Múmie s tetovaním sa našli aj v Grónsku 

Mumifikovanie mŕtvych ľudských tiel sa spája hlavne so starovekým Egyptom, ale nebola to len staroveká krajina na Níle, kde sa našli múmie. Mohli by sme povedať, že múmie objavili archeológovia už po celom svete. Mumifikácia nemusela prebiehať len ako súčasť dávnych pohrebných rituálov, ale mohla nastať aj za ideálnych prírodných podmienok, ktoré sa vyskytli dokonca aj v studenom a drsnom Grónsku. Nález múmií v Grónsku nám „hovorí“ veľa o živote Inuitov.

Písal sa rok 1972 a dvaja bratia, lovci vtákov, našli na lokalite Qilakitsoq neďaleko dnešnej grónskej obce Uummannaq, vo fjorde Karrat (západné pobrežie Grónska) v skalnej pukline, pyramídu z kameňov. Po jej rozobraní odhalili dva susediace hromadné hroby s ôsmimi mumifikovanými telami. Kto boli ľudia pochovaní v týchto hromadných hroboch?

Inuiti

Aj keď to bude znieť paradoxne, Grónsko bolo osídlené rôznymi ľudskými kultúrami už od praveku. V regióne nálezu múmií tvoril najstaršie známe osídlenie ľud kultúry Saqqaq (2300 až 800 pred Kr.), ktorá zmizla rozšírením kultúr Indepedence a Dorset. A tieto boli zasa vystriedané kultúrou Thule, čo boli už predkovia dnešných Inuitov (čiastočne nesprávne označovaných ako Eskimáci). Každá zo spomínaných kultúr sa plnohodnotne podieľala na historickom vývoji Grónska. Rovnako, sa mnohé znaky a tradície týchto kultúr preniesli aj do pohrebných zvykov.

Seriózny výskum grónskych múmií začal až v roku 1978, keď bol celý nález prenesený do Dánska. Zistilo sa, že v dvoch hroboch, ktoré sa nachádzali blízko seba, boli pochovaní príslušníci dvoch rodín. Miesto nálezu múmií sa nachádzalo len 200 metrov od historického osídlenia. Qilakitsoq znamená v inuitskom jazyku „nebo je blízko,“ čo bude narážka na hmlu, ktorá sa v oblasti často drží nízko. Lokalita bola pravdepodobne osídlená sezónne, tak ako je to časté aj pri iných inuitských sídlach. Inuiti sem chodili loviť hlavne tulene a pravdepodobne aj soby arktické (karibu). Hroby ôsmich múmií sa nachádzali pod previsnutým útesom a pozostávali z hromady veľkých kameňov. Podobný spôsob pochovávania sa používal v najstarších spoločnostiach pri nedostatku vhodnej pôdy.

Miesto nálezu poskytovalo vhodné prirodzené podmienky pre vznik múmii – telá boli v chlade, suchu a dobre ventilované a hlavne chránené pred divokými zvieratami a počasím. Mŕtvi boli naukladaní jeden na druhom v dvoch skupinách vzdialených od seba približne jeden meter. Telá boli úplne oblečené, vystlané a prikryté tuleními kožami, plochými kameňmi a trávou. Rádiouhlíkové datovanie identifikovalo pravdepodobný čas úmrtia okolo roku 1475 po Kr. s možnou odchýlkou ±50 rokov. Podľa datovania môžeme nález jednoznačne spojiť s Inuitmi, ktorých potomkovia žijú v Grónsku dodnes.

V oblasti  fjordu Karrat sa našlo ešte ďalšie pohrebisko, ktoré však neobsahovalo múmie. Našlo sa tu 33 hrobov a hrobom podobných stavieb. Keďže polovica z týchto objektov neobsahovala ľudské kosti, uvažuje sa, že mohli slúžiť aj na uskladnenie mäsa z ulovenej zveri. V ostatných hroboch sa podarilo identifikovať najmä ľudské lebky. Ďalších 13 hrobov sa nachádzalo neďaleko nálezu múmií.

