Blanka Kastílska dva razy vládla francúzskemu kráľovstvu (najprv v mene neplnoletého syna a neskôr počas jeho neprítomnosti) a vždy ríšu ochránila, či už pred odbojnou šľachtou, alebo pred útokmi anglického kráľa. Jej súčasníci jej pripisovali „mužskú odvahu v ženskom tele“.
Blanka Kastílska (1188 – 1252) bola dcérou Alfonza VIII. Kastílskeho a Eleonóry Anglickej. Jej strýko anglický kráľ Ján Bezzemok dohodol jej sobáš so synom Filipa II. Augusta Ľudovítom. Od Jána dostala ako veno mestá Issoudun a Graçay, Filip II. jej venoval mesto Évreux a jeho okolie, ktoré rok predtým dobyl práve od Jána.
Na ceste do mesta Port-Mort (Normandia), kde sa sobáš konal, ju sprevádzala jej stará matka Eleonóra Akvitánska. Sobáš (1200) sa musel uskutočniť na anglickom území, pretože francúzske kráľovstvo bolo vtedy v pápežskej kliatbe (tzv. interdikt, to znamená, že v celom kráľovstve sa nesmeli konať omše, udeľovať sviatosti vrátane posledného pomazania a zvoniť zvony). Situáciu spôsobil neprekonateľný odpor Filipa II. Augusta voči jeho druhej manželke Ingeborge Dánskej. Hneď po svadobnej noci sa ju snažil zavrhnúť, alebo manželstvo anulovať – jeho cirkevní preláti anulovanie schválili. Kráľovnú Ingeborgu uväznil a oženil sa s Agnes z Merana, ale pápež dal za pravdu Ingeborge a vyhlásil, že Filip sa k nej musí vrátiť. Samozrejme, Filip to odmietol a pápež vyhlásil interdikt. Až v roku 1200 Filip opustil Agnes a kliatba bola zrušená (hoci o rok neskôr sa znovu pokúsil o anulovanie manželstva s Ingeborgou). A ako to nakoniec dopadlo? Agnes z Merana zomrela v roku 1201. Ingeborgu po dvadsiatich rokoch väznenia v rôznych hradoch prijal Filip znovu na dvor (1213). Tentoraz sa k nej správal s úctou a korektne, pretože potreboval synov nárok na anglický trón podporiť spojenectvom s Dánskom. Po Filipovej smrti (1223) sa utiahla do kláštora Saint-Jean-de-l´Ille, ktorý založila. Zomrela v roku 1237 alebo 1238.
Vráťme sa však k novomanželom. Ženích – Ľudovít VIII. Lev (1187 – 1226), syn Filipa II. Augusta a Alžbety Henegavskej (prvá Filipova manželka pred Ingeborgou), bol o niekoľko mesiacov starší ako Blanka. Keďže sa zosobášili pred dosiahnutím plnoletosti, niekoľko rokov spolu vyrastali a študovali. Ľudovít mal strednú postavu, svetlé vlasy, peknú tvár, bol „dieťaťom šťastnej povahy“. Mal však krehké zdravie. V roku 1209 ho otec pasoval na rytiera, ale zároveň ho nechal odprisahať, že nikdy neprijme do svojich služieb rytiera alebo seržanta, ktorí neprisahali vernosť jeho kráľovskému otcovi; sľúbil tiež, že nikdy nepozdvihne zbraň proti mestám a hradom kráľa a nikdy od nich nebude žiadať finančnú pomoc bez jeho dovolenia a že sa nikdy nezúčastní turnaja inak ako divák. V bojoch sa však Ľudovít (napr. vo Flandersku) prejavil ako smelý a zdatný vojak.
Blanka porodila 13 detí (raz dvojčatá, ktoré zomreli pár dní po narodení), dospelosti sa dožili štyria synovia – Ľudovít, Róbert, Alfonz a Karol, a jedna dcéra Izabela. Tá bola veľmi pobožná, mala sklony k askéze. Neskôr vstúpila do ňou založeného kláštora klarisiek v Longchamps (podobne ako Anežka Česká). Abatyša Agnes z Harcourtu, autorka jej životopisu, ju charakterizovala: „Bola zrkadlom nevinnosti, vzorom kajúcnosti, ružou trpezlivosti, cudná ako ľalia, prameň milosrdenstva.“ V roku 1696 ju vyhlásili za svätú.
Anglickou kráľovnou?
Anglický panovník Ján Bezzemok bol nerozhodný a nespoľahlivý kráľ, ktorý postupne prichádzal o pevninské územia v prospech Francúzska. Šľachta začala uvažovať o novom kráľovi a Filip dospel k záveru, že by mohol získať aj o anglické kráľovstvo, pričom začal argumentovať dedičským nárokom Blanky. Ján zo zložitej situácie vykorčuľoval tak, že kráľovstvo dal pod ochranu pápeža, čím sa stalo nedotknuteľným.
