Keltské kmene na území Francúzska boli len pomyslený krok od vybudovania veľkej ríše. Ich možné ambície zastavil jeden muž – Gaius Iulius Caesar. Rímsky imperátor definitívne porazil Keltov v bitke pri Alésii. Kelti stratili svoju slobodu a Caesar vydobyl prostriedky na získanie toho, po čom najviac túžil – moci.

Zápas s Galmi, ako Keltov (alebo ich časť) označovali Rimania, opísal Caesar vo svojom diele Commentarii de Bello Gallico (Zápisky o vojne v Galii). Ich vzájomné boje trvali až osem rokov (58–51 pred Kr.). Na konci sa v bitke pri Alésii Caesarovi postavil najslávnejší galský bojovník Vercingetorix.

V staroveku sa pomenovanie Galia používalo na tri oblasti – Predalpskú Galiu (dnes severné Taliansko), Galiu Narbonskú (južné Francúzsko) a vlastnú Galiu (zvyšok územia dnešného Francúzska a Belgicko). Predaplská a Narbonská Galia boli súčasťou Rímskej ríše už od 1. storočia pred Kr.

Ťaženie Helvétov

Mapa Galie v dobe Caesarových výprav

Caesar sa v Galii objavil prvý raz v roku 58 pred Kr., keď sa Rím zamiešal do vnútorných sporov kmeňa Heduov s kmeňmi Arvernov a Sekvanov. Nepriatelia Heduov si zavolali na pomoc Germánov vedených náčelníkom Ariovistom. Preto Divitiacos, náčelník Heduov, potreboval ešte mocnejšieho spojenca. No prekvapujúco namiesto toho, aby požiadal o pomoc ďalšie kmene z Galie, obrátil sa k dravej veľmoci na juhu – Rímskej ríši. Situácia sa, samozrejme, skomplikovala a v samotnom kmeni Heduov vznikol rozpor medzi náčelníkom a pravdepodobne aj druidom Divitiacom a jeho bratom Dumnorixom, ktorý žiadal podporu od mocného kmeňa Helvétov, sídliaceho na území dnešného Švajčiarska. (Názov kmeňa sa používa pre označenie krajiny dodnes.) Samotný Dumnorix mal pravdepodobne ešte jeden dôvod pre opozíciu voči prorímskej strane. Ako jeden z popredných náčelníkov a druidov mal monopol na obchod s vínom v okolí rieky Saône a vyberal dane v údolí Rhône. Dôvody jeho konania preto nemuseli byť politické a národné, ale mohli mať aj ziskuchtivý rozmer. Bohatstvo Galie však lákalo aj Caesara.

Dôvodom na zásah mohli byť aj Caesarove mocenské ambície. Caesar dosiahol úspechy ako miestodržiteľ v Hispánii v roku 61 pred Kr. Nasledujúci rok sa stal konzulom a hlavne vznikol tzv. triumvirát – traja najmocnejší muži Gaius Iulius Caesar (100–44 pred Kr.), Gnaeus Pompeius (106–48 pred Kr.) a Marcus Licinius Crassus (115 pred Kr.–53 pred Kr.) sa spojili a začali rozhodovať o osude Rímskej republiky. Antický historik Appianos nazval toto zoskupenie trojhlavou obludou – hydrou. Pompeius bol vynikajúci vojak a veliteľ. Dosiahol pozoruhodné víťazstvá a mal podporu medzi vojnovými veteránmi. Caesar bol zasa brilantný stratég a skvelý rečník a opieral sa o výraznú podporou rímskeho ľudu. Crassus vlastnil rozprávkové bohatstvo a bol dobrý obchodník, okrem toho potlačil povstanie otrokov pod vedením Spartaka. Pompeius a Crassus pomohli Caesarovi získať konzulát na rok 59 pred Kr. a po roku 58 pred Kr. sa stal prokonzulom v Predalpskej a Zaalpskej Galii.

