Často diskutovanou témou dneška je genderová ideológia. Myšlienka existencie „viacerých pohlaví“ vyvoláva niekedy i negatívne reakcie. V článku nechcem analyzovať dnešnú dobu, ale zameriam sa na mladšiu dobu železnú, keď strednú Európu obývali Kelti.
V poslednom období sa ťažisko výskumu historických a archeologických vied presunulo z jednoduchej kvalifikácie artefaktov na snahu zodpovedať otázky o pozadí kultúr a spoločností. Diskusia o sociálnej identite a genderové štúdie sa objavili ako súčasť nového zamerania výskumu.
Odkiaľ prišli Kelti?
Pre lepšie pochopenie témy si musíme vysvetliť niektoré základné pojmy. Chronologicky sa budeme pohybovať v európskej dobe železnej, ktorá sa rozdeľuje na dobu halštatskú (približne medzi rokmi 800 a 450 pred Kr.) a dobu laténsku (približne medzi rokmi 450 a 15 pred Kr.). Prvú periódu pomenovali podľa eponymnej lokality Halštat (Horné Rakúsko), kde sa našlo veľké pohrebisko a staroveké soľné bane. Nálezisko sa skúma už od 19. storočia až dodnes. V priebehu doby halštatskej sa juhozápad dnešného Nemecka a východ Francúzska dokázateľne prvý raz priblížili k štátnej forme existencie, ako o tom vypovedajú lokality Heuneburg na hornom Dunaji alebo Mont Lassois na Seine vo východnom Francúzsku. Táto oblasť je aj miestom, kde sa objavili predkovia Keltov.
Mladšiu časť doby železnej označujeme ako dobu laténsku podľa eponymnej lokality La Tène vo Švajčiarsku. Bolo to obdobie mobility a migrácie Keltov (Galov) z pravlasti do strednej a východnej Európy. Kelti sa počas svojho sťahovania dostali až do Stredomoria, kde dobyli mesto Rím a vyplienili delfskú veštiareň. Na konci doby laténskej sa v keltskom prostredí objavili prvé formy urbanizmu, ktoré označujeme podľa Zápiskov o vojne galskej rímskeho vojvodcu Gaia Iulia Caesara ako oppidá. Caesar sa s týmto typom sídlisk stretol počas svojej vojenskej kampane na území dnešného Francúzska a Belgicka.
V článku sa budem zaoberať spomínanými Keltmi v dobe laténskej v strednom Podunajsku, presnejšie na území dnešného východného Rakúska, juhozápadného Slovenska a južnej Moravy. Na toto územie prišli prví Kelti v 4. storočí pred Kr. Našli sa tu stovky hrobov, s ktorými pracujem pri svojom výskume. Zakladali sa rozsiahle pohrebiská bez mohylových násypov (v predchádzajúcom období doby halštatskej máme doložené hroby pod mohylami, do ktorých mŕtvemu niekedy vložili aj celý voz). V počiatočných fázach boli do hrobov vkladané nespálené ľudské telá (inhumácia). Neskôr k tomuto typu pochovávania začali pribúdať hroby, keď sa do zeme vkladali spálené ľudské kosti (kremácia). Atraktívne sú najmä mužské bojovnícke hroby, v ktorých sa nachádzali meče, kopije, kovania drevených štítov a štítové puklice, súčasti opaskov a pod. V ženských hroboch bola výbava tvorená najmä šperkami – náramkami, nánožníkmi a sponami. Takmer vždy sa do hrobov vkladali keramické nádoby a potrava, ktoré si nebožtík so sebou zobral na druhý svet.
Identita muža
V diskusii o identite muža v dobe železnej dominuje predstava o jeho úlohe bojovníka. Nálezy z hrobov však ukazujú, že len časť mužov bola pochovaná ako bojovníci. V mojom projekte a v tomto článku sa snažím identifikovať alternatívne mužské identity, a zistiť, akú spoločenskú rolu mali muži v keltskej spoločnosti. V posledných rokoch sa výskum zameriava aj na tzv. „špeciálne identity“ s nejasnou rodovou príslušnosťou (napríklad hrob muža so ženskými šperkmi alebo pochovaná žena so zbraňami). Tieto nálezy rozvíjajú myšlienku viacerých rodových identít. Aké bolo postavenie ľudí so „špeciálnou identitou“ v rámci keltskej spoločnosti?
