Nebolo ničím nezvyčajným, ak sa pri výkone povolania ocitli na pokraji života a smrti či vo väzení. Počas života precestovali tisíce kilometrov a navštívili mnoho krajín. Boli vzdelanými obratnými diplomatmi, ktorí vnášali do konfliktov mier a východiská. Kto boli „anjeli mieru“ a prečo sa im tak hovorí? Čo mali spoločné s kráľom Karolom Róbertom z Anjou?
Pojmom angeli pacis, v preklade anjeli mieru, boli označovaní pápežskí legáti Svätej stolice. Pohybovali sa na poli diplomacie a cieľom ich legácií bolo riešiť konflikty a prinášať do rozporov mier. Ich úloha v svetových i cirkevných dejinách je nespochybniteľná a ako predĺžené ruky pápeža, sediaceho na Petrovom stolci v Ríme, neraz ovplyvňovali politické dianie v Európe. Boli neustále na cestách, málokedy sa v Ríme zdržali dlhší čas a okrem svojho legátskeho úradu viedli aj svoje vlastné cirkevné provincie.
Pápežove predĺžené ruky
Proces vzniku úradu apoštolských legátov mal svoje špecifické vývojové etapy a prebiehal súčasne s formovaním pápežského úradu ako takého. Na prelome 11. a 12. storočia môžeme hovoriť o ustálenejšej podobe pápežskej kúrie ako najvyššej cirkevnej inštitúcie aj s novými úradmi vytvorenými v rámci nej, ktoré mali zabezpečovať i jej administratívne potreby. Neodmysliteľným článkom cirkvi boli aj kardináli, ktorí postupne preberali niektoré funkcie, ktoré predtým patrili prevažne do kompetencie pápežov. Kardináli preto z vážnosti svojho úradu pôsobili v úrade pápežského legáta. V cirkevných prameňoch a spisoch sa nestretávame priamo s jeho vymedzenou definíciou, ale iba s množstvom zmienok, komentárov a poznámok k problematike pápežskej reprezentácie ako takej.
Úrad pápežského legáta a povinnosti, ale aj úľavy z neho plynúce upravovalo kanonické právo. Vznik úradu pápežských legátov siaha do dôb spred 12. storočia. V 13. storočí nadobudol jasnejšie kontúry, čím boli pápežskí reprezentanti konkrétnejšie vymedzení v kánonickom práve, ktoré rozdeľuje legátov v závislosti od ich právomocí. Kľúčovým dielom problematiky pápežskej reprezentácie sú Dekretály Gregora IX., nazývané aj Liber extra, kde je legátom venovaná celá rozsiahla kapitola (De officio legati), upravujúca ich právomoci a povinnosti. Píše sa v nej aj o konkrétnych legáciách v súvislosti s časovým trvaním a geografickým umiestnením legátov.
Ich kompetencie teda plynuli z kanonického práva, čo im dodávalo punc legitimity, no bežne sa stávalo, že v závislosti od charakteru misie a krajiny, kam bol legát vyslaný, jeho právomoci upravoval priamo pápež. Ich odchod z Ríma do určenej krajiny sprevádzali rôzne úkony, ktoré upravoval pápežský ceremoniál. Pápežskí legáti po celý čas trvania misie informovali pápeža o svojich pokrokoch a výsledkoch prostredníctvom špeciálnych poslov, ktorí sa podľa informácií z prameňov delili na viacero typov v závislosti od náplne povinností. Nuncius bol bežný posol pápežského legáta, kým cursor bol rýchly posol.
V sprievode kardinála Gentilisa de Montefiore, ktorý v rokoch 1308–1311 viedol ako pápežský legát misiu v Uhorskom kráľovstve, sa nachádzali oba typy poslov, dokonca aj kombinácie obidvoch.
Krátka misia s jasným cieľom
Jedným z takýchto významných anjelov mieru bol aj pôvodne františkánsky mních, neskorší kardinál Gentilis de Montefiore. Jeho úlohou bolo posilniť postavenie panovníka Karola Róberta z novej dynastie Anjouovcov v Uhorskom kráľovstve. Nárok na uhorský trón zdedil Karol po starej matke Márii, sestre kráľa Ladislava IV. Kumánskeho. Kardinál do Uhorska prišiel vyzbrojený svojimi mnohoročnými skúsenosťami v diplomacii aj v politike. Do kráľovstva sv. Štefana bol vyslaný v roku 1308 poverovacou listinou Klementa V. hneď z niekoľkých vážnych dôvodov.
Výmena kráľovskej dynastie po vymretí Arpádovcov po meči v roku 1301 Ondrejom III. bola sprevádzaná búrlivými udalosťami. Už počas vlády Ondreja III. bol za uhorského kráľa korunovaný otec Karola Róberta Karol Martel z Anjou, ktorý našiel pevných stúpencov v radoch kléru a u niektorých šľachticov najmä v južnejších častiach kráľovstva, ku ktorým patrili napríklad Šubičovci a Baboničovci. No najvýznamnejším a najdôležitejším prívržencom Anjouovcov bola Rímska kúria.