Helvéti sa dali do pohybu v roku 58 pred Kr. Spoločne s nimi tiahli aj susedné keltské kmene. Spolu sa mohlo presúvať viac ako 400-tisíc ľudí. Rimania nemohli dopustiť príchod takého mocného kmeňa do Galie. Sťahovanie mohlo destabilizovať situáciu v susedných rímskych provinciách.

Gaius Iulius Caesar

Tak isto sa mohli obyvatelia Galie pod vedením Helvétov zjednotiť a ktovie, či by si ich koalícia nebola trúfla zaútočiť na blízky Apeninský polostrov a mesto Rím. Kelti už raz Rím dobyli, Rimania ešte stále oslavovali deň, keď ich pred keltským náčelníkom Brennom v roku 387 pred Kr. zachránili gágajúce husi. Okrem toho sa odchodom Helvétov z územia dnešného Švajčiarska a južného Nemecka uvoľnila cesta pre Germánov, ktorí začínali byť ešte vážnejšou a nebezpečnejšou hrozbou. Preto Caesar strategicky prijal pozvanie Divitiaca a vstúpil do Galie. Začala sa jeho dlhoročná krutá vojenská kampaň v Galii.

Obsadenie Galie

Po porážke Helvétov (zo 400-tisíc členov kmeňa prežilo ťaženie len 100-tisíc!) boli ďalším súperom Caesara v Galii Germáni, ktorých viedol Ariovist. K nepriateľom Ríma sa pridalo aj mnoho Galov, a to hlavne z kmeňa Sekvanov. Ale Caesar porazil spojencov a vytlačil Germánov za Rýn. Rímsky vojvodca nechal dokonca postaviť cez rieku most a drancoval germánske územie. Paradoxne, pred ťažením v Galii Caesar uvažoval, že Ariovist by bol pre Rím vhodnejším spojencom ako Heduovia.

Caesarova kampaň v Galii

V roku 57 pred Kr. porazil Caesar vďaka Divitiacovej pomoci konfederáciu Belgov na rieke Somme. Stačili dva roky na to, aby si Rimania podrobili rozsiahle územia dovtedy nezávislej Galie. Neobsadené zostalo len územie Bretónskeho polostrova. Jeden z najmocnejších bretónskych kmeňov Veneti síce naoko súhlasili so spojenectvom s Rímom, ale už v roku 56 pred Kr. zajali rímskych dôstojníkov a postavili sa proti dobyvateľom. Veneti využívali svoju prímorskú polohu a boli známi veľkým loďstvom. Práve loďstvo komplikovalo Rimanom život, pretože Veneti stavali svoje pevnosti tak, aby ich v prípade potreby mohli evakuovať po mori. Preto rímsky veliteľ nechal postaviť lode a obaja protivníci sa stretli v námornej bitke. Velenie nad loďstvom prevzal Decimus Iunius Brutus, ďaleký príbuzný neskoršieho Caesarovho vraha – Marca Bruta. Na provy lodí pripevnil kosy, pomocou ktorých námorníci trhali sťažňový systém nepriateľských plavidiel. Rimania až príliš „hladko“ zvíťazili, preto je viac ako pravdepodobné, že rímski velitelia využili služby iných keltských námorníkov.

V tom istom období povstali aj Belgovia, ktorých potlačil Caesarov dôstojník Titurius Sabinus. Ďalší rímsky vojvodca Publius Crassus porazil v juhovýchodnej Galii Akvitáncov. Už z týchto pár riadkov je vidieť, že vojenské akcie Rimanov boli dobre skoordinované. Caesar ešte v nasledujúcom roku opätovne odrazil pokus Germánov zasiahnuť do udalostí v Galii a začal upriamovať pozornosť na Britániu. Treba mať na pamäti, že Caesar svoje zápisky zneužíval na vylepšenie vlastného obrazu. Podľa rozsahu vojenských operácií je zrejmé, že dôležitým faktorom pri „Caesarových víťazstvách“ boli aj jeho podriadení dôstojníci, ktorých niekedy „zabudol“ spomenúť.