Na základe mojej analýzy laténskych pohrebísk v dnešnom východnom Rakúsku som veľa zistil o identite jednotlivých ľudí. Zvlášť som sa venoval neobvyklým hrobom. Všeobecne sa o týchto „špeciálnych ľuďoch“, ako ich rád nazývam, uvažuje, ako o skupine stojacej na okraji spoločnosti. Analýzou jednotlivých pohrebov som však získal nové informácie, ktoré môžu posunúť diskusiu o sociálnej identite a umožnia „premiestniť“ „špeciálnych ľudí“ z okraja „dovnútra“ spoločnosti.
Opäť je však dôležité ozrejmiť si niektoré dôležité pojmy. Jedinec je osoba alebo špecifický predmet. Individualita je stav alebo kvalita bytia jednotlivca, prejavuje sa hlavne tým, že osoba je oddelená od iných osôb a má svoje vlastné potreby a životné ciele.
Identita je odlišný pojem. Môžeme ju opísať ako každé (pozitívne) zoskupenie/prepojenie medzi jednotlivým človekom a ľudskou skupinou. Človek sa považuje za prvok skupiny a na základe tohto faktu dokáže identifikovať aj seba. Jedinec môže viesť takúto interakciu s viacerými komunitami naraz, pričom jednotlivé identity môžu byť aktívne, len keď to vyžaduje kontext. Môžeme mať svoju identitu stotožňovať s vlastnou rodinou, s kolegami z práce alebo s fanúšikmi obľúbeného futbalového klubu. Ako poznamenal N. Müller-Scheeßel, dnes sa zdá, že práve strata sociálnej identity je problémom pre súčasnú západnú spoločnosť.
Skúmanie identity sa po desaťročiach diskusie stalo jednou zo základných tém modernej archeológie. Identita pre archeológov znamená skúmanie rozhrania medzi ľudskou bytosťou a spoločnosťou, ktoré sa dá najlepšie sledovať na pohrebiskách.
Podľa Pierra Bourdieua je sociálna štruktúra „vyrytá“ do „života“ spoločnosti, preto má tendenciu čiastočne sa reprodukovať do jej prejavov. Ak sa pozrieme na archeologické nálezy, dokážeme rozpoznať vzory správania a sebaidentifikácie v materiálnej kultúre. Špeciálne to môžeme pozorovať v posmrtných rituáloch (napríklad v úprave hrobu, posmrtných prílohách a milodaroch), ktoré sú dobrým ukazovateľom identity. Posmrtné rituály zdieľajú jednotliví členovia konkrétnej spoločnosti, a nie sú väčšinou jednoducho prístupné ľuďom, ktorí k tejto spoločnosti nepatria. Tento fakt môžeme dobre sledovať na keltských pohrebiskách.
Muži so ženskými šperkami
V minulosti sa skúmanie mužskej identity, na rozdiel od ženskej, zanedbávalo. Štandardná bola predstava o mužoch ako o ozbrojencoch a o bojovníkoch. Keď som sa však bližšie pozrel na keltské pohrebiská, zistil som, že takáto predstava je neudržateľná a u Keltov existovalo viacero mužských identít. Prvou bola „chlapčenská identita“. Do určitého veku nevieme definovať pohlavie kostier. Preto ak napríklad nájdeme na pohrebisku dieťa s nánožníkom, čo je na prvý pohľad typický ženský šperk, nemôžeme vylúčiť, že ho nosili aj chlapci. Z histórie máme viacero príkladov, že chlapci občas nosili dievčenské oblečenie, a to aj v spoločensky vyšších vrstvách – najznámejším príkladom je francúzsky „kráľ slnko“ Ľudovít XIV. Až dodnes sa aj u nás čiastočne zachoval zvyk začať strihať chlapcov, až keď začnú chodiť do školy, aj keď sa s dlhými vlasmi identifikujú skôr dievčatá..
Zaujímavá je aj identita niektorých starých mužov. Obyčajne bolo isté percento mužov do určitého veku pochované so zbraňami a s výzbrojou, občas mali na sebe i zlaté alebo strieborné prstene. Muži, ktorí sa dožili veku 60 a viac rokov, dostali ako prílohu spomínané prstene, ale v hrobovej výbave sa už nenachádzali zbrane. Je otázne, či tieto príklady reprezentujú ich nový status alebo zmenu ich úlohy v spoločnosti. Ide o vyšší alebo obmedzený status, ktorý reflektuje životné skúsenosti a vyšší vek?
