A je to tu zas! V kinách sa premieta nový blockbuster na motívy gréckej mytológie. Z kina vychádzajú fanúšikovia mýtov vyzbrojení blednúcimi poznatkami z knihy Eduarda Petišku a frflú, že takto to predsa nebolo! Prečo tí Američania prznia antické mýty? Prečo to konečne nenatočia tak, ako to má byť? Otázka by však mala byť položená inak. Sú to skutočne Američania, kto zaviedol mrzký zvyk pretvárať si mýty na svoj obraz? A ako by to vlastne malo byť správne?
Skúsme opomenúť argument, že filmová adaptácia literárneho diela potrebuje tvorivú slobodu, aby mohla pôsobivo prerozprávať príbeh. Aj to, že faktická alebo textová korektnosť nie sú nutné ani vhodné podmienky na zabezpečenie kvality výsledku. Povedzme, že požiadavka tvorivej slobody neoprávňuje autora filmu, robiť si s pôvodným príbehom, „čo chce“. V tom prípade však treba definovať, čo je oným „pôvodným príbehom“.
Napríklad pri počúvaní výčitiek voči korektnosti filmu Súboj Titánov (Clash of the Titans) z roku 2010 by ste mohli nadobudnúť dojem, že pôvodným príbehom nie je mýtus o Perseovi, ale je ním, paradoxne, staršia verzia filmu z roku 1981. Predstavme si však, že to tak nie je. Že fanúšik gréckych mýtov naozaj požaduje korektný a konzistentný mýtus o Perseovi, bez Pegasov a mechanických sov. Ako by mal vlastne vyzerať takýto korektný a konzistentný mýtus? Existuje vôbec?
Hľadá sa pravdivý mýtus
Mýtus o Perseovi obsahuje napríklad príbeh o tom, ako Perseus ukázal Titánovi Atlantovi hlavu Gorgony a premenil ho tak na horu Atlas. Aby o tri generácie neskôr pravnuk toho istého Persea Héraklés stretol toho istého Atlanta (ktorý mal byť už v tom čase premenený na horu) a žiadal ho o pomoc pri jednej zo svojich úloh. Toto je len jeden z najznámejších príkladov, že pri antických mýtoch nemôže byť o konzistentnosti ani reči. Mýty si odporujú. Ak ich pre potreby adaptácie neupravíte, nebudú dávať zmysel.
Skúsme si však predstaviť, že si autor modernej adaptácie vyberie taký úsek mytologického príbehu, na ktorom k podobným protirečeniam nedochádza. Tragédia o Médeii, čarodejnici, ktorá povraždila svoje vlastné deti, aby sa pomstila manželovi, je vďaka dramatikovi Euripidovi všeobecne známa. Natoľko známa, že ak by napríklad v hypotetickom filme o Médeii jedného z jej synov zabil lev, považovalo by sa to za prznenie mýtov. A predstavte si, že presne takúto verziu príbehu uvádza cestopisec Pausaniás. Ba čo viac, tých verzií uvádza rovno päť! Ktorá je teda korektná? Podľa logiky, ktorú sledujú kritici moderných filmových adaptácií, by to asi mala byť tá staršia.
Dnes nevieme naisto povedať, či Euripides „svoju“ verziu príbehu niekde počul a až on sám ju preslávil, či bola už v jeho časoch všeobecne známa, alebo si ju skrátka úplne vymyslel. Pre Euripida však bolo typické, že do mýtov vnášal vlastné inovácie. A väčšina odborníkov sa zhoduje v názore, že práve Euripidova verzia je tou novšou. Napriek tomu neskorší autori adaptujú práve tento, pravdepodobne vymyslený variant. Je to teda onen „pôvodný príbeh“, alebo nie je?
Problém je v tom, že otázka, čo je pravda, sa jednoducho nedá aplikovať na mýtus. Neexistuje žiadna „biblia“, ktorá by ustanovovala jedinú prípustnú pravdu. Profesor klasických štúdií Martin M. Winkler jej hľadačom odkazuje: „Pravda v mýte je čokoľvek, čo prispieva k pôsobivosti príbehu, nech sa na rozprávanie pozeráme z ktoréhokoľvek uhla pohľadu.“
„Zbavte sa bohov!“
Rôzne verzie rovnakého príbehu, ktoré sa často navzájom vylučujú, vznikajú neustále. Režisér filmu Herkules a dobytie Atlantídy (Ercole alla conquista di Atlantide, 1961) a ďalších filmov žánru „meč a sandále“ Vittorio Cotafavi tento fenomén označil pojmom „neomytologizmus“. Neomytologizmus vo svojej podstate však existuje už od dôb antiky. Preto tí, ktorí zúfajú, že moderné médiá komolia predpokladanú pravdu o antických mýtoch alebo takéto verzie odmietajú ako beznádejne nepresné, a preto pod úroveň, by si mali spomenúť na antických autorov.