Caesar bol v Galii úspešný aj vďaka tomu, že sa nesprával len ako vojvodca alebo politik, ale predovšetkým ako štátnik. Napriek tomu, že sa s jeho menom spájali početné a kruté masakry obyvateľstva, niekedy hraničiace až s genocídou, dokázal byť mierny k svojim spojencom. Uvedomoval si totiž, že miestne galské elity bude potrebovať pri riadení dobytých území. Mnohí z obyvateľov Galie bojovali na strane légií hlavne ako jazda. Heduovia sa starali o zásobovanie légií.

Caesar sa v Gali dobre zorientoval a dokázal miestne kmene vhodne manipulovať k svojmu prospechu. Jeho „diplomatické“ schopnosti zlyhali jedine pri povstaní Vercingetorixa, predtým sa však pokúsil obsadiť Britské ostrovy. Samotného Vercingetorixa z kmeňa Arvernov sa tiež  snažil získať na svoju stranu pomocou diplomacie.

Ťaženie v Británii

Rimania nakoniec Galov porazili

Britské ostrovy boli v staroveku známe hlavne pre svoje ložiská cínu, ktorý bol zdrojom bohatstva miestnych etník. Niektorí bádatelia datujú príchod Keltov na ostrovy už v dobe bronzovej. Ale pravdepodobnejší je príchod osadníkov z dnešného Bretónska až v 4. storočí pred Kr. Definitívne sa keltská kultúra prejavuje v 3. storočí pred Kr., keď pravdepodobne prichádza ďalšia vlna osadníkov z Galie. Posledná expanzia súvisí už s opísaným kmeňom Belgov, ktorého príslušníci unikali pred rímskou expanziou. Z „ostrovov“ sa organizovala opozícia proti Rimanom u kontinentálnych Keltov.

Prvú výpravu proti obyvateľom Britských ostrov zorganizoval Caesar ešte v roku 55 pred Kr. Ale rímsky vojvodca situáciu podcenil a na invázii zobral len okolo 10-tisíc mužov. Keď mu búrka zničila časť zásobovacieho loďstva, rozhodol sa z Británie stiahnuť.

Ďalšiu výpravu do Británie už naplánoval lepšie. Najskôr si zabezpečil tylo v Galii. Tentoraz zobral Caesar na ostrovy asi 30-tisíc mužov a v júni 54 pred Kr. sa opätovne vylodil na Britských ostrovoch. Ako prvý sa mu postavil do cesty kmeň Kantiov, ktorých Caesar zatlačil do hradiska blízko dnešného mestečka Bigbury Wood (anglické grófstvo Kent).

Stavba opevnenia legionármi

Na čelo obyvateľov Británie sa postavil Cassivellaunos z kmeňa Catuvellaunov. „Britský“ veliteľ znepríjemňoval Caesarovej armáde postup rýchlymi prepadmi zo zálohy, na čo využíval bojové vozy. Prepady bol nepríjemné hlavne pre logistiku Rimanov. Cassivellaunos nariadil spálenie keltských osád na trase Caesarovho postupu, aby zabránil Rimanom získať dôležité zásoby. Napriek obrovským ťažkostiam sa legionárom podarilo prebiť až k hlavnému hradisku Catuvellaunov pri dnešnom Wheathampsteade (severne od Londýna). Ale Cassivellaunovi sa podarilo uniknúť. Nastala patová situácia – Caesar si napriek čiastočnému úspechu britských Keltov nepodrobil, naopak, neustále na jeho vojakov útočili zo zálohy. Rímsky vojvodca súhlasil s prímerím, s platením poplatkov a s odovzdaním rukojemníkov. Rimania sa stiahli na pobrežie a neskôr do Galie. Caesar mal pravdepodobne plány na návrat do Británie a vybudovanie stálych posádok, ale v tom čase vypuklo v Galii veľké povstanie. Cassivellaunos predpísané poplatky nikdy nezaplatil…

Vercingetorix – najťažší súper v Galii

V roku 54 pred Kr. bol Caeasar donútený prezimovať v Galii. V záujme zásobovania rozdelil svoje jednotky do jednotlivých častí provincie. Medzi Keltmi už dlhšie panovala nespokojnosť, čo využil Indutiomaros z kmeňa Treverov, ktorý sa spojil s Ambiorixom z kmeňa Eburonov a s Nervami. Keďže rímske légie nezimovali spolu, nepodarilo sa im odraziť prekvapujúci útok. Na stranu Keltov sa postavili aj Germáni. Jedna zo zimujúcich légií bola zničená. O závažnosti situácie svedčí aj fakt, že Caesar požiadal o pomoc svojho neskoršieho konkurenta a nepriateľa Pompeia (106–48 pred Kr.).

