Vyše štyridsať rokov po smrti Alexandra Veľkého sa obyvateľom Macedónie a Grécka mohlo zdať, že po nedávnej násilnej smrti posledných Alexandrových veliteľov Lysimacha a Seleuka sa konečne môžu tešiť na návrat mieru. Namiesto toho ich prevalcovala katastrofa, ktorú si väčšina ani nedokázala predstaviť.
Rôzne skupiny Keltov sa zo svojej pravlasti na pomedzí Francúzska a Nemecka v priebehu storočí šírili po Európe a postupne prenikali do Panónie a na Balkán. Ich expanzia bola často násilná, ako napríklad v roku 390, respektíve 387 pred Kr., keď Galovia (rímske označenie pre Keltov) porazili Rimanov a podarilo sa im mesto dobyť, hoci sa neskôr museli z neho stiahnuť.
Situácia na Balkáne bola už v týchto časoch zložitá. Žili tu rôzne ilýrske kmene, ktoré boli často v konflikte so svojím južným civilizovaným susedom – Macedónskym kráľovstvom. V roku 335 pred Kr. pred svojou výpravou proti Perzskej ríši tiahol územiami Balkánu až do Albánska a k Dunaju sám Alexander Veľký, ktorý si potreboval zabezpečiť tyl. Výprava bola úspešná, králi Trákov, Ilýrov a Gétov boli privedení k poslušnosti. Ich oslabenie však následne uľahčilo Keltom cestu na juh. Kelti v tom čase poslali k Alexandrovi posolstvo, uznávajúce jeho moc. V zime sa Alexander z Balkánu stiahol, rýchlo a brutálne potlačil povstanie v Tébach a na jar vyrazil na východ za svojím osudom.
Chaos v Macedónii
Po Alexandrovej smrti sa samotná Macedónia a Grécko nevyhli boju o moc medzi jednotlivými diadochmi. V Macedónii sa však pomerne rýchlo podarilo uchytiť synovi bývalého regenta Antipatra, Kassandrovi. Kassandros bol aj na kruté pomery doby mimoriadne bezškrupulózny a mal na svedomí smrť Alexandrovej matky Olympie, manželky Roxany aj syna Alexandra IV. Kassandrovi sa navyše podarilo odolať útoku Démétria Poliorkéta, syna najmocnejšieho z diadochov, jednookého Antigona.
Neprehľadnú situáciu využili Kelti a v roku 310 pred Kr. pod vedením náčelníka Molistoma prenikli hlboko na územia Ilýrov, kde si podrobili kmene Dardanov, Paeoniov a Tribaliov. Kassandros musel zasiahnuť a zobrať starých protivníkov pod ochranu pred novou hrozbou.
V roku 297 pred Kr. Kassandros zomrel a zanechal Macedóniu svojim dvom synom. Situáciu však využil Démétrios Poliorkétes, ktorému sa podarilo zmocniť voľného trónu. Nasledoval súboj o macedónsku korunu medzi Démétriom, Lysimachom a Pyrrhom z Epiru. Démétrios bol nakoniec vypudený a zomrel v Seleukovom zajatí. Lysimachovi sa podarilo vytlačiť aj Pyrrha, ktorý sa začal obzerať po ľahšej koristi, čoho výsledkom bola jeho výprava do Itálie a vznik presláveného slovného spojenia Pyrrhovo víťazstvo.
Lysimachos sa však z víťazstva dlho netešil. V roku 281 pred Kr. došlo k vojne medzi ním a Seleukom. Poslední preživší Alexandrovi velitelia sa stretli v boji pri Korupediu blízko Sárd v Malej Ázii. Bitka sa skončila Lysimachovou smrťou. Víťazný Seleukos sa preplavil do Trácie, pripravený zmocniť sa Macedónie. Na nešťastie však mal so sebou Ptolemaia Kerauna. Tento najstarší syn kráľa Egypta Ptolemaia sa nestal faraónom a po nástupe svojho nevlastného brata radšej utiekol do exilu k Seleukovi, ktorý bol spoľahlivým spojencom jeho otca. Keraunos sa však dobrodincovi odvďačil tak, že ho v septembri 281 pred Kr. zavraždil a zmocnil sa Macedónie. Seleukov syn a dedič Antiochos musel konsolidovať situáciu v Ázii a na odplatu nemal ani pomyslenia.
