Vyzbrojení kopijami, lukmi a bronzovým mečmi vraj pred približne 3200 rokmi pľundrovali pobrežie Malej Ázie, Levanty a Egypta. Niekedy sa priplavili, inokedy prichádzali po súši, ich pôvod sa však univerzálne kládol kamsi do diaľky za morskými vlnami.
V priebehu 12. storočia pred n. l. nastal kolaps starovekého sveta. Slávne mestá doby bronzovej, ako Chattušaš, Mykény, Ugarit a mnohé iné, boli zničené alebo opustené. Staroegyptská Nová ríša sa potácala na pokraji zrútenia. Ríša Chetitov, Stredobabylonská ríša a mykénska civilizácia mali menej šťastia. Okrem nich zanikli alebo upadli do chaosu tiež luvijské, cyperské a kanaánske kráľovstvá.
Desaťročia sa za strojcov tejto skazy považovali tzv. morské národy. „Cudzie krajiny sa sprisahali na svojich ostrovoch. Naraz sa dali do pohybu a pohli všetkými smermi so zbraňou v ruke. Žiadna krajina neustála ich nápor. … Spustošili ľudí a krajinu tak ako nikdy predtým,“ píše sa v zádušnom chráme Ramesseho III. (1187 a 1157 pred n. l.) v lokalite Medinet Habu.
Kto to bol?
Vyobrazenia lodí morských národov, zachytené starými Egypťanmi, evokujú plavidlá mykénskych panovníkov. Je však isté, že na ich palubách sa neplavili členovia etnicky jednoliatej skupiny. Staroegyptské vyobrazenia bojov s morskými národmi totiž zachytávajú útočníkov, ktorí nemali jednotné oblečenie, zbroj ani ozdoby. Niektorí mali na hlavách čelenky s perím, iní akési čiapky alebo helmy s rohmi. Hlavy ďalších boli holé. Niektorí mali krátke špicaté brady a oblečené čosi ako krátke kilty a krátke tuniky, alebo oholené tváre a dlhé rúcha. „Tieto indície naznačujú, že morské národy tvorili rozmanité skupiny, ktoré pochádzali z odlišných oblastí a kultúr,“ píše archeológ Eric Cline z Univerzity Georgea Washingtona.
Staroegyptské písomné pramene menujú deväť kmeňov či etník morských národov: Luka, Šardana, Šekeleša, Turiša (alebo Turša), Akawaša (alebo Aqi-waša), Danu, Tjeker, Peleset a Wašaš. Či sa takto označovali aj sami ich nositelia, nevieme.
Filológovia pátrali po indíciách, ktoré by pomohli spojiť tieto pomenovania s historicky doloženými etnikami. Danu a Akawaša sa napríklad často spájajú s Grékmi mykénskej civilizácie, ktorých Homér kolektívne označuje výrazmi Danajci a Achájci. Šekeleš sa pre zmenu spájali s neskoršími obyvateľmi Sicílie, Šerden s neskoršími obyvateľmi Sardínie, Luka s obyvateľmi juhozápadnej Anatólie (domovina neskorších Lýkijcov), zatiaľ čo označenie Turiša s Etruskami (po grécky Tursenoi). Len v jednom prípade panuje široká zhoda – Peleset sa spravidla považujú za predkov biblických Filištíncov.
Skutočnosť, že Filištínci vzišli z niektorej skupiny morských národov, podporuje okrem filológie aj archeológia. Nepoužívali totiž levantskú, ale „cudziu“ keramiku, podobnú tej z Grécka. Archeogenetické výskumy zas zistili, že Filištínci ešte v 10. storočí pred n. l., čiže dvesto rokov po predpokladanej „invázii“, vykazovali genetickú „prímes“ juhoeurópskej populácie, hoci „zriedenú“ miešaním s obyvateľstvom Levanty. Presný pôvod „juhoeurópskych génov“ zatiaľ nevieme stanoviť, genetici však odhadli, že k ich „primiešaniu“ došlo – presne podľa očakávania – niekedy medzi 13. a 12. storočím pred n. l.
Začali to Dóri?
Stotožnenie kmeňa/etnika Peleset s predkami Filištíncov neznamená, že vieme, odkiaľ Filištínci prišli. Pôvod morských národov sa najčastejšie hľadá v dvoch oblastiach: v okolí Egejského mora, predovšetkým v priestore mykénskej civilizácie, alebo vo sfére kultúr popolnicových polí Balkánu, Apeninského polostrova a niekedy aj Karpatskej kotliny.
