S trochou zveličenia môžeme povedať, že starý Rím bol urbanisticky a geodeticky plánovaný už od svojho počiatku. Veď aj prvý kráľ Romulus zabil svojho brata Réma, keď vyorával líniu mesta.
Rané sídla v tomto priestore boli obyčajné osady na susediacich pahorkoch, ktoré sa spojili do jedného mesta. Rím založili na ľavom brehu rieky Tiber na siedmich pahorkoch: Aventinus (Aventin), Caelius, Capitolium (Kapitol), Esquilinus (Esquilin), Palatinus (Palatin), Qurinalis (Quirinál) a Viminalis. Napriek spomenutej legende však Rím vznikal skôr neplánovane.
Neskôr Rimania pod vplyvom Grékov a Etruskov začali svoje mestá plánovať. Grécke kolónie v Itálii mali štandardizovaný urbanistický plán. Verejné chrámy a zhromaždisko (agora) boli približne v strede, zvyšok mesta bol rozdelený širokými triedami, ktoré pretínali užšie ulice.
Etruskovia nadviazali na grécky systém, len základom ich siete boli dve hlavné ulice, ktoré sa križovali v strede mesta. V takýchto urbanistických plánoch pokračovali aj Rimania.
Na začiatku bol veštec
Keď Rimania zakladali nové mesto, najskôr prišiel kňaz/veštec augur, ktorý vytýčil hlavné osi na základe astronomického pozorovania. Potom bola vyoraná rituálna brázda, ktorou sa označili aj miesta pre hradby a brány. Rozvinuté mestá mali štvorcový alebo obdĺžnikový pôdorys s dvoma osami.
Keď Rimania zakladali nové mesto, najskôr prišiel kňaz/veštec augur, ktorý vytýčil hlavné osi na základe astronomického pozorovania. Potom bola vyoraná rituálna brázda, ktorou sa označili aj miesta pre hradby a brány. Rozvinuté mestá mali štvorcový alebo obdĺžnikový pôdorys s dvoma osami.
Vo všeobecnosti neexistovala ostrá hranica medzi mestom a vidiekom. Mnoho obyvateľov miest malo totiž pozemky na vidieku. Neskôr však vznikla potreba presnejšieho vymedzenia pozemkov, a preto vznikla tzv. centuriacia – vymeranie územných jednotiek.
Aj v súvislosti s týmito prácami sa objavila potreba existencie profesionálnych zememeračov. Už počas vlády Caesara a Augusta (1. stor. pred Kr.) preskúmali vojenskí geodeti väčšinu Európy. V neskorej latinčine sa označovali ako gromaticus (človek s gromou – geodetický nástroj, pozri nižšie) alebo ako agrimensor (vymeriavač pôdy). Ďalej existovala funkcia mensor, čo mohol byť topograf, vojenský či architektonický vymeriavač či človek, ktorý mal na starosti výmeru obilia.
Geodetické pomôcky
Základným nástrojom vtedajších geodetov bola groma. Išlo v podstate o jednoduchý aparát, ktorý vieme rekonštruovať na základe zmienok v antických prameňoch alebo aj nálezov z archeologických vykopávok v Pompejach. Používal sa na vytýčenie priamky a pravých uhlov. Skladal sa z dvoch drevených tyčí vložených do železných plášťov, ktoré boli prekrížené v pravých uhloch, čiže vytvárali kríž s rovnako dlhými ramenami. Na každom ramene bola zavesená olovnica, stred prístroja bol pripevnený k tyči. Nástroj sa používal tak, že pohľad smeroval cez dve olovnice na dve vzdialené značky, ktorými sa pohybovalo, kým neboli v priamke. Nevýhodou gromy bola nepoužiteľnosť vo vetre. V prameňoch sa vyskytuje zmienka ešte o jednom prístroji – dioptra, jej opis je však známy len z písomných prameňov.
K presnej orientácii pre meraní slúžilo Slnko. Geodeti často vlastnili prenosné slnečné hodiny. Ak chceli zaistiť vodorovnosť plochy (čo bolo veľmi často potrebné pri stavbe akvaduktov), používali niečo ako rovné, šesť metrov dlhé „pravítko“ − chorobates, ktoré malo na každom konci nožičky. Od nich viedli k pravítku podpery a tesne vedľa nich boli umiestnené olovnice. Línie kolmé k pravítku boli vyznačené na podperách, takže pravítko bolo vodorovné vtedy, keď sa olovnice prekrývali s týmito čiarami. V prípade zlého počasia sa používal žliabok na vrchnej strane, ktorý sa naplnil vodou. Keď voda siahala k obidvom koncom žliabku, pravítko bolo vo vodorovnej pozícii.
Keďže chorobates bolo dosť nepraktické, niekedy sa miesto neho používala olovená vodováha − libella. Tá sa skladala z trojuholníkového rámu s priečkou uprostred, ktorá bola vyrovnaná pomocou olovnice. Oko sa pozeralo pozdĺž hornej hrany priečky smerom k vymeriavacej tyči, na ktorej bola vyznačená výšková stupnica – podobne ako pri práci s moderným nivelačným prístrojom. Na vymeriavanie vzdialeností rímski geodeti ďalej používali kolíky, laná a povrazy. Tak isto ovládali základy geometrie a kresby.
O využívaní geodetov v Rímskej ríši svedčí aj množstvo písomných pamiatok s opisom ich činnosti. Určite boli potrební pri mnohých veľkých a náročných stavbách. Zememeračov potrebovala aj armáda (vojaci v rámci tréningu často stavali cesty). Istým spôsobom patrili medzi „technických“ intelektuálov starého Ríma.
Použitá literatúra
Adkins, L./Adkins, R. A.: Antický Řím. Praha 2012.
vyštudoval archeológiu a históriu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Zúčastnil sa archeologických expedícií vo Francúzsku, v Kuvajte, v Guatemale a v Sudáne. Pracuje v Archeologickom ústave SAV v.v.i. Voľný čas venuje portálu HistoryLab.sk. Je spoluautorom a editorom kníh Kolaps očami archeológie, Archaeology of Failaka and Kuwaiti coast, História pre zaneprázdnených 1 a 2, Epidémie v dejinách a Klíma v dejinách. Napísal aj knihu Sila zániku: Kolapsy starovekých a stredovekých spoločností.