlačení Jan Kalous, Jan Břečka a Milan Bárta, na Slovensku mali demonštrácie o poznanie „miernejší priebeh“, lebo tu podľa nich nebola taká „výbušná atmosféra“.

Prejavy nespokojnosti boli „skôr sporadické“, a ako vážnu mimoriadnu udalosť hodnotila slovenská bezpečnosť „…protisovietske a protikomunisticke prejavy skupín mládeže počas tradičného medzinárodného výstupu na Rysy“. Verejné prejavy nespokojnosti a pripomenutie prvého výročia sa podľa autorov vyššie spomínanej knihy výraznějšie objavili len v Bratislave. Popoludní 21. augusta 1969 boli „…zaznamenané pripomienky okupácie a v menšej miere aj vyjadrovanie odporu proti politike čs. vedenia. Išlo skôr o letáky, nápisy, heslá.“ Ako uzatvárajú autori, demonštrácie v Bratislave podľa hlásení bezpečnostných orgánov „…nenadobudli očakávaný charakter a obmedzili sa na relatívne neveľkú skupinu ľudí“.

Trochu stranou potom stojí 10. výročie okupácie v roku 1978, ktoré oficiálne miesta, samozrejme, prešli hrobovým mlčaním, ale aspoň čerstvo zrodená Charta 77 vydala vyhlásenie, apelujúce na prehodnotenie sovietskej vojenskej prítomnosti v krajine.

O desať rokov neskôr vydala Charta 77 Vyhlásenie k 20. výročiu invázie vojsk Varšavskej zmluvy do Československa : Slovo k 20. výročiu augusta 1988, v ktorom bola invázia označená za „národnú katastrofu“, po ktorej v Československu zavládla „totalitná byrokracia, opretá o všemoc polície“. Nakoniec vyzvali chartisti občanov, aby „…striasli bremeno strachu a slobodne vyjadrili svoju mienku“. A niektorí poslúchli, ako následne ukázala niekoľkotisícová demonštrácia na Václavskom námestí 21. augusta 1988, ktorá sa považuje za jedno z prvých väčších verejných vystúpení občianskych hnutí, predznamenávajúcich koniec režimu v nasledujúcom roku.

21. augusta 1989 očakávala KSČ masívne demonštrácie, a preto mobilizovala celý svoj aparát s jasným posolstvom „…zabrániť protispoločenským zámerom, zabezpečiť zákonnosť a pokoj“, no napokon sa pripomienky zúčastnilo okolo 1500 ľudí. Bol to však len pokoj pred búrkou. Výrazným faktorom ovplyvňujúcim uvažovanie KSČ boli udalosti v Poľsku a v Maďarsku.

„Zrada“ susedov

Pri augustovom výročí v roku 1989 hrali dôležitú úlohu dvaja účastníci invázie – Poľsko a Maďarsko, ktorí na rozdiel od Československa výrazne pokročili v demokratizácii svojich krajín a stali sa pre československý režim nebezpečnými ohniskami demokratizačnej „nákazy“.

V predvečer výročia sa Poľsko a Maďarsko za inváziu ospravedlnili, a spochybnili svoju účasť na vojenskej intervencii. 15. augusta 1989 vedenie Maďarskej socialistickej robotníckej strany (MSRS) vydalo vyhlásenie, v ktorom síce pripustilo, že hodnotenie udalostí 21. augusta by malo zostať vnútornou záležitosťou Československa, ale dodalo, že súčasné stranícke vedenie sa s intervenciou „nestotožňuje“. Ostrejšie vystúpil poľský parlament, ktorý 17. augusta 1989 intervenciu priamo odsúdil.

Československo zareagovalo 19. augusta, keď Rudé právo uverejnilo stanovisko Predsedníctva Snemovne ľudu a Snemovne národov Federálneho zhromaždenia ČSSR, podľa ktorých sa Senát a Sejm PLR „…nekompetentne vyjadrujú k udalostiam v Československu roku 1968 a skresľujú ich význam pre ďalší vývoj ČSSR“. Československí poslanci vyjadrili „…údiv nad týmito vyhláseniami, ktoré svojím obsahom predstavujú hrubé zasahovanie do vnútorných záležitostí Československej socialistickej republiky“.

