Opevnená poloha nad mestom Svätý Jur predstavuje jedno z najzaujímavejších horských archeologických nálezísk na našom území, s rozlohou okolo 8,5 ha. Od roku 2006 na ňom realizuje vedecký výskum Július Vavák z Malokarpatského múzea v Pezinku. Aké informácie prinieslo bádanie za posledné roky a ako sa vďaka nim formuje pohľad na túto zaujímavú pamiatku?

 

Avarská pevnosť?

Hradisko Neštich na ortofotomape.

Počiatky vzniku opevnenia horského výbežku nazývaného domorodcami Handrlák sú pre nás naďalej tajomstvom. Nie je vylúčené, že prvé snahy o vybudovanie opevnenia mohli byť spojené s osídlením v dobe halštatskej. V čase od doby laténskej do obdobia sťahovania národov je výstavba opevnenia prakticky vylúčená pre absenciu stabilnejšieho osídlenia.

Dochované opevnenie má, na základe doterajších výsledkov výskumu, oveľa mladší pôvod. Ľ. Kraskovská spojila dodnes existujúce valy a priekopy s obdobím 9. storočia, ako aj s jeho neskoršími prestavbami. V priebehu 90. rokov 20. storočia a neskôr počas nášho výskumu sa z hradiska získali početné bronzové kovania remeňov avarského typu. Tie sa časťou odbornej verejnosti vo všeobecnosti hodnotili ako surovina určená na ďalšie spracovanie v mladšom období. Neustále pribúdanie nových nálezov z Hradiska Neštich, z ktorých niektoré chronologicky spadajú pred polovicu 8. storočia však otázku tzv. avarských bronzov stavia do iného svetla.

Zrejme vôbec najstarším stredovekým predmetom je ozdobný sklený amulet v podobe praslenu, importovaný z územia merovejskej Franskej ríše, ktorý nemá na strednom Dunaji analógie. Bezpochyby zaujímavé sú aj nálezy železné hrotov šípov, osobitne avarský, nomádsky typ s troma krídelkami, ale i železné ostrohy s háčikmi, typické zas pre Slovanov. Tieto nálezy rozhodne nemožno spájať s druhotným spracovaním. Rozptyl avarských bronzov po veľkej ploche lokality navyše poukazuje na stratové artefakty, výnimky však nemožno vylúčiť. Čo z toho vyplýva?

Početnosť artefaktov z 8. storočia a ich značná jednotnosť poukazuje na prítomnosť bojovníckej zložky. Kto však boli ľudia, ktorí sa na hradisku pohybovali a strácali časti výstroja? Porovnanie materiálnej kultúry s pohrebiskami Avarského kaganátu vykazuje očividnú zhodu. Najbližšie pohrebiská tohto útvaru pritom ležia len pár kilometrov od Svätého Jura – vo Vajnoroch a v Bernolákove. Tieto spolu s ďalšími nekropolami (napr. Záhorská Bystrica, Vajnory, Senec, Cífer…) vytyčujú tunajší priebeh pomedzia slovanského Nitrianska a kaganátu. Tento politický útvar založili nomádski Avari v roku 567/568, avšak za spoluúčasti viacerých etník, predovšetkým Slovanov. Pod všeobecným označením „Avari“ sa v strohých prameňoch bezpochyby skrýva aj jeho mimoriadne početné slovanské obyvateľstvo.

Posledné nálezy tzv. avarských bronzov.