Výskumom sa zistilo, že na keltských pohrebiskách sa vyskytuje malé množstvo hrobov, kde boli pochovaní biologickí muži, ale s prvkami zo ženských krojov. Vo veľmi raných fázach doby laténskej (odborne v stupni LT A) sa v hrobe s kostrou ženy okrem iných nálezov často nachádzal jeden nákrčník a dva náramky. Ide o typický ženský kroj. Na pohrebisku Oberndorf (Dolné Rakúsko) sa však preskúmal hrob (archeológovia ho označili ako hrob 18), kde sú pochovaní dvaja mladí ľudia vo veku 16 až 19 rokov, pričom aj chlapec, aj dievča majú podobnú kombináciu kruhového šperku, ako som opísal vyššie.
Podobným príkladom je hrob 376 z pohrebiska Dürrnberg-Putzenfeld (Rakúsko). Hrobe mal komoru s rozmermi 2 x 2 metre, ktorá mala kamenné obloženie. Vo východnej časti hrobu sa našla kostra 20 až 30-ročného muža, ktorého telo orientovali hlavou na sever. Mŕtvy ležal na chrbte. Nezvyčajné sú tu typické ženské artefakty – náhrdelník a náramok na pravej ruke.
Porovnateľný nález je aj z lokality Herzogenburg (hrob č. 3, Dolné Rakúsko), kde sa preskúmal hrob s rovnako orientovaným telom muža, uloženým na chrbte, ktorý mal okrem železného meča a kopije aj ženské predmety – náhrdelník a náramok na pravej ruke.
Ďalším príkladom je švajčiarska lokalita Münsingen (hrob 138), kde sa našiel pochovaný biologický muž s dvomi náramkami (po jednom na každej ruke), s mečom a s dvomi prsteňmi (strieborným a bronzovým) na ľavej ruke.
V poslednom období sa podarilo identifikovať aj opačné príklady, keď sa na pohrebiskách z územia Slovenska, Českej republiky a Rakúska našli ženské hroby so zbraňami. Predpokladám, že budú objavené aj hroby mužov-remeselníkov, ktorí sa venovali vyslovene ženským povolaniam. Rovnako sa môžu v ženských hroboch vyskytovať dôkazy o špeciálnej vojenskej činnosti – napríklad lukostreľbe.
Ako som už viac ráz uviedol, nové dôkazy o existencii „špeciálnej identity“ boli zozbierané hlavne v posledných rokoch, keď sa výskum väčšmi zameral na túto problematiku. Nálezy hrobov mužov so ženskými znakmi, ozbrojených žien a starých mužov bez zbraní, ale napríklad s praslenom nám umožňujú pozerať sa na starovekú keltskú spoločnosť nielen ako na genderovo binárnu, ale ako na viacvrstvovú. Mnohé otázky však ešte len musíme zodpovedať. Používanie nových metód a teórií, ako napríklad teórie identity či genderovej archeológie, poskytuje viac možností ako interpretovať minulosť, a vlastne aj prítomnosť.
Článok vznikol v rámci SASPRO projektu 1340/03/03 – Mužské identity na laténskych pohrebiskách v strednom Podunajsku. Cieľom projektu je analýza laténskych pohrebísk so zameraním na nezvyčajné a výnimočné identity.
Literatúra
- Bourdieu, P.: Entwurf einer Theorie der Praxis auf der ethnologischen Grundlage der kabylischen Gesellschaft. Frankfurt 1976.
- Burmeister, St./Müller-Scheeßl, N.: Soziale Gruppen – kulturelle Grenzen. Münster 2006.
- Hodson, F. R.: The La Tène cemetery at Münsingen-Rain. Bern 1968.
- Karl, R.: Feine Unterschiede. Zu „Keltengenese“ und ethnogenetischen Prozessen in der Keltiké. Mitteilungen der Anthropologischen Gesellschaft Wien 138, 2008, 205 – 223.
- Ramsl, P. C.: Late Iron Age Rites in Eastern Austria. Bibliotheca Musei Mariensis V, 2012, 183 – 188.
- Ramsl, P. C.: Das latènezeitliche Gräberfeld von Mannersdorf, Flur Reinthal Süd, Niederösterreich. Studien zu Phänomenen der latènezeitlichen Kulturausprägungen. Wien 2011.
Z angličtiny preložil Branislav Kovár.
Obrazová príloha: P. Ramsl, www.wikipedia.org
Štipendista grantu Marie Curie (SASPRO 1340/03/03) na Archeologickom ústave SAV v Nitre. Prednáša na univerzitách vo Viedni, v Innsbrucku, v Brne, v Nitre a v Olomouci. Predmetom jeho výskumu je doba železná v Európe a keltské umenie. Zaujíma sa aj o témy „vojna a násilie“ „mobilita a migrácia“ a „gender a identita“.