Osídlenie Inuitov v Grónsku sa v 15. storočí sústredilo hlavne pri pobreží. Rovnako ako ostatné indiánske kultúry polárnych oblastí aj Inuiti lovili skoro všetky tu žijúce druhy zvierat. V ich obžive dominoval lov veľrýb, pri ktorom používali harpúny spojené s mechúrom z tulenej kože, ktorý zabraňoval únikovému ponoreniu týchto veľkých morských cicavcov. Predpokladalo sa, že napriek drsným podmienkam dokázali uživiť pomerne veľké ľudské komunity. V zimnom období využívali známe snehovo-ľadové iglu, v ktorom kúrili veľrybím alebo rybím tukom.

Hrob I

V prvom hrobe sa našli piati jedinci. Nachádzal sa tu 6-mesačný chlapec (označovaný ako I/1, rímska číslica označuje hrob, arabská jedinca). Išlo o najlepšie zachovanú múmiu z pohrebiska. Nález chlapca bol zachovaný v takom dobrom stave, že si prví bádatelia mysleli, že ide o bábiku. Pravdepodobne bol synom jednej zo žien z lokality, ktoré sa označujú ako I/4 alebo II/7. Predpokladá sa, že po smrti matky bol chlapec, buď pochovaný zaživa alebo udusený, čo bolo typické pre narábanie s deťmi mladšími ako dva roky. Historické komunity sa snažili „ušetriť“ deti pomalej smrti hladom, ktorá by určite nastala po skone matky.

Ďalej sa v hrobe I našiel 4-ročný chlapec (I/2), ktorý bol synom ženy označenej číslom I/3 a pravdepodobne sa v hrobe II nachádzala aj jeho stará mama (kandidátky sú múmie II/6 a II/8). Chlapec mal predbežne diagnostikovaný Downov syndróm. Vo vtedajšej dobe a vzhľadom na obmedzené zdroje Inuitov môžeme predpokladať, že aj tohto chlapca komunita pravdepodobne opustila, prípadne zavraždila. Indikuje to aj fakt, že do hrobu bol premiestnený z inej polohy, alebo bol pochovaný zaživa. Na múmii sa nenašli priame stopy násilia, ale nemôžeme vylúčiť, že chlapec mohol zomrieť aj na následky bližšie nezisteného ochorenia.

V hrobe I sa našla aj matka (I/3) spomínaného chlapca s Downovým syndrómom. Išlo o 20 až 30-ročnú ženu, ktorá pravdepodobne zomrela na ľadvinové kamene alebo nepriechodnosť čriev. Jej matkou mohla byť jedna z múmii v hrobe II (II/6 alebo II/8). Ďalšia žena (I/4) z hrobu I mala viac ako 30 rokov a bola sestrou jednej (II/7) z pochovaných v hrobe II. Poslednou múmiou v hrobe I bola žena (I/5), ktorá mala cez 50 rokov a pravdepodobne nebola v blízkom príbuzenskom vzťahu s ostatnými pochovanými.

Hrob II

V hrobe číslo II sa našli dve ženy staršie ako 50 rokov (II/6 a II/8), ktoré boli sestrami. Žena II/6 mala rozdielne tetovania ako ostatné múmie. Jej sestra (II/8) trpela zhubným nádorom v konečnom štádiu, mala metastázy pri ľavom oku (bola asi slepá) a na ľavé ucho nepočula. Zároveň mala zle zahojené zlomené rameno a chýbalo jej niekoľko zubov. Avšak ešte krátko pred smrťou naplno pracovala pri vyčiňovaní koží, čo naznačovali čerstvé zárezy na jej nechtoch.

Ďalej sa v hrobe II našla žena vo veku okolo 20 rokov (II/7), ktorá ako jediná nemala tetovanie, čo by mohlo znamenať, že ešte nebola vydatá. Vedcom sa podarilo analyzovať obsah jej tráviacich orgánov, z ktorého je zrejmé, že podiel rastlinnej stravy bol nízky. Okrem peľu sa našli aj zvyšky čiastočne spálenej kôry vždyzelených drevín, ktoré však v tejto oblasti nie sú pôvodné. V pľúcach ženy II/7 sa zistila vysoká koncentrácia dymových čiastočiek, podobne ako môžeme nájsť u súčasných obyvateľov veľkých miest, čo môžeme pripísať predovšetkým svieteniu a vareniu na tuleňom tuku v malých inuitských príbytkoch.