Je zaujímavé, že práve severný okraj kaganátu, tiahnuci sa popri Dunaji, vykazuje dominanciu slovanského živlu, ktorú okrem výpovede archeológie a antropológie potvrdzujú napríklad aj pozoruhodné genetické analýzy z neďalekého pohrebiska v Cíferi, ojedinelé svojho druhu u nás. Z okolia náleziska pochádzajú aj ďalšie významné artefakty, akými sú zlatá byzantská minca-solidus (Svätý Jur/Rača) či skvostný zlatý prsteň rovnakej proveniencie (Čierna Voda), poukazujúce na diaľkové kontakty. Ukazuje sa, že okolité pohrebiská, sídliská a ojedinelé nálezy svedčia o zapojení výšinného miesta na horskom výbežku nad Svätým Jurom do sídelnej štruktúry na pomedzí svetov multietnického kaganátu a nitrianskych Slovanov. Tieto svety však, vzhľadom na výraznú slavinitu podunajskej časti kaganátu nemali bezprostredne antagonický charakter. Mohli títo „slovanskí Avari“ vybudovať na Neštichu prvé opevnenie? V tejto súvislosti je zaujímavé, že viaceré franské pramene zaznamenali opevnenia (priekopy, pevnosti na kopcoch, pri riekach a v lesoch, a tzv. hrinky) v čase ťažení Frankov proti Avarom koncom 8. storočia. Jedna z týchto pevností (latinsky munitio/firmitas) bola dobytá v susednom Dolnom Rakúsku severne od Dunaja (nad riekou Kamp). Bezpochyby nešlo o ojedinelé opevnenie severne od Dunaja, nasvedčovala by tomu aj nasledovná trasa ťaženia vojsk franského kráľa Karola Veľkého (v roku 791) proti Avarom, po obidvoch brehoch Dunaja (!) až k rieke Rábe. „Severná“ armáda teda postupovala aj cez naše územie.

Vzhľadom na existenciu opevnení na strednom Dunaji, zachytenú v písomných prameňoch v závere 8. storočia, ako aj na nálezy chronologicky výrazných a početných artefaktov sa domnievam, že jedno z opevnení mohlo vzniknúť v 2. polovici 8. storočia i na Hradisku Neštich, ktoré mohlo byť svedkom fransko-avarského zápolenia. Ďalekosiahle zmeny po zániku kaganátu, začiatkom 9. storočia, využívanie polohy neprerušili, naopak, kontinuita je viditeľná. Koniec koncov korene veľkomoravskej kultúry možno vidieť aj v „avarskom“ prostredí za prispenia najmä karolínskej kultúry, ktorej odraz nachádzame aj na predmetoch umeleckého remesla vo Svätom Jure (kovania, ostrohy, zbrane, súčasti remeňov, tauzovaný strmeň).

 

Nitrania a Moravania na vzostupe

Slovanské črepy.

V priebehu 9. storočia sledujeme vzostup moci slovanských kniežat okolo stredného Dunaja, ktorých otcovia dedovia sa podieľali na zániku kaganátu v záujme mocenskej sebarealizácie na úkor moci posledných avarských kaganov. Nitrianske kniežatstvo si svoju „svojbytnosť“ neudržalo dlho, ak teda nebolo v skutočnosti osobitou súčasťou Moravy už celé desaťročia. V roku 833 ho však definitívne pacifikuje Mojmír, zakladateľ vládnuceho rodu, ktorého príslušníci ovládali krajinu až do začiatku 10. storočia. Nitriansko však malo v krajine naďalej osobitné postavenie a bolo spravované svojím kniežaťom, podliehajúcim ústrednému vládcovi.

V 9. storočí sledujeme na hradisku výrazné doklady dlhodobejšieho osídlenia vo forme pozostatkov obydlí, hospodárskych stavieb a výrobných objektov. Predpokladáme, že najskôr až v priebehu 9. storočia sa k elipsovitému valovo-priekopovému opevneniu pristavali dve predhradia podkovovitého tvaru, pričom hrad neustále mohutnel a jeho rozloha v 2. polovici 9. storočia napokon dosiahla 8,5 ha a dĺžku naprieč celým areálom vyše 680 m. Akropolu a prvé predhradie na severovýchode chránila zdvojená línia opevnenia, pričom úsek medzi predhradiami predeľuje až trojité opevnenie prvého predhradia.

Slovanská stavba na hradisku Neštich.

