O kvalite vysokoškolského vzdelania sa debatuje stále. Niekedy v spoločnosti táto téma rezonuje viac, inokedy menej. Ak chceme pochopiť stále pretrvávajúce negatívne rezíduá vysokoškolského štúdia na Slovensku, musíme sa vrátiť o mnoho desaťročí naspäť. Zásadným pre naše vysoké školstvo bol školský rok 1948/1949. Vtedy komunistická moc pevne zapustila svoje korene v Československu a na 40 rokov (s výnimkou krátkeho obdobia od začiatku Pražskej jari do normalizácie) ovplyvňovala smerovanie školstva v krajine.
Ako príklad pre tento článok mi poslúži Filozofická fakulta Univerzity Komenského, ktorá bola ako jedna z prvých fakúlt tejto inštitúcie založená v roku 1921. V prvých rokoch až desaťročiach mala isté personálne problémy vyplývajúce z nedostatku slovenskej inteligencie. Aj preto štúdium väčšiny odborov zabezpečovali českí odborníci, ktorí sa tu pomerne rýchlo habilitovali a získali mimoriadne a riadne profesúry. Pri nich čoskoro vyrástli ich prví slovenskí žiaci, odborne zdatní jazykovedci a prekladatelia, archeológovia, historici používajúci historickú metódu a pomocné vedy historické, filozofi so svojou vlastnou koncepciou a inovatívnym myslením.
Slovenská univerzita
Rozvoj slovenskej inteligencie pôsobiacej na Filozofickej fakulte čiastočne pribrzdili udalosti spojené so vznikom slovenskej autonómie, keď českí profesori museli opustiť fakultu, a následné udalosti 2. svetovej vojny. Slovenskí pedagógovia však už do značnej miery dokázali nahradiť svojich českých kolegov a zabezpečiť plynulý chod fakulty. A to aj napriek tomu, že niektorí perspektívni vedci a pedagógovia nemohli z politických dôvodov vyučovať. Ak sa teda pozrieme na povojnové obdobie rokov 1945 – 1948 na Filozofickej fakulte vtedajšej Slovenskej univerzity v Bratislave (bola premenovaná v roku 1939, pôvodný názov bol obnovený až v roku 1954), musíme konštatovať slušnú odbornú a vedeckú kvalitu pedagógov, slobodu a pluralitu názorov, a dokonca aj účasť zahraničných lektorov a domácich kultúrnych dejateľov na vyučovaní. Samozrejme, to všetko tvorilo stále len dobrý základ pre ďalšie rozvíjanie fakulty, pretože možností pre skvalitnenie procesu výučby bolo stále mnoho.
Veľké nedostatky boli najmä v organizácii samotného štúdia. To bolo príznačné absenciou vyšpecifikovaných študijných programov, ich vzájomných nadväzností a podmienenosti. Prednášatelia a lektori sa riadili vlastným cyklom, povinné prednášky nevypisovali každý rok, a preto bolo pre nastupujúcich študentov mimoriadne dôležité nadviazať kontakty so staršími spolužiakmi. Tí nahrádzali funkciu študijných poradcov, radili a odporúčali, čo je potrebné si zapísať, aby nastupujúci študent priebežne plnil postupové podmienky.
Aby som však bol konkrétnejší: veľmi kvalitná výučba prebiehala napríklad v románskom seminári (neskôr katedre), ktorý už od roku 1922 zabezpečoval lektor francúzskeho jazyka León Chollet. Na univerzitu prizýval i francúzskych jazykovedcov a literárnych historikov (napr. J. A. Marchais a P. Guiraud), ktorí tu potom niekoľko semestrov viedli prednášky a semináre. Predmety súvisiace s výučbou románskeho seminára pritom neboli určené len pre študentov francúzskeho jazyka a literatúry, ale zapísať si ich mohol ktorýkoľvek študent filozofickej fakulty.
Kritické myslenie a vlastný názor
Pluralitu názorov možno demonštrovať na príklade filozofického seminára, kde pôsobili viacerí talentovaní vedci, napríklad Svätopluk Štúr a Igor Hrušovský. Štúr reprezentoval vlastnú filozofiu založenú na koncepcii humanizmu a kritického realizmu. Na semináre pozýval osobnosti z oblasti umenia a literatúry, či už hudobného skladateľa Eugena Suchoňa, básnika a publicistu Štefana Krčméryho, alebo mladého klasického filológa Miloslava Okála. Naproti tomu Hrušovský vychádzal najskôr z novopozitivizmu, no časom začal inklinovať k marxizmu. V tých časoch nebol členom strany, jeho dielo oponovalo Štúrovým filozofickým koncepciám a tak spolu vytvárali na fakulte prostredie, kde študent musel myslieť kriticky a k rôznym otázkam noetiky (teória poznania) či ontológie (veda o bytí) zaujať vlastný názor.
Študenti dostávali aj základné poznatky zo sociológie či psychológie, ktoré boli v tých časoch povinné pre všetkých študentov pedagogického smeru. Ten bol vtedy veľmi dôležitý a veľká časť absolventov fakulty odchádzala učiť na stredné školy. Štúdium sociológie viedol známy agrárny politik profesor Anton Štefánek, výučbu psychológie zabezpečoval profesor Anton Jurovský. Ten v období 1. ČSR pracoval v Psychotechnickom ústave v Bratislave, kde sa okrem iného venoval tvorbe a vyhodnocovaniu psychologických testov smerovaných na osobnostný profil študentov a uchádzačov o zamestnanie. Zároveň mal absolvované pobyty na najlepších zahraničných univerzitách v Paríži a v Londýne, teda spájal vysokú teoretickú erudíciu s praktickými poznatkami.
Zahraničné školy mali aj historici Daniel Rapant, Branislav Varsik a Alexander Húščava. Paríž, Vatikán, Praha, Viedeň – to boli destinácie, kde si jeden či druhý zvyšovali svoje vedomosti a odbornú kvalifikáciu. Pri tom všetkom mali aj oni praktické znalosti. V tých časoch nemohol na univerzite učiť nikto, kto nedosiahol docentúru, a prakticky až po získaní mimoriadnej profesúry sa vysokoškolský pedagóg mohol oslobodiť od predchádzajúceho zamestnania. Spomenutí traja profesori histórie tak z finančných dôvodov prežili časť svojho života v archívoch, kde sa venovali najmä bádaniu a objavovaniu stredovekých listín a iných historických dokumentov.
Ak by sme sa venovali samotnej výučbe, rovnako ako dnes, nie každý dobrý vedec, historik, filozof či jazykovedec, bol zároveň aj dobrým a charizmatickým prednášajúcim. Podľa spomienok niektorých študentov, ktorí v tom období študovali na fakulte, boli mnohé prednášky zaujímavé a profesori, najmä tí, ktorí mali skúsenosti s parížskou Sorbonnou, prednášali voľne a bez papiera.
Je zrejmé, že na Filozofickej fakulte UK boli odborníci, ktorí mohli vedecky aj pedagogicky zvyšovať úroveň štúdia. Mnohí boli jazykovo veľmi dobre vybavení, a preto mohli vo svojich prácach reflektovať zahraničnú literatúru, zhodnotiť ju a prípadne s ňou polemizovať. Kontakt s vyspelejšou západnou Európou obohacoval ich myslenie a výsledky. Niektorí sa dokonca zúčastnili aj na zahraničných konferenciách, kde na seba upútali pozornosť a dostali možnosť prednášať na západných európskych univerzitách.
Koniec sľubného rozvoja
Po „víťaznom februári“ v roku 1948, keď komunisti uchopili moc v Československu, sa situácia začala meniť. Kontakt so západnou civilizáciou sa zásadné obmedzil, francúzskych lektorov časom vystriedali sovietski. V roku 1949 musel fakultu, a nakoniec aj republiku opustiť aj León Chollet, pre ktorého bola Bratislava domovom celých 27 rokov. Sociológia bola vyhlásená za „buržoáznu pavedu“, čoskoro nasledovala aj psychológia a jej predstavitelia odišli buď do dôchodku, alebo na inú pozíciu – do ústrania.
Najvýznamnejší medzivojnový slovenský historik Daniel Rapant odmietol prijať tézu historického materializmu a čoskoro bol odsunutý do Univerzitnej knižnice. Tam sa stretol s profesorom Štúrom, ktorý bol ako predstaviteľ humanizmu vychádzajúci z Masaryka obzvlášť nežiadúci. Niektorí mali aspoň to šťastie, že mohli publikovať. Štúr a mnohí ďalší ani to nie. Takýmto spôsobom sa zamedzilo pôsobenie talentovaným intelektuálom, ktorí mohli, a aj mali čo povedať a odovzdať ďalším generáciám. No aj tí, čo mohli publikovať, boli obmedzovaní a takmer nedostupnou sa stala vedecká a odborná literatúra, ktorú vydávali krajiny tzv. západného bloku.