Keraunos uzavrel spojenectvo s Pyrrhom a dal mu dcéru za manželku. Poskytol mu tiež posily na ťaženie do Itálie. Následne donútil k sobášu svoju nevlastnú sestru Arsinoe a aby sa poistil, hneď nato zabil jej dvoch malých synov. Nebolo mu však dopriate užívať si nadobudnutú moc príliš dlho.
Útok Keltov
Lysimachova smrť oslabila macedónske pozície na severnej hranici a viedla k invázii. Motívy útočníkov nie sú jasné, podľa historika Pausania im išlo hlavne o korisť, podľa Justína boli keltské územia preľudnené a podľa Memnóna zasa trpeli hladomorom. Po počiatočných „skúšobných“ útokoch vytiahlo v roku 280 pred Kr. z Panónie údajne až 85 000 bojovníkov. 20 000 pod vedením Ceretheria vyrazilo proti Trákom a Tribalom, druhá armáda pod vedením Brenna proti Paeoniom a tretia pod Bolgiom proti Macedónii.
Keraunos zvolal svoje vojsko a arogantne odmietol pomoc 20 000 dardanských bojovníkov. Ukázalo sa však, že Kelti majú až priveľkú početnú prevahu. Kerauna zranili, zajali a sťali. Hlavu nabodli na kopiju a keď ju Macedónci uvideli, ich armáda sa rozpadla. Macedónskeho trónu sa ujal Keraunov brat Meleagros, ale po dvoch mesiacoch ho vojaci donútili odstúpiť. Bolgia a jeho armádu nakoniec odrazil macedónsky aristokrat Sosthenes, bývalý Lysimachov veliteľ, ktorého podľa niektorých svedectiev zvolili za kráľa. Spokojní s dosiahnutým lupom sa barbari stiahli. Sosthena však následne porazila druhá armáda pod Brennovým vedením.
Druhá bitka pri Termopylách
Po úspešnom návrate domov Brennus urgoval súkmeňovcov, aby podnikli jednotný útok. Pod vedením Brenna a Acichoria sa tak podľa prehnaných správ starovekých autorov zhromaždilo 152 000 pešiakov a 24 000 jazdcov. Skutočné čísla budú omnoho nižšie, ale je nepochybné, že išlo skutočne o mimoriadnu vojenskú silu.
Do cesty sa galskej záplave na legendárnom mieste priesmyku pri Termopylách postavila armáda koalície gréckych miest, zložená z Aitólov, Boióťanov, Aténčanov a Fókov. Gréci odrazili prvý útok a spôsobili nepriateľom ťažké straty. Brennus preto poslal časť armády pod vedením Acichoria pustošiť Aitóliu. Aitóli podľa očakávania opustili Termopyly a stiahli sa brániť svoj domov. V Aitólii sa proti Galom postavila celá populácia vrátane žien. Uvedomiac si, že galská hlavná zbraň – meč – je nebezpečná len zblízka, Aitóli sa uchýlili k prepadom a ostreľovaniu na diaľku. Veľká časť územia bola zničená, ale podľa Pausania sa živých vrátila len polovica Keltov, ktorí vstúpili na územie Aitólie.
V Termopylách nakoniec miestni obyvatelia, túžiaci po odchode votrelcov, ukázali Brennovi cestu okolo priesmyku, ktorú pred dvesto rokmi použil už perzský vládca Xerxes. Brennus ňou prenikol a porazil Fókov, ktorí ju strážili. Tentokrát však nedošlo k poslednému zúfalému boju, Gréci sa nalodili na aténske lode a ustúpili.