Hlavný val prvého prehradia spevňovala kolová štruktúra a val akropoly zas roštová konštrukcia. Na oboch treba počítať aspoň s dvojmetrovou palisádou na asi 5 m širokom a rovnako vysokom vale. Naopak, nízke valy, najmä na druhom, t. j. najmladšom predhradí, sú zrejme skôr zvyškom po prisypaní palisády (?). Valy a priekopy boli na hrade budované a obnovované obyvateľmi okolitých osád, tiež remeselníkmi spracovávajúcimi drevo, ale aj kováčmi. Všetko sa odohrávalo pod dohľadom a ochranou miestnej elity a jej bojovníkov. Opevnený priestor zabezpečoval spoločenstvu ochranu nielen v čase vojen.

Vnútri hradu nachádzali bezpečie remeselníci, ktorí pre široké okolie vyrábali železné výrobky, zrejme aj keramické nádoby, a tiež tkaniny (nálezy praslenov a závaží). Produkciu železných výrobkov dokumentujú nálezy trosky, ktorú nachádzame na prvom predhradí i na akropole. Nepriamo ju akiste dokladá aspoň časť početných železných predmetov. Zastúpené sú medzi nimi nože, sekerovité hrivny, ocieľky na zakladanie ohňa, klince, kovania vedierok, uzdenia koní a jazdecká výstroj, súčasti opaskov, hrotov šípov, kopijí, sekier, krúžkového brnenia, kľúčov, poľnohospodárskeho náradia (kosáky, kosy, radlice, motyky), ale aj iného náradia, najmä remeselného (pílky, kováčske nožnice, kladivko, dláto?, rybárske háčiky).

Prítomnosť elity a majetnejších ľudí dokladajú popri zbraniach ozdoby z farebných kovov, napríklad niekedy pozlátené alebo postriebrené ženské náušnice a guľovité prívesky, ale aj prstene a súčasti náhrdelníkov. V súvislosti s miestnou elitou nemožno obísť zrubovú stavbu, odkrytú v sonde XII, postavenú na kamennej podmurovke – z jej okruhu pochádzajú nálezy hrotov šípov, ako i predmety z výbavy jazdcov. V blízkom okolí stavby sa nám podarilo identifikovať aj objekty, zrejme hospodárskeho charakteru (?). V jednom z nich sme v hlinenom zásype narazili na nezvyčajne veľkú koncentrácia zuhoľnatených semien obilnín, medzi ktorými sa objavuje jačmeň, proso, minimálne dva druhy pšenice, raž a ovos. Popri identifikácii stravovacích návykov obyvateľov, poslúžia dochované semienka aj na exaktné datovanie pomocou rádiouhlíkovej metódy.

 

Arabská minca a dielňa klenotníka!

Dirham z dielne klenotníka, kalif al-Mu´tazz.

Rok 2016 priniesol nečakaný nález, reprezentovaný objavom striebornej mince, dochovanej v necelej polovici. Mincu sme získali pomocou detektora kovov a sprevádzala ju typická slovanská keramika, zvláštny keramický predmet s otvorom, zlomky predmetov z farebných kovov (meď/bronz), medzi nájdenými železnými predmetmi bol najvýraznejší zlomok sekerovitej hrivny. Mimoriadne zaujímavý nálezom, popri striebornej minci, bol aj zliatok striebra.

