Jedným zo slovných spojení, ktoré sa nám zachovali až z antiky, je nepochybne vyjadrenie o lukulských hodoch. Každý si predstaví opulentnú hostinu, možnosť vrchovato sa nasýtiť najvyberanejšími exotickými pochúťkami. Odkiaľ však tento výrok pochádza a ako sa jeho autorovi v nepochybne silnej konkurencii podarilo získať trvalú slávu?
Lucius Licinius Lucullus sa narodil v roku 118 pred Kr. v Ríme. Pochádzal z prominentnej rodiny, jeho dedo bol konzulom. Otca, ktorý bol prétorom, však odsúdili za spreneveru. Jeho matkou bola Caecilia Metella, ktorá pochádzala z jednej z najvplyvnejších plebejských rodín. Mala však zlú povesť a namiesto udržovania rodinného krbu sa údajne venovala aféram s otrokmi, čo nakoniec viedlo k rozvodu. Lucullus mal brata Marca, ktorý tiež dosiahol na konzulát.
Caecilia Metella bola nevlastnou sestrou dvoch najvýznamnejších optimátov – Quinta Caecilia Metella Numidica a jeho brata Lucia. Čo však bolo dôležitejšie, Luciova dcéra bola treťou manželkou Sullu, vychádzajúcej hviezdy rímskeho politického neba.
„Večný“ kvestor
Lucullus začal kariéru ako vojenský tribún počas tzv. spojeneckej vojny v rokoch 91–88 pred Kr., kde si rýchlo všimli jeho schopnosti a inteligenciu. V roku 88 pred Kr. bol zvolený za kvestora a zastával tento post neuveriteľných osem rokov. Lucullus ako jediný z dôstojníkov sprevádzal Sullu pri jeho prvom pochode na Rím.
Počas vojny s Mithridatom dal Sulla Lucullovi za úlohu zhromaždiť flotilu. Kvestor vyrazil z aténskeho prístavu Piraeus s tromi gréckymi plachetnicami a s tromi ľahkými loďami z ostrova Rodos. Vyplával v najhoršom počasí, aby sa vyhol pontskej flotile a s ňou spojeným pirátom. Rýchlou plavbou sa dostal na Krétu, kde získal na rímsku stranu viaceré mestá. Odtiaľ vyplával do líbyjskej Kyrény, ktorá bola formálne súčasťou rímskych území a zmietala sa v občianskej vojne. Lucullov príchod tu znamenal aspoň dočasné prerušenie nepriateľstva. Z Líbye pokračoval do Egypta, aby od faraóna Ptolemaia získal lode. V Alexandrii ho prijali priaznivo, ale faraón sa v konflikte rozhodol zostať neutrálnym. Z Alexandrie Lucullus dorazil na Cyprus a vyhýbajúc sa kilíkijským pirátom nakoniec doplával k spojencom na Rodos. Tu konečne získal ďalšie lode. Rodoské námorníctvo malo vynikajúcu povesť a Lucullova flotila pontské lode porazila. Následne zaistil ostrov Kos, vyhnal Mithridatovu posádku z ostrova Chios a ohrozil Samos.
Keď pri Tenede porazil pontského admirála Neoptolema, prepravil Sullovu armádu do Ázie. Po uzatvorení víťazného mieru ponechal Sulla Luculla v Ázii, kde dozeral na vyberanie reparácií, hoci sa podľa Plútarcha snažil nebyť príliš krutý.
Politická kariéra
Do Ríma sa Lucullus vrátil až v roku 80 pred Kr. Konečne sa zbavil kvestúry a na rok 79 pred Kr. boli aj s bratom zvolení za kurulských edilov. Bratia oslávili dosiahnutie funkcie usporiadaním veľkolepých hier. Lucullus sa evidentne stále tešil Sullovej priazni, diktátor mu venoval svoje pamäti a v závete mu zveril dve zo svojich detí, dvojičky Fausta a Faustu.
Najmenej zdokumentovanou časťou Lucullovho života je práve obdobie po Sullovej smrti v roku 78 pred Kr., keď pôsobil ako prétor a následne ako správca provincie Afrika. Podľa prameňov sa tu správal príkladne, hoci nemal do činenia s Rimanmi ani s Grékmi (Lucullus bol veľký priaznivec gréckej kultúry a životného štýlu).