Priemerná výška pochovaných dospelých žien v Qilakitsoqe bola okolo 150 cm, čo sa blíži aj priemernej výške vtedajších inuitských žien (151 cm). Všetky staršie múmie vykazovali známky nadmernej zubnej abrázie, čo môžeme vysvetliť tvrdou stravou (prevažne surovou, mäsitou a ťažko žuvateľnou), ako aj využívaním zubov ako „tretej ruky“, pomocou ktorej opracovávali kožušiny a pod.

Prečo zomreli deti a ženy v Qilakitsoqe?

Nález vyvoláva viacero otázok. Napríklad prečo sú tu spolu pochované len ženy a malé deti a kde boli pochovaní mužskí príslušníci rodiny? Prečo sa tu našli len malí chlapci, ktorí boli pravdepodobne inuitskou komunitou opustení? Prečo zomreli deti a ženy v Qilakitsoqe? Vyššie sme už spomenuli, že deti mohli byť ponechané vlastnému osudu po smrti rodičov a jedna zo žien trpela (II/8) zhubným nádorom v hlave v konečnom štádiu.

U chlapca s Downovým syndrómom (I/2) sa podarilo zistiť, že trpel vážnym ochorením ľavého bedrového kĺbu, ktoré muselo spôsobovať bolesť a ťažkosti pri chôdzi. Ako sme už spomenuli, chlapec mohol byť pochovaný zaživa spolu so svojou  mŕtvou matkou (I/3). Táto prax bola pomerne častým zvykom, pretože v malých arktických spoločnostiach nebolo vždy možné zachrániť dieťa, ktorého matka zomrela. Namiesto toho, aby sa dieťa nechalo postupne zomrieť hladom, často ho udusili a pochovali spolu s matkou. Niekedy sa pochovalo zaživa alebo podľa iného inuitského zvyku, pre súvisiace zdravotné problémy ho vyhostili na mráz, aby bolo o jedného „neužitočného“ jedáka menej.

Chlapcova matka (I/3) mala obličkové kamene a v tráviacom trakte sa našiel malý úlomok kosti, ktorý musela prehltnúť spolu s jedlom. Obličkový kameň mohol spôsobiť poruchu funkcie obličiek a úlomok kosti zrejme natrhol steny tráviacich orgánov.

U múmie číslo I/4 sa identifikovala cysta vo vaječníku, ale vedci nevedia povedať, či bola aj príčinou jej smrti.

Príčinami smrti mohli byť aj problémy, ktoré postihovali komunity Inuitov. Napríklad vieme, že toto etnikum má problémy so zrážanlivosťou krvi, rovnako aj s krvácaním do mozgu (uvažuje sa, či to nespôsobuje strava).

Hroby v Qilakitsoqe sú z 15. storočia po Kr., čo je doba, keď v Grónsku zaniká vikinské osídlenie a Inuiti začínajú v regióne dominovať. Inuiti mali byť viac prispôsobení na drsné podmienky severu. Práve v tomto období prebiehali aj rozsiahle klimatické zmeny, ktoré označujeme ako malá doba ľadová. Nález dvoch malých chlapcov, ktorí boli pravdepodobne ponechaní svojmu osudu, indikuje, že napriek lepšiemu prispôsobeniu surovým arktickým podmienkam si prežitie Inuitov vyžadovalo kruté kompromisy. Z tohto obdobia máme zaznamenané aj viaceré morové vlny v Európe a nemôžeme vylúčiť, že zasiahli aj Grónsko, a to napriek jeho izolovanosti a chladnému podnebiu.

Vedcom sa však nepodarilo zistiť príčiny úmrtí väčšiny múmií. Nebolo možné ani zistiť, či všetci zomreli a boli pochovaní v rovnakom čase, alebo či zomreli v intervaloch niekoľkých rokov.

Viera a zvyky

Inuiti verili v existenciu vnútornej ľudskej sily (inua) a rôzne druhy duše. Po pohrebe duša opustila telo a putovala do krajiny mŕtvych. Inuiti v Grónsku nevnímali hranicu medzi životom a smrťou ako absolútnu. Verili, že človeku bol pridelený určitý počet životov a dĺžku života určuje osud. Podľa nich sa život nikdy nekončil a smrť je len prechodom do inej formy existencie, v ktorej mohla oslobodená duša žiť ďalej, za predpokladu, že sa vykonali náležité opatrenia po smrti človeka. Život v krajine mŕtvych bol veľmi podobný životu na Zemi, až na to, že tu neexistoval neúspešný lov alebo choroby.

