„Biskup musí byť bezúhonný, muž jednej ženy, triezvy, uvážlivý, slušný, pohostinný, schopný učiť, nie pijan, nie bitkár, ale mierny, nie neznášanlivý ani lakomec; musí dobre viesť vlastnú domácnosť, deti učiť poslušnosti so všetkou dôstojnosťou. Ak niekto nevie viesť vlastnú domácnosť, ako sa bude starať o Božiu cirkev?“ (1Tim 3,2-5)
Pri čítaní Dejín salonských a splitských biskupov (Historia Salonitanorum atque Spalatinorum pontificum – skrátene tiež Historia Salonitana), ktoré boli v 13. storočí spísané rukou splitského arcidiakona Tomáša (1200/1201 – 1268), narazíme na vcelku prekvapivú správu. Tomáš popisuje, ako bol asi v roku 1050 zo splitského metropolitného stolca zosadený arcibiskup Dabralis (chor. Dobralj/Dabral). Bol ženatý, mal deti, a so svojou rodinou žil celkom otvorene v biskupskom paláci. Keď bola proti nemu zvolaná synoda, verejne na nej svoje manželstvo obhajoval. Napriek tomu, že v 11. storočí bolo stále celkom bežné, aby kňazi mali ženy a deti, priama zmienka o ženatom (arci)biskupovi je prinajmenšom neobvyklá.
Presadzovanie klerikálneho celibátu v latinskej cirkvi do 11. storočia
Dejiny myšlienky, že sexuálna zdržanlivosť má nejakú pozitívnu duchovnú hodnotu, siahajú až do predkresťanských dôb. Prvé cirkevné synody, ktoré sa pokúšali na klerikov uvaliť takto chápaný celibát (v zmysle sexuálnej abstinencie), sú známe zo 4. storočia n. l. Práve v období neskorej antiky sa pomerne výrazne menilo ponímanie sexuality, čo sa prejavuje okrem iného aj vzostupom „dokonalého“ modelu kresťanského života naplneného odriekaním – monasticizmu. Viacero významných cirkevných otcov 4. storočia zastávalo názor, že sex ako taký je nečistý a Boží služobník by sa mu mal vyhýbať, ako len môže, a to aj v prípade, že je ženatý. Niežeby predtým žiadny významnejší učiteľ nič podobné nehlásal – rozdiel bol však v tom, že v prvých dvoch storočiach kresťanskej histórie sa tieto názory nezriedka považovali za heretické. V priebehu 3. a 4. storočia sa situácia zjavne výrazne zmenila. Zatiaľ čo Pavol krátko po roku 50 n. l. učil, že sexuálna zdržanlivosť v manželstve je nežiadúca, ale je teoreticky prípustná pod troma podmienkami (len z dôvodu modlitby, len na určitý čas a len so vzájomným súhlasom oboch partnerov – 1Kor 7,1-6), v 4. storočí viacerí významní muži vrátane rímskeho biskupa Siricia šírili, paradoxne na základe rovnakého Pavlovho textu, názor, že „žiadny veriaci sa nemôže modliť, pokiaľ sa nevzdá manželského obcovania“ (Hieronymus: Adversus Jovinianum I,34). Hoci v Prvom liste Timotejovi sa ešte dočítame, že zákazy vstupovať do manželstva sú „náuky démonov“ (4,1-5), v 4. storočí mních Evagrius z Pontu hovorí, že mu „démon radí, aby sa oženil a mal deti“ (Antirrheticus II,49).
Polemiky v kruhoch učencov však neboli to isté čo prax. Celé ďalšie storočia boli na lokálnych synodách opakované požiadavky na sexuálnu čistotu kléru, čo svedčí o tom, že realita každodenného života bola veľmi ďaleko od mníšskych ideálov. Zdržanlivosť kňazov bola považovaná za ideálny stav, ktorý ani zďaleka nie je samozrejmý. K výraznejšej zmene malo dôjsť až v 11. a 12. storočí. Veľká cirkevná reforma vychádzala príznačne spoza kláštorných múrov a od pápežského stolca, na ktorý od polovice 11. storočia zasadli muži, ktorí mali k mníšskemu reformnému hnutiu blízko alebo boli sami pôvodne mníchmi. Za prvého z takýchto pápežov býva považovaný Lev IX. Práve do jeho pontifikátu spadá aj zosadenie ženatého splitského arcibiskupa.