Vyplienenie Delf a legendárne prekliate zlato z Tolosy
Podľa historikov Justína a Pausania tiahol Brennus ďalej k Delfám, kde ho však šťastie opustilo. Počas bitky vypukla búrka a hluk bleskov znemožnil dávať rozkazy. Nasledovala mrazivá noc a ráno Gréci napadli nepriateľov z oboch strán. Brennus bol ranený a donútený dať sa na ústup. Pri ňom vypukla panika a vzájomné spory, čomu nepomohlo, ani keď sa k armáde opäť pripojil Acichorius. Brennus spáchal samovraždu a Aitóli zatlačili Galov k rieke Spercheios, kde ich zničili Tesálčania a Maliovia.
Toľko grécka historická tradícia, končiaca príhodne veľkolepým víťazstvom. Rímske pramene však podávajú o situácii iný obraz. Podľa Strabóna (ktorý citoval Poseidonia) Galovia ukoristili z posvätných Delf poklad zahŕňajúci neuveriteľných 15 000 talentov zlata a striebra. Podľa Justína a Orosia však mal „len“ 100 000 libier zlata a 110 000 libier striebra. Poklad sa následne spolu s kmeňom Tektoságov, ktorí tvorili časť Brennovej armády, dostal do Tolosy (dnešné Toulouse v južnom Francúzsku).
Tu na poklad v roku 106 pred Kr. narazil konzul Quintus Servilius Caepio, ktorý z poverenia senátu vytiahol proti migrujúcim Kimbrom a Teutónom. Poklad sa mal prirodzene dostať do hlavného mesta, ale nikdy tam nedorazil. Po ceste do Massilie bola stráž zmasakrovaná a poklad zmizol. Mnohí podozrievali konzula, že prepad sa udial na jeho príkaz. O rok neskôr Caepionova tvrdohlavosť a neschopnosť kooperácie s novým konzulom do značnej miery zapríčinila jednu z najhorších vojenských katastrof v dejinách Ríma. 6. októbra roku 105 pred Kr. tak bolo pri Arausiu Kimbrami a Teutónmi zmasakrovaných takmer 80 000 legionárov. Caepio bitku prežil, ale po návrate bol v Ríme obžalovaný a odsúdený na stratu občianstva, zabavenie majetku, pokutu 15 000 talentov (ktorú však nezaplatil) a vyhnanstvo. Všetkými preklínaný Caepio umrel v maloázijskej Smyrne.
Stratený poklad sa však nenašiel a predpokladalo sa, že ostal k dispozícii rodu Caepiovcov. Ak to tak naozaj bolo, potom im nepriniesol šťastie, ale skôr prekliatie. Caepionov syn zahynul v roku 90 pred Kr. počas tzv. spojeneckej vojny. Padlý veliteľ mal syna, ktorý umrel mladý na chorobu, a tiež dcéru Serviliu. Serviliiným synom nebol nikto iný ako preslávený Caesarov vrah Marcus Iunius Brutus alias Quintus Servilius Caepio Brutus. Nešťastie Caepiovcov vyprovokovalo vznik porekadla Aurum habet Tolosanum, ktorého významom bolo, že nečestne získané bohatstvo neprinesie nikomu šťastie.
Dozvuky
Po vyplienení Delf sa časť Keltov stiahla späť do Panónie, ostatní ostali plieniť Tráciu. V roku 277 pred Kr. ich pri Dardanelách prekvapil Antigonos Gonatas, syn Démétria Poliorkéta. Antigonos šikovne zakotvil svoje lode na brehu a armádu skryl. Galovia sa najskôr vrhli na opustený tábor, a potom pokračovali k lodiam, kde však zistili, že padli do pasce a boli zahnaní k moru. Víťazstvo umožnilo Antigonovi vyhlásiť sa za kráľa Macedónie. Pravdou je, že o trón musel neskôr bojovať s Pyrrhom, ktorý sa vrátil z neúspešnej výpravy v Itálii. Keď Pyrrhos v roku 272 pred Kr. zomrel, Antigonovi sa podarilo pevne uchytiť.