Inuiti v Grónsku najbežnejšie pochovávali svojich mŕtvych do kamenej komory. Nízke kamenné steny boli prekryté plochými kameňmi, potom bol celý hrob navŕšený veľkými a malými kameňmi. Tieto hroby boli zvyčajne vzdušné, ale poskytovali len malú ochranu pred vlhkosťou, preto v nich nenachádzame múmie. Ak ľudia zomreli na chorobu alebo hlad, mohol sa ich hrobom stať vlastný príbytok.

Ďalší pohrebný zvyk, ktorý sa praktizoval najmä na východe Grónska, bolo odovzdanie mŕtveho tela moru. Existujú však aj jaskynné pohreby – napríklad Uunartoq v južnom Grónsku a na úpätí pohoria Pisissarfiku pri Kapisillite (blízko Nuuk), kde sa tak isto našli aj mumifikované telá. Do hrobov sa mohli dať aj rôzne milodary, ktoré mŕtvy potreboval na druhom svete.

Všetky objavené múmie v Qilakitsoqe mali kompletné oblečenie, čiže bádatelia mohli komplexne preskúmať inuitský odev a jeho použitie. Zvyk pochovávať ľudí úplne oblečených vychádza z predstavy, že tento odev môžu potrebovať na cestu do krajiny mŕtvych. Archeológovia našli celkovo 78 kusov oblečenia. Pozoruhodné boli kamity (jednotné číslo: kamik), takmer nepremokavé topánky ušité z tulenej kože, ktoré sa izolovali od chladu pomocou sena. V kamitoch sa zvyčajne nosili ponožky. Múmie mali na sebe spravidla dve vrstvy odevu: vonkajšie a vnútorné (väčšinou krátke) nohavice a vonkajší aj vnútorný anorak (oblečenie podobné bunde alebo kabátu). Múmia číslo II/8 nosila dokonca tri anoraky. Vnútorné anoraky boli zväčša vyrobené z vtáčieho peria, pričom na výrobu jedného anoraku sa použilo až päť rôznych druhov vtákov, vonkajšie vrstvy boli vyrobené z tulenej kože. Oblečenie malo rôzne farby, môžeme predpokladať, že išlo o akýsi prejav módy. Ľudia boli do hrobov pochovávaní kompletne oblečení, aby boli hneď pripravení na druhý svet.

Mnoho archeologických a historických prameňov hovorí o rozšírení tetovania medzi Inuitmi. Výnimkou neboli ani múmie z lokality Qilakitsoqe, aj keď proces mumifikácie spôsobuje zmeny pokožky a niektoré tetovania nemusia byť na prvý pohľad až také zreteľné.

Pri výskume tetovaní mŕtvych sa preto použila špeciálna fotografická technika, ktorá využívala infračervené žiarenie. Tetovania sa vyskytovali najmä na tvári, chrbtoch rúk a zápästiach. Každé identifikované tetovanie bolo čierne alebo tmavomodré. Pozostávalo z elegantne tvarovaných, zvyčajne úplne nakreslených línií bez nepravidelností. V jednom prípade sa však vyskytlo použitie bodkovanej čiary, kde sa do kože zabodávali malé značky v intervaloch niekoľkých milimetrov. Jedna, prípadne dve ďalšie múmie mali niekoľko nevýrazných bodiek na čele. Šírka línií tetovania bola u každej ženy rovnaká, a vo všetkých prípadoch sa identifikovala určitá symetria okolo stredovej línie tváre. Všetky múmie okrem múmie ženy II/7 mali na čele vytetované línie. Jedna z nich mala línie pri vonkajších kútikoch očí a štyri mali vytetované línie na lícach. Tri múmie mali čiary vytetované na brade; múmia II/8 mohla mať tieto línie, ale jej brada bola tak zle zachovaná, že to nie je možné určiť.

Žena II/6, napriek príbuzenskému vzťahu s inými múmiami z hrobov, mala odlišné tetovanie na tvári, čo niektorých bádateľov viedlo k myšlienke, že mohla časť života patriť inej komunite (nevesta?).

