„Za našich čias nebol nikde lepší a v zbraniach zbehlejší rytier“ (francúzsky panovník Filip II. August).
Guillaume le Maréchal (William Marshal; ? – 1219) bol štvrtým synom z druhého manželstva Jeana le Maréchal (Ján le Maréchal). Jeho otec bojoval vo vojne o anglický trón na strane cisárovnej Matildy. Jedného dňa sa musel so svojimi vojakmi ukryť pred ľuďmi Štefana z Blois vo veži ženského kláštora, vežu však nepriatelia podpálili. Jean le Maréchal útok ohňom prežil, hoci mal popálenú tvár a prišiel o jedno oko. Po uzavretí mieru sa Jean oženil so sestrou nového grófa zo Salisbury, pričom zavrhol svoju prvú manželku. Keď znovu vypukli boje, obsadil mesto Newbury a odmietal sa vzdať Štefanovi z Blois. Nakoniec uzavreli s kráľom prímerie, pričom Jeanov najmladší syn Guillaume (William), vtedy asi šesťročný, mal byť rukojemníkom v Štefanovom tábore. Keď kráľ zistil, že Jean nemá v úmysle dodržať podmienky prímeria, pohrozil Guillaumeovou popravou. Na to Jean odpovedal: „Mám ako nákovu, tak aj kladivo, aby som si vykoval viac a lepších synov!“ Keďže Štefan nepatril ku krutým ľuďom, svoju hrozbu, že Guillaumea obesí, nesplnil (nebolo to prvýkrát a často mu to zazlievali). Chlapca si držal vo svojej blízkosti, a dokonca sa s ním hrával. Takisto jeho vojaci k nemu boli láskaví. Guillaume strávil v kráľovej družine celé mesiace, k otcovi sa vrátil až po uzavretí definitívneho mieru.
Rytierska kariéra
Ako štvrtý syn nemal Guillaume žiadnu nádej na dedičstvo, preto ho otec poslal k svojmu bratancovi do Normandie, kde mal dostať rytiersku výchovu. V roku 1166, po bojoch v severnej Normandii, bol Guillaume pasovaný na rytiera. Pasovanie v tej dobe nebolo samozrejmosťou, dočkal sa ho len muž, ktorý vynikal svojou službou, obratnosťou a víťazstvami v panošských hrách quintaine (ovládanie koňa a zbrane zároveň, obrana i útok, boj rôznymi druhmi zbraní). Pri pasovaní dostal mladý rytier meč, krúžkovú zbroj a koňa. No ani po pasovaní nebola Guillaumovi ponúknutá služba, zároveň nemal žiadne vlastné pozemky, takže musel vyraziť na cesty ako potulný rytier. Dostal ponuku pridať sa k skupine rytierov na veľkom turnaji, kde sa mu podarilo zajať (poraziť) štyri a pol jazdca (jedného jazdca zajal spolu s iným rytierom a rozdelili si výkupné napoly). V prípade porážky musel súper zaplatiť výkupné za svoju zbroj a bojového koňa. Za získané peniaze si mohol Guillaume kúpiť lepšiu výzbroj a vydal sa na ďalší turnaj. V rokoch 1173 až 1183 bojoval v 16 veľkých turnajoch (všetky sa konali v severnom Francúzsku). V roku 1183 bol už Guillaume natoľko vyhláseným rytierom, že mnohí šľachtici mu za pripojenie k ich turnajovej skupine ponúkali obrovské sumy. Najslávnejší turnaj, na ktorom sa zúčastnil, bol turnaj v Lagny.
Služba u mladého kráľa
Čoskoro po pasovaní sa dostal do služieb svojho strýka, grófa zo Salisbury. Bol jedným z rytierov sprevádzajúcich Eleonóru Akvitánsku do Poitou, keď ich prepadol pán z Lusignanu (1168). Gróf zo Salisbury bol prebodnutý zozadu a ubitý (práve preto sa odvtedy začalo používať príslovie „zaútočiť na niekoho poitevinským/poitouským štýlom“).Guillaume bol pobúrený a zaútočil na protivníkov bez prilby a zrejme aj nedostatočne ozbrojený. Stihol zabiť aspoň šiestich Lusignanových vojakov, no potom ho bodli do boku a zajali ho. Toto bol čin, ktorým si získal rešpekt a slávu. Eleonóra za neho zaplatila výkupné a prijala ho do svojich služieb.
Keď dal Henrich II. v roku 1170 korunovať najstaršieho syna (Henrich Mladík) anglickým kráľom, poveril Maréchala, aby ho chránil a učil. Henrich Mladík si Guillaumea obľúbil (Guillaume bol údajne „pánom a veliteľom svojho pána“). Keďže napriek korunovácii stále nemal žiadnu faktickú moc, v roku 1173 povstal Mladík proti svojmu otcovi s podporou časti šľachty, svojho brata Richarda (Levie srdce) a francúzskeho kráľa. Guillaumea požiadal, aby ho pasoval na rytiera: „Od Boha a od Vás chcem prijať túto česť.“ Hneď nasledujúci rok sa otec a syn zmierili, a Guillaume našťastie nebol potrestaný. Henrich Mladík okamžite vyrazil do Francúzska na turnaje (jeho najobľúbenejšia činnosť), potom do Compostely na púť a naspäť na turnaje.