V rovnaký deň 19. augusta 1989 vydalo Rudé právo aj Správu zo zasadnutia predsedníctva ÚV KSČ, ktorá konštatovala, že v súvislosti s nadchádzajúcim výročím 21. augusta 1968 sa u nás i v zahraničí „…objavujú rôzne pokusy a názory snažiace sa akoby prehodnocovať vtedajšie udalosti“. Stranícke vedenie sa odvolalo na závery XIV. zjazdu KSČ roku 1971 s tým, že „…obdobie spoločensko-politickej krízy v rokoch 1968-1969 a udalosti súvisiace s týmto obdobím…“ v nej boli, „… s využitím všetkých dostupných faktov“, podrobne posúdené a zhodnotené.

Vedenie KSČ tiež skritizovalo stanovisko MSRS, týkajúce sa podielu Maďarska na invázii uvádzajúc, že toto stanovisko „…nedoceňuje vnútorné a zahraničnopolitické súvislosti vývoja v roku 1968 a objektívne napomáha silám, ktoré vystupujú proti socializmu v ČSSR a procesom prestavby“.

Škandál s Panorámou

Práve Maďarsko už malo u československých súdruhov nejeden ideologický „vrúbok“ za údajné „zasahovanie“ do vnútorných záležitostí krajiny. Obidva štáty už mali za sebou jeden z najväčších diplomatických škandálov vo vzájomných vzťahoch, ktorý byl spojený práve s prehodnotením udalostí z roku 1968. Odohral sa v apríli 1989 a podstatnú rolu v ňom zohrala maďarská televízia a jej relácia Panoráma.

Ako uvádza historik Árpád Popély, maďarská televízia najprv v dňoch 3. a 10. apríla 1989 odvysielala reportáže o maďarskej menšine na južnom Slovensku, ktoré podľa hlavného konzula v Bratislave Józsefa Tótha vyvolali negatívne reakcie nielen medzi slovenskými politikmi, ale aj medzi maďarskou menšinou. Zástupcovia Komunistickej strany Slovenska sa napríklad sťažovali, že relácie ukazovali pokrivený obraz života menšiny a vyvolávali dojem, že jej situácia sa podobá situácii maďarskej menšiny v Rumunsku Nicolaea Ceausesca.

Potom sa redaktor Panorámy András Sugár rozhodol natočiť rozhovor s bývalým prvým tajomníkom ÚV KSČ Alexandrom Dubčekom. Vo svojich spomienkach Ötven év titkai – A hatalom és én Sugár spomínal, ako 12. apríla 1989 navštívil Dubčeka v Bratislave a vzhľadom  na to, že bol Dubček neustále sledovaný, volili pri stretnutiach viaceré „konšpiračné metódy“. Už natočené kazety odovzdal Sugár svojmu kolegovi v jednej z bratislavských reštaurácií, aby ich previezol cez hraničný prechod Rajka. On sám sa vrátil do Maďarska cez Komárno s prázdnymi kazetami pre prípad, že by ich zadržala ŠtB a chcela mu kazety zabaviť.

Prvá, 26-minútová časť z celkom trojhodinového rozhovoru bola odvysielaná 17. apríla 1989, v deň 20. výročia Dubčekovho odvolania z funkcie prvého tajomníka a jeho nahradenia Gustávom Husákom. Podľa Sugára nastala reakcia ako po výbuchu bomby.  Dubček tu prvý raz verejne hovoril o udalostiach z roku 1968, a to v médiu jedného z účastníkov invázie a ešte stále člena Varšavskej zmluvy. Rozhovor citovali západné médiá, do maďarskej televízie volali Maďari aj Slováci, aby redakcii poďakovali za odvysielaný diel.

Na druhej strane spustil program lavínu sťažností a protestov z oficiálnych československých miest, využívajúcich všetky diplomatické kanály, aby vyjadrila svoj nesúhlas s odvysielaním interview.

