Obdivovaný i nenávidený vojvodca, príkladný pomstiteľ kňazskej pýchy i ničiteľ kláštorov, strážca nebeskej brány i splodenec pekla, rytier Kristov i zločinný netvor, to je už šesť storočí Ján Žižka z Trocnova.
Muž, ktorý v ankete Českej televízie o najväčšieho Čecha všetkých čias obsadil piate miesto, hneď za cisárom Karolom IV., T. G. Masarykom, V. Havlom a J. A. Komenským. Hlásili a hlásia sa k nemu predovšetkým evanjelici, českí národovci, pokrokári, socialisti všetkých druhov aj mnohí liberáli, zatiaľ čo väčšina katolíkov a konzervatívcov mu nemôže prísť na meno. Málokoho však zaujímajú jeho skutočné činy, ktorými sa zapísal do dejín.
Žižka funguje ako symbol, značka či logo, ktoré si buď hrdo dáme na štít, alebo ho s gustom pošliapeme. Jeho život bol pritom neobyčajne dramatický a zaslúži si pozornosť, hoci sa slávny husitský bojovník pohyboval na veľkej historickej scéne iba päť rokov a desať týždňov. V priebehu tohto relatívne krátkeho času zviedol desať bitiek, všetky víťazne, čo je bilancia v dejinách vojenstva celkom ojedinelá, zvýraznená navyše telesným hendikepom. Triumfy si z bojových polí odnášal jednooký a od júna 1421 slepý (či takmer slepý) vojvodca. Už len preto by sme sa mali oslobodiť od čiernobieleho, emocionálne zafarbeného nálepkovania a položiť si otázku, aký Ján Žižka v skutočnosti bol.
Dobrodružný život pred revolúciou
O jeho predrevolučnom živote vieme málo. Len to, že sa narodil okolo roku 1360 v rodine nižšieho šľachtica, že vlastnil malé statky v juhočeskom Trocnove a v jeho blízkosti, že nebol dobrým hospodárom, že bol (pravdepodobne dvakrát) ženatý, že s manželkou Katarínou splodil dcéru neznámeho mena, že mal minimálne dvoch súrodencov (brata Jaroslava a sestru Anežku) a že pôsobil istý čas v službách mocného magnáta Henricha z Rožmberka, ktorému na začiatku 15. storočia z neznámych dôvodov vypovedal nepriateľstvo.
Potom sa zapojil do činnosti bojových družín, ktoré na objednávku niektorých moravských pánov škodili Rožmberkovcom a mestu České Budějovice. Pôsobenie týchto násilníckych skupín malo aj podľa vtedajšieho práva kriminálny charakter. Nie je preto prekvapujúce, že v roku 1409 musel Žižkovi udeliť amnestiu sám kráľ Václav IV. (český kráľ v rokoch 1378 – 1419 a rímsky kráľ od roku 1376 do roku 1400). Bývalý trocnovský zeman, ktorý pravdepodobne získal vojenské skúsenosti i v zahraničí, čoskoro nato vstúpil do žoldu poľského vládcu a zúčastnil sa vojny medzi poľsko-litovskou úniou a rádom nemeckých rytierov.
Zrejme bojoval aj v bitke pri Grunwalde, v ktorej rád 15. júna 1410 utrpel zdrvujúcu porážku, ale oko tu určite nestratil. S osudovým zranením, ktoré natrvalo poznačilo jeho vzhľad, sa musel vyrovnať už v mladosti. Z Pobaltia viedli Žižkove kroky do Prahy. Nie je isté, v ktorom roku prišiel do hlavného mesta Českého kráľovstva a či sa tu osobne zoznámil s Jánom Husom. Uplatnenie našiel na dvore Václava IV., najskôr ako člen stráže kráľovských objektov. Nebolo mu ale súdené dožiť sa pokojnej staroby.
Hľadal Žižka v revolúcii vlastnú spásu?
