Dejiny Byzantskej ríše sú okrem misijného diela sv. Cyrila a Metoda v našich končinách takmer neznáme. Je to škoda, pretože ponúkajú veľké množstvo zaujímavých a pestrých príbehov, originálnych osobností, a tiež neočakávaných prvenstiev. Jedným z nich je napríklad historický vzor pre známu imaginárnu postavu dona Juana, dobrodruha a zvodcu žien z prvej polovice 17. storočia. Tým skutočným donom Juanom bol príslušník byzantskej cisárskej dynastie Komnénovcov a bratranec cisára Manuela Komnéna (1143 – 1180) Andronikos.
Andronikos Komnénos, vnuk zakladateľa komnénovskej dynastie Alexia Komnéna (1081 – 1118) sa narodil buď v roku 1118, alebo 1120 v Konštantínopole Alexiovmu druhorodenému synovi Izákovi. Ako príslušník vládnucej cisárskej dynastie a synovec vládnuceho cisára Jána II. Komnéna prežil celkom iste veľmi šťastné detstvo. V patričnom čase mu bolo poskytnuté veľmi kvalitné vzdelanie, ktoré ho predurčovalo na kariéru na vrchole byzantského správneho aparátu alebo na najvyšších veliteľských miestach byzantskej armády či loďstva.
Andronikos vyrastal spoločne so svojimi bratrancami a sesternicami mnohých urodzených strýkov a tiet (Alexios Komnénos a Irena Dukovna, jeho starí rodičia, mali spolu osem detí), ale najviac sa zrejme spriatelil so svojím bratrancom Manuelom, ktorý bol štvrtým synom cisára Jána II. Komnéna. Spoločne absolvovali štúdiá, spoločne už ako dospievajúci mladíci súťažili v rôznych zručnostiach (zaobchádzanie so zbraňami, lov, šport), aj o priazeň krásnych žien na byzantskom cisárskom dvore i mimo neho. V tomto smere Andronikovi výrazne pomáhal jeho okúzľujúci telesný vzhľad, vraj meral takmer dva metre, mal atletické telesné proporcie, peknú súmernú tvár a za každej situácie veľmi dbal o štýl svojho oblečenia. Dokázal taktiež príjemne vystupovať, bol spoločenský a vedel sa presvedčivo vyjadrovať. Pod dokonalým povrchom mladého byzantského aristokrata sa však skrývali aj temnejšie vlastnosti – egoizmus, arogancia, neúcta k autoritám, absencia morálnych kritérií dobra a zla, a rastúca tendencia k násilným, ba až krutým činom.
Prvé nezhody
V roku 1143 sa dali do pohybu udalosti, ktoré neskôr úplne zmenili Andronikovu životnú dráhu. Počas trestnej vojenskej výpravy proti križiackym štátom 8. apríla 1143 v Kilíkii nečakane zomrel cisár Ján II. Komnénos a Andronikovho najlepšieho priateľa Manuela prehlásilo vojsko, prítomné na tejto výprave, za cisára. Táto výrazná zmena Manuelovho postavenia bola prekvapivá, keďže v Konštantínopole sa vtedy nachádzal jeho starší brat Izák (dvaja najstarší bratia predčasne zahynuli). Prakticky cez noc sa do priateľského vzťahu dvoch rovnocenných jedincov postavila veľká prekážka, pretože Manuel sa stal cisárom a Andronikos jeho poddaným.
Nová situácia sa prakticky prejavila už pri návrate celého vojska z Kilíkie do Konštantínopola, ktorý prebiehal pomerne narýchlo. Manuel sa, prirodzene, potreboval čo najrýchlejšie dostať do byzantského hlavného mesta, aby sa bez problémov mohol ujať vlády. Andronikos, ktorý patril do bližšieho cisárovho sprievodu, sa cestou krížom cez Malú Áziu s niekoľkými priateľmi oddelil od hlavného prúdu vojska kvôli lovu, a vtedy ho zajali seldžuckí Turci sultána Masúda (1116 – 1156). Nanešťastie pre Andronika a jeho druhov si Manuel, plne koncentrovaný na návrat do Konštantínopola a na prevzatie moci, najprv Andronikovu neprítomnosť ani nevšimol. V dôsledku toho trvalo pomerne dlho, kým ho dokázal zo zajatia oslobodiť. Zdá sa, že práve tento incident naštartoval neskoršiu silnú rivalitu oboch priateľov, lebo Andronikos začal mať Manuelovi za zlé, že ho zo seldžuckého zajatia nevykúpil okamžite.
