Sanchia z Provence sa rovnako ako jej sestry dobre vydala. Jej manželom sa stal neskorší rímsky cisár a jeden z najbohatších ľudí v stredovekej Európe – Richard z Cornwallu.
Už dva razy sme na HistoryWeb.sk písali o sestrách z Provensalska – Provence (Beatrice a Margaréte). Dnes budeme pokračovať ich sestrou Sanchiou. Ich otec gróf Raymond Berenger IV. z Provence a Forcalquier (1209 – 1245) bol po takmer 100 rokoch prvým vládcom, ktorý skutočne žil v Provensalsku. Jeho manželkou bola Beatrice Savojská (1198 – 1267), pochádzajúca z početnej rodiny. Hoci v roku 1220 porodila dvojčatá (chlapcov), nežili dlho. Neskôr porodila štyri dcéry (Margaréta, Eleonóra, Sanchia, Beatrice), ale len jedna z nich mohla Provensalsko zdediť
Dva sobáše
Sanchia (alebo Sancia, Angličania ju volali Cynthia) bola treťou dcérou Raymonda Berengera IV. a Beatrice Savojskej. Keď si Raymond, gróf z Toulouse, uvedomil, že proti francúzskemu kráľovi nemôže zvíťaziť, uzavrel spojenectvo s Fridrichom II. a obrátil svoju pozornosť k Provence (1240). Provensalský Raymond Berenger IV. požiadal o pomoc oboch kráľovských zaťov (anglického a francúzskeho kráľa) proti toulouskému grófovi, ale ich pomoc nestačila. Preto sa gróf z Provence pokúsil o rokovanie a ponúkol Raymondovi z Toulouse svoju dcéru Sanchiu (pravdepodobne nikto z rodiny nemal radosť z tohto návrhu). Práve vtedy do Provence dorazil Richard z Cornwallu (cestoval do Svätej zeme), ktorý prejavil o Sanchiu záujem. Sanchia sa však aj tak 11. 8. 1241 v zastúpení vydala za Raymonda VII. z Toulouse. Sobáš zatiaľ nebol naplnený, keďže Sanchia mala málo rokov. Navyše Raymond nemal anulované svoje predchádzajúce manželstvo a pápež zomrel skôr, ako to stihol urobiť.
Hoci bol Richard z Cornwallu len o rok mladší ako jeho brat, anglický kráľ Henrich III., neboli si blízki a boli vychovávaní oddelene. Prvý raz sa oženil bez vedomia kráľa s Izabelou, dcérou Guillaumea le Maréchal (pre ňu to bolo druhé manželstvo), ktorá bola staršia o deväť rokov (a bola bohatá). Aby si kráľ-brat poistil Richardovu lojalitu, pravidelne darúval Richardovi početné panstvá. Vďaka tomu bol Richard jedným z najbohatších mužov tej doby. V roku 1240 vyrazil Richard na krížovú výpravu, avšak krátko pred jeho odchodom zomrela jeho manželka Izabela. Pobožný Ľudovít IX. mu s radosťou povolil prejazd Francúzskom a osobne ho privítal v Paríži. Cestou do Marseille sa Richard zastavil aj v Provence. Vo Svätej zemi zistil, že vhodnejšie než boj, je diplomatické rokovanie. Dohodol mierové podmienky, Jeruzalemské kráľovstvo malo vďaka tomu ešte väčší územný rozsah ako v roku 1187, oslobodil zajatcov a koncom júna 1241 sa vrátil do Európy.
Eleonóra z Provence, manželka Henricha III., a jej strýkovia si boli vedomí toho, že Richard je rešpektovanejší a uznávanejší ako samotný anglickí kráľ (manžel Eleonóry) a uvažovali, ako by si ho udržali na svojej strane. Navrhli mu sobáš so Sanchiou, keďže sa mu pri náhodnom stretnutí páčila a nikto nebol nadšený jej sobášom s Raymondom z Toulouse, a Richard súhlasil. Raymond z Toulouse po zrušení sobáša so Sanchiou príliš nežialil, Hugo de la Marche mu ako náhradu ponúkol jednu zo svojich dcér.