Vtedajšia Praha vrela spormi medzi Rímu vernými katolíkmi a prívržencami reformných princípov presadzovaných Jánom Husom. Olej do ohňa prilialo Husovo uväznenie a následné upálenie v roku 1415 v Kostnici, kam sa obľúbený kazateľ vypravil, aby na všeobecnom koncile obhájil správnosť svojich názorov. Vrcholný cirkevný snem, ktorý odstránil pápežskú schizmu, tým dal jasne najavo, že o podobe reformy rímskej cirkvi budú rozhodovať výhradne najvyššie cirkevné orgány. Husove a husitské názory, naopak, odsúdil ako kacírske.
Týkalo sa to aj prijímania sviatosti oltárnej pod obidvoma spôsobom (teda v podobe posvätenej hostie i vína z kalicha, podľa vtedy platnej dogmy tela a krvi Kristovej) zavedeným Husovým priateľom majstrom Jakoubkom zo Stříbra. Podľa jeho názoru bola táto zásada, ustanovená samotným Kristom (Ján 6, 53 – 56), nevyhnutnou podmienkou spásy. Kalich sa preto stal rýchlo zjednocujúcim znamením všetkých husitov. Kráľove okolie, mnoho vplyvných osobností z radov vysokej českej a moravskej šľachty a väčšina pražských obyvateľov sa s husitským programom stotožňovali.
Výnimkou nebol ani Ján Žižka, ktorý sa vekovo blížil k šesťdesiatke, podľa vtedajších kritérií k hraniciam staroby. Bol to vek, ktorý vyzýval k zamysleniu, či človek dôjde k spaseniu, alebo ho archanjel s mečom v ruke pošle pri Poslednom súde do večnej pekelnej vyhne. Žižkova dovtedajšia životná bilancia nevyznievala najlepšie. Pohyboval sa za hranicami práva, zabíjal bez príkazu vrchnosti, čo sa rovnalo vražde, a dopúšťal sa aj iných smrteľných hriechov.
Jediné schodné, hoci hypotetické vysvetlenie, prečo sa absolútne stotožnil s husitským výmerom božieho zákona a prečo sa stal jeho urputným obrancom a šíriteľom, ponúka vnútorný prerod. Pod vplyvom husitských kazateľov našiel starnúci muž v bytostnom súlade s husitským programom, zhrnutým čoskoro v takzvaných štyroch pražských artikulách, nádej, že Kristus naňho pri poslednom zúčtovaní pozrie predsa len milostivo. Istotu v tomto smere ale nemal nikto. Tobôž Žižka, ktorý husitské poňatie božieho zákona ako normy nadradenej životu každého kresťana hájil a presadzoval tak, ako bol zvyknutý. S mečom v ruke.
Veľký vojvodca vo veľkých dejinách
Žižkov čas pre vstup do veľkých dejín nastal 30. júla 1419. Vtedy pražskí husiti na čele s kazateľom Jánom Želivským zvrhli z okien novomestskej radnice viac ako tucet konšelov a úradníkov, známych ostro protihusitskou orientáciou. Husitská revolúcia vypukla. Ján Žižka bol pri tom ako jeden z organizátorov a vodcov celej akcie. Čoskoro na to zomrel kráľ Václav IV. a bývalý trocnovský zeman stratil svojho zamestnávateľa. Právoplatnému dedičovi českého trónu, rímskemu a uhorskému kráľovi Žigmundovi Luxemburskému, od ktorého husiti márne požadovali uznanie svojho programu, slúžiť nemienil.
Žižka následne prepadol úplne zvodnej predstave, že spolu s rozhodnými husitmi nastolí v celom Českom kráľovstve vládu božieho zákona. Praha sa mu zdala málo odhodlaná, preto sa v novembri 1419 uchýlil do Plzne a zaujal tu okamžite post hajtmana (vojenského veliteľa) západočeského mesta. Spolu s účasťou pri pražskej defenestrácii vypovedá tento fakt o prestíži, ktorej sa Žižka tešil. Hajtmanom bol od tej chvíle všade, kam prišiel. V Tábore, kam dorazil na konci marca 1420, a neskôr tiež vo východných Čechách, kde v priebehu roka 1423 vybudoval mocný husitský zväz.