Arcibiskup Dabralis medzi Rímom a Konštantínopolom
Vo svojom diele popisuje Tomáš arcibiskupa ako mocného a urodzeného muža, ktorého činy sa nikto neodvažoval kritizovať, takže robil čokoľvek, čo uznal za vhodné. Zaoberal sa väčšmi svetskými než duchovnými záležitosťami, preto bol aj ženatý a mal deti „ako nejaký laik“. Celý biskupský palác bol vraj plný rozruchu a kriku detí. Keď sa o situácii dozvedel pápež Lev IX., vyslal do Splitu svojho legáta Jána. Ten nechal zvolať synodu, na ktorej mal zjavne Dabralis možnosť hájiť sa. Tomáš jeho obhajobu zhrnul do dvoch argumentov, ktoré pre legáta nemali žiadnu váhu, a tak bol Dabralis „z pápežskej autority naveky zosadený zo správy splitskej cirkvi“ (Historia Salonitana 15).
Tomáš dva spomínané argumenty sformuloval len veľmi stručne: „…[Dabralis] hovoril, že vyššie zmienenú ženu si vzal právoplatne, a že podľa vzoru východnej cirkvi s ňou môže žiť.“ Aj keď na Východe nikdy neuspeli západné názory na sexuálnu čistotu kléru, od biskupov sa minimálne od 5. storočia očakávala zdržanlivosť – od 6. storočia bola vyžadovaná zákonom (služba diakona alebo kňaza manželstvo a otcovstvo nevylučovala). V praxi to znamenalo, že do biskupských hodností sa volili spravidla kandidáti spomedzi mníchov. Ak by mal byť za biskupa vysvätený svetský klerik, musel by to byť taký, ktorý už nežije so ženou. Je teda zrejmé, že ženatý Dabralis nežil tak úplne „podľa vzoru východnej cirkvi“. Prečo sa však paradoxne na jej prax odvolával? A odvolával sa na ňu vôbec?
Predovšetkým si musíme pripomenúť, že dielo arcidiakona Tomáša je jediným existujúcim prameňom poznania o živote arcibiskupa Dabrala, a tiež o synode, na ktorej mal byť zosadený. Nemáme prečo pochybovať o tom, že sa tieto udalosti skutočne odohrali, ale je potrebné pamätať na skutočnosť, že ich popis máme k dispozícii len v jedinom, zjavne tendenčnom prameni, spísanom o dve storočia neskôr. Je dosť dobre možné, že Dabralis v skutočnosti povedal v podstate niečo iné než to, čo mu bolo prisúdené o dvesto rokov neskôr latinským celibátnikom v niekoľkoslovnom zhrnutí. K tejto úvahe nás vedú dva základné fakty.
Konflikty medzi Východom a Západom boli až príliš často založené na neznalosti a nedorozumeniach. Samotná exkomunikačná bula, ktorú 16. júla 1054 pápežský legát Humbert okázalo položil na oltár v konštantínopolskom Chráme Božej Múdrosti, obsahovala zjavné chyby. „[Patriarcha Kerullarios] sa musel usmievať, keď mu ju preložili“ (Runciman 1955, 48). „Latiníci“ a „Gréci“ si už storočia nerozumeli, a latina nebola samozrejmosťou ani v Dalmácii. Ten, kto byzantským zvyklostiam nerozumel, preto asi nebol Dabralis, ale skôr autor diela, resp. neznámy latinský zdroj, z ktorého autor čerpal.
Istá manipulácia s historickou pamäťou je známa aj na iných miestach Tomášových Dejín, pričom, samozrejme, nie je jasné, do akej miery ide o výtvor autora alebo o jeho v podstate vernú parafrázu starších prameňov. Keď bola napríklad v roku 1061 zvolaná do Splitu synoda, jedným z hlavných ustanovení bol zákaz svätiť slovanských duchovných, ktorí neovládajú latinu. Klerikom bolo ďalej zakázané nosiť dlhé brady na byzantský spôsob a samozrejme tiež spávať so svojimi ženami. Takmer identické ustanovenie týkajúce sa slovanského jazyka/latiny je Tomášom priradené aj k oveľa staršej synode (r. 925) a bádatelia sa v zásade zhodnú, že ide o neskoršiu interpoláciu. Šlo o pokus presvedčiť čitateľa, že ustanovenia z 11. storočia v tej dobe neboli nové a boli prijaté vlastne už dávno. V súvislosti so zmienenou synodou sa Tomáš veľmi zaujímavým spôsobom vyjadruje aj k inej historickej postave: „Okrem iného bolo ustanovené, že pre budúcnosť už nikto nemá sláviť bohoslužby v slovanskom jazyku, len v latine alebo v gréčtine, a že nikto toho jazyka nemá byť vysvätený. Pretože hovorili, že istý heretik menom Metod vynašiel gótske písmená, a v tomto jazyku napísal mnoho bludov proti učeniu katolíckej viery. Preto bol vraj odsúdený Božím súdom k rýchlemu koncu“ (Historia Salonitana 16). Metod a slovanský klérus sú tu umelo spájaní s ranokresťanskou ariánskou („gótskou“) herézou, čo slúži ako argument pre úplné odstránenie hlaholiky a slovanského jazyka z cirkevného života Dalmácie.
