Britské impérium sa dlhý čas považovalo za najväčšiu ríšu v dejinách, ktorá na vrchole svojho územného rozmachu pokrývala 35,5 milióna km2. Nasleduje Mongolská ríša, ktorej základy položil Džingischán. Rozloha ríše a jej výpočty sa odvodzujú od tradičných mapovaní, ktoré môžeme nájsť aj na Wikipedii.
Hranice Mongolskej ríše na západe, na východe a na juhu sú notoricky známe, tá severná je však často preberaná a kopírovaná bez bližšieho skúmania. Práve z tohto dôvodu kanadský historik pôsobiaci na CEU v Budapešti Stephen Pow podrobil kritike dobové pramene a vyšiel na vedecké svetlo sveta s novou a nesmierne zaujímavou hypotézou. Mongolská ríša podľa neho siahala istým spôsobom až po Severný ľadový oceán a po výpočte tejto plochy je tak možné ju pokladať za najväčšiu ríšu v dejinách, o celý milión kilometrov štvorcových rozľahlejšiu než imperiálna Británia.
Kmene na severe
Aké sú doklady mongolských výbojov na sever? Prvým známym západným cestovateľom do Mongolska bol Talian Giovanni Carpini, ktorý pôsobil ako pápežský vyslanec na dvore chána Gujúka v roku 1246. Carpini spomína výboje proti kmeňom nesmierne chudobných Parrositov a Samojedov, za ktorých krajmi bol už len oceán a kmene ľudí, čo miesto rozprávania štekajú ako psi.
Jeho nasledovník Viliam z Rubrucku, ktorý sa na podobnú cestu vydal v päťdesiatych rokoch 13. storočia hovorí o ľuďoch, ktorí žijú až tak ďaleko na severe, ako im večný mráz dovolí. Samotní Mongoli sa o nich nevyjadrovali ako o monštrách, ale ako o mimoriadne nemajetných a chudobných ľuďoch, preto od nich cháni namiesto vecného tribútu požadovali nejakú formu fyzickej práce.
V západnej časti dnešného Ruska je takisto možné predpokladať prienik ríše až na sever k Bielemu moru, keďže Novgorodská republika ovládala kmene až po polostrov Kola, a to už pred mongolskou inváziou. Je preto nepravdepodobné, že po jej ovládnutí by si noví hegemóni nechali ujsť jej poddaných.
Aj severské pramene hovoria o prítomnosti Mongolov pri Bielom mori. Sága o kráľovi Haakonovi (1217 – 1263) spomína kristianizáciu ľudí, ktorí ušli z Bjarmalandu (dnes približne Archangeľská oblasť Ruskej federácie) pred výbojmi Mongolov.
Islandské pramene dokonca popisujú, že kráľovstvo Tatárov leží severne od toho ruského. Tieto správy prispievajú k dôveryhodnosti „notorického fantastu“ Marka Pola, ktorý hovorí o loveckých sokoloch, ktoré boli Kublaj chánovi dovážané až z ostrovov v Arktickom oceáne.
Symbolika farieb
Všetky tieto správy korešpondujú s mongolským videním sveta. Chán bol vládcom celého známeho sveta, od východu na západ, od severu na juh, čo sa zrkadlilo aj v symbolike farieb obliekaných mongolskými hodnostármi počas oficiálnych ceremónií. Džoči, najstarší syn Džingischána, bol oficiálne vládcom a správcom „zeme temnoty“, dnešnej Sibíri.
Autor hypotézy sa, samozrejme, nesnaží o precíznu cizeláciu severnej hranice, kam sa až Mongoli reálne dostali, ani neanalyzuje, či na všetkých častiach mapy existovali nejaké kmene, ktoré nimi mohli byť podrobené. Ide ak nie o odvážne pichnutie do osieho hniezda, tak aspoň o poukázanie na slepé preberanie historických mapovaní bez reedície iných dôkazov a pokračovanie vo verklíkovaní chýb, ktoré urobili vedci pred nami, či už z objektívnych, alebo subjektívnych dôvodov.
Použitá literatúra
Taagepera, R.: Size and Duration of Empires: Systematics of Size. Social Science Research 7, 1978, 108 – 127.
Obrazová príloha: B. Erdene, S. Pow
Vyštudoval archeológiu na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre, v súčasnosti pôsobí v Archeologickom ústave Slovenskej akadémie vied v Nitre. Špecializuje sa na strelné zbrane a lukostreľbu v období stredoveku. Okrem pracovného života sa tejto téme venuje aj vo voľnom čase, dobovou rekonštrukciou života stredovekých nomádov, najmä Kumánov v Karpatskej kotline. Je autorom knihy Medieval Archery Equipment from the Territory of Slovakia (2019).