Po návrate do Ríma sa Lucullus v roku 76 alebo 75 pred Kr. oženil s Claudiou, dcérou bývalého konzula Appia Claudia Pulchera. Kúpil tiež od Sullovej najstaršej dcéry Cornelie tzv. Mariovu villu na vrchole kopca rozkladajúceho sa nad Misenským zálivom.
Konzulát
V roku 74 pred Kr. získal Lucullus najvyššiu poctu – spolu s Marcom Aureliom Cottom (strýkom Gaia Iulia Caesara) ho zvolili za konzula. V tomto postavení bránil Sullove zákony proti snahe zrušiť ich, ktorú vyvinul Lucius Quinctius. Konzul nakoniec Quinctia v súkromí presvedčil, aby svoje návrhy stiahol, pričom je pravdepodobné, že mu ponúkol úplatok.
V losovaní provincie, kam sa mal vybrať po skončení konzulátu, si Lucullus najskôr vytiahol Zaalpskú Galiu. Po smrti správcu Kilíkie však získal správu tu, pričom ho senát poveril vedením vojny proti Mithridatovi, ktorý sa s Rímom dostal do konfliktu už po tretí raz.
Tretia vojna s Mithridatom
Kráľ Mithridates VI. Veľký (120–63 pred Kr.) vládnuci Pontskému kráľovstvu v Malej Ázii sa spomedzi ostatných nepriateľov Ríma skutočne vymyká tým, že republika s ním zviedla až tri vojny. Na skrotenie, či priam na zničenie nepriateľa republike zvyčajne stačila vojna jedna, prinajhoršom dve. Rekordom boli štyri vojny s Macedóniou a tri vojny viedli Rimania so svojím smrteľným rivalom Kartágom. Mithridates za svoju dlhú životnosť vďačil tomu, že po jeho totálnej porážke v prvej vojne nechcel Sulla strácať čas jeho likvidáciou, pretože sa potreboval čím skôr vrátiť do Ríma, aby zvrhol nepriateľskú frakciu.
Druhú vojnu začal Sullov veliteľ v Malej Ázii Lucius Licinius Murena. Z vlastnej iniciatívy zaútočil na Pontus, boje však boli nerozhodné a po Sullovom príkaze na ústup sa vojna skončila nerozhodne.
Po Sullovej smrti uzavrel Mithridates spojenectvo s veliteľom mariovských síl držiacich sa v Hispánii – Quintom Sertoriom. Bezprostrednou príčinou tretej vojny, ktorá sa začala v roku 73 pred Kr., však bola smrť bitýnskeho kráľa Nikoméda, ktorý v závete svoje kráľovstvo odkázal Rimanom.
Republikánske sily pod velením Metella a Pompeia boli zaujaté bojom so Sertoriom, preto mal Mithridates spočiatku voľné pole. Senát preto vyslal konzulov Luculla a Cottu, aby proti nemu vytiahli. Mithridates však pri Chalkedóne porazil Cottovu armádu aj loďstvo a začal ho obliehať. Lucullus, tiahnuci po súši do Pontu, sa musel vrátiť kolegovi na pomoc. Cotta sa stiahol do Nikomédie a Ponťania začali obliehať mesto Cyzicus. Po príchode začal Lucullus obliehať Mithridata zvonku, takže ten sa ocitol medzi dvoma ohňami. Kráľova armáda bola obrovská, o to skôr sa jej však míňali zásoby a medzi vojakmi sa šírili choroby. Mithridates sa preto rozhodol odoslať svoju jazdu, ranených a chorých do Bitýnie. Lucullus však tento oddiel prepadol a porazil.
Kráľ začal sťahovať svoju hlavnú armádu, ale pri ústupe utrpeli pri prechode známej rieky Granikos veľké straty. Lucullus následne zvíťazil pri Cabire. Mithridatova armáda sa rozpadla a on sám utiekol k arménskemu kráľovi Tigranovi Veľkému.
Po Lucullovom víťazstve začal Cotta obliehať mesto Heraclea na pobreží Čierneho mora, kde sa držala veľká nepriateľská posádka. Mesto po dlhom obliehaní padlo a bolo zničené. Lucullus si dal s ovládnutím Pontu načas a Mithridata hneď neprenasledoval. Snažil sa pritom skrotiť nenásytných rímskych vyberačov daní, čo mu však v hlavnom meste veľa popularity neprinieslo.