Za jeden z možných popudov či prvých hybných momentov sa v obidvoch hypotézach považovala invázia gréckeho kmeňa Dórov do areálu mykénskej civilizácie. Dóri údajne spôsobili jej kolaps, pričom podľa niektorých bádateľov sa neskôr zúčastnili ďalších ťažení morských národov. Uvažovalo sa, že na Peloponéz prišli zo stredného alebo severného Balkánu, či dokonca z Karpatskej kotliny.
Lenže spresnené datovanie archeologických nálezov ukázalo, že žiadna „dórska invázia“ sa neodohrala. Príchod Dórov na Peloponéz sa udial o desaťročia neskôr ako mykénsky kolaps, zrejme až okolo roku 1100 pred n. l. A vychádzal zo severného Grécka, nie z centrálneho či severného Balkánu (alebo Karpatskej kotliny). „Väčšina špecialistov na grécku dialektológiu pokladá Dórov za potomkov populácie hovoriacej severnou gréčtinou, ktorá v časoch mykénskej civilizácie obývala oblasť pohoria Pindos a pohoria severne a západne od Boiótie,“ hovorí profesor histórie antického grécka Robert Drews. „Starý názor, že dórska invázia sa začala na území centrálneho Balkánu a odohrala sa okolo roku 1200 pred n. l., už dnes zastáva len hŕstka posledných archeológov.“
Dóri teda nespustili „lavínu“ plienenia. Napriek tomu aj nové, kritické bádanie nazerá na areál mykénskej civilizácie ako na pravdepodobné východisko morských národov a ich aktivít. Zmenu oproti minulosti predstavuje komplexnejšie argumentácia.
Multietnické bojovnícke družiny
Je možné, že obe hlavné hypotézy vysvetľujúce pôvod morských národov – hypotéza opierajúca sa o kultúry popolnicových polí, ako aj „mykénska hypotéza“, v sebe skrývajú trocha pravdy. V nedávnej štúdii takto argumentuje popredný expert na archeológiu Stredomoria Joseph Maran z Univerzity v Heidelbergu.
Nemecký archeológ upozorňuje na pozoruhodnú transformáciu výzbroje, ktorá sa v prostredí mykénskej civilizácie začala v 13. storočí pred n. l. Na Peloponézskom polostrove sa podľa neho objavujú dovtedy neznáme typy mečov, dýk a chráničov stehien, ktoré vychádzali z prototypov známych z prostredia kultúr popolnicových polí na území Talianska a strednej Európy. Niektorí výskumníci interpretovali ich používanie na Peloponéze tak, že princovia mykénskej civilizácie najímali žoldnierov z cudziny. Iní považovali tieto artefakty predovšetkým za dôsledok nebývalého toku informácií medzi vzdialenými regiónmi.
Faktom je, že prítomnosť cudzincov v oblasti mykénskej civilizácie potvrdzujú aj ďalšie nálezy, ako bronzové ihlice alebo špecifická ručne zhotovovaná leštená keramika, a dokonca písomné pramene. „Mykénske centrá zrejme výrazne priťahovali ľudí z blízkeho okolia, ale aj z iných, nezriedka vzdialených krajín,“ hovorí Joseph Maran. Archeológ vysvetľuje, že napríklad písomné záznamy z Pylosu naznačujú „mimoriadne vysoké zastúpenie osôb s negréckymi menami“ medzi vojenskými vodcami a vysoko postavenými dôstojníkmi mykénskych panovníkov. Ozbrojené sily mykénskych palácov preto podľa Marana tvorila zmes bojovníkov rôzneho pôvodu: „Boli to ľudia pochádzajúci z rôznych oblastí Egejského mora a Stredomoria, vrátane južnej Európy.“
Nielenže na území mykénskej civilizácie očividne existovali multietnické vojenské družiny, archeológovia našli dôkazy aj o tom, že miestni bojovníci sa zúčastňovali vojenských operácií i v ďalekej cudzine.
Mykénčan bojujúci za faraóna
Naznačuje to napríklad veľká bronzová šupina panciera z Kanakie na ostrove Salamína. Nesie kartušu, ktorá ju spája s vládou faraóna Ramesseho II. (1279–1213 pred n. l.). Joseph Maran šupinu panciera považuje za „medailu“ za zásluhy, vystavenú na tele bojovníka, a zároveň za dôkaz zapojenia žoldnierov zo Salamíny do niektorého z vojenských ťažení egyptského faraóna. „Nález z Kanakie predstavuje prvé nezávislé potvrdenie písomných prameňov opisujúcich prítomnosť bojovníkov z oblasti Stredomoria – oblasti morských národov – vo vojskách egyptských kráľov od 14. storočia pred n. l.,“ píše Maran. „Podčiarkuje mobilitu a prepojenie stredomorských bojovníckych skupín už pred začiatkom 12. storočia pred n. l.“
Výskumník argumentuje, že hoci multietnické bojovnícke skupiny boli významné už pred rokom 1200 pred n. l., existuje zásadný rozdiel medzi podmienkami v 13. a v 12. storočí pred n. l. „Kým v oblasti mykénskeho Grécka fungovali paláce ako politické a ekonomické centrá, dokázali integrovať viacnárodné skupiny bojovníkov do vyšších vojenských štruktúr a udržať ich pod kontrolou,“ píše Maran.
Po zániku mykénskych palácov sa však podľa neho naplno prejavil výbušný potenciál týchto rôznorodých ozbrojených skupín. Najprv nastal vzostup miestnych bojových vodcov. Vzišli z radov palácových vojenských jednotiek a mnohí pochádzali z cudziny. „Títo vojenskí vodcovia dokázali využiť prepojenia medzi stredomorskými vojenskými skupinami, ktoré sa počas 13. storočia zintenzívňovali vďaka začleňovaniu osôb rôznej etnicity do ozbrojených síl mykénskych palácov,“ hovorí Maran. „Boli majstrami boja, vojenskej stratégie a plánovania,“ pripomína vedec. Podľa nemeckého odborníka disponovali všetkými potrebnými schopnosťami, aby v zúfalej situácii, ktorá nasledovala po páde mykénskej civilizácie, zabezpečili sebe a svojim druhom moc a bohatstvo.
Títo noví vojenskí vodcovia podľa Marana prevzali kontrolu nad mykénskym námorníctvom a uzatvorili spojenectvá s podobne zmýšľajúcimi vodcami v iných kútoch Stredomoria. Zároveň využili znalosti svojich podriadených, ktorí pochádzali z rôznych kútov sveta a vďaka tomu získali cenné informácie o ďalekých krajinách. „Dokázali zhromaždiť multietnické námorné a pozemné sily a začať vojenské operácie na východe Stredomoria,“ píše Joseph Maran. „A podobne ako v časoch neskorej Rímskej ríše, aj v tomto prípade si tieto rôznorodé, mobilné skupiny osvojili rôzne kolektívne identity. Vonkajší pozorovatelia ich vnímali ako stabilné a jednoliate, no v skutočnosti boli tieto identity vysoko premenlivé a utvorené krátko predtým na rôznorodom podklade.“
Ak má Joseph Maran pravdu, nemá zmysel pátrať po pôvode konkrétnych morských „národov“ v hlbšej minulosti a na konkrétnych miestach, pretože vznikli len krátko pred prvými písomnými zmienkami o nich, a to z pestrého „podhubia“ multietnických vojenských družín.
Zveličené pľundrovanie?
Zdá sa, že skreslené neboli len naše predstavy o vzniku, ale aj o pustošení, ktoré napáchali morské národy.
„Môj otče, dorazili nepriateľské lode a spaľujú moje mestá. Robia v krajine hrozné veci,“ napísal kráľ Ugaritu (dnešná severná Sýria) veľkokráľovi na Cypre v liste, ktorý sa často spája s útokom morských národov. Iný súdobý list však nabáda na obozretnosť pred podobnými závermi. Cyperský správca Ešuwara upozorňuje kráľa Ugaritu: „Pokiaľ ide o nepriateľov, boli to ľudia z tvojej krajiny a z tvojej lode, kto to urobil! A boli to ľudia z tvojej krajiny, ktorí urobili tieto priestupky…“ Preto zostáva otázne, či lode útočníkov zmienené v ugaritských písomnostiach, patrili morským národom alebo odpadlíkom z radov tohto kráľovstva.
Pochybnosti prevládli aj ohľadom archeologických indícií skazy spájanej s pľundrovaním morských národov. „Hoci máme dôvody predpokladať, že pobrežie Kilíkie a Sýrie zasiahli aktivity morských národov, zatiaľ chýbajú akékoľvek historické alebo archeologické dôkazy o prítomnosti morských národov v chetitskej ríši,“ píše archeológ Hermann Genz. To isté, čo platí pre vnútrozemie Anatólie, platí aj pre vnútrozemie Levanty. Navyše sa ukazuje, že väčšinu vnútrozemských miest Levanty a Anatólie, ktoré zanikli na prelome doby bronzovej a železnej, obyvateľstvo jednoducho opustilo (či už postupne, alebo náhle).