Keď sa Ján pokúsil vojensky získať späť stratené územia na kontinente, bol to Ľudovít, ktorý ho zahnal na útek. Napriek ochrane pápeža žiadali na jeseň 1215 anglickí baróni francúzskeho kráľa, aby sa stal ich pánom. 2. júna 1216 Ľudovít dorazil do Londýna a postupne obsadzoval dôležité hrady. 19. októbra zomrel Ján Bezzemok v opátstve Swineshead a zdalo sa, že Ľudovítovej korunovácii nestojí nič v ceste. Najstarší Jánov syn Henrich mal len deväť rokov, za jeho poručníka bol určený Guillaume le Maréchal. Anglické kráľovstvo bolo naďalej pod ochranou Svätého stolca, pápežský legát podporil Henricha a baróni sa rozhodli dať ho korunovať. Pápež vyzval Ľudovíta, aby Henricha uznal a „odpustil Nášmu chránencovi neprávosti, ktoré mu spôsobil jeho otec“. Ľudovít sa napriek tomu pokúsil získať anglickú korunu, ale jeho snahu ukončila nešťastná porážka pri Lincolne (19. 5. 1217), hoci stále ovládal Londýn.
Blanka v tom čase precestovala Ľudovítove majetky, rokovala s barónmi a mešťanmi Artois a „veľmi sa snažila“, ako tvrdia texty, aby svojmu manželovi účinne pomáhala. Podľa životopisca Guillaumea le Maréchal: „Pani Blanka, Ľudovítova manželka, bola v Calais, kde zhromaždila všetkých družiníkov a rytierov, ktorých zastihla, aby ich poslala do Anglicka a pomohla tak svojmu manželovi“. Po rokovaniach s Guillaumom le Maréchal a Izabelou z Angoulême (Henrichovou matkou), Ľudovít súhlasil s odškodným a uznal Henricha (III.) za kráľa.
Francúzska kráľovná
14. júla 1223 zomrel Filip II., na smrteľnej posteli dal synovi niekoľko odporúčaní: „Má sa obávať Boha, ctiť jeho cirkev, byť spravodlivý k svojmu ľudu, chrániť chudobných a slabých pred aroganciou povýšených. Rozkázal mu súdiť vysoko aj nízko postavených, bohatých aj chudobných.“ A v návale náklonnosti dodal: „Syn môj, nikdy si mi nespôsobil trápenie (Pernoud 1993).“
V Remeši bola Blanka korunovaná spolu s Ľudovítom. V roku 1226 bola vyhlásená krížová výprava proti albigenským kacírom. Ľudovít vyrazil na juh a začal obliehať Avignon ako spojenec Raymonda z Toulouse. Čoskoro vypukli vo vojsku choroby. Ľudovít zorganizoval zlepšenie hygienických podmienok a prehlásil, že obliehanie bude pokračovať, kým sa mesto nevzdá, k čomu 9. septembra došlo. Ďalší priebeh pripomínal skôr triumfálnu cestu, pretože všade uznávali jeho vládu. No pri Avignone sa kráľ vyčerpal, 29. októbra uľahol na hrade Montpensier a o niekoľko dní zomrel.
O tri týždne neskôr (29. 11.) bol korunovaný nový kráľ – Ľudovít IX. (Svätý). Blanku poveril manžel v testamente správou kráľovstva, než ich syn dosiahne plnoletosť. Baróni mali pocit, že keď vládne žena a chlapec, konečne môžu prejaviť nespokojnosť a rozšíriť si územia na úkor kráľovskej domény. Šlo predovšetkým o Pierrea Mauclerca, bretónskeho grófa a Thibauda zo Champagne. Blanka si bola vedomá nebezpečenstva a nečakala na vhodné počasie (v stredoveku sa snažili vyhnúť bojom v zimnom období), už v januári zvolala svojich vazalov a vyrazila proti rebelom do Thouars. Na mieste začalo vyjednávanie, rebeli si však vzájomne nedôverovali a nakoniec sa kráľovnej podrobili (Thibaud zo Champagne následne zostal kráľovnej verný, údajne bol do nej zaľúbený).
