Začiatok mongolskej invázie do Európy, ako aj ich nečakaný návrat z porazeného Uhorska do pričiernomorských stepí sa pretriasa z mnohých strán, ale neustále vyvoláva viaceré otázniky.
V najnovšej štúdii z pera Nicolu Di Cosmo a Ulfa Bütgena sa hlavne na tému ich odchodu prinášajú nové dôkazy, založené na dendrochronologickej analýze vzoriek zo strednej Európy z rokov 1230 – 1250.
Teórie
Pôvodné teórie o odchode Mongolov z víťazného ťaženia v Uhorsku zahŕňali napríklad smrť chána Ogodeja a následnú potrebu veliteľov zúčastniť sa na voľbe nového vládcu, strach z možného útoku západných vojsk a nerentabilnosť celej výpravy, či plnenie úplne iného cieľa (definitívna porážka Kumánov) než dobývanie nových území. Každá z nich má svojich zástancov aj odporcov, dôkazy pre aj proti. Prvá o odchode na veľký snem je jednoducho vyvrátiteľná. Batu, veliteľ hlavného vojska, do Karakorumu nikdy nešiel, v nadčiernomorských stepiach, kam sa po odchode z Karpatskej kotliny uchýlil, odmietol aj posolstvo smútiacej vdovy a na snem poslal len svojich bratov.
Kadan, syn veľkého chána, ktorý velil útoku na Poľsko, sa do Karakorumu vrátil a bol vítanou podporou aj ďalšieho chána Kublaja. Strata časti vojakov, ktorí odišli s Kadanom, však zrejme nemala taký účinok, aby bez kombinácie iných faktorov musel Batu rozmýšľať o ústupe.
Nerentabilnosť celej výpravy a nemožnosť dobýjať opevnené hrady sa doteraz javila ako najpravdepodobnejšia, no neodráža situáciu, že Mongoli mali de facto plnú kontrolu nad Uhorskom – s výnimkou niekoľkých dobre opevnených miest, 
ktorým však chýbalo agrárne zázemie – a dokonca začali rozdeľovanie dobytej zeme medzi svoju nižšiu nobilitu. Nejavili žiadne známky toho, že by sa krajinu chystali opustiť, z dobových opisov sa skôr zdá, že sa pripravovali na dlhšie zotrvanie a na okupáciu priestoru, tak ako to urobili s ruskými kniežatstvami.
Čo sa týka teórie o snahe o definitívnu porážku Kumánov a o potrestaní kráľa Bela IV. za zabitie mongolských poslov, ako argument pre by mohol slúžiť fakt, že po neúspešnom hone na kráľa a stiahnutí z Uhorska sa mongolská armáda nevracala rovnakou a najrýchlejšou cestou na svoje územie, ale išla po stopách Kumánov do Bulharska. Kumánov však neprenasledovali, po krátkom plienení severu krajiny prijali prísľub tribútu od cára Kalimana I. Asena a pokračovali naspäť do pontských stepí.
Posledná, takzvaná enviromentálna teória tvrdí, že stepi dnešného Maďarska neboli schopné uživiť obrovskú inváznu armádu. Aj to je však diskutabilné, ak sa pozrieme na spôsob získavania nových teritórií v čase chána Ogotaja. Mongoli nepotrebovali udržiavať stálu vojenskú prítomnosť, stačilo si podrobiť či podplatiť elity, prípadne dôležité mestá. Obyčajný ľud po prvotných protestoch nezvykol príliš oponovať, z pohľadu roľníka nebol rozdiel, či dane platí kráľovi, či chánovi. Podobne aj v ruských mestách, hoc sa toto obdobie v ruskej historiografii nazýva „tatárskym jarmom“, nebola neskoršia nadvláda Mongolov represívna či invazívna a miestne elity sa skôr predchádzali v tom, kto sa viac zapáči chánovi.
Paleoklimatický výskum
V úvode spomínaná štúdia prináša nový pohľad na danú problematiku, vychádzajúc z analýzy zvyškov dreva z centrálnej Európy v tomto období. Dendrochronológia je pomôcka použiteľná nielen na datovanie, ale aj na poznanie klimatických pomerov. Princíp je v skratke nasledovný: na každom strome narastie za jeden rok jeden letokruh, ktorý je unikátny, pretože odráža klimatické podmienky, v ktorých strom rástol. Jednotlivé letokruhy z rôznych stromov, avšak toho istého druhu, sa dajú pospájať, čím vzniká tzv. „večný strom“ – tabuľka, ktorá vychádza z archeologických prameňov (nájdených identifikovateľných kusov dreva). Každý nový nález dreva s letokruhmi je s ňou možné porovnať, a tak určiť, kedy daný jedinec rástol. Z daných letokruhov, na základe ich rozmerov a iných vlastností, je však možné vyčítať aj to, koľko mal strom v konkrétnom roku vlahy a ako sa tento pomer odlišoval od iných rokov.
Di Cosmo a Bütgen pracovali s takouto analýzou a porovnaním dát z viacerých regiónov od Škandinávie cez Karpaty a Alpy až po Altaj dospeli k poznatku, že teplé a priaznivé počasie rokov 1238 – 1241 bolo vystriedané negatívnym teplotným skokom v roku 1242 – s extrémne chladnými a zasneženými prvými mesiacmi, nasledovanými rozvodnenou a daždivou jarou. Tento model ukazuje, že rovinaté časti pokryté mladými fluviálnymi zeminami Uhorska sa stali z veľkej časti močiarmi a prílišná vlhkosť spôsobila spomalenie rastu vegetácie a zníženú produktivitu semenných rastlín. 
Tieto podmienky pravdepodobne zapríčinili vyhladovanie už aj tak preriedeného obyvateľstva a neschopnosť vyprodukovať dostačujúcu obilnú úrodu. Bahnitý terén zas obmedzil pastviny pre kone a sťažil logistické postupy mongolskej armády.
Hoci všetky teórie odchodu mongolskej armády majú spomínané pre aj proti, logicky najpravdepodobnejší je súhrn viacerých faktorov, ktoré, aj keď by jednotlivo nemuseli predstavovať problém, v kombinácii znamenali jednoznačný impulz, že Karpatská kotlina jednoducho nie je miestom, ktoré by si mohli Mongoli v tom čase dlhodobo podmaniť.
Použitá literatúra
Kápolnás, O.: Hungarian Sources on the Mongols. Mongolian studies 41/5, 2015, 68 – 88.
Marsina, R./ Marek, M.: Tatarský vpád. Budmerice 2008.
Internetové odkazy:
b) http://historyweb.dennikn.sk/clanky/detail/zachranila-europu-smrt-velkeho-chana-1-cast#.V2anyaIhG_I
c) http://historyweb.dennikn.sk/clanky/detail/bojovali-uhri-s-mongolmi-na-mori#.V2aqCqIhG_I
Obrazová príloha: Obrázková kronika, Osprey, mongolcom.mn, www.wikipedia.org
Vyštudoval archeológiu na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre, v súčasnosti pôsobí v Archeologickom ústave Slovenskej akadémie vied v Nitre. Špecializuje sa na strelné zbrane a lukostreľbu v období stredoveku. Okrem pracovného života sa tejto téme venuje aj vo voľnom čase, dobovou rekonštrukciou života stredovekých nomádov, najmä Kumánov v Karpatskej kotline. Je autorom knihy Medieval Archery Equipment from the Territory of Slovakia (2019).