Dabralis, zdá sa, je trochu podobný prípad. Do jeho úst vložená odvolávka na prax Východu naznačuje, na ktorú svetovú stranu sa asi klonil, a je jasné, že patril do tábora antireformistov. Keďže bol ženatý, spojenie jeho osoby s Byzantíncami, o ktorých snáď každý „latiník“ vedel, že „schvaľujú a bránia telesné zväzky služobníkov oltára“ (Exkomunikačná bula z roku 1054), bolo úplne samozrejmé. Ibaže bolo vytvorené nesprávnym spôsobom, bez detailnejšej znalosti byzantských pomerov.
A čo presadenie celibátu?
Lev IX. bol síce energickým zástancom celibátu, ale nie najznámejším. Zatienil ho jeho mladší spolupracovník Hildebrand, ktorý na pápežský stolec nastúpil v roku 1074 a prijal meno Gregor VII. Práve po ňom dodnes nesie meno celé reformné hnutie 11. a 12. storočia, známe ako gregoriánska reforma. Voči politike týchto (a ďalších) pápežov povstal odpor, ktorého fragmenty sa v prameňoch dochovali dodnes. Kňazi sa búrili a vznikali tiež traktáty určené na obranu klerikálnych manželstiev a legitimity kňazských detí. Jedným z tých pramenných fragmentov, z ktorých sa snažíme poskladať neúplnú mozaiku dejín celibátu, je isto tiež prípad splitského arcibiskupa z polovice 11. storočia.
Za definitívne kanonické presadenie klerikálneho celibátu pre všetky vyššie svätenia v latinskej cirkvi sa najčastejšie považuje II. lateránsky koncil zvolaný v roku 1139. Ten manželstvá kňazov zakázal, a existujúce de iure zrušil. „Služobník oltára“ už na Západe nemohol legálne žiť so ženou ako s manželkou. To bola však len teória. Prax stále vyzerala celkom odlišne. Cirkevnej autorite sa podarilo v nasledujúcom storočí otvorený odpor viac-menej potlačiť, v dôsledku čoho z fár postupne zmizli prakticky všetky manželky. Lenže automaticky a spoľahlivo ich nahradili konkubíny, o čom svedčia pramene z celej Európy. Tento stav trval až do vypuknutia reformácie, ktorá do cirkvi znovu vrátila možnosť služby Bohu v legálnom a posvätenom manželstve.
Literatúra
- Barstow, A. L.: Married Priests and the Reforming Papacy: The 11th Century Debates. New York – Toronto 1982.
- Denzler, G.: Dějiny celibátu. Brno 2000.
- Dvorník, F.: Byzantské misie u Slovanů. Praha 1970.
- Klaić, N.: Povijest Hrvata u ranom srednjem vijeku. Zagreb 1975.
- Matijević-Sokol, M.: Archdeacon Thomas of Split (1200-1268). A source for early Croatian history. Review of Croatian history 3/1, 2007, 251 – 269.
- Matijević-Sokol, M.: Toma Arhiđakon i njegovo djelo. Rano doba hrvatske povijesti. Jastrebarsko 2002.
- Runciman, S.: The Eastern schism. A study of the papacy and the Eastern Churches during the XIth and XIIth centuries. Oxford 1955.
Obrazová príloha: wikipedia.org, V. de Boulogne
V rokoch 2012 – 2018 študoval históriu na Masarykovej univerzite v Brne. V rámci magisterského štúdia sa zameriaval na cirkevné dejiny a venoval sa predovšetkým dejinám celibátu. Na rovnakej univerzite aktuálne pokračuje v štúdiu ako externý doktorand s témou Obraz kléru a laikov vo vizitácii arcidiakona Pavla z Janovic. Je zamestnaný ako historik v Trenčianskom múzeu v Trenčíne. Ďalšie informácie a články nájdete aj na blogu www.mvinc.sk.