Mapa opevnenia, ktoré vybudoval Caesar okolo Alésie

Caesarovi sa síce podarilo vzburu potlačiť, ale niektorí vodcovia povstania unikli. Následné plienenie a vraždenie viedlo k zvýšeniu napätia v celej Galii. Po poprave odbojného náčelníka Accu z kmeňa Senonov, ktorú vykonali legionári, aby vystrašili ostatných náčelníkov, sa stal presný opak – keltskí velitelia sa ešte viac zomkli a začali pripravovať spoločný postup. Poprava sa navyše realizovala sťatím, čo bolo pre Galov ponižujúce, pretože hlava mala v keltskom náboženstve veľký význam. Na stranu povstania sa pridali aj kmene, ktoré s Rímom dovtedy úspešne spolupracovali. Nepokoje sa  začali masakrom rímskych obchodníkov pri oppide Cenabum v roku 52 pred Kr. Povstalci využili aj skutočnosť, že Caesar sa práve nachádzal v Predalpskej Galii. Caesarovi sa však rýchlym príchodom a skorým zhromaždeným légií z celej Galie podarilo protivníka prekvapiť.

Na čelo vzbúrencov sa postavil (52 pred Kr.) dnes asi najznámejší keltský bojovník – Vercingetorix. Tento náčelník Arvernov zvolil taktiku „spálenej zeme“ – Galovia mali Caesarovi ustupovať, aby unavili jeho vojakov a popri tom ničili všetky zásoby, ktoré by Rimania potrebovali.

Po víťazných stretoch s Galmi pri mestách Cenabum, Noviodunum a Avaricum sa rímsky vojvodca rozhodol zaútočiť priamo na centrum povstania a obľahol oppidum Arvenov – Gergoviu. Vercingetorix, prekvapujúco, Caesara odrazil a donútil ho k ústupu. I keď išlo čiastočne o taktický ústup, Galovia ho chápali ako víťazstvo, ktoré zvýšilo ich odhodlanie a morálku. Kelti už predtým úspešne bojovali s Rimanmi, ale toto víťazstvo bolo prvé, ktoré získali nad dovtedy pre nich neporaziteľným Caesarom.

Rekonštrukcia vzhľadu opevnenia pri Alésii

Rímsky vojvodca však preskupil svoje vojsko a spojil sa s légiami umiestnenými v iných častiach Galie. Vercingetorix sa stiahol k oppidu Mandubiov Alésii (v strednom Francúzsku). Rimania galské centrum obľahli. Rímsky vojvodca mohol mať okolo 35- až 40-tisíc mužov.Caesar tvrdil, že v Alésii sa nachádzalo až 80-tisíc galských bojovníkov. O tom, že mal Vercingetorix presilu, pochyboval už Napoleon Bonaparte. Rímsky vojvodca veľmi rád zveličoval, aby ešte viac podčiarkol svoj úspech.

Caesar nechal okolo svojich pozícií postaviť priekopy, valy, palisády a veže, aby pokračoval v obkľúčení a zároveň zabránil prepadom z vonkajšej strany. Val, ktorý nechal rímsky veliteľ postaviť, mal až 17 km a bol opatrený 32 pevnosťami a väčšími tábormi. Na niektorých miestach dosahoval val výšku až 4 m a bol zdvojený. Približne v 25 m rozstupoch sa nachádzali veže. Rimania využívali aj vojnové stroje (balisty a katapulty), ktoré spôsobovali nepriateľom ťažké straty a zároveň mali na nich traumatický účinok. Caesarovo opevnenie dopĺňali priekopy, na dne často s ostrými kolmi, jedna z priekop bola naplnená vodou. Pred líniami rozsypali legionári bodce a tzv. ježkov, čo boli predmety s bodcami, ktoré znepríjemňovali útočníkom pohyb a chránili hlavne proti nočným prepadom. Rovnako sa tam nachádzali jamy, podľa tvaru nazývané ľalie, do ktorých legionári umiestnili ostré kolíky, ich vrch zakryli a pre útočiacich Galov sa stali de facto neviditeľné.