Toto prvé vážnejšie nedorozumenie zrejme navyše zhoršovalo Andronikovo závažné rodinné dedičstvo, pretože už jeho otec Izák mal dlhodobý spor so svojím cisárskym bratom Jánom II. Komnénom. Pre tento spor spolu s Andronikovým starším bratom Jánom dokonca z cisárskeho dvora ušiel na dvor vyššie spomínaného seldžuckého sultána Masúda, a pokúšal sa ho presvedčiť, aby zaútočil na byzantské územie a pomohol mu získať cisársky diadém. Keď Izák neuspel, vrátil sa na byzantské územie a formálne sa so svojím bratom zmieril. Andronikov starší brat Ján však v odpore k svojmu strýkovi zašiel ešte ďalej; nakoniec prestúpil na islam a natrvalo vstúpil do Masúdových služieb (čo spätne vrhá istý tieň pochybnosti na závažnosť Andronikovho „zajatia“ Seldžukmi).
Škandál na cisárskom dvore
Uvedené skutočnosti mohli byť príčinou toho, že sa novopečený cisár Manuel niekoľko rokov zdráhal zveriť svojmu bratrancovi Andronikovi reálnu zodpovednosť vymenovaním do niektorej vysokej vojensko-správnej funkcie. Andronikos bol v týchto rokoch zrejme veľmi frustrovaný a podľa všetkého sa na všetky strany hlasne sťažoval, že ho jeho cisársky bratranec náročky prehliada, hoci vďaka blízkemu príbuzenstvu s ním má na vysoký úrad dedičný právoplatný nárok.
Čas si krátil ľúbostnými dobrodružstvami, hoci bol najneskôr od roku 1145 ženatý a manželka mu vzápätí porodila syna Manuela. Popudom k týmto výstrelkom mu zrejme bol podobne pestrý ľúbostný život jeho cisárskeho bratranca Manuela, ktorý si popri bezdetnom manželstve s Máriou zo Sulzbachu (tá mu až neskôr v roku 1152 porodila jedinú dcéru Máriu) našiel „rozptýlenie“ v podobe jednej zo svojich neterí (išlo o Theodoru, dcéru vlastnej sestry Eudokie a Theodora Vatatza). Andronikos sa, samozrejme, nepovažoval za horšieho ako Manuel, a následne promptne zviedol Theodorinu sesternicu Eudokiu (práve sa stala vdovou a aj sirotou – v roku 1142 zomrel jej otec Andronikos, ktorý bol Manuelovým bratom a Andronikovým bratrancom, najneskôr v roku 1150 ju opustil jej manžel, ktorého meno nepoznáme, v roku 1152 jej zomrela aj matka Irena), ktorá sa stala jeho dlhoročnou milenkou. Ibaže aj tu sa prejavilo nerovnaké spoločenské postavenie oboch Komnénovcov. Kým cisárov „úlet“, ktorý bol, samozrejme, na cisárskom dvore verejným tajomstvom, bol v tichosti tolerovaný, Andronikov podobný vzťah s Eudokiou spôsobil v Konštantínopole skutočný škandál. Andronikos celú situáciu ešte zhoršoval tým, že svoj milostný vzťah nijako netajil, a dokonca sa ním ešte na všetky strany verejne vychvaľoval, pričom urážlivo vyhlasoval, že keď môže cisár chodiť s dcérou svojej vlastnej sestry, on môže chodiť s dcérou svojho vlastného bratranca.
Manuel nakoniec nevidel iné východisko, a problémy pôsobiaceho Andronika roku 1152 vo veku 34 rokov, navzdory svojmu presvedčeniu, konečne vymenoval veliteľom celej Kilíkie (doux). Andronikos tak dostal významný post, po ktorom túžil od roku 1143. Vďaka tomu ho Manuel dostal preč z hlavného mesta a dúfal, že sa na škandál postupne zabudne. Andronikos však svoje vojenské a veliteľské schopnosti, ktorými nespochybniteľne disponoval, nenasmeroval správnym smerom, a tak vo svojom poslaní zlyhal na celej čiare. Manuel ho preto musel po niekoľkých mesiacoch z tohto dôležitého postu odvolať a ponížený Andronikos sa znovu vrátil do Konštantínopola.
Po svojom návrate Andronikos okamžite pokračoval vo vzťahu s Eudokiou, a tak ho Manuel opäť vyslal mimo Konštantínopola. Najneskôr v roku 1154 ho napriek predošlým negatívnym skúsenostiam menoval za veliteľa byzantskej pohraničnej pevnosti Braničevo (v dnešnom Srbsku) a priľahlej oblasti (doux). Eudokia však aj naďalej Andronika milovala a pri každej možnej príležitosti ho navštevovala, takže škandál sa vystupňoval do tej miery, že sa Andronika v tom čase pokúsil odstrániť Eudokiin starší brat Ján Komnénos spolu s jej švagrom Jánom Kantakuzénom (ktorý bol druhým manželom Eudokiinej sestry Márie). Vražda sa mala odohrať v cisárskom tábore v Pelagónii (dnešná Bitola v Macedónsku), ale vďaka svojej odvahe a šikovnosti Andronikos nakoniec najatých vrahov prekvapil a ušiel im.
