Že stredovek vôbec nebol taký temný, ako si často predstavujeme, ale ani taký romantický, ako si niekedy idealizujeme.
Počuli ste už o humorálnej teórii? Pravdepodobne nie, no určite ste už počuli o zvyku, keď sa v minulosti riešili zdravotné problémy púšťaním žilou. Tento postup vychádzal práve z humorálnej teórie, teda teórie o štyroch šťavách (čierna a žltá žlč, hlien a krv), z ktorých sa skladá ľudské telo. Ak mal človek priveľa krvi, ochorel, a tak mu bolo treba pustiť žilou, aby vyzdravel. Logické.
Už v stredoveku sa však našli lekári, ktorí boli voči nadmernému púšťaniu žilou skeptickí. Jeden z nich bol dokonca ešte začiatkom 16. storočia za svoje nekompromisné odmietanie púšťania žilou obvinený z kacírstva. Neuveriteľné? Rozhodne. Rovnako neuveriteľné ako to, že aj dnes existuje veľa ľudí, ktorí nedôverujú modernej medicíne, hoci tá odvtedy urobila obrovský skok vpred a s nostalgiou sa pozerajú (nielen v tomto smere) na časy minulé.
Historička Daniela Dvořáková k tomu poznamenáva: „Vo všetkom sme zaznamenali pokrok. Vďaka tomu, že žijeme v bohatej časti sveta, máme sa lepšie ako tí najbohatší a najmocnejší v stredoveku. Nielen materiálne, ale aj v zmysle slobody a súkromia. Je úžasné žiť teraz, pokiaľ teda nezlikvidujeme planétu, neskosí nás pandémia alebo nevyhladí atómová vojna. Nemenila by som ani s mamou a babičkou, ešte menej s prababičkou, a vonkoncom nie so stredovekými ľuďmi.“ (s. 142 – 143)
A na Slovensku nie je veľa odborníkov, ktorí stredovekých ľudí poznajú lepšie ako práve Daniela Dvořáková, historička z Historického ústavu SAV so špecializáciou na neskorostredoveké dejiny Uhorska. Medzi jej najznámejšie a najoceňovanejšie práce patrí nepochybne monumentálna kniha Rytier a jeho kráľ, ktorá, podobne ako aj ďalšie jej knihy, vyšla v rodinnom vydavateľstve Rak a vyniká nielen kvalitným obsahom, ale aj veľmi elegantne spracovaným vonkajším dizajnom. V knižnej edícii Denníka N jej nedávno vyšla kniha Stopy stredoveku s podnázvom Rozhovory o ľuďoch temnej doby, ktoré viedla (možno tak trochu symbolicky) počas pandémie koronavírusu s redaktormi Denisou Gura Doričovou a Tomášom Gálisom.
Vyvolávanie predstavy o stredoveku
Pokiaľ sa v jej odborných monografiách môže menej znalý záujemca o históriu občas stratiť, hoci sú písané v rámci možností ľahkým štýlom, v prípade knihy rozhovorov je tento štýl z podstaty veci ešte príjemnejší, ľahší, čitateľnejší a stráviteľnejší. Ktorým populárnym predstavám o stredoveku sa historička pri rozhovore rozhodla „pustiť žilou“?
„Viem si predstaviť, že ešte aj dnes majú mnohí predstavu, že všade horeli hranice s čarodejnicami, že inkvizícia bola všadeprítomná asi ako ŠtB za čias komunistov, že všetko bolo temné, ľudia špinaví, hygiena žiadna, tmárstvo všade, veda nikde. Inak, k tomu temnému obrazu stredoveku trochu prispel aj Umberto Eco so svojím slávnym románom Meno ruže, ktorý je, samozrejme, vynikajúci, ale je to fikcia a podľa mnohých historikov veľmi vzdialená od reality.“ (s. 203)
Aká bola teda v skutočnosti realita stredoveku? Tu treba hneď podotknúť, že samotný pojem stredovek je konštrukt, ktorý vymysleli až humanisti v renesancii, aby vymedzili podľa nich úpadkové obdobie medzi vlastnou novou érou a skvelou antikou, ktorej ideály chceli oživiť. V 19. storočí sa však pohľad na stredovek zromantizoval, a tak vznikol mix, ktorý dodnes ovplyvňuje naše nazeranie na túto kľúčovú epochu európskych dejín, vo svojom hodnotení často oscilujúcu od jedného extrému k druhému. Faktom pritom zostáva, že stredovek položil základy modernej spoločnosti ako ju poznáme dnes – so štátmi, národmi, univerzitami či bankami, aj keď je tiež pravda, že stredovek väčšinu technických objavov skôr uviedol do života než vynašiel.
Aby poodhalili závoj, ktorý niekedy v mysliach a predstavách dnešných ľudí zahaľuje toto významné dejinné obdobie, vydali sa obaja redaktori spolu s historičkou po stopách stredoveku, resp. ľudí, ktorí v ňom žili. Postupne sa v niekoľkých tematických blokoch zamerali na panovníkov, bojovníkov, duchovných, vzdelancov, