Vo februári 1948 sa Jozef Lettrich rozhodol po dvojročnej kampani proti jeho osobe a Demokratickej strane emigrovať. Za týmto rýchlym vývojom udalostí stál aj jeho niekdajší priateľ zo študentských spolkov, s ktorým ho spájala aj odbojárska minulosť, Gustáv Husák.
„26. februára zapečatili mi úradovňu, tajomníka násilím odstránili, policajne odvliekli z úradu domov a dom, v ktorom som býval, obkolesila polícia, dňom i nocou ho 6 – 8 ľudí strážilo, vnikali do bytu, vyšetrovali a obťažovali mi personál, vypäli telefón, cenzurovali poštu, prísne kontrolovali návštevy, odňali vozidlo, takže som sa stal väzňom vo vlastnom byte, z ktorého som až do dňa úteku nevykročil.“ Týmito slovami reagoval Jozef Lettrich koncom roka 1948 na list od priateľa, ktorý mu vyčítal, že rezignoval na situáciu na Slovensku. List poslal zo Spojených štátov amerických, ktoré sa mu stali jeho novým, a zároveň posledným domovom.
Agrárnik
Jozef Lettrich sa narodil 17. júna 1905 v Diviackych Hájoch (dnes súčasť Turčianskych Teplíc), v evanjelickej rodine horára, ktorý vychovával deväť detí. Štúdium na reálnom gymnáziu, ako aj univerzitné štúdiá v Bratislave bol schopný financovať vďaka štipendiám či známostiam s rodinou Thurzovcov.
Na jeseň roku 1925 sa dvadsaťročný Lettrich zapísal na Právnickú fakultu Univerzity Komenského. Kultúrne vyspelá a kozmopolitná Bratislava ponúkala Lettrichovi veľa možností. Aj vďaka tomuto prostrediu sa vyprofiloval ako veľmi nadaný a aktívny člen akademickej obce. V tomto období boli pre Lettricha formujúce najmä osobné stretnutia s Milanom Hodžom. Mladého Lettricha ovplyvnil natoľko, že sa rozhodol vstúpiť do agrárnej strany , kde sa okrem mládežníckych organizácií angažoval aj v okresnom straníckom výbore. Počas štúdií zároveň písal pre viacero odborných časopisov, organizoval zahraničné študentské exkurzie do Dánska, Nórska či Švédska. Medzi podobné akcie patril aj letný tábor v Starej Ľubovni, kde sa v roku 1935 zoznámil s o osem rokov mladším právnikom, „vychádzajúcou hviezdou“ komunistických intelektuálov, Gustávom Husákom.
Idea demokratického agrarizmu, ktorú prevzal od Hodžu, a z nej vychádzajúca orientácia na jednoduchého roľníka, ako aj naliehavosť potreby socioekonomických zmien predstavovali potenciálnu platformu pre spoluprácu, nielen s Husákom, ale aj so slovenskými komunistami všeobecne. Navyše, od druhej polovice 30. rokov „uľahčoval“ vzájomnú spoluprácu aj odpor proti silnejúcim fašistickým tendenciám a ľudáctvu, a najmä snaha o obranu republiky.
Nepriateľ slovenského štátu
Po vypuknutí druhej svetovej vojny sa zapojil do občianskeho odboja, začo bol krátko po 14. marci 1939 spolu s ďalšími poprednými osobnosťami slovenskej politickej scény na základe nariadenia o uväznení nepriateľov slovenského štátu internovaný v koncentračnom tábore v Ilave. Po prepustení sa venoval najmä advokátskej praxi, pričom udržoval spojenie s okruhom osôb z ilegálnej odbojovej skupiny Flóra a Demec, činiteľmi ľudovej strany, sociálnymi demokratmi a mladými členmi Československej strany národno–socialistickej (ČSNS). Voči komunistickej zložke odboja zaujal rezervovaný postoj.
Novú dynamiku do vzťahu s komunistami prinieslo až prijatie spojeneckej československo-sovietskej zmluvy v roku 1943 a následne Vianočnej dohody. Dohodou, ktorá vznikala v podstate za kuchynským stolom v byte ďalšieho právnika Mateja Joska na Gajovej ulici 11 neďaleko „Modrého kostolíka“, bola vytvorená spoločná platforma komunistického a nekomunistického odboja, potenciálne schopná pripraviť masové povstanie. Práve Lettrich spoločne s Husákom ako vyštudovaní právnici stáli za jej znením. Medzinárodný kontext situácie podnietil nástup Karola Šmidkeho na čelo nového ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska (KSS). Šmidke prišiel na Slovensko tajne z Moskvy s novou identitou a so smernicou Komunistickej internacionály, ktorá nariaďovala zjednocovať domáci odboj bez ohľadu na politickú orientáciu. Pri rokovaniach na Gajovej 11 odboj zastupoval práve Husák spolu s Ladislavom Novomeským.
Vzhľadom na úzku spoluprácu v odboji a priateľské vzťahy bol Lettrich u komunistov prijímaný lepšie než konzervatívny Ján Ursíny, ktorý bol pre komunistov vypočítavým karieristom a „fanatickým nepriateľom komunistov“, „starý argaláš“ a „lišák“. Koncom vojny charakterizoval Husák Demokratickú stranu ako nesúrodý zlepenec mnohých skupín, s ktorým, je však nevyhnutné spolupracovať: „Šrobár, tzv. čestný predseda, bol figúrkou bez iniciatívy, bez výkonnosti, i bez autority. Ursíny – človek veľkých nárokov a malých osobných schopností. Najlepšia hlava bol Lettrich, ktorému však chýbala energia, tvrdosť, aby vedel držať tak rôznych ľudí pohromade.“ (Macháček, 2016, s. 95)
Snaha neoslabovať boj proti ľudáckemu režimu a nemeckej okupácii straníckopolitickou činnosťou a budovaním štruktúr boli dôvodom pomalého prerodu demokratického klubu na politickú stranu. Na prvý pohľad možno paradoxne, tento proces významne urýchlil strach z hrozby prílišného politického vplyvu KSS v Povstaní i v povojnovom usporiadaní. Nová Demokratická strana (DS), sociálne reformovaná občiansko-demokratická strana, mala svoj zahraničný vzor v americkej demokratickej strane, od ktorej si v roku 1944 aj prepožičala meno. Oficiálny dátum vzniku DS zostáva dodnes nezodpovedanou otázkou, no k jej prvému verejnému deklarovaniu došlo už 17. septembra 1944 v Banskej Bystrici.
Formovanie novej vlády však nebola len otázka DS a KSS, ale predovšetkým otázka medzinárodného kontextu. Rovnako ako v Maďarsku, aj v prípade Československa Stalin „strpel“, aby bola vytvorená skutočná koaličná vláda, hoci aj počas oslobodzovania Červenou armádou, aby bezprostredne potom prevzali moc komunistami ovládané národné výbory. Vďaka výnimočným vzťahom, ktoré Stalin udržiaval s Edvardom Benešom, súhlasil s návratom členov exilovej londýnskej vlády do Československa v máji 1945. Londýnska exilová vláda musela pred návratom do vlasti podať demisiu a po rokovaniach v Moskve v marci 1945 bola v Košiciach v apríli 1945 menovaná nová vláda, zahŕňajúca ako príslušníkov západnej emigrácie, tak i moskovských komunistov. DS mala štyroch ministrov.
Prvé voľby po vojne
Prvé celoštátne voľby v Československu po obnove republiky sa konali 26. mája 1946. Keď Lettrich začiatkom toho roka na pracovnej konferencii Demokratickej strany v Žiline opisoval spoluprácu s KSS, zachytil vývoj vzájomných vzťahov nasledovne: „Pred povstaním ideálna, za povstania vynikajúca a po oslobodení dobrá.“ Práve voľby 1946 možno vnímať ako medzník, a zároveň rozbušku v dobrých vzťahoch KSS a DS. Napätá situácia predchádzala však už voľby samotné. Zatiaľ čo demokrati si zakladali na slovenskom antikomunizme, komunisti stavili na konfesionalitu, a predpokladali, že katolíci budú radšej voliť KSS než evanjelickú DS. DS si uvedomovala, že je potrebné zastrešiť početný katolícky elektorát, aby predišli vzniku ich vlastnej strany, čím by oslabili blok voči KSS. Signatári tzv. Aprílovej dohody sa zaviazali, že budú „na zodpovedných miestach nahradzovať osoby nábožensky neznášanlivé osobami nábožensky znášanlivými“. Zmluva upravila pomer medzi rímskymi katolíkmi a evanjelikmi pri obsadzovaní národných výborov v pomere 7 : 3. Dohoda bola síce podpísaná 30. marca 1946 v Lettrichovom byte v Bratislave, no bola oznámená až 5. apríla, mesiac pred voľbami. KSS interpretovalo Aprílovú dohodu ako paktovanie s ľudáctvom a zradu Povstania.
V májových voľbách odovzdalo 999 622 voličov svoje hlasy DS. O polovicu menej dostali komunisti, zanedbateľné percentá získali Strana práce a Strana slobody. Komunisti si však „nelámali hlavu“ s hľadaním príčin svojho neúspechu, a radšej sa obratom zamerali na spochybňovanie víťazstva DS, napr. tvrdením, že ju volilo aj „100-tisíc fašistov a kolaborantov“.
Z niekdajších partnerov sa stali otvorení protivníci a nepriatelia. KSS prešla do ofenzívy a snažila sa vyvolávať dojem ohrozenia spoločnosti a štátu. Mediálna kampaň proti DS sa zamerala na členov DS s pochybnou minulosťou a ich zviazanosť s ľudáckym exilom. V tejto súvislosti bol na rozoštvanie štruktúr v rámci DS využitý proces s Jozefom Tisom. Spomínaná Aprílová dohoda zaväzovala signatárov, aby bývalému prezidentovi nebol udelený trest smrti. Aj napriek Lettrichovým intervenciám u Beneša komunisti rozsudok nakoniec úspešne presadili. Podľa svedectva Novomeského DS naliehala, aby bol radšej popravený spoluobvinený, bývalý minister vnútra Alexander Mach, ktorý mal niesť osobnú zodpovednosť za protižidovské opatrenia na Slovensku. Jozef Tiso mal byť v tomto scenári s veľkým trestom internovaný do kláštora. Popri politických dôvodoch mal údajne Lettrich osobný záujem na odstránení Macha, ktorý vedel o jeho homosexuálnych stykoch.
Komunisti pritvrdzujú
Aj napriek spomenutým udalostiam prebiehali do roku 1947 na pôde parlamentu otvorené a slobodné diskusie a tlač mala voľnú ruku kritizovať vládu. V roku 1947 však KSČ zmenila taktiku. Československu bola ponúknutá pomoc v rámci Marshallovho plánu a KSČ postupne strácala popularitu, zatiaľ čo iné strany posilňovali svoje pozície. Moskvu zároveň rozhnevalo vytlačenie komunistov z kabinetu vo Francúzsku a v Taliansku. Prijatie Marshallovho plánu, a teda pripojenie Československa k Západu by rozdelilo sovietsku sféru vplyvu v strednej a východnej Európe na dve časti a Západ by tak mal spoločnú hranicu so Sovietskym zväzom. Sovietski činitelia preto v lete 1947 začali s kritikou československých súdruhov za ich benevolentný prístup k DS.
Následne 11. júna 1947 predložili komunisti na zasadaní vedenia Národného frontu v Prahe správu, kde tvrdili, že časť vedenia Demokratickej strany je spojená v ľudáckym podzemím. Kampaň vyvrcholila na jeseň 1947. Táto tzv. jesenná kríza mala byť „generálnou skúškou“ na blížiace sa komunistické uchopenie moci v krajine. Počas demonštrácií proti údajnému protištátnemu sprisahaniu zneli po bratislavských uliciach heslá volajúce po smrti demokratických predstaviteľov vrátane Lettricha. Skupina výtržníkov vedená známou bratislavskou prostitútkou sa dokonca neúspešne pokúsila vyhľadať Lettricha v budove SNR a „vybaviť si to s ním“ osobne. Vyvrcholením udalostí bol zjazd podnikových rád, ktorý sa konal 30. októbra 1947 a žiadal demisiu Zboru povereníkov. Jeho predseda Gustáv Husák tejto požiadavke vyhovel. 20. novembra sa demokrati verejne zriekli Aprílovej dohody a bol ustanovený nový Zbor povereníkov, kde DS stratila väčšinu.
Lettrich však politický tlak ustál a 25. januára 1948 obhájil na straníckom zjazde funkciu predsedu DS. Diskreditáciu Lettrichovej osoby komplikoval komunistom aj fakt, že sa profiloval ako názorovo pokrokový, a navyše disponoval odbojárskou minulosťou. Preto sa útoky sústredili najmä na osobné urážky, ako napríklad spochybňovanie jeho sexuálnej orientácie. Lettrich spolu s vedením DS síce kritizovali vzniknuté pomery a upozorňovali na politické zneužívanie práce štátno-bezpečnostných orgánov, no pozície KSS výraznejšie neohrozili.
Prevrat
Na začiatku roku 1948 bolo zrejmé, že skôr či neskôr vypukne otvorený konflikt. Rozbuškou sa stal rozkaz plukovníka Dybala, ktorý premiestnil osem pražských veliteľov bezpečnosti na iné posty. Ministri za ČSNS obvinili ministra vnútra, že bez vedomia vlády uskutočňuje reorganizáciu Zboru národnej bezpečnosti a 20. februára 1948 podali demisiu. K nej sa pridali „lidovci“ (Československá strana lidová) a ministri za DS. Predsedníctvo DS sa pôvodne vyjadrilo proti podaniu demisie, napokon však Lettrich súhlasil, aby sa k akcii pripojili. Spoliehal sa, že prezident Beneš neprijme demisiu ministrov troch strán, čo prinúti Klementa Gottwalda k ústupkom.
Následne predstavitelia KSS v súlade s vedením KSČ zabezpečili odstavenie slovenských demokratov zo Zboru povereníkov. Povereníci za DS demisiu nepodali, no už 21. februára 1948 v raňajších hodinách predsedníctvo KSS žiadalo ich odstúpenie. Gustáv Husák ešte v ten deň oznámil, aby demisia členov vlády bola považovaná aj za demisiu v Zbore povereníkov. Povereníci sa o svojom odvolaní dozvedeli v ten istý večer z rozhlasového vysielania z bratislavskej Reduty. Do Bratislavy boli stiahnuté dva pluky polície, ktoré začali postupne obsadzovať dôležité štátne inštitúcie vrátane rozhlasu a slovenskej tlačovej kancelárie.
Lettrich spolu s ministrami za DS odcestoval do Prahy, kde sa stretol s prezidentom Benešom. „… [Beneš] je navonok pevný, rozhodný a odhodlaný nepodľahnúť komunistickému tlaku, ale vo vnútri počíta s tím, že im podľahne, prezident zachraňuje už len seba a situáciu,“ (Macháček, 2016, s. 105) zapísal si Lettrich. O deň neskôr prezident Beneš prijal demisiu nekomunistických ministrov. V ten večer bol obsadený aj ústredný sekretariát DS v Bratislave. Miestnych funkcionárov za DS vyhadzovali z úradov a zatýkali. Na vyššie postavených politikov DS boli podávané trestné oznámenia. Lettrich sa po zastrašovaní a vyhrážkach vzdal funkcie predsedu SNR a začal plánovať útek do zahraničia. Poveril F. Hodžu skartáciou spisov a dokumentov na sekretariáte DS, ktoré by mohli byť použité na zdiskreditovanie strany. Celý majetok vrátane vily na Mudroňovej ulici prepadol v prospech štátu.
Ako vysokopostavený politik neabsolvoval klasickú tortúru v západných okupačných zónach Rakúska či Nemecka. Jeho prvé kroky smerovali na americkú ambasádu vo Viedni. Do USA prišiel v apríli 1948. V americkom exile produkoval antikomunistické texty, v ktorých popisoval hnutie ako cudzorodý, prostredníctvom boľševickej revolúcie implementovaný prvok do slovenského národného života a spôsoby jeho politickej práce hodnotil veľmi negatívne. Na verejných útokoch na Lettrichovu osobu v roku 1948 sa podieľali aj jeho komunistickí partneri z Povstania, ktorí sa dostali do obdobnej situácie počas kampane proti slovenskému buržoáznemu nacionalizmu o dva roky neskôr. Gustávovi Husákovi už nikdy „nevedel prísť na meno“. Jozef Lettrich zomrel ako 64-ročný, 29. novembra 1969 v New Yorku. 14. septembra 1990 uložili urnu s jeho telesnými pozostatkami na Národnom cintoríne v Martine.
Literatúra
- Guba, I.: Jozef Lettrich a jeho miesto v dejinách. In: I. Guba (ed.): Jozef Lettrich a jeho doba. Martin 2016, 33 – 78.
- Lettrich, J.: Dejiny novodobého Slovenska. Martin 2012.
- Macháček, M.: Příliš dusné objetí. Jozef Lettrich a komunisté. In: I. Guba (ed.): Jozef Lettrich a jeho doba. Martin 2016, 94 – 111.
- Macháček, M.: Gustáv Husák. Praha 2017.
- Syrný, M.: Slovenskí demokrati ´44-48. Kapitoly z dejín Demokratickej strany na Slovensku v rokoch 1944-1948. Banská Bystrica 2010.
Článok vznikol v rámci projektu Storočie.sk
Realizované s finančnou podporou Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky v rámci dotačného programu medzinárodné vzťahy a zahraničná politika SR – strategická komunikácia.
Obrazová príloha: wikipedia.org, Nadácia Jozefa Lettricha
Ak si kúpite knihu cez odkazy zdieľané v tomto článku, dostaneme malú províziu na našu činnosť.
Vyštudovala históriu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a v súčasnosti je internou doktorandkou na Oddelení najnovších dejín Historického ústavu SAV. Vo svojom výskume sa zaoberá predovšetkým modernými nemeckými dejinami so zameraním na západonemecký ľavicový terorizmus. Počas štúdia absolvovala výskumné pobyty na Ludwig-Maximilians-Universität v Mníchove, Technische Unviersität v Chemnitzi a v Open Society Archives v Budapešti.
