Oficiálne fotografie z obdobia slovenského štátu sú v dejinách slovenskej fotografie a čiastočne i historiografie takmer neznámou veličinou. Po siedmich rokoch vyšla nedávno reedícia úspešnej knihy Bohunky Koklesovej, ktorá sa to pokúsila zmeniť…
Ešte v roku 2009 prišlo vydavateľstvo Slovart s titulom V tieni Tretej ríše : Oficiálne fotografie slovenského štátu. Za takmer 7 rokov od svojho prvého vydania nestratila kniha nič na svojej aktuálnosti a výpovednej hodnote. Táto na slovenskom trhu celkom výnimočná publikácia sa preto v roku 2016, pri príležitosti 25. výročia založenia vydavateľstva, dočkala ďalšieho vydania. Autorkou knihy je Bohunka Koklesová, v súčasnosti pôsobiaca na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, kde vedie Katedru teórie a dejín umenia. Koklesová pôsobí v akademickom prostredí od roku 1995, má za sebou prípravu množstva výstav slovenskej fotografie doma i v zahraničí, je členkou viacerých medzinárodných komisií posudzujúcich výtvarné umenie a venuje sa aj kurátorskej činnosti. Špecializuje sa pritom na dejiny a teóriu fotografie, na vzťah umenia a politiky, analyzuje mediálny a oficiálny obraz slovenského štátu a obdobia takzvanej stalinskej éry.
Oficiálne fotografie slovenského štátu z archívu STK (Slovenská tlačová kancelária) rozsiahlejšie využil vo svojej knihe Slovenský štát v obrazoch už v roku 2007 Ivan Kamenec. Kamenec použil množstvo fotografií na doplnenie svojho textu, nie však len ako vizuálny prostriedok, ale predovšetkým ako pomôcku na dokreslenie komplexného obrazu života v slovenskom štáte. Koklesová sa vo svojej knihe zamerala skôr na umelecko-historický pohľad a aj keď to neplatí o všetkých fotografiách, pri ich selekcii zohľadňovala predovšetkým estetické kritériá. Neznamená to však, že by pri tom zabudla na dejinný kontext a interpretačnú hodnotu fotografií. Pri výbere tiež reflektovala spôsob a cieľ, s akým jednotlivé fotografie vznikli. To všetko potom v jednotlivých podkapitolách knihy vysvetľuje.
Kniha je rozdelená do dvoch hlavných kapitol – Falzifikované svety fotografie a Obrazy vojnového Slovenska. Hoci počtom strán kratšia, z historického hľadiska je dôležitá predovšetkým prvá kapitola. V nej Koklesová vysvetľuje komplikovaný vzťah fotografie a histórie. Venuje sa v nej otázke autenticity fotografie a miere jej ovplyvnenia propagandou a cenzúrou. Fotografie, ktoré predkladá čitateľovi, totiž často zobrazovali vykonštruovanú alebo zinscenovanú udalosť, ktorá potom slúžila na propagandistické účely. Obzvlášť dôležitá je podkapitola História a fotografia, ktorá svojím spôsobom stanovuje zorný uhol, ktorým sa na materiál v archíve STK autorka pozerala a na ktorého základe potom vyberala, čo zaradí a čo nezaradí do svojej práce. Koklesová tiež vysvetľuje rozdielnosti v chápaní fotografie v rôznych historických obdobiach.
Druhá kapitola sa už venuje samotným fotografiám. Čitateľa postupne prevedie siedmimi navzájom sa prelínajúcimi témami. Tie sú usporiadané jednak tematicky – zobrazujú charakter totalitného režimu, sledujúc vzťah más a vodcu, katolícku cirkev, prezentáciu Židov a ich kultúry, výchovu a tvorbu „nového človeka“ a „nového národa“, Hlinkove gardy i bojové nasadenie slovenskej armády na východnom fronte,a jednak chronologicky, keď čitateľovi ukážu momenty od vzostupu a rozvoja štátu až po vojnu a jeho zánik. Fotografický materiál je pritom veľmi bohatý (celkovo je v knihe 450 fotografií!), a zároveň citlivo selektovaný. Nechýba z historického hľadiska pomerne kvalitne spracovaný doplňujúci text – a to napriek tomu, že autorka nie je historička.