Sľubný rozvoj univerzitnej výučby a vedy ako takej sa v Československu zabrzdil. Pre komunistov bolo dôležité ovládnuť spoločenské vedy a najmä historickú pamäť, ktorá sa odvtedy začala jednostranne interpretovať. Niektorí profesori, predovšetkým takí, ktorých vedecká náplň nezasahovala do kľúčových oblastí, ako boli napr. pomocné vedy historické, sa mohli svojej práci venovať aj naďalej. Iní prijali svoju úlohu v novej spoločnosti. Prispôsobil sa aj spomínaný filozof Igor Hrušovský. Krátko po zmene režimu vyhlásil, že medzi hlavné úlohy filozofie patrí „popularizovať marxisticko-leninské učenie“ a „sústavne odhaľovať reakčnú podstatu súčasnej buržoáznej filozofie“.
Formovanie v duchu ideológie
Zásadnou zmenou bolo vnímanie samotnej univerzity vysokými politickými predstaviteľmi štátu. Už nemala slúžiť vyšším cieľom, zvyšovaniu intelektuálneho a kultúrneho povedomia celého národa. Jej hlavnou úlohou bolo formovanie v duchu ideológie a jej praktické využitie v systéme národného hospodárstva. A hoci mnohí profesori, ktorí ostali pôsobiť na fakulte, mali kvalitné vzdelanie, to už nebolo v žiadnom prípade prioritou.
Ťažko možno opísať, čo vnímali študenti na prelome 40. a 50. rokov, keď postupne odchádzali poprední slovenskí intelektuáli a nahrádzali ich iní. Atmosféru strachu vytvárali čistky vykonávané nielen na učiteľoch, ale aj na študentoch. Devalváciu vzdelania dobre demonštruje príchod Miloša Gosiorovského, vyučeného murára bez maturity. Na vysokoškolský titul profesora mu stačilo polročné politické školenie v Doksoch pri Prahe, necelé štyri semestre výučby a, samozrejme, (v tom čase) aj pozícia tajomníka Ústredného výboru KSS. Po svojom politickom páde štvrťstoročie viedol Katedru československých dejín a archívnictva a písal práce, ktoré dnes nemajú takmer žiadnu hodnotu. To však vládnucej garnitúre nijako neprekážalo, pretože boli napísané v duchu ideológie.
Celú situáciu dobre demonštruje aj vyjadrenie predsedníctva ÚV KSS, ktoré v roku 1955 zhodnotilo: „… tam, kde je to možné, dávať prednosť neskúsenému straníkovi pred odborníkom, ktorý nevyhovuje po politickej stránke…“ Nechcem byť Gosiorovského sudcom, jeho osobnosť a dielo v kontexte dejín by vydali na obsiahlu štúdiu. Je však smutným príkladom toho, ako sa zmenil nastolený trend úrovne pedagógov vynikajúceho vzdelania a odbornosti v prospech politickej príslušnosti a vernosti dogme.
Úlohou tohto krátkeho náčrtu teraz nie je analyzovať vysoké školstvo v období socializmu, ktoré malo svoje dná aj vzopätia. Je však zrejmé, že rovnako ako iné oblasti, aj školstvo obdobie komunistickej totality hlboko poznačilo. Filozofická fakulta a spoločenské a humanitné vedy sú toho azda najlepším príkladom. História a filozofia boli potrebné na podporu režimu a na aktuálnu ideologickú linku. Do veľkej miery sa z nich stali pseudovedy a stratila sa tak vlastne celá podstata vzdelania smerujúca k formovaniu ľudskej osobnosti.
Nie je titul ako titul
Pýšenie sa získanými titulmi straníckych pohlavárov a, naopak, zamedzenie akademického a vedeckého rastu skutočným odborníkom – aj tak by sme mohli sčasti definovať toto obdobie. Príkladov je skutočne nesmierne množstvo. Toto vnímanie – získanie titulu za akési zásluhy, alebo pretože jednoducho „chcem a môžem“, je badateľné aj dnes. Pandorina skrinka bola minulý rok pootvorená – tri rigorózne práce z oblasti práva s rovnakým názvom a s takmer totožným obsahom (čo vieme iba pri dvoch, lebo tretia sa stratila), nám dávajú impulz uvažovať nad tým, koľko takých prípadov by sme pri dôslednej spätnej analýze našli. A skúsme ešte načrtnúť jednu paralelu – koľko slovenských politikov našlo útočisko na vysokých školách, keď odišli alebo boli nútení odísť z politiky, rovnako ako Miloš Gosiorovský?