Lucullus potom vyslal k Tigranovi posolstvo, aby mu Mithridata vydal. Tigrana dal titulovať len ako basilea, čo mala byť podľa niektorých interpretácií úmyselná urážka a mala za cieľ zatiahnuť Arméniu do vojny. Každopádne Tigranes požiadavky odmietol a vyhlásil Rímskej republike vojnu.
Najväčší úspech
V lete 69 pred Kr. Lucullus vtiahol do Arménie. Jeho armáda mala okolo 30 000 mužov a ohrozovala hlavné mesto Tigranocertu. Arménska armáda bola omnoho väčšia než rímska, sám Lucullus v liste uviedol, že mala 20 000 prakovníkov a lučištníkov, 55 000 jazdcov a 150 000 pešiakov. Triezvejšie moderné odhady hovoria o 80 000 až 100 000 mužoch. V každom prípade bola zložená zo skúsených vojakov a mala veľké množstvo obávaných katafraktov, obrnenej jazdy.
K bitke došlo 6. októbra. Luculla odhovárali, aby počkal, pretože ide o veľmi nešťastný deň (v tento deň v roku 105 pred Kr. utrpeli Rimania drvivú porážku od Kimbrov a Teutónov pri Arausiu). Lucullus len odvetil, že urobí tento deň pre Rimanov veľmi šťastným.
Podarilo sa mu nepriateľa vymanévrovať a osobne s mečom v ruke viedol svojich mužov v útoku dole z kopca rovno na prekvapených katafraktov. Tí zaváhali a nakoniec sa obrátili na ústup. Pri ňom vrazili do vlastnej pechoty, nastal zmätok a bitka sa v podstate skončila. Tigranes utiekol, Rimania jeho hlavné mesto dobyli a vylúpili.
Potupný návrat
Nasledujúci rok Lucullus porazil Tigrana a Mithridata opäť. Takmer okamžite po víťazstve však v rímskom tábore zavládla takmer vzbúrenecká nálada. Vojaci boli unavení z vyše piatich rokov bojov, sneh v horách im na nálade nepridával, túžili po domove a ani korisť zatiaľ nezodpovedala ich predstavám. Vojaci donútili Luculla, aby odviedol vojsko na juh, do Mezopotámie, kde dobyli veľkú pevnosť Nisibis. Tigranes potom partizánskou vojnou znovu obsadil Arméniu.
Lucullus s malou eskortou vyrazil do Sýrie, kde na trón dosadil jedného z posledných Seleukovcov Antiocha XIII. Neprítomnosť veliteľa pri hlavnej armáde však umožnila jeho švagrovi, neskôr neslávne známemu Publiovi Clodiovi Pulcherovi, pôsobiacemu v službách Pompeia, aby légie proti Lucullovi poštval. Keď sa veliteľ vrátil, ich morálka bola rozložená. Súhlasili, že budú brániť dobyté územia, ale odmietali vyraziť do ofenzívy. Senát nakoniec vyslal Pompeia, aby Luculla nahradil. Táto prestávka v bojoch umožnila Mithridatovi opäť sa vrátiť do Pontu.
Pompeius po príchode Mithridata porazil a znovu ho zahnal na východ, kde sa proti nemu nakoniec postavili vlastní ľudia a musel spáchať samovraždu. Pompeius následne usporiadal záležitosti na východe: zlikvidoval kilíkijských pirátov, uzavrel mier s Tigranom, zosadil posledného seleukovského kráľa Filipa a po vzbure v Judei obliehal a dobyl Jeruzalem.
Nenásytný pôžitkár
Po návrate do Ríma Lucullus zistil, že v jeho neprítomnosti sa o Sullove deti začal starať práve jeho nepriateľ, Pompeius. Pompeiov spojenec Gaius Memmius sa navyše snažil prekaziť Lucullovi jeho triumf. Záležitosť sa posúvala celé tri roky, počas ktorých musel Lucullus sídliť mimo pomeria (ak by ho bol prekročil, bol by stratil nárok na triumf). Nakoniec sa mu triumf podarilo dosiahnuť v roku 63 pred Kr. s pomocou priateľa Ciceróna (ktorý bol vtedy konzulom) a Catóna mladšieho. Špecialitou jeho triumfu bolo, že pokryl Flaminiov circus zbraňami porazených nepriateľov.