Sanchia cestovala do Anglicka so svojou matkou, v máji 1243 dorazili do Bordeaux, ktoré vtedy patrilo anglickému kráľovi. V novembri pristáli na Ostrovoch, kde sa konala veľkolepá svadba. Matúš Parížsky uviedol, že „celé Anglicko vzrušením bez seba a začalo sa obávať, že zemi začnú vládnuť kráľovná a jej sestra, z ktorej sa stane druhá kráľovná“. Krátko po sobáši sa Beatrice Savojská musela vrátiť do Provence, lebo Raymond Berenger IV. vážne ochorel.
Problémy v manželstve
Už rok po svadbe porodila Sanchia syna, ale ten mesiac po narodení zomrel. Richardovi to pripomenulo zosnulé deti z prvého manželstva a začal sa Sanchii vyhýbať. Tá sa snažila smútok prekonať tak, že sa chcela stať veľkou dámou. Na dvore bola menovaná do väčšiny dôležitých funkcií, ale nikdy nezískala politický vplyv. Koncom roku 1249 porodila syna Edmunda (druhé dieťa po 6 rokoch svadby a 5 rokov po prvom). Aj po jeho narodení Richard uprednostňoval syna z prvého manželstva Henricha.
Sanchia bola pobožná, nechala sa nábožensky viesť Matúšom Parížskym, v roku 1250 sprevádzala manžela na návšteve u pápeža. Spolu s Richardom dali postaviť kostol v Hailes.
Ešte v roku 1225 daroval Henrich III. bratovi Gaskonsko pod podmienkou, že reálne ho dostane po dosiahnutí istého veku. Druhý raz mu ho sľúbil v roku 1243, ako odmenu za to, že zachránil Henricha svojou diplomaciou pred zajatím v bitke pri Taillebourgu (1242). Eleonóra však svojho kráľovského manžela presvedčila, aby sľub odvolal a zachoval Gaskonsko pre ich syna Eduarda.
Po roku 1245 útočil na Gaskonsko aragónsky kráľ a búrila sa aj miestna šľachta. Henrich chcel menovať správcom Richarda, no Eleonóra bola stále proti (Richard by si mohol Gaskonsko podržať silou). V tomto období Richard očakával, že Sanchia sa pokúsi u Eleonóry orodovať v jeho prospech, zatiaľ čo Eleonóra očakávala, že Richarda upokojí. Sanchia však bola v Anglicku len pár rokov, nemala dostatok skúseností ani schopností, aby mohla byť Richardovi plnohodnotnou partnerkou.
V roku 1247 zveril Henrich Richardovi realizáciu plánovanej reformy anglického mincovníctva. Strieborná penny stále strácala na hodnote, pretože takmer každý majiteľ z nej odštipoval okraje. Všetci obyvatelia mali priniesť staré mince na výmenu do jednej z mincovní. Richard mal dostať polovicu zisku z nasledujúcich 12 rokov, čo bola obrovská suma.
Rímska kráľovná
13. decembra 1250 zomrel rímsko-nemecký cisár Fridrich II. Mal síce dvoch dospelých synov Konráda a Manfreda (nemanželský), ale pápež Inocent IV. nehodlal dopustiť, aby cisársku korunu získal niektorý z nich. Začal hľadať vhodného kandidáta. Zároveň chcel Konráda pripraviť aj o sicílske kráľovstvo. Keď jeho ponuku sicílskej koruny odmietol Karol z Anjou, obrátil sa na Richarda z Cornwallu. No Richard napriek tomu, že mal prostriedky aj schopnosti, odmietol. Pred odchodom Eleonóry do Gaskonska menoval Henrich Richarda regentom Anglicka, takže na rodinné stretnutie v Paríži (Vianoce 1254) vyrazila len bohato vybavená Sanchia.
V rokovaniach, snažiacich sa zmieriť Henricha a Ľudovíta, sa priklonila na stranu matky a Margaréty. Henrich sa vzdal grófstva Poitou, ktorého nominálnym pánom bol Richard. Informácia, že Henrich plánuje dobyť sicílske kráľovstvo pre mladšieho syna Edmunda, Richarda rozzúrila a zrejme aj ranila jeho pýchu. Henrich, samozrejme, očakával, že Richard celú výpravu zafinancuje v podobe pôžičky. Na Sicílii medzitým zomrel Konrád a jediným dedičom bol nemanželský syn Fridricha II. Manfred. Pápež sa ho pokúsil vyhnať s armádou 60 000 mužov (túto armádu mal zaplatiť Henrich III.), ale neuspel.
V januári 1256 zomrel Viliam Holandský, rímsky kráľ. Richard si okamžite najal vyjednávačov, ktorí mali spropagovať jeho kandidatúru na rímskeho kráľa. Následne posielal obrovské sumy peňazí ochotným kurfürstom, aby podporili jeho zvolenie. Ukázalo sa však, že arcibiskup z Trevíru a grófi zo Saska a z Brandenburska odmietli úplatok a chceli voliť Alfonza Kastílskeho (aj pápež ho uprednostňoval – keby bol Richard rímskym kráľom a jeho synovec Edmund sicílskym kráľom, ocitol by sa znovu v kliešťach).
Český kráľ Přemysl Otakar II. volil v prvom kole Richarda, ale v druhom kole zmenil názor a volil Alfonza. Richard sa síce stal rímskym kráľom, ale Sasko a Brandenbursko ho nikdy neuznali. Korunovácia Richarda a Sanchie sa konala v Aachene 27. mája 1257. Bohato obdarovali nielen šľachtu, ale aj prizerajúce sa davy. Ďalších 15 mesiacov strávili v okolí mesta Mohuč a prijímali holdy. Richard dal v Aachene postaviť novú radnicu.
Sanchia sa rýchlo začala nudiť, nemala žiadne oficiálne povinnosti, navyše väčšina anglického sprievodu sa už dávno vrátila do Anglicka. Žiadala manžela, aby sa vrátili aj oni. Richard súhlasil, pretože situácia v Anglicku sa znovu vyostrovala, Henrichovo bezvýhradné uprednostňovanie nevlastných bratov spôsobilo vzburu barónov. Vzbura ohrozovala aj Richardove majetky. V januári 1259 pristál s rodinou v Doveri. Hoci tvrdil, že ako zahraničný monarcha nemusí pred anglickými barónmi prisahať, nemal na výber a musel sa podvoliť.
V roku 1260 sa vrátili do Nemecka, ale ani tu nebolo jeho prijatie priateľské, pretože Alfonz Kastílsky posilnil svoje pozície na kontinente. Už v októbri 1260 boli späť v Anglicku, Sanchia bola taká chorá, že sa ani nemohla zúčastniť na oslavách Vianoc vo Windsore. Chorľavela takmer celý rok 1261, až 9. novembra zomrela. Richard sa u nej len zastavil, neprišiel ani na pohreb. Bola pochovaná v kostole v Hailes. V decembri 1271 postihla Richarda mŕtvica a zomrel 2. apríla 1272. Je pochovaný vedľa Sanchie a svojho najstaršieho syna v Hailes.
Použitá literatúra
Goldstone, N.: Čtyři královny. Nejmocnější ženy Evropy 13. století. Frýdek-Místek 2008.
Le Goff, J. (vyd.): Muži a ženy středověku. Praha 2013.
Obrazová príloha: wikipedia.org
Mgr. Terézia Vangľová, PhD., vyštudovala odbor archeológia na Filozofickej fakulte Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. Pracuje v Archeologickom ústave Slovenskej akadémie vied, v. v. i., v Nitre. Zaujíma sa o históriu, predovšetkým o francúzske a anglické dejiny. Okrem toho je členkou historickej skupiny Psohlavci, ktorá sa venuje rekonštrukcii života Kumánov v Uhorsku.