Nemá zmysel u vypočítavať víťazné bitky, ktoré zviedol Žižka s domácimi i zahraničnými nepriateľmi kalicha. Stačí sa pozrieť do každej lepšej učebnice dejepisu. Radšej sa zastavíme pri probléme, akým preslávený bojovník vlastne bol. Nepochybne mal vodcovské schopnosti, prirodzený rešpekt i autoritu. Od jari 1420, keď sa ocitol v čele táborského vojska, sa profiloval ako úspešný vojvodca.
Žižkovo vojenské umenie
O nespochybniteľnom Žižkovom talente svedčí fakt, že dosahoval úspechy s nepočetnými oddielmi (približne o sile 1500 – 3000 osôb), ktorých jadro síce tvorila družina vojenských profesionálov, ale väčšina bojovníkov boli dobrovoľníci, pôvodom prostí ľudia z dedinského a mestského prostredia. Nechýbali medzi nimi ani pubertálni výrastkovia a ženy, povestné svojou nezmieriteľnosťou, znásobenou náboženskou exaltovanosťou.
Prevažne pešie Žižkovo vojsko (množstvo pešiakov prevyšovalo v priemere desaťkrát počet jazdcov) sa opieralo o defenzívnu taktiku spoliehajúcu na využitie vozovej hradby, ktorá ich chránila proti útokom dobre vyzbrojených jazdeckých zborov. Zvolenú taktiku neuplatňoval Žižka šablónovito, ale s citom pre terén a improvizáciu, čím nepriateľa veľakrát zaskočil. Neraz siahol aj k partizánskym spôsobom boja (pasce, nočné prepady). V bitkách zvedených v otvorenej krajine vždy zvíťazil, ale problémy mu spôsobovalo dobývanie veľkých mestských a hradných pevností.
Aureolu úspešného, priam zázračného vojvodcu, ktorému v husitských očiach pomáhal Boh a podľa názoru katolíkov diabol, si vyslúžil už na začiatku husitských vojen. Vcelku zákonite, pretože hlavne jeho zásluhou husiti v lete 1420 a v januári 1422 premohli a vyhnali z Čiech dve krížové výpravy, zložené z ríšskych a uhorských bojovníkov a vedené Žigmundom Luxemburským, ktorý sa usiloval ovládnuť České kráľovstvo. Postupom času nadobudlo Žižkovo vojnové renomé mýtickú podobu, zjavnú z literárnych textov i zo zachovaných vyobrazení, ktoré vznikli všetky po hajtmanovej smrti.
Vnímanie Žižkovej osobnosti u súčasníkov
Svojím založením bol Ján Žižka poľný veliteľ, ktorý viedol permanentný ozbrojený zápas za víťazstvo božích právd. To vyžadovalo, aby bol stále pri svojom vojsku, aby s ním zdieľal útrapy a nepohodu, ale aj radosť z víťazstva. Aj v pozícii uznávaného vojvodcu žil so svojimi bojovníkmi ako jeden z nich. Vojaci ho vnímali pozitívne, bol pre nich nielen veliteľom, ale aj „bratom Žižkom“. Navzdory svojim úspechom sa neobohatil, zdieľal názor, že skutočný rytier Kristov bohatstvo nepotrebuje.
O osobných vlastnostiach uznávaného bojovníka vydávajú cenné svedectvá ľudia, ktorí ho osobne poznali. Na prvom mieste univerzitný majster Vavřinec z Březové, prekladateľ a spisovateľ, ktorý so Žižkom pôsobil na dvore Václava IV. Vavřinec charakterizuje Žižku dôsledne slovami odvážny a statočný (statočnosť v sebe zahŕňala aj čestnosť, poctivosť a morálnu spôsobilosť), nikdy mu ale neprepožičal prívlastky prezieravý a uvážlivý. Znamená to, že husitský hajtman mal len polovicu vlastností ideálneho rytiera, zatiaľ čo druhá polovica, vo vtedajšej terminológii múdrosť, mu tak trochu chýbala.