Tetovanie u Inuitov a iných arktických kultúr má dlhú tradíciu. Najstarším známym dôkazom je figúrka z mrožoviny, ktorá sa našla v hrobe v Point Hope na Aljaške. Figúrku vedci datovali do roku 95 pred Kr. a mala naznačené výrazné tetovanie na brade, ktoré sa podobalo práve zobrazeniam z Qilakitsoqe. Pôvod tetovania môžeme teda vystopovať do obdobia 1. storočia pred Kr., ale väčšina bádateľov predpokladá jeho staršie tradície. Najstaršie európske dokumenty o tetovaniach v Grónsku zo 17. storočia píšu, že Inuiti „si rezali tváre a potierali si ich modrou a žltou farbou, aby si uctili svoje stvorenie.“ Práve príchodom Európanov tento zvyk vymizol, pravdepodobne v dôsledku tlaku kresťanských misionárov, ale aj iných kultúrnych vplyvov. Je zaujímavé, že v niektorých oblastiach (napríklad východné Grónsko) sa tetovali len ženy.

Medzi všetkými skupinami Inuitov, kde tetovanie existovalo, sa aplikovalo hlavne na tvár. Brada bola najčastejšie zdobenou časťou tváre. Vzory boli takmer vždy línie alebo pásy, ktoré sa tiahli od spodnej pery po brade. Počet línií sa pohyboval od jednej do približne dvadsiatich. Na ostatných častiach tváre boli vzory rozmanitejšie, hoci najčastejšie sa vyskytovali rovné alebo zakrivené línie vedúce od koreňa nosa. V Grónsku je známa len táto jednoduchá forma tetovania, zatiaľ čo v Kanade sa vyskytujú dvojité alebo viacnásobné línie, ktoré niekedy tvorili postavy v tvare šošoviek. Najväčšie rozdiely sa zistili na západe Aljašky, kde bol zreteľný vplyv Čukčov na Sibíri s ich zložitými vzormi s kruhovými a špirálovými prvkami.

Postup tetovania u Inuitov najpodrobnejšie popísal kapitán G. F. Lyon, člen expedície W. E. Parryho v Hudsonovom zálive v roku 1824. Počas návštevy Inuitov v Igluliku sa samotný Lyon nechal potetovať. Takto opísal tetovací postup: „Po nájdení malej ihly vzala [žena, ktorá tetovala – poznámka autora] kúsok šľachy karibu, ktorú začiernila sadzami. Prácu začala tým, že ušila pomerne hlboký, ale krátky steh v mojej koži. Keď vtiahla niť pod kožu, pritlačila palec na miesto tak, aby zatlačila pigment. Ďalší steh sa začal tam, kde predchádzajúci skončil. Práca pokračovala pomaly. Keď mi prišila štyridsať stehov a pruh bol asi dva centimetre dlhý, mal som pocit, že to stačí. Celá operácia sa skončila tým, že mi kožu potrela veľrybím olejom.“ Lyon ešte poznamenal, že si vie živo predstaviť utrpenie, ktoré musela mladá žena znášať pre „krásu“.

Tetovania mohli mať ochrannú (magickú) funkciu, prípadne chránili pred zranením alebo vyjadrovali príslušnosť k nejakej komunite.

Nález grónskych múmii síce nie je slávny ako objavy z Egypta alebo mŕtvy muž z dánskych močiarov, predsa len nám však veľa hovorí o živote spoločnosti na zdanlivom okraji sveta. Objav je dôkazom existencie bohatého duchovného sveta Inuitov v drsnom arktickom prostredí.

Použitá literatúra

Gilbert, M. T./Djurhuus, D./Melchior, L./Lynnerup, N./Worobey, M./Wilson, A. S./Andreasen, C./Dissing, J.: mtDNA from hair and nail clarifies the genetic relationship of the 15th century Qilakitsoq Inuit mummies. Am J Phys Anthropol. 133(2), June, 2007, 847 – 853.

Hanse, J. P. H./Meldgaard, J./Nordqvist, J.: The Greenland Mummies. Montreal/London/Buffalo 1991.

Lynnerup, N.: The Thule Inuit Mummies from Greenland. The Anatomical Record 298, 2015, 1001 – 1006.

Thurzo, M./ Benuš, R.: Základy tafonómie hominidov a iných stavovcov. Bratislava 2005.