Kým sa Karol dočkal uznania kráľovskej hodnosti zo strany uhorskej cirkvi, no predovšetkým vzpierajúcich sa veľmožov, prešlo niekoľko turbulentných rokov. Spory a boje o korunu spôsobovali v neposlednom rade úpadok spoločnosti, uhorskej cirkvi a aj autority kráľovského majestátu. Zostup kráľovskej autority má svoje začiatky už v čase po vydaní Zlatej buly Ondreja II. v roku 1222, ktorá v mnohom zvýhodňovala šľachtu, často i na úkor kráľovskej koruny. Politická kríza sa prehĺbila za vlády Ladislava IV. Kumánskeho a vrcholila v období výmeny kráľovských dynastií. Na uhorský trón si brúsili zuby viacerí uchádzači, medzi nimi napríklad aj bavorský vojvoda Otto Wittelsbach. V roku 1308 pricestoval do Uhorskakardinál Gentilis, aby Karolovi pomohol dosiahnuť legitímne uznanie pozície právoplatného uhorského panovníka.
Problém s Karolovým mocenským etablovaním dokazuje aj fakt, že nebol korunovaný raz, ale hneď trikrát. Dve korunovácie sa konali pod dohľadom kardinála Gentilisa, ktorý našiel veľkú oporu v ostrihomskom arcibiskupovi Tomášovi. S jeho pomocou sa mu podarilo vyriešiť interné problémy uhorských inštitúcií, ale aj rádov a reholí, ktoré si nevedeli poradiť s ťažkosťami, ako napríklad voľby nových opátov či abatíš. Kardinál z Montefiore pomáhal kláštorom vyriešiť aj finančné a majetkové problémy.
V decembri 1308 inicioval Gentilis zvolanie Budínskej synody, ktorá mala regulovať viaceré právne náležitosti týkajúce sa života duchovenstva v Uhorsku, ako napríklad držanie zbraní klerikmi, zakladanie hostincov a nevestincov v ich príbytkoch, úpravu odevu klerikov pri príležitosti vysluhovania jednotlivých sviatostí. Zaujímavosťou je, že kardinál Gentilis sa v rámci synody napríklad zaoberal aj zákazom vyhlasovania trestu smrti z úst a pera cirkevných funkcionárov, ktorým to zakazovalo kanonické právo, no napriek tomu tak z času na čas robili.
Je otázne, koľko z rozsiahleho množstva nariadení vošlo v praxi aj reálne do platnosti a na ako dlho, pretože v nasledujúcich desaťročiach po odchode kardinála Gentilisa z Uhorska sa v rámci synodálnych nariadení občas stretávame s veľmi obdobnými problémami, ktoré sa vo forme sťažností dostávali na stôl najvyšších cirkevných hodnostárov.
Medzi nepriateľmi
Pomoc pápežského legáta Karolovi Róbertovi spočívala aj v eliminácii vplyvu silných veľmožov, ktorých moc plynula zo starobylosti ich rodov a ekonomickej základne, ktorá sa rozrastala aj vďaka zaberaniu kráľovských a cirkevných majetkov. Pokoriť moc odbojných šľachticov sa mal kardinál spolu s kráľom a ostrihomským arcibiskupom pokúsiť na generálnom sneme v novembri 1308 v dominikánskom kostole neďaleko Pešti. Medzi najvýraznejších odporcov mladého kráľa patril bezpochyby Matúš Čák Trenčiansky.
Ten si svoje domínium budoval na úkor kráľovských majetkov a neštítil sa zaberať územia násilím. Pred drancovaním pritom nešetril ani cirkevné majetky. Ako vieme z prameňov, vďaka besneniu jeho vojska vyhorela nitrianska katedrála aj s knižnicou a biskupským palácom, z ktorého musel biskup doslova utekať, aby si zachránil život. V katedrále vtedy údajne zhoreli aj cenné ostatky sv. Benedikta a Andreja Svorada.
Pokus o naklonenie si Matúša Čáka sa odohral v kostole v Kékesi 10. novembra 1308, kam prišiel Matúš so svojimi familiármi. Stretnutie inicioval kardinál Gentilis v spolupráci s kráľom Karolom Róbertom. Čák na posvätnom mieste slávnostne prisľúbil poslušnosť cirkvi aj kráľovi. Hornouhorský šľachtic však už vtedy vedel, že prísahu učinenú na kolenách pred kardinálom a kráľom nehodlá dodržať a po čase sa vrátil k svojmu nepriateľskému správaniu. Matúš si dokonca o tri roky neskôr trúfol zaútočiť na kráľa v jeho sídelnom meste Budín. Kráľovi sa Matúšov útok podarilo odraziť a napätie medzi nimi sa tým ešte väčšmi prehĺbilo.
Veľmi populárnym nástrojom na vydobytie poslušnosti odbojných šľachticov bola exkomunikácia (vyobcovanie z cirkvi) a interdikt (cirkevná kliatba, vzťahujúca sa nielen na osoby, ale aj na územie v ich správe). Sám Matúš Čák bol kardinálom Gentilisom a ostrihomským arcibiskupom Tomášom exkomunikovaný a na jeho dŕžavy bol vyhlásený interdikt. V exkomunikačnej listine spísali uhorskí klerici na čele s arcibiskupom Tomášom siahodlhý zoznam Čákových zločinov a previnení.
Okrem Matúša Čáka sa k oponentom kráľovského majestátu radil napríklad aj mocný Omodej Aba sídliaci na východe dnešného Slovenska, ktorý, posilnený vojskom Matúša Čáka, skrížil s kráľom zbrane v roku 1312 v bitke pri Rozhanovciach. Víťazstvo Karola Róberta pri Rozhanovciach odštartovalo jeho sebavedomejší boj voči odporu veľmožov. Čo však bolo dôležité, Matúš porážkou prišiel o možnosť rozširovať si svoju doménu smerom na východ a postupne sa jeho majetky okliešťovali a prichádzal o stúpencov. Aj jeho známe sídlo a údajné miesto smrti Trenčiansky hrad, padlo do rúk kráľovskej koruny po jeho smrti v marci 1321.
Kardinál Gentilis musel napriek viacerým diplomatickým úspechom svoju misiu predčasne ukončiť v roku 1311. Pápež ho v tom roku povolal na koncil do Vienne vo Francúzsku. Nasledujúci rok 27. októbra 1312 angelus pacis Karola Róberta zomrel a pochovali ho v Bazilike sv. Františka z Assisi. Kardinál z Montefiore sa nedožil výsledkov svojej práce a dlhoročnej snahy pápežskej diplomacie o etablovanie novej dynastie na uhorskom tróne. Pápež a jeho dvor totiž žili v nádeji, že nový kráľovský rod bude plniť vôľu Rímskej kúrie o čosi ochotnejšie než poslední Arpádovci, z ktorých k tým najvzdorovitejším patril Ladislav IV. Kumánsky.
Karolovi Róbertovi z Anjou sa po namáhavých rokoch napokon podarilo vydobyť si uznanie ako kléru, tak aj v radoch uhorskej šľachty. Veľký podiel na tom mali aj diplomatické kvality skúseného a politicky ostrieľaného kardinála Gentilisa a ostrihomského arcibiskupa Tomáša. Mladý Anjouovec využil svoju húževnatosť, šikovnosť, vojenskú silu a v neposlednom rade bohatstvo svojho rodu, ktoré mu umožnilo priťahovať na svoju stranu šľachticov pomocou darovania pôdy, majetkov, hradov a úradov obsiahnutých v donačných listinách. Nový dych krajine priniesla aj cudzokrajná aristokracia, ktorú si kráľ so sebou priviedol z Itálie. Z nej sa do dejín Uhorska zapísali predovšetkým Drugetovci, ktorí postupne ovládli dôležité štátne úrady.
Pramene
- Knauz, F. (ed.): Monumenta ecclesiae Strigoniensis II. 1273–1321. Ostrihom 1882.
- Péterffy, C.: Sacra concilia ecclesiae Romano-catholicae in regno Hungariae celebrata I. Posonii 1742.
- Pór, A.: Monumenta Vaticana historiam regni Hungariae. Acta Legationis Cardinalis Gentilis 1307–1311. I/2. Budapest 1885.
Použitá literatúra
- Hardi, D.: Nová aristokracia na dvore Karola Róberta. Budovanie osobných a politických väzieb palatína Filipa Drugetha. Kultúrne dejiny 13/1–2, 2021, 7–12.
- Kalous, A.: Plenitudo de potestatis in partibus? Papežští legáti a nunciové ve střední Evropě na konci středověku (1450–1526). Brno 2010.
- Krajči, J.: Historické pramene a všeobecné normy cirkevného práva. Banská Bystrica 2001.
- Krafl, P.: Polské provinciální synody 13.–15. století. Praha 2016.
- Marek, M.: Uhorské kráľovstvo na začiatku 14. storočia a misia pápežského legáta kardinála Gentilisa. In.: F. Uličný/D. Magdoško (eds.): Bitka pri Rozhanovciach v kontexte slovenských a uhorských dejín. Košice 2012, 34–52.
- Sedlák, V. (ed.): Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov IV. Pod vládou anjouovských kráľov.Bratislava 2002.
Obrazová príloha: Wikimedia Commons, archív D. Kukučovej
Mgr. Dominika Kukučová študovala históriu na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. V súčasnosti pracuje vo Vlastivednom múzeu v Považskej Bystrici na pracovnej pozícii historik-archeológ. V rámci vedecko-výskumnej činnosti sa venuje regionálnym dejinám okolia Považskej Bystrice a je spoluautorkou monografie o obci Hatné. Náplňou jej práce je aj lektorovanie, edukačná a publikačná činnosť. Vo voľnom čase pokračuje vo svojom vysokoškolskom výskume, ktorý sa zameriaval na cirkevné a spoločenské problémy konca 13. a začiatku 14. storočia v Uhorskom kráľovstve vo svetle synod a synodálnych nariadení. Je autorkou mnohých vedeckých, ale aj populárno-náučných článkov a na konte má aj popularizačný podcast o Matúšovi Čákovi.