Žiadny človek ale nie je dokonalý; kto je statočný, tomu obyčajne chýba racionálny prístup k životu, nerád uzatvára kompromisy a dáva najavo svoje sangvinické alebo cholerické založenie. Žižka, hoci v niektorých prípadoch preukázal štátnický postoj, uvážlivým a konsenzuálnym politikom rozhodne nebol. Iní husitskí autori v ňom videli horlivého milovníka božej pravdy. Staročeský význam pojmu horlivý bol širší než dnes. Neoznačoval iba zanietenosť, zapálenosť či oddanosť ideálu, ale tiež prísnosť, dôslednosť a v niektorých prípadoch tiež hnevlivosť.
Žižkovi stúpenci však svojho vodcu nepovažovali za hnevlivca, ale za nekompromisného, dôsledného a neústupného obhajcu božieho zákona. Kto je horlivý, nech stojí v čele, hovorí apoštol Pavol. O českom vojvodcovi platí tento výrok dvojnásobne. Kamkoľvek prišiel, vždy stál na poprednom mieste. Obraz temperamentného a svojrázneho muža potvrdzuje anonymný kronikár, ktorý Žižku nazval „najzvláštnejším čeladníkom (t. j. dvoranom) kráľa Václava“. Prídavné meno najzvláštnejší vyjadrovalo jedinečnosť, výnimočnosť, osobitosť, a tiež aj charizmu.
Žižka neľútostný
Všetky tieto vlastnosti sa prejavili vo vojvodcovom pôsobení. Za víťazstvo husitského pojatia božieho zákona ako svätej, absolútnej a spásnej pravdy, ktoré mienil vnútiť po dobrom či po zlom všetkým obyvateľom Českého kráľovstva, bojoval s nasadením, neľútostne a z dnešného pohľadu kruto. Pritom však ctil od pradávna existujúce vojnové konvencie a zvyklosti. Riadil sa vzormi ideálnych rytierov, predovšetkým starozákonných vodcov Jozueho, Dávida a Júdu Makabejského, ale tiež Alexandra Veľkého a cisára Karola Veľkého.
Pokiaľ sa obliehané mesto či hrad dobrovoľne vzdali, nikomu sa nič nestalo. Ale v prípade, že sa obrancovia postavili na odpor alebo dokonca urážali či úkladne pobíjali husitských kňazov a bojovníkov, nemal Žižka zľutovanie. Všetkých zajatých bojaschopných mužov vo veku od štrnásť do šesťdesiat rokov prikázal usmrtiť, avšak na ženy a deti bral ohľad a umožnil im bezpečný odchod. Tak to bolo v Prachaticiach, v Berouně, v Německém (teraz Havlíčkovom) Brodě a do istej miery tiež v Chomutově.
Vojvodcov neúprosný postup, založený na presvedčení o povinnosti každého veriaceho dodržiavať boží zákon, vyplýva tiež z jeho ôsmich zachovaných listov a takzvaného vojenského rádu, v skutočnosti ustanovujúcej charty Žižkovho východočeského zväzu. Všetky uvedené písomnosti nepochybne formuloval hajtmanov kaplán (nie je známe, či Žižka vedel čítať a písať), pochopiteľne, na základe vojvodcových pokynov. Jeho nekompromisnosť ešte umocnilo zranenie do tej doby zdravého oka pri dobýjaní hradu Rabí. Slepý či skoro slepý bojovník chápal svoje postihnutie ako skúšku vernosti Bohu, ktorého považoval za svojho veliteľa a najvyššieho pána. Odtiaľ už bol len krôčik k tomu, aby sám seba začal považovať za predĺženú ruku božiu.
Jeho vojenské ťaženia stále zreteľnejšie nadobúdali charakter trestných výprav, motivovaných snahou pomstiť sa všetkým, ktorí perzekvovali husitov a otvorene sa stavali proti štyrom artikulám, najmä proti prijímaniu pod obidvoma spôsobmi. Hlboká identifikácia s týmto princípom ako predpokladom spásy ho priviedla k tomu, že svoj hrad, vybudovaný v polovici roku 1421 neďaleko Litoměřic, nazval Kalich a písal sa následne nie z Trocnova, ale z Kalicha.