Za oveľa „mierumilovnejších“ dnes považujeme aj Filištíncov. Namiesto bojového podmanenia krajiny sa uvažuje prevažne o mierumilovných interakciách medzi novo- a starousadlíkmi. „Nešlo o militantných útočníkov šíriacich skazu, zrejme to boli utečenci, ktorí len zriedka útočili a dobýjali, a namiesto toho sa často jednoducho usadili po boku miestnej populácie,“ píše Eric Cline. Archeologické dôkazy o zmiešaných, kanaánsko-egejských rodinách a tradíciách dokonca naznačujú, že filištínske osídlenie nevzniklo kolonizáciou, ale súčinnosťou egejských cudzincov a domácich.
Nie príčina, ale jeden z dôsledkov
Nové, kritickejšie a obozretnejšie bádanie znova a znova vrhá nové svetlo na kedysi populárne hypotézy. Ako sme videli nedávno v článku o „Predsumeroch“, tieto staršie postoje nevyhnutne nevyvracia. Skôr ukazuje, že sú zveličené alebo menej isté, než sa zdalo, a predovšetkým, že javy či udalosti, ktoré sa snažíme uchopiť, boli oveľa zložitejšie, než sme si mysleli.
Tak je to aj v prípade morských národov a kolapsu starovekého sveta koncom doby bronzovej. Dnes tento kolaps nik nevysvetľuje inváziami morských národov. Ako v prípade zániku mykénskej civilizácie, tak v prípade pádu Chetitskej ríše sa uvažuje predovšetkým o vnútorných príčinách, v ktorých pozadí zrejme stáli klimatické zmeny. Máme napríklad záznamy, v ktorých sa chetitskí panovníci sťažovali na sucho a egyptských faraónov žiadali, aby im poslali zásoby obilia. Od klímy a hladu sa odvíjali ekonomické dôsledky, kolaps obchodných ciest a rebélie.
„Kultúry Blízkeho východu, Egypta a Grécka boli začiatkom 12. storočia pred n. l. hlboko prepletené a vzájomne závislé, takže pád jednej v konečnom dôsledku spôsobil pád ostatných,“ upozorňuje Eric Cline. „Môžeme uvažovať, že ak hladomory a vojny narušili medzinárodné obchodné, transportné a komunikačné cesty, väčšina miest, ktorá bola od týchto ciest závislá, spustla, v dôsledku čoho by ich v závislosti od rýchlosti obchodného a spoločenského úpadku boli postupne alebo náhle opustili obyvatelia.“
Zdá sa teda, že samotné morské národy neboli príčinou kolapsu, ale skôr jedným z dôsledkov. Jedným z jeho prvých dôsledkov, ktorý nastal po uvoľnení výbušného potenciálu skúsených, multietnických bojových družín v oblasti mykénskej civilizácie a možno aj inde.
Použitá literatúra
- Drews, R.: The End of the Bronze Age. Changes in Warfare and the Catastrophe ca. 1200 B. C. Princeton 1993.
- Cline, E. H.: 1177 BC: The Year Civilization Collapsed. Princeton 2015.
- Feldman, M. a kol: Ancient DNA sheds light on the genetic origins of early Iron Age Philistines. Science Advances 5, eaax0061, 2019.
- Genz, H. “No Land Could Stand before Their Arms, from Hatti … On . . .”? New Light on the End of the Hittite Empire and the Early Iron Age in Central Anatolia. In Killebrew A. E. & Lehman G. (eds.):The Philistines and Other “Sea Peoples” in Text and Archaeology. Atlanta. 469–477.
- Maran, J.: Goliath’s Peers: Interconnected Polyethnic Warrior Elites in the Eastern Mediterranean of the 13th and 12th centuries BCE. In: I. Shai a kol.: Tell it in Gath. Studies in the History and Archaeology of Israel. Münster 2018, 223–241.
Obrazová príloha: wikipedia.org
Vyštudoval geológiu a paleontológiu na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave. Venuje sa vedeckej publicistike a popularizačným prednáškam pre deti a mládež. Je autorom popularizačného projektu Ľudia, mýty & dejiny a vedeckým redaktorom portálu Zive.sk.