Počas kráľovej okružnej cesty po krajine ho ohrozovala rebelská armáda, Ľudovít sa uchýlil do hradu Motlhéry a vyslal posla za matkou. Tá nemala čas zvolať vazalov, a preto sa obrátila na Parížanov a obyvateľov Ȋle de France. Baróni sa radšej rozišli na svoje léna, než aby bojovali s davom. Blanka pokračovala v nadväzovaní spojenectva s meštianstvom – v októbri 1228 navštívili kráľovskí úradníci (bailliovia) konšelov a starostov najdôležitejších miest a nechali ich odprisahať vernosť kráľovi a jeho matke. Pri ďalšom Mauclercovom pokuse o odboj kráľovná okamžite zaútočila na jeho dŕžavy, vtedy 15-ročný Ľudovít viedol svoju prvú vojnovú výpravu a začal obliehať hrad Bellême. „Panovala taká veľká zima, že by sa muži a kone ocitli vo veľkom nebezpečenstve, keby nebolo kráľovnej Blanky, ktorá bola prítomná pri obliehaní hradu. Dala vo vojsku rozšíriť správu, aby všetci, čo chcú zvíťaziť, šli a postínali stromy – orechy a jablone – a priniesli aj všetko drevo, ktoré nájdu. Sotva to nariadila, šli nižší žoldnieri a zoťali, čo našli, naložili to na káry a kone a odviezli k armáde. A muži armády zapálili veľké ohne pri stanoch, takže chlad neublížil ani človeku ani zvieraťu (Pernoud 1993).“ Po ďalšom neúspechu sa Pierre Mauclerc preplavil do Anglicka a žiadal o podporu Henricha III., ktorý si brúsil zuby na znovuzískanie území, ktoré stratil jeho otec Ján Bezzemok. Namiesto toho, aby vojensky podporil Mauclercových spojencov, však podnikol v máji 1230 útok na západ Francúzska, ale 28. októbra 1230 sa vrátil do Anglicka. Medzitým Ľudovít úspešne dobyl Mauclercove hrady a Blanka svojím vyjednávaním získala na svoju stranu dôležitých Mauclercových spojencov.
Krížová výprava
Keď Ľudovít IX. Svätý takmer podľahol úplavici (1244), po vyzdravení ohlásil, že príjme kríž. Po systematických prípravách zahŕňajúcich aj založenie vlastného stredomorského prístavu Aigues-Mortes, bol kráľ pripravený vyraziť na krížovú výpravu. Podľa minstrela z Remeša matke povedal: „Krásna, veľmi milá matka, nechávam vo Vašom poručníctve svoje tri deti Ľudovíta, Filipa a Izabelu; a odovzdávam Vám vládu nad ríšou. Viem veľmi dobre, že u Vás budú v dobrých rukách a že Francúzsku povládnete dobre (Pernoud 1993).“ Podobne aj Richard Levie srdce či Filip August poverili vládou počas svojej neprítomnosti a účasti na krížovej výprave svoje matky. Krátko nato, čo za bratom odcestoval Alfonz z Poitiers s manželkou, zomrel jeho svokor – Raymond z Toulouse. Blanka musela zaistiť plynulé prevzatie synovho dedičstva. Poslala svojich zástupcov, ktorí prijali lénnu prísahu.
Krížová výprava mala nešťastný priebeh. Jeden z kráľovniných synov (Róbert) padol v boji a ostatní boli zajatí egyptským sultánom. Sultán prepustil jej mladších synov, aby pomohli vyzbierať výkupné, ktoré požadoval za nich a za prepustenie kráľa. Samotný Ľudovít sa v zajatí choval dôstojne a získal si úctu svojich protivníkov. Vyplatenie výkupného sa oneskorilo, pretože loď s peniazmi, ktorú Blanka poslala, sa počas plavby do Egypta potopila. Po prepustení sa Ľudovít nevrátil do Francúzska, ale presunul sa do Sýrie a Palestíny, kde sa snažil obnoviť a doplniť sieť križiackych pevností. Do Francúzska sa vrátil až po matkinej smrti a na intenzívne naliehanie poddaných (1254).
Na smrteľnej posteli (27. 11. 1252) požiadala Blanka parížskeho biskupa o vstup do cisterciánskeho rádu. Jej telo bolo pochované v opátstve Maubuisson. „Celé Francúzsko sa nedalo utešiť,“ napísal kronikár Matúš Parížsky. Keď sa o jej smrti dozvedel Ľudovít, údajne dva dni s nikým neprehovoril.
Hoci sa v kronikách nenachádza jej opis, jej súčasníci velebili jej krásu (napr. slovná hračka Candida candescens candore et cordis et oris – Nevinná a dobromyseľná, čistého srdca a tváre). Existuje množstvo dokladov o jej hlbokej zbožnosti – od pápeža dostala povolenie zúčastňovať sa na modlitbách a dobrých skutkoch cisterciánov a založila dva kláštory pre cisterciánky. Bol jej venovaný rukopis „Zrkadlo duše“. Spurní baróni ju nazývali „Dame Hersent“ – Hersent bolo meno vlčice v „Roman de Renart“.
Literatúra
- Pernoud, R.: Herrscherin der bewegten Zeit. Mníchov 1993.
- Le Goff, J.: Svatý Ludvík. Praha 2012.
- Le Goff, J. (ed.): Muži a ženy středověku. Praha 2013.
Obrazová príloha: wikipedia.org
Mgr. Terézia Vangľová, PhD., vyštudovala odbor archeológia na Filozofickej fakulte Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. Pracuje v Archeologickom ústave Slovenskej akadémie vied, v. v. i., v Nitre. Zaujíma sa o históriu, predovšetkým o francúzske a anglické dejiny. Okrem toho je členkou historickej skupiny Psohlavci, ktorá sa venuje rekonštrukcii života Kumánov v Uhorsku.