Neposlušný konšpirátor
V tomto období začal ukrivdený Andronikos proti Manuelovi konšpirovať a intrigovať. Ako veliteľ Braničeva, ktoré ležalo na hranici s Uhorskom, nadviazal kontakty s uhorským kráľom Gejzom II. (1141 – 1162). Podobne ako jeho otec Izák, ktorý konšpiroval proti Jánovi II. Komnénovi so seldžuckým sultánom Masúdom, chcel aj Andronikos uhorského kráľa presvedčiť, aby mu poskytol vojsko, pomocou ktorého by mohol napadnúť byzantské územie, zosadiť Manuela a sám zasadnúť na cisársky trón.
Tieto aktivity však neostali dlho utajené (možno aj vďaka Andronikovej arogancii a bezstarostnosti) a Andronikove listy uhorskému kráľovi sa dostali do Manuelových rúk. Andronikos bol následne usvedčený a odsúdený za vlastizradu, avšak Manuel nakoniec svojho spurného (a kedysi najobľúbenejšieho) bratranca popraviť nenechal. Namiesto toho bol Andronikos uvrhnutý do väzenia v podzemí komplexu Veľkého paláca v Konštantínopole. Na prelome rokov 1158/1159 sa odtiaľ neúspešne pokúsil o útek (dostal sa až do Malej Ázie, ale tam ho spoznali a znovu odviedli do väzenia). Pikantné je to, že v rámci tohto pokusu sa stihol opakovane stretnúť so svojou ženou, ktorá ho aj napriek mnohým neverám stále milovala a splodili spolu druhého syna Jána, ktorý sa narodil roku 1159. Andronikos sa týmto nezdarom nenechal odradiť a za pomoci svojej ženy a už dospelého prvého syna Manuela zorganizoval roku 1165 druhý – úspešný – pokus. Po mnohých peripetiách potom našiel útočisko až u haličského kniežaťa Jaroslava Osmomysla (1135 – 1187).
Cisár Manuel, ktorý bol v tom čase zapletený do vojen proti Uhorsku, mu nakoniec všetko odpustil a povolil mu návrat do Konštantínopola. Okrem zahraničnopolitických úvah (bolo nebezpečné nechávať príslušníka komnénovskej dynastie pod kontrolou cudzieho monarchu) hrala v Manuelovom akte milosrdenstva isto úlohu aj skutočnosť, že Eudokia už medzitým na svojho milenca dávno zabudla a vydala sa za Michala Gabrasa, takže obnovenie škandálu na cisárskom dvore nehrozilo. Manuel a Andronikos sa teda spoločne vrátili do Konštantínopola, no ich zhoda netrvala dlho. K udalostiam sa ešte vrátime vo voľnom pokračovaní článku.
Použitá literatúra
- Choniates, N.: Die Krone der Komnenen. Übersetzt, eingeleitet und erklärt von Franz Grabler. Graz – Wien – Köln 1958.
- Choniates, N.: Die Kreuzfahrer erobern Konstantinopel. Übersetzt, eingeleitet und erklärt von Franz Grabler. Graz – Wien – Köln 1958.
- Βαρζός, Κ.: Γενεαλογία των Κομνηνών. Βυζαντινά κείμενα και μελέται 20b. Τόμος Β΄. Thessaloniki 1984.
- Chalandon, F.: Jean II Comnène, 1118-1143, et Manuel I Comnène, 1143-1180. Paris 1912.
- Cheynet, J.-C.: Pouvoirs et contestations à Byzance (963 – 1210). Paris 1996.
- Magdalino, P.: The Empire of Manuel I Komnenos 1143-1180. Cambridge 1993.
Obrazová príloha: Muhammadhaykall, William Tyre, wikipedia.org
Vyštudoval odbor archeológia – história na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, ako aj odbor byzantských dejín na Aristotelovej univerzite v Solúne. Doktorát získal v odbore byzantológia. Pôsobil na Vojenskom historickom ústave v Bratislave, získal postdoktorandské štipendium na Princetonskej univerzite v USA. V súčasnosti sa venuje výuke a historickému bádaniu na Masarykovej univerzite v Brne, kde sa sústreďuje na obdobie vlády cisára Alexia I. Komnéna (1081 – 1118) a na analýzu obranných bojov tohto cisára, ktoré viedol na Balkáne v prvom desaťročí po svojom nástupe na trón proti rôznym protivníkom (Normanom, Pečenehom a Kumánom). Ďalšou oblasťou jeho záujmu sú dejiny rôznych vojenských konfliktov na súši aj na mori a dejiny vojenstva všeobecne.