Vercingetorix predstupuje pred Caesara (Maľba: L. Royer)

Ešte pred postavením valu poslal Vercingetorix svojich jazdcov ku galským kmeňom pre posily. Obidve strany vyčkávali. Vercingetorix sa rozhodol, že deti, ženy a starcov pošle preč. Pravdepodobne bol presvedčený, že im Caesar dovolí prekročiť obranné línie a obrancovia ušetria stenčujúce sa zásoby, avšak rímsky vojvodca odmietol utečencom priechod. Rimania sa mohli obávať, že ide o nejaký galský úskok, rovnako nechceli mať v okolí svojich pozícií ďalšie hladné krky, pretože by mohli odoberať potrebné zdroje v okolitej krajine. Samotný Vercingetorix však nedovolil návrat utečencov do oppida, preto zostali medzi nepriateľskými líniami.

Konečne dorazili galské posily. Rimania sa ocitli v „kliešťach“. Posily mali podľa Caesara 80-tisíc jazdcov a 250-tisíc pešiakov. Môžeme oprávnene predpokladať, že to Caesar vo svojich zápiskoch s veľkosťou posíl preháňa, ale aj tak išlo určite o veľký vojenský kontingent. Rimania čelili drvivému útoku z dvoch strán. Legionárom sa však viaceré útoky podarilo odraziť. Osobne sa vyznamenal Caesarov zástupca Labiena.

Slávneho keltského náčelníka, ktorý sa postavil samotnému Caesarovi, uväznili v Ríme a neskôr popravili. Pri Gergovii a Alésii a odohrali dve rozhodujúce bitky medzi Vercingetorixom a Caesarom, medzi nimi sa uskutočnilo množstvo menších prepadov, taktických presunov a strategických potýčok so striedavým úspechom jednej z bojujúcich strán. Niektoré keltské kmene bojovali ďalej, ale v roku 51 pred Kr. bola celá Galia prakticky podrobená a už viac nepovstala.

Caesar sa v Galii neštítil použiť krutosť. Často nedodržal slovo, napríklad Aduatukom sľúbil, že ak sa vzdajú, ušetrí ich, ale keď Galovia otvorili brány svojho oppida, okamžite dal zavraždiť štyritisíc z nich a 53-tisíc členov kmeňa predal do otroctva. Po bitke pri Avaricu prežilo následný masaker len 800 členov kmeňa zo 40-tisíc. Po Caesarových výpravách do Galie sa na trh mohli dostať aj státisíce otrokov. Zároveň získal rímsky vojvodca toľko zlata, že tento kov stratil až tretinu svojej hodnoty. Prostriedky sa Caesarovi zišli pri budovaní jeho ďalšej politickej kariéry a aj počas následnej občianskej vojny s Pompeiom.

Pramene:

  • Caesar, G. I.: Zápisky o vojne v Galii. Preložil J. Hrabovský. Bratislava 2008. 

Literatúra:

Obrazová príloha: wikipedia.org, L. Royer, Osprey.

Vyštudoval archeológiu a históriu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Zúčastnil sa archeologických expedícií vo Francúzsku, v Kuvajte, v Guatemale a v Sudáne. Pracuje v Archeologickom ústave SAV. Voľný čas venuje portálu Historyweb.sk (HistoryLab.sk). Je spoluautorom a editorom kníh Kolaps očami archeológie, Archaeology of Failaka and Kuwaiti coast, História pre zaneprázdnených a Epidémie v dejinách. Najnovšie mu vyšla kniha Sila zániku : Kolapsy starovekých a stredovekých spoločností.