Prínosnou súčasťou knihy sú i krátke biografické profily autorov fotografií pracujúcich pre STK. Autorka tak čitateľovi umožnila nahliadnuť do profesného, a čiastočne i sociálneho života autorov fotografií. Samozrejme, ako to už pri publikáciach zameriavajucich sa na obdobie slovenského štátu býva, i tu sa pri niektorých interpretáciách takmer isto objavia kontroverzie, a nie všetci budú s mnohými vysvetleniami súhlasiť. Osobne sa mi ako nedostatočne vyargumentované zdá napríklad tvrdenie o málo presvedčivom „hajlovaní“ Slovákov ako dôkaz slabého stotožnenia s nacistickou ideológiou. Autorka takúto sugestívnu fotografiu použila aj na prebale a na obálke knihy, čím jej vtisla akýsi ikonický charakter. Na fotografii v dave zamračených, a nie práve šťastne vyzerajúcich „hajlujúcich“ mužov a žien v krojoch vynikne postava dievčatka pozerajúceho sa do fotoaparátu. Na fotografi síce dievčatko je, v dave však nie, a celého „hajlovania“ sa nezúčastňuje, ba jej pohľad napovedá, že sa cíti nepríjemne.
Ďalšie takéto „nenadšené“ fotografie nájdeme na s. 66 až 71. Všetky pôsobia svojím spôsobom ospravedlňujúco a evokujú slabé stotožnenie s režimom. Nie som si však celkom istý, či by takáto interpretácia obrazového materiálu (i keď sa v knihe vlastne explicitne nenachádza a ide len o môj subjektívny dojem) obstála v historickej kritike. Osudy vojnového Slovenska však boli komplikované a komplexné a som presvedčený, že v archívoch by sa bez väčšej námahy dali nepochybne objaviť aj fotografie podávajúce presne opačný obraz – obraz spoločnosti priaznivo naklonenej „novej“ ideológii..
Koklesovej publikácia je výborná kniha. Autorka urobila pri jej tvorbe kus poctivej práce. Do slovenskej historiografie vnáša novátorský pohľad, pričom bola schopná nepodľahnúť propagande a zachovať si objektivitu. Veľkým prínosom knihy je interdisciplinarita, keď sa Koklesová snažila spojiť prístupy a poznatky viacerých vedných odborov, ako história, sociológia, filozofia, psychológia či antropológia. Text sa číta dobre, hladko a pôsobí nenútene.
Reedícia publikácie je navyše vzhľadom na aktuálnosť témy príhodná. Mnohé z fotografií použitých v knihe je možné vidieť i na výstave Sen a skutočnosť v Slovenskej národnej galérii, ktorej spolukurátorkou je práve Bohunka Koklesová. Publikácia má nadčasový charakter a je bezpochyby príjemným spestrením historiografickej produkcie – navyše má šancu zaujať i širšiu verejnosť.
Obrazová príloha: wikipedia.org, Slovenská národná galéria
Vyštudoval históriu a v roku 2014 získal na Ústave svetových dejín Filozofickej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe titul Ph.D. Vo svojom výskume sa zaoberá komparatívnym štúdiom fašizmu (predovšetkým britského a českého fašizmu) a vybranými otázkami československých dejín. Absolvoval študijné a výskumné pobyty na Oxford Brookes University (2012/2013), Uniwersytet Wrocławski (2014), Central European University (2017/2018), Universität Wien (2021) a ďalších inštitúciách. Momentálne pracuje v Historickom ústave Slovenskej akadémie vied a na Masarykovej univerzite v Brne. Je autorom monografií Mýtus o znovuzrození (2014), Fašista (2017) a Fašizmus (2019). Je členom International Association for Comparative Fascist Studies (ComFas) a Slovenskej historickej spoločnosti pri SAV.