Podľa zistení orientalistu Vlastimila Nováka z Náprstkovho múzea v Prahe a numizmatika Mareka Budaja z Historického múzea v Bratislave minca reprezentuje dirham, orientálne platidlo s husto opatrené arabskými nápismi. Podľa nápisov nechal mincu v roku 253 arabského kalendára vyraziť vládca Abbásovskej ríše kalif al-Mu´tazz. Podľa stvárnenia dirhamuje za najpravdepodobnejšie miesto jeho razby považovaná mincovňa v stredoázijskom Samarkande, v dnešnom Uzbekistane. Na území Veľkej Moravy predstavuje tento numizmatický nález z roku 867 nášho kalendára absolútne nóvum. Na žiadnom z centier Veľkej Moravy, ktorej jadro ležalo najmä na území dnešnej Moravy a Slovenska, nebol podobný nález zaznamenaný. Doposiaľ sme z jej územia poznali, aj to len ojedinele, iba byzantské a franské razby. Unikátnosť objavu spočíva v hmatateľnom dôkaze prúdenia tovaru po Hodvábnej ceste. Obchodovalo sa na nej nielen s orientálnym hodvábom, ktorý si obľúbila aj veľkomoravská elita, ale aj so striebrom, zlatom a drahými kameňmi, a zaiste aj s vonnými látkami a korením.

Sonda s dielňou klenotníka.

Na druhej strane najmä orientálni obchodníci (Arabi, Židia, Peržania, „Stredoázijci“) nakupovali na veľkých trhoviskách otrokov, vzácne kožušiny, azda aj vosk a snáď aj iné prírodné produkty. Nález arabskej mince tak zapadá do kontextu správ o orientálnych kupcoch v Európe, objavujúcich sa aj na území Veľkej Moravy. Najdôležitejšia je v tomto smere pre nás správa perzského cestovateľa Ibn Rustu, spomínajúca ústredný trh Moravanov a ich vládcu Svätopluka. Ako prebiehal obchod na takomto trhu? Vieme, že na Veľkej Morave sa ešte mince nerazili, v bežnom styku sa teda používali mince len ako vážený kov, boli tak obchodovateľné prakticky kdekoľvek. Zrejme to bol aj prípad našej mince, veď napokon sa nenašla celá.

Jedinečnosť objavu mince však spočíva aj v nálezových okolnostiach, ktoré prekvapivo poukazujú na pretavovanie farebných kovov, konkrétne striebra. Dodatočne sa navyše ukázalo, že záhadný keramický predmet s otvorom, nájdený pri minci, je fragment dýzy, ktorej analógiu poznáme z dielne klenotníka v Starom Měste na Morave.

Dýza z dielne klenotníka.

V roku 2017 bola vytýčená sonda XIV s cieľom overiť nálezové okolnosti dirhamu v čo najširšom kontexte. Hneď pod trávnatým porastom sa nám podarilo zachytiť zjavné doklady pretavovania farebných kovov, t. j. drobné zliatky, stuhnuté kvapky olova, bronzu a striebra, fragmenty predmetov určených na roztavenie a zrejme aj trosku. O pretavovaní kovov svedčia nezameniteľne aj početné zlomky keramických téglikov. Na ich povrchu, ako aj na povrchu bežnej, pri tavbe sekundárne využívanej keramiky sa objavili stopy po zosklovatení pôsobením žiaru, ako aj stopy kovov. V najtesnejšom susedstve sondy sa našli bronzové/medené zlomky a v jednom prípade dokonca drobná časť honosného strieborného šperku. Výskum tak identifikoval miesto pôsobenia veľkomoravského klenotníka v poslednej tretine 9. storočia, prípadne začiatkom 10. storočia. Získané poznatky potvrdili našu domnienku, že zlomok mince bol určený na ďalšie spracovanie roztavením a následne, už ako pretavený kov, mohol byť aplikovaný na nový, akiste honosný výrobok.

Prítomnosť klenotníka v slovanskej pevnosti nad Svätým Jurom popri iných dokladoch (remeselná výroba, prítomnosť elity, rozloha a mohutnosť opevnenia) naznačuje, že toto sídlo bolo o čosi dôležitejšie, ako sme sa doposiaľ domnievali. Určité porovnávanie s Bratislavským a Devínskym hradom už preto nemusí byť neadekvátne. Nálezy z klenotníckej dielne, ktorá dosiaľ nebola doskúmaná, sú už teraz porovnateľné s nálezmi z centier, akými sú moravské Mikulčice, Uherské Hradiště/Staré Město, Břeclav-Pohansko, alebo najnovšie Visegrád/Vyšehrad v dnešnom Maďarsku. Na Slovensku k nim nemáme, okrem skromnejších nálezov z Nitrianskeho hradu, prakticky žiadne zodpovedajúce analógie. Aj samotný doklad pretavovania islamských mincí je úplne nový, mimoriadny poznatok v archeológii Slovanov sídliacich na strednom Dunaji.