Takto sa Macedónia pod vládou Antigonovcov stala popri ptolemaiovskom Egypte a ríši Seleukovcov tretím hlavným nástupníckym štátom postalexandrovského sveta. Antigonovci vládli v Macedónii nerušene nasledujúce storočie, usilujúc sa udržať kontrolu nad Gréckom a odrážajúc občasné ilýrske a trácke útoky zo severu. Ich moc sa skončila až porážkou Rímom v bitke pri Pydne v roku 168 pred Kr. Galovia, porazení Antigonom, sa stiahli na sever a v Trácii si okolo mesta Tylis vytvorili kráľovstvo, ktoré však bolo v roku 212 pred Kr. Trákmi zničené.
Časť Keltov sa dostala až do Malej Ázie. Povolal a prepravil ich sem kráľ Nikomédes z Bythínie. Jeho otcovi sa podarilo odtrhnúť od Seleukovcov a Nikomédes dúfal, že mu bojachtiví cudzinci pomôžu v boji o moc poraziť vlastného brata. To sa mu podarilo, lúpeživých Galov však nakoniec s pomocou bojových slonov v roku 275 pred Kr. porazil Seleukov syn Antiochos. Porazeným Keltom Antiochos dovolil usadiť sa na vysočinách strednej Anatólie v oblasti dnešnej Ankary, ktorá po nich získala meno Galatia. Keď Rimania porazili Seleukovcov, prenikli v roku 189 pred Kr. až do Galatie, kde si rýchlym ťažením miestnych obyvateľov podrobili a získali veľkú korisť. Galatia sa stala klientskym kráľovstvom pod vplyvom republiky a po smrti posledného kráľa sa v roku 25 pred Kr. stala provinciou novovzniknutého cisárstva.
Približne päťdesiat rokov po Brennovej invázii došlo k veľkému galskému ťaženiu do Itálie. Po počiatočných neúspechoch sa nakoniec Rimanom v roku 225 pred Kr. v obrovskej bitke pri toskánskom Telamone podarilo útočníkov napadnúť z dvoch strán a rozdrviť, hoci pri tom padol konzul Regulus. Galovia zo severu Itálie tvorili podstatnú časť žoldnierov Hannibalovej armády terorizujúcej Itáliu, bola to však ich labutia pieseň. Po skončení púnskej vojny ovládli Rimania konečne aj sever polostrova a postupovali ďalej. Trvalo to ešte celé storočia, ale nakoniec sa Galovia, Gréci a mnoho iných spolu ocitli pod vládou prvého hegemóna, ktorému sa podarilo ovládnuť celé Stredomorie.
Pramene
- Pausanias: Cesta po Řecku I. Praha 1973.
- Paulus Orosius: Ďejiny proti pohanum. Praha 2019.
- Strabón: Geography. Dostupné online: https://penelope.uchicago.edu/Thayer/e/roman/texts/strabo/home.html [21. 4. 2022].
- Plutarchos: Životopisy slávnych Grékov a Rimanov. Bratislava 2008.
Použitá literatúra
- Ellis, P. B.: Keltové. První tisíciletí keltských dějin, 1000 př. Kr.–51 po Kr. Praha 1996.
- James, S.: Exploring the World of the Celts. London 1993 (2005).
- Waterfield, R.: Dividing the Spoils. The War for Alexander the Great’s Empire. New York 2011.
Mgr. Adam Rada, PhD., absolvoval odbor história na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. V roku 2018 obhájil dizertačnú prácu na tému Prétoriánski prefekti za vlády julsko-klaudiovskej dynastie: Otázky pôvodu a vplyvu. V popularizačných článkoch sa venuje obdobiu antiky, prevažne dejinám Ríma, ale tiež Grécka a helenistického sveta.