Prvá reakcia prišla hneď na druhý deň 18. apríla, keď sa u riaditeľa Maďarskej televízie Gyulu Bereczkého sťažoval prvý námestník riaditeľa Československej televízie Vladimír Diviš. Interview podľa neho zasahovalo do vnútorných záležitostí Československa a bolo natočené bez vedomia a účasti ČST, čo malo údajne porušiť vzájomnú dohodu medzi ČST a MTV zo 14. apríla 1984.

Na zasadnutí politického byra ÚV KSČ 19. apríla predložil tajomník ÚV KSČ pre ideológiu a zahraničné vztahy Jozef Lenárt a prvý tajomník KSS Ignác Janák svojim spolustraníkom preklad Dubčekovho vystúpenia. Konštatovali, že rozhovor bol natočený „…bez vedomia čs. orgánov…“ a hodnotili túto „akciu“ ako „…vyvrcholenie propagandistickej kampane väčšej časti maďarských médií, v ktorej priebehu sa sústavne skresľuje situácia v ČSSR, i vnútorná aj zahraničná politika KSČ.“

Stranícke vedenie podniklo celý rad krokov na straníckej i vládnej úrovni vrátane opatrení na „…aktívne ovplyvňovanie publicity…“. Muselo však konštatovať, že „…všetky spomínané kroky nepriniesli zmenu v doterajšom trende publicity v MĽR k ČSSR.“ Československí komunisti trpko konštatovali, že maďarská strana na československé upozornenia a sťažnosti „reaguje vyhýbavo, poukazuje na nemožnosť zásahu do právomocí médií, argumentuje existenciou slobody názorov“.

V návrhoch ďalších opatrení – predovšetkým po informácii, že maďarská televízia plánuje odvysielať ďalšiu časť rozhovoru – stranícke vedenie navrhlo, aby československý veľvyslanec odovzdal kľúčovému mužovi maďarského straníckeho vedenia Imremu Pozsgayovi protestné aide mémoire. Ďalej sa malo pokračovať v mediálnej kampani vrátane zverejňovania „nesúhlasných reakcií“ československých občanov.

Ako konštatuje Popély, 19. apríla sa v Prahe oficiálne sťažoval maďarskému veľvyslancovi zástupca československého ministerstva zahraničia a v Bratislave to isté urobil prvý námestník vlády SSR Štefan Murín smerom k maďarskému konzulovi s tým, že odvysielanie rozhovoru smeruje proti priateľstvu oboch strán a národov a môže mať vážne následky pre vzájomné vzťahy.

Minister zahraničných vecí Jaromír Johanes sa telefonicky spojil so svojím náprotivkom Pétrom Várkonyim a žiadal ho, aby maďarská vláda zabránila odvysielaniu ďalších avizovaných častí interview.

Dňa 24. apríla 1989 sa stretol námestník maďarského ministra zahraničia István Őszi s československým veľvyslancom Vlastimilom Ehrenbergerom. Vyjadril ľútosť nad súčasnou situáciou  a ubezpečil, že nebolo cieľom zasahovať do vnútorných československých udalostí. Zdôraznil však rozdielnu mediálnu politiku oboch krajín  a konštatoval, že v tomto prípade maďarské zákony neboli porušené. Ehrenberger oznámil, že československá strana aj napriek tomu trvá na tom, aby neboli ďalšie časti interview s Dubčekom vysielané, v opačnom prípade by to bol pre československú vládu „problém“.

Dňa 25. apríla 1989 Ehrenberger oznámil maďarskému ministrovi Rezsővi Nyersovi, že odvysielanie relácie, rovnako ako aj ďalšie články v maďarskej tlači k tomuto programu odporujú vzájomnému porozumeniu a blízkemu priateľstvu oboch krajín a majú negatívne dôsledky na bilaterálne vzťahy.