Rečníci prekrúcali mytológiu, aby sa cvičili v rétorike. Dramatici si upravovali mýty tak, aby sa im dali jednoducho a pôsobivo inscenovať na javisku (od istých čias väčšina mytologických postáv páchala samovraždu obesením, lebo sa to dalo dobre zinscenovať, hoci v starších verziách mýtov tento sa tento spôsob samovraždy nevyskytoval). A básnici menili mýty na základe politických požiadaviek.
Jedna mytologická postava môže v jednom diele vystupovať ako kladný hrdina, v inom ako záporný. Pritom to neplatí len o dielach, ktoré od seba delia storočia a politické hranice, ale pokojne o dvoch dielach toho istého autora!
Táto tradícia vytvárania alternatívnych verzií mytologických príbehov a ich vyobrazení pokračuje nepretržite až dodnes. Keď režisér Wolfgang Petersen obhajoval, prečo vo svojom filme Trója vynechal božské zásahy tvoriace podstatnú dejovú líniu Homérovej Íliady, argumentoval slovami: „Homér by bol dnes prvý, kto by nám poradil: Zbavte sa bohov.“
Tento prístup sa môže javiť ako arogantný, profesor Winkler ho však obhajuje. Tvrdí, že filmári sa v procese tvorby mytologických filmov „stávajú adaptátormi príbehov porovnateľnými so samotnými antickými básnikmi, ktorí si brali materiál pre svoje eposy a drámy zo starších verzií mýtov.“
Hollywood ako Elysium antických hrdinov
Majú skutočne moderní filmári právo nakladať s hrdinami antických mýtov rovnakým spôsobom ako autori z čias antiky? Delia ich predsa tisícročia, kultúrne rozdiely, jazykové rozdiely. Problém je však v tom, kde nakresliť čiaru. Ako už bolo spomenuté, proces dotvárania a pretvárania mýtov sa nikdy nezastavil. Napríklad rímsky básnik Vergilius vo svojej slávnej Eneide adaptuje príbehy z gréckej mytológie, ktoré sa mali odohrať 1200 rokov pred ním! V dobe bronzovej, v inej kultúre, s iným jazykom, s inými náboženskými predstavami. Príbehy, ktoré prežili vďaka ústnej tradícii a spôsob ich opisu sa prispôsoboval očakávaniam poslucháčov až do čias, keď svoje dielo napísal Vergilius. Nehovoriac o tom, že ich upravil pre potreby politickej agitky. Je teda jeho verzia z pohľadu mytológie relevantná? Zrejme áno. Ktorá ďalšia umelecká interpretácia, či už literárna alebo výtvarná, teda nie je?
Môžeme sa, pravda, obmedziť striktne len na antiku a bazírovať na tom, že nič novšie nemá právo na život. Treba si však uvedomiť jedno. Tak ako v čase Homéra publikum načúvalo, dnešné publikum pozerá. Film je súčasným médiom pre hrdinské eposy a len vďaka nemu majú antickí hrdinovia šancu na nesmrteľnosť. Aby mohli ďalej žiť prostredníctvom svojich príbehov v mysliach ľudí dneška a nestali sa len objektom záujmu učencov v zaprášených knižniciach, potrebujú vystupovať vo filme. A film si potrebuje prispôsobovať ich príbehy tak, aby nestratil záujem svojho publika.
Pokiaľ teda sme ochotní akceptovať neomytologické princípy pri prerozprávaní antických mýtov, potom neomytologická Xena zo seriálu z 90. rokov alebo rovnako neomytologický Calibos z filmu Súboj Titánov majú také isté právo na existenciu, ako Médeiin syn Mermeros zabitý levom z „pôvodného“ mýtu. Jediným kritériom ich relevantnosti zostáva už len hodnota samotných diel, v ktorých vystupujú. To by však už bola debata na inú tému…
Pri gréckych menách sme ponechali autorom preferovanú formu prepisu.
Použitá literatúra
- Pausaniás: Cesta po Řecku I. Preklad Helena Businská. Praha 1973.
- Futrell, A.: The Baby, the Mother, and the Empire: Xena as Ancient Hero. In: F. H. Early/K. Kennedy (eds.): Athena’s Daughters: Television’s New Women Warriors. Syracuse 2003, 13 – 26.
- Hainsworth, J. B.: The Idea of Epic. Berkeley/Los Angeles 1991.
- McDermott, E. A.: Euripides Medea: The Incarnation of Disorder. Pennsylvania 1989.
- Winkler, M. M.: Cinema and Classical Texts: Apollo’s New Light. New York 2009.
- Winkler, M. M.: Greek Myth on the Screen. In: R. D. Woodard (ed.): The Cambridge Companion to Greek Mythology. New York 2007, 453 – 480.
Obrazová príloha: www.wikipedia.org
Vyštudoval marketingovú komunikáciu a pôsobí ako marketér. Medzi jeho záľuby patrí antická mytológia a mykénska kultúra. Na tieto témy publikoval sériu článkov v časopise Historická revue.