Dovolím si tvrdiť, že dnešné vnímanie vysokého školstva, titulov a vysokoškolského vzdelania len ako prostriedku navykonávanie nejakej práce zapustilo svoje korene u nás práve v socializme. V tom pramení aj dnešný nihilizmus a pohŕdanie vzdelaním istou, no nezanedbateľnou časťou spoločnosti. Zďaleka nemožno vysokoškolskú výučbu pred rokom 1948 zhodnotiť ako ideálnu, ale ako som sa snažil stručne poukázať, kvalita, odbornosť a možnosti pre progres tu skutočne boli. Neporovnateľný rozdiel je aj v spoločenskom postavení univerzitných pedagógov vtedy a dnes, a v postavení učiteľa na hociktorom stupni vôbec.
Záverom si dovolím citovať z diela Rozpravy o živote (1946) od Svätopluka Štúra, ktorému komunistický režim prekazil univerzitné pôsobenie a vlastný osobnostný rozvoj. Podľa môjho názoru je táto veta aj po 83 rokoch stále mimoriadne aktuálna a núti človeka k zamysleniu: „Niet osudnejšieho omylu, než keď si zvolíme určitý predmet ako prostriedok k svojmu zamestnaniu a existenčnému zabezpečeniu, a nie povolanie k určitému predmetu, lebo potom sa náš záujem obyčajne obracia k veciam existenčným, a nie k predmetu samému. Lebo kto nemiluje právo pre spravodlivosť, medicínu pre uzdravovanie, vychovávateľstvo pre možnosť výchovy lepšieho človeka, ktorý nepochopil, že k vyššiemu štúdiu treba tiež vyššej kultúry [podčiarkol ŠH], väčšieho odriekania, kto neprenikne všeobecným vzdelaním dosť hlboko k základným životným súvislostiam a k nazeraniu ich celku, ten musí zostať pri všetkom školení človekom, ktorý vnútorne nepostihol zmysel svojho života, ani života ostatných ľudí.“
Literatúra:
- Alberty, J.: Historik v prúde času. Banská Bystrica 2009.
- Hudek, A.: Sovietizácia pracovísk historickej vedy na Univerzite Komenského v 50. rokoch. In: M. Slobodník/M. Glossová (eds.): 95 rokov Filozofickej fakulty UK – pohľad do dejín inštitúcie a jej akademickej obce. Bratislava 2017, s. 338 – 354.
- Jankechová, M.: Intelektuálna činnosť Svätopluka Štúra na pôde Filozofickej fakulty UK. In: M. Slobodník/M. Glossová (eds.): 95 rokov Filozofickej fakulty UK – pohľad do dejín inštitúcie a jej akademickej obce. Bratislava 2017, s. 386 – 399.
- Jurovský, A.: Životnou cestou – spomienky psychológa. Bratislava 2009.
- Marsina, R. (ed.): Historik Daniel Rapant. Život a dielo (1897 – 1988 – 1997). Martin – Bratislava 1998.
- Štúr, S.: Rozprava o živote. Bratislava 1946.
- Truhlářová, J.: Dejiny Katedry romanistiky a výučba francúzskeho jazyka a literatúry : Zakladatelia a ich osudy (1923 – 1974). In: M. Slobodník,/M. Glossová (eds.): 95 rokov Filozofickej fakulty UK – pohľad do dejín inštitúcie a jej akademickej obce. Bratislava 2017, s. 444 – 467.
Obrazová príloha: Archív mesta Bratislavy
Venuje sa dejinám vinohradníctva a vinárstva, heraldike a archívnictvu. Je editorom historicko-populárnej publikácie Víno v prameňoch (Marenčin, 2018) a autorom monografie Jozefa Watzka, srdcom archivár (Spoločnosť slovenských archivárov, 2019). Je redaktorom časopisu Fórum archivárov a pracuje v Archíve mesta Bratislavy.