Ako dodáva Popély, Československo tiež začalo tlačovú a mediálnu kampaň, predovšetkým v slovenskej Pravde a v maďarskom Új Szó, ktorej súčasťou boli aj „rozhorčené“ listy čitateľov. Na ne odpovedal Sugár otvoreným listom v Magyar Nemzet. Odmietol, že by natočenie a odvysielanie rozhovoru mohlo byť považované za „zasahovanie do vnútorných záležitostí inej krajiny“. Ironicky sa opýtal, prečo zasahovanie do vnútorných záležitostí nie je povolené mikrofónom, zato tankom áno? Ako uvádza Popély, o rozdielnej úrovni tlačovej slobody v obidvoch krajinách v tom čase svedčí aj to, že listy čitateľov zo Slovenska, ktorí nesúhlasili s oficiálnym československým postojom, a nemohli preto vyjsť v Új Szó, boli publikované v maďarskom Magyar Nemzet.

Napriek protestom oficiálnych miest ČSSR odvysielala maďarská televízia 26. apríla ďalšiu, tentoraz 37-minútovú časť rozhovoru s Dubčekom. Československá ambasáda opäť protestovala. Zaujímavé je, ako dodáva Popély na základe štúdia dokumentov, že maďarské ministerstvo zahraničných vecí nepovažovalo odvysielanie rozhovoru zo svojho pohľadu za rozumné, ale nenašlo žiadny administratívny postup, ako by odvysielaniu zabránilo. Vo svojej analýze z 22. mája podľa Popélya konštatovalo, že v súvislosti so zlou úrovňou vzájomných rumunsko-maďarských vzťahov nie je v záujme Maďarska zároveň zhoršovať aj vzťahy s Československom. Varovalo pred tým, že by sa takto mohli zbližovať Československo s Rumunskom (v súvislosti s návštevou Nicolaea Ceauşesca v Československu 17. mája 1989). Navyše by to mohlo negatívne ovplyvniť československý postoj pri rokovaniach o revízii diela Gabčíkovo-Nagymaros.

Dubček: Ako Ján Hus…

Čo vlastne tak rozzúrilo československe komunisticke vedenie? Dubček napríklad veľmi otvorene hovoril o zákulisí rokovaní so zástupcami komunistických strán v predvečer invázie a predovšetkým o neslávne preslávenej schôdzke v Drážďanoch 23. – 24. marca 1968, ktorá sa premenila na akýsi tribunál proti novému reformnému vedeniu KSČ.

Dubček na ňu spomínal takto:

„…keď moskovské vedenie zvolalo drážďanské stretnutie, vtedy som sa pýtal: čo tam bude? Povedali, že sa budeme radiť, o hospodárskych záležitostiach a o všeličom inom. …

Tak sme odišli do Dráždan. Už každý tam bol – Kádár, Gomulka, Ulbricht, celá zostava, akože vtedajšia naša zostava. Sadol som si a videl som, že sedím ako na pranieri. Pomyslel som si: kam som sa dostal? Pred súd, pred porotu? Ako keď Ján Hus prišiel do Kostnice, pomyslel som si. Tak stojím na pranieri alebo som na porade komunistov… … A vôbec to nebola porada, nemala ani úroven občianskeho výboru…“

Maďarskí novinári sa prirodzene zameriavali na vzťah Dubčeka k Jánosovi Kádárovi a na to, ako sa Kádár podľa Dubčeka počas augustovej krízy správal. Aj tu Dubček použil formulácie, ktoré sa nemohli páčiť ani maďarskému vedeniu strany, aj keď už Kádár na čele strany nestál.

Paradoxne však ešte väčšiu nevôľu vyvolalo Dubčekovo negatívne hodnotenie Kádára v Prahe a ako dokladá jeden z článkov v Rudom práve, Praha Kádára pomerne silno obhajovala (na rozdiel od Budapešti).