V roku 1182 sa začali šíriť klebety, že Guillaume má príliš blízke vzťahy s manželkou Henricha Mladíka, francúzskou princeznou Margarétou. Keď bol priamo na dvore obvinený, jeho dôstojnosť mu nedovolila obhajovať sa a opustil Henrichov dvor. O niekoľko mesiacov nato Henrich poslal Margarétu späť k jej rodine (Filip II. August ju neskôr vydal za uhorského kráľa Bela). Maréchal sa tak znovu ocitol bez služby a majetku, zostala mu len jeho povesť skvelého rytiera. Na púti do Kolína nad Rýnom si vyprosil zázrak, ktorý by očistil jeho povesť. A ten sa stal – dorazil za ním Henrichov posol. Henrich Mladík sa znovu nepohodol so svojím otcom a začal zhromažďovať rytierov do boja. Flanderský gróf vraj poradil Henrichovi: „Môj milý bratanec, keď už máme rytiera, ako je Maréchal, nenechávame ho odísť.“ Guillaume však už nebol horkokrvný mladík, chcel sa vrátiť len v prípade, že s tým bude súhlasiť aj Henrichov otec. Ten súhlasil, dokonca vyhlásil, že verí v Maréchalovu nevinu. To vyhlásil aj francúzsky kráľ Filip II. August. Guillaume sa k Henrichovi pripojil počas veľkolepého turnaja, na ktorom ho dokonca dva razy zachránil pred porážkou a zajatím. Nato prehlásil, že je pripravený na Boží súd, aj „keby to mali byť tri po sebe idúce súboje a on mal bojovať s jednou rukou zmrzačenou“. Henrich to odmietol a Guillaume so vztýčenou hlavou opustil dvor. Následne ho Henrich dal zavolať späť so všetkými poctami. Nanešťastie v júni 1183 Henrich Mladík ochorel a zomrel, navyše v tom čase znovu bojoval s otcom. Maréchal ho pochoval a vyrazil s družinou za Henrichom II. Požiadal ho, aby mohol splniť sľub Henricha Mladíka, že podnikne púť do Svätej zeme, Henrich II. mu cestu povolil.
Služba u anglických kráľov
Odvtedy bol Guillaume v službách „starého“ kráľa a bojoval proti francúzskemu kráľovi aj proti Richardovi (Levie srdce). Za odmenu mu bola prisľúbená bohatá dedička 65 lén – Izabela de Clare. Počas rodinných bojov raz Richard prenasledoval svojho otca tak zúrivo, že si ani neobliekol zbroj a Maréchal kryl kráľov ústup. Richard ho upozornil, že keby ho zabil bezbranného, bola by to podlosť. Guillaume mal odpovedať: „Nech si Vás podreže diabol, pretože ja Vás nepodrežem!“ Nato zabil Richardovho koňa kopijou. Do mesiaca však „starý“ kráľ zomrel a Richard sa stal kráľom. Guillaume očakával, že trest ho neminie. Richard si však cenil skvelých rytierov, odpustil mu, a dokonca potvrdil jeho zásnuby s Izabelou.
Po svadbe sa Maréchal konečne stal mocným lénnym pánom, po desiatich rokoch bol dokonca menovaný grófom z Pembroke. Kamkoľvek cestoval, vždy s ním bola jeho žena (koniec-koncov ona bola dedička, keby o ňu prišiel, stratil by nárok na léna). Vďaka obrovskému majetku sa dostal medzi najmocnejších barónov kráľovstva a začal sa zaoberať aj politikou. Hoci odmietol sprevádzať Richarda na krížovej výprave (tvrdil, že túto povinnosť si už splnil), bol vymenovaný za člena regentskej rady. Neskôr sa odmietol pridať na stranu Jána Bezzemka, keď si chcel prisvojiť Richardovu korunu. Po Richardovej smrti sa síce Maréchal priklonil k názoru, že korunu by mal zdediť Ján, a nie Artur Bretónsky (Richardov a Jánov synovec), ale Ján bol stále urazený pre jeho niekdajšie odmietnutie. Guillaume sa obával pomsty, preto poskytol kráľovi rukojemníkov a odplával do Írska. Keď však Ján zomieral, spomenul si na Maréchala a zveril svojho 9-ročného syna Henricha (III.) do jeho ochrany. Po korunovácii sa zveril priateľom, že na ochranu a správu kráľovstva sa cíti byť príliš starý (bol zrejme sedemdesiatnik), ale presvedčili ho, aby regentstvo prijal. V roku 1217 musel pri Lincolne bojovať proti vojsku francúzskeho princa Ľudovíta (VIII.), ktorý si robil nárok na anglický trón. Zvíťazil a obhájil záujmy svojho zverenca. V apríli 1219 sa ocitol na smrteľnej posteli, 14. mája zomrel. Ešte vo Svätej zemi sa stal laickým bratom templárskeho rádu a preto ho pochovali v londýnskej komende Templu.
William Marshal si našiel miesto v modernej kultúre. Postava rytiera Williama Marshala sa objavila napríklad v poslednej adaptácii Robina Hooda od režiséra Ridleyho Scotta a hlavne jeho život bol predlohou pre postavu Barristana Selmyho z populárneho televízneho seriálu Hra o tróny.
Literatúra
- Flori, J.: Richard Lví srdce. Král a rytíř. Praha 2016.
- Kovařík, J.: Rytířské bitvy a osudy 1. Meč a kříž (1066 – 1214). Praha 2005.
- Pernoud, R.: Herrscherin der bewegten Zeit. München 1993.
Obrazová príloha: wikipedia.org. HBO, Karwansaray Publishers)
Mgr. Terézia Vangľová, PhD., vyštudovala odbor archeológia na Filozofickej fakulte Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. Pracuje v Archeologickom ústave Slovenskej akadémie vied, v. v. i., v Nitre. Zaujíma sa o históriu, predovšetkým o francúzske a anglické dejiny. Okrem toho je členkou historickej skupiny Psohlavci, ktorá sa venuje rekonštrukcii života Kumánov v Uhorsku.