Lucullus sa potom stiahol z politiky a použil svoj obrovský majetok, získaný na ťaženiach, aby mohol žiť v luxuse. Preslávenými sa stali jeho záhrady v centre mesta nad Španielskymi schodmi, kde dnes môžeme navštíviť záhrady villy Borghese.
Práve pre jeho záhradu v perzskom štýle ho Pompeius posmešne nazval Xerxom v tóge. Lucullus vlastnil aj vily pri Tuscule a Neapole, s rybníčkami a mólami.
Nadovšetko bol však Lucullus vychýrený ako gurmán. Vďačíme mu za to, že do Európy priniesol čerešne a marhule.
Jeho spôsoby dokresľuje nasledujúci príbeh. Raz sa Cicero a Pompeius pozvali k Lucullovi na večeru. Pretože ich zaujímalo, čo by jedol sám, zakázali mu komunikovať s jeho otrokmi ohľadom prípravy jedla pre hostí. Lucullus ich však prekabátil a vymámil od nich aspoň to, v ktorej miestnosti budú jesť. Jeho personál bol totiž vyškolený, že pre každú miestnosť bola určená suma, ktorú je za jedlo v danej miestnosti možné utratiť. Keď sa dozvedel, že sa bude hodovať v Apolónovej sieni, Pompeius a Cicero boli prekvapení nečakane luxusným jedlom za 50 000 drachiem (pričom 1 drachma bola priemerná denná mzda zručného remeselníka).
Ďalšia historka hovorí o tom, že Lucullus raz večeral sám a kuchár mu predložil jednoduché jedlo o jednom chode. Stravník sa nahneval a kuchára napomenul, či nevie, že u Luculla dnes večeria Lucullus. Bol tiež jediným človekom v Ríme, u ktorého sa dali v akomkoľvek ročnom období zohnať drozdy, na ktoré mal špeciálny výkrmný kurník.
Lucullus však nebol len nenásytník, ale aj patrón umenia. Ako vzdelaný človek, ktorý sa sám venoval aj písaniu, prejavoval veľký záujem o literatúru a filozofiu. Jeho priateľmi bol grécki básnik Archias z Antiochie a jeden z hlavných filozofov na aténskej Akadémii Antiochos z Ascalonu.
Posledné roky
Podľa Plútarcha strácal Lucullus na konci života rozum a musel sa zveriť do opatery svojho brata. Uvádza však tiež, že Lucullus mohol svoj stav prifarbovať, aby sa maskou blázna ochránil pred nepriateľmi v atmosfére narastajúceho napätia a násilia, ktoré onedlho vyústilo do novej občianskej vojny. Lucullus sa jej však nedožil. Zomrel koncom roku 57 pred Kr. a brat zabezpečil jeho pohreb.
Lucullus bol dvakrát ženatý, ale v manželstve nenašiel šťastie. Už sme spomínali, že proti Lucullovi poštval jeho švagor Publius Clodius armádu. Lucullus sa preto s jeho sestrou v roku 66 pred Kr. rozviedol a zobral si Serviliu, nevlastnú dcéru Catóna mladšieho. Dala mu jeho jediného syna menom Lucius, ale bola mu neverná. Lucullus to istý čas kvôli Catónovi znášal, nakoniec však nevydržal a vyhnal ju.
Literatúra
- Plútarchos: Životopisy slávnych Grékov a Rimanov. Preklad Daniel Škoviera a Peter Kuklica. Bratislava 2008.
- Appianos: Zrod římského impéria. Preklad Jan Burian a Bohumila Mouchová. Praha 1986.
- Keaveney, A.: Lucullus. A Life. London – New York 1992.
Obrazová príloha: www.maquettes-historiques.net, R. Bompiani
Mgr. Adam Rada, PhD., absolvoval odbor história na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. V roku 2018 obhájil dizertačnú prácu na tému Prétoriánski prefekti za vlády julsko-klaudiovskej dynastie: Otázky pôvodu a vplyvu. V popularizačných článkoch sa venuje obdobiu antiky, prevažne dejinám Ríma, ale tiež Grécka a helenistického sveta.