Zľutovanie ale nemal ani s vlastnými spoluveriacimi, pokiaľ sa odchýlili od ním vyznávaných vieroučných názorov. To bol hlavný, v podstate inkvizičný dôvod fyzickej likvidácie táborských pikartov a takzvaných adamitov. Po bitke pred Hradcom Králové Žižka vlastnou rukou zabil pražského husitského kňaza ako falošného proroka. Katolícky básnik pod vplyvom tejto udalosti nazval obávaného hajtmana husitským Mojžišom a katom. Mal k tomu ale aj iné dôvody.
Radikálna predzvesť veľkých európskych reformácií
Neľútostný bojovník viedol urputný zápas proti všadeprítomnému Antikristovi, ktorého mu stelesňoval kráľ Žigmund a najmä skazená rímska cirkev, ktorú chcel napraviť doslova za každú cenu. Preto nútil katolíckych kňazov pod hrozbou smrti pristúpiť k štyrom artikulám, preto ich posielal na hranicu, keď konvertovať odmietli, preto ničil kláštory, vyhlasované husitmi za lotrovské pelechy, a preto odstraňoval z kostolov obrazy, plastiky i ostatky svätých odvádzajúce pozornosť veriacich od božieho slova a sviatosti oltárnej.
Mnohé z týchto krokov anticipovali nástup veľkých európskych reformácií, ktorým Žižka a radikálni husiti otvárali priestor. Husitstvo totiž nebolo žiadnou poľutovaniahodnou českou výnimkou, ale organickou súčasťou európskeho úsilia o reformu cirkvi a spoločnosti.
Žižkove zásahy do vieroučnej a liturgickej sféry i často surové vedenie vojny, vyznačujúce sa rysmi náboženského fanatizmu a rozchádzajúce sa s pacifistickou dikciou Nového zákona, znepokojovali táborských i pražských husitských kňazov, rovnako ako osobitého českého mysliteľa Petra Chelčického. Na jeseň 1423 sa Žižka so svojím východočeským zväzom ocitol na politickej scéne v izolácii. Krízu sa podarilo prekonať, tentokrát aj vďaka vojvodcovej ochote ku kompromisu, až v septembri 1424. To už Žižkovi zostával iba mesiac života.
Skonal 11. októbra 1424 pri obliehaní Přibyslavi na bližšie nešpecifikované nádorové ochorenie. Umieral s vedomím, že ho víťaziaca revolúcia pasovala už 11. januára 1422 na rytiera božieho, ale tiež s pochybnosťami, či dosiahne spasenie. Verdikt Posledného súdu očakával v posvätenej pôde, v královohradeckom chráme sv. Ducha, na čestnom mieste pred veľkým oltárom.
Literatúra
- Čornej, P.: Jan Žižka. Život a doba husitského válečníka. Praha 2019.
- Čornej, P.: Husitská revoluce. Stručná historie. Praha 2021.
- Ondřej z Řezna: Husitská kronika. Dialog o českém kacířství. Praha 2020.
- Šmahel, F.: Jan Žižka. Praha 2021.
- Vavřinec z Březové: Husitská kronika. Píseň o vítězství u Domažlic. Praha 1979.
Je významný český historik, ktorý sa zameriava na dejiny neskorého stredoveku, najmä na husitstvo, dejiny historiografie a výskum dejinnej pamäti. Pred rokom 1989 pracoval v Ústave pre českú a svetovú literatúru ČSAV, potom prednášal na Filozofickej fakulte UK, viedol katedru dejín a didaktiky dejepisu na Pedagogickej fakulte UK, učil na Literárnej akadémii a od roku 2013 pôsobí v Akadémii vied ČR. Je autorom či spoluautorom množstva kníh, vrátane dvoch dielov Velkých dějin zemí Koruny české a veľkej Žižkovej biografie, ktorá vyšla pri príležitosti 600. výročia začiatku husitskej revolúcie a bola ocenená ako najlepšia česká kniha cenou Magnesia Litera v roku 2020.