 

Drevený palác

Sonda s palácovou stavbou.

Po rozpade Veľkej Moravy bol hrad Svätým Jurom opustený. Stabilné osídlenie sa na ňom opäť objavuje až vo vrcholnom stredoveku. Obnovenie opevnenia a nové osídlenie sa sústredilo na akropolu, kde noví majitelia schátranej pevnosti, Hunt-Poznanovci, po roku 1209 vybudovali novú, kamennú bránu. Veľmi zaujímavý objekt z tohto obdobia sa nám podarilo odkryť v sonde XIII. Reprezentuje ho trojdielna drevená palácová stavba, postavená na suchej kamennej podmurovke, s dĺžkou viac ako 22 m a šírkou 5 – 7 m. Revízny výskum budovy, ktorú skúmala už Ľudmila Kraskovská, doplnil neúplné poznatky o jej pôdoryse. Z jej priestoru sa nám podarilo okrem keramiky získať aj fragmenty kachlíc z vykurovacej pece, ktorá je dokladom vyššej kultúry bývania. Zdá sa, že táto kachľová pec mohla byť (až na zabudnuté zlomky rozbitých kachlíc) po zániku paláca prenesená a využitá na inom mieste. Palácovú budovu, datovanú keramickými nálezmi do 13. – 14. storočia, možno spájať s príslušníkmi významného šľachtického veľkorodu Hunt-Poznan. Jeho významný člen Sebeš (Sebeslav?) dostal svätojurské panstvo v roku 1209 od kráľa Ondeja II. za verné služby. Je zaujímavé, že pôvod tohto rodu býva spájaný s preduhorskou – t. j. s „nitrianskou“ – slovanskou elitou, ktorej príslušníci používali často aj slovanské osobné mená. O vysokej kultúrnej úrovni tunajších obyvateľov svedčí aj keramický vodovod, napájajúci kamennú cisternu pramenistou horskou vodou. Jeho predobrazy treba hľadať najskôr vo vyspelom mediteránnom prostredí, najskôr v Itálii. Okrem samotných stavieb a keramických zlomkov sa v pevnosti v minulosti našiel aj súdobý bronzový prsteň, ku ktorému pribudol aj nový exemplár. Z ďalších nálezov možno spomenúť hroty šípov, ostrohu a azda aj minimálne jeden fragment brnenia, nájdený v tesnej blízkosti palácovej stavby. Opevnená poloha zrejme napomáhala strážiť údolie s prechodom na Záhorie aj po vybudovaní náprotivného kamenného hradu Biely kameň, ktorý vzniká najneskôr okolo polovice 13. storočia (?).

Výskum pevnosti vo Svätom Jure naďalej pokračuje a dopĺňa mozaiku rozvoja stredovekej spoločnosti na území dnešného Slovensku, s presahom mimo jeho hraníc. V rokoch 2017 a 2018 pokračovanie výskumu podporil z verejných zdrojov Fond na podporu umenia.

 

 

 

 

Literatúra: 

 

Obrazová príloha: J. Vavák, avarok.hu

„Hradisko Neštich“ je oficiálny názov lokality, preto v článku používame veľké písmeno „H.“

Vyštudoval archeológiu a históriu na Filozofickej fakulte UKF v Nitre, kde pokračoval v rigoróznom a doktorandskom štúdiu archeológie. Pracuje v Malokarpatskom múzeu v Pezinku. Ťažiskovo sa venuje najmä obdobiu včasného stredoveku.