Dubček ku Kádárovi povedal toto:

„…Človek, pravda, nemusí byť veľký znalec duší, aby pocítil to, čo som ja pocítil u Kádára. Ja som si cez prestávku [schôdzky v Drážďanoch – pozn. aut.], už neviem prečo, nesadol k Ulbrichtovi, ani ku Kosyginovi, hoci s ním by som bol mohol ľahšie, po rusky, hovoriť, ale sadol som si ku Kádárovi. Keby sa ma teraz ktosi spýtal: prečo si išiel vtedy ku Kádárovi, odpovedal by som, že neviem, ale akosi som cítil, že tam si mám sadnúť. … Lebo v ňom som videl akosi iného človeka, ako u ostatných, ktorí tam boli. Nielen preto, že v minulosti trpel, ale preto, že azda uňho nájdem nejaké porozumenie, ktoré potom vyjadrí pred ostatnými. … Ale v Drážďanoch ani Kádár takto nevystúpil, že by bol povedal: tak pochopme, veď Čechoslováci tu vytvorili nejakú politiku, tak si ich vypočujme, čo a ako chcú robiť. Majú nejaký cieľ.“

Dubček bol ku Kádárovi pomerne nekompromisný a dával mu za vinu, že sa dostatočne nepostavil Brežnevovi:

„Mal som také pocity, ze keď príde rad na toto riešenie, že niekto otvorene povie: Počkajte len, zvážme, čo robíme! Keby sa vtedy odvážil niekto otvorene vystúpiť, proti vedeniu KSSZ, že neposkytne armádu, vojakov – veď aj my sme členmi Varšavskej zmluvy – VZ nemôže prijať nijaké rozhodnutie a nemôže začať vojenské ťaženie proti socialistickej krajine, bez jej súhlasu! Preto som dúfal, že sa to môže stať. …

Podľa môjho názoru tým, že súhlasil so zásahom, práve pochoval maďarské reformy. Lebo čin je rozhodujúci. Nie to, čo si človek myslí, ale aký účinok majú jeho činy. Reformné hnutie sa takto na 20 rokov zabrzdilo, a nielen v Československu, ale aj v ZSSR a v Maďarsku. Veď aké reformné hnutie zostalo potom v Maďarsku? Prosím Vás, či ste mali vtedy celkový reformný politický program? … Podľa mňa Kádár i Gomulka sa mali do toho vložiť, lebo ako jediní mali možnosť zabrániť tomuto kroku. …

Vy hovoríte, že Kádár bránil Maďarsko. Ale čo bránil? Konzervovanie brežnevovského systému. Či Maďarsko práve toto potrebovalo? Nie, toto nepotrebovalo. Podľa mňa potrebovalo to, aby bránilo československé reformy a tým, aby sa pohli dopredu i veci v Maďarsku. Ale tým, čo sa stalo, zahatali všetko.“

Pre divákov v Maďarsku aj v tej časti Československa, kde mohli sledovať maďarskú televíziu, musel byť šokujúci aj Dubčekov popis noci z 20. na 21. augusta 1968:

„My sme zostali v budove ÚV a ako je zvykom v civilizovaných štátoch, čakali sme, že príde ktosi a – kto vie – odovzdá nám nótu, že príde taká osoba, ktorá má splnomocnenie, aby čosi povedal prvému tajomníkovi strany alebo predsedovi vlády. Ale to sa nestalo. Ale potom konečne prišli, aby ma zatkli. …

Namieril na mňa, vytrhol mi z ruky telefón, povedal: Zostaň sedieť! Tak sme čakali. Potom prišla naša ochrana. Mám sa s nimi azda biť? To nemá zmysel. Najprv prišiel Smrkovský, predseda parlamentu, potom Kriegel, predseda NF, potom ich odviedli každého do inej miestnosti. Mňa zatkli v mene revolučného tribunálu, v mene revolučnej vlády. Povedal som im: Ako to? Kto tu vlastne vládne?

Neskoršie ma odviezli do Poľska, kdesi do hôr. Potom sme boli v iných horách, kdesi na úpätí Karpát. Tam sme boli dovtedy, kým nám nezatelefonovali. Najprv zavolali mňa. Išiel som. Pracovník KGB, ktorý bol za nás zodpovedný, prišiel a povedal: Z oblastného vyboru žiadajú, aby som išiel k telefónu. …

Potom mi nasadili okuliare, zrejme preto, aby ma nespoznali. Slovom, tam som bol pri telefóne, na linke hovoril Podgornyj, ktorý bol predsedom Prezídia Najvyššieho sovietu. Podgornyj povedal, že v mene najvyššieho sovietskeho vedenia navrhuje, aby som letel rokovať do Moskvy. Spýtal som sa, kto by tam bol a vôbec, kde su ostatní, veď viacerých nás zatkli, aj takých, ktorí tu nie sú. Odpovedal som mu, že sa chcem vrátiť tam, odkiaľ ma odvliekli. Ja sám do Moskvy nejdem. To je moje rozhodnutie. Nejdem, zostanem tu. A vôbec, ako budú so mnou rokovať … ako so zajatcom alebo s kým? Na to povedal: Ako môžete čosi také povedať! Povedal som: Ako som sa sem vlastne dostal? A prečo som tu? A znovu začal, že predsa by som len to mohol urobiť. Povedal som, že keď ostatní nejdú, ani ja nejdem nikam a skončil som rozhovor. Potom sa zrejme radili a zrejme ma potrebovali, lebo sa postarali o to, že aj ostatní prišli. A tak nakoniec sme sa stretli v Moskve.“

Dubček nahneval československých súdruhov i tým, že vyhlásil, že Československo v podstate cenuzuruje informácie o tom, čo se deje v Maďarsku:

„Dnes u nás o Maďarsku tiež nenapíšu všetko. Vlastne vás teraz tak isto považujú za revizionistov. Keď vašu dnešnú reformnú politiku vyložíme v duchu roku 1968, tak vy ste výslovne revizionisti. Týmto nechcem uraziť maďarské vedenie. Ale keď to tak porovnávam a vezmem charakteristiku, ktorá odznela, tak potom teraz v Maďarsku pôsobia superrevizionisti.“

Dubček sa tak isto otvorene postavil na Gorbačovovu stranu a naznačil, že uplynulých dvadsať rokov bolo pre socializmus stratou času:

„Človek doslova ľutuje, že Madarsko stratilo 20 rokov. Keby vtedy bolo stálo na čele ZSSR Gorbačovovo vedenie, keby sa bolo uplatnilo takéto hnutie v Československu, potom som presvedčený, že by sme boli mali úspech. Keby vtedy boli bývali sovietski predstavitelia ako dnes, ktorí sú k nám ideovo blízki, ktorí pochopili potrebu vedeckotechnickej revolúcie, potrebu pluralizmu, pochopili, že treba zmeniť celý riadiaci systém, vtedy by sa podľa môjho presvedčenia neboli takto veci vyvinuli. Veď kde by už bol Sovietsky zväz, keby bol začal už pred 20 rokmi. Žiaľ, Gorbačovovo vedenia je nútené vliecť so sebou ťažké dedičstvo, veľa zlého mu ponechali, za to nemôže perestrojka. Gorbačov teraz chce dať veci do poriadku, ale táto prestavba mešká. Preto sa zjavujú aj krajné prejavy a tie je ťažko brzdiť. Prečo? Lebo veľa zlých vecí vyplávalo na povrch – v národnostnej politike, v ekonomike, v kultúre, v medziľudských vzťahoch a to je ťažké riešiť.“

Použité zdroje:

• Bárta, M./Břečka, J./Kalous, J.: Demonstrace v Československu v srpnu 1969 a jejich potlačení. Praha 2012.
• Hogyan készült a Dubček-interjú – A Panoráma nagy korszaka. Felvidék ma 9. 8. 2008.
• Kohout, J.: Klamal tehdy, klame nyní. Rudé právo 22. dubna 1989, 7.
• Popély Á.: A csehszlovákiai magyarság és a rendszerváltás éve Budapestről nézve. Fórum Társadalomtudományi Szemle 3/2010.
• Překlad vystoupení A. Dubčeka v relaci „PANORAMA“ maďarské televize 17. dubna 1989, Národní archív, f. KSČ – Ústřední výbor 1945-1989, Praha – předsednictvo 1986-1989, KSČ-ÚV-02/1, sv. 109, a.j. 113/k inf. 6.
• Tomek, P.: Dvacet tři podivných let pobytu sovětských vojáků v Československu. Dostupné na internete: http://www.vhu.cz/dvacet-tri-podivnych-let-pobytu-sovetskych-vojaku-v-ceskoslovensku/.

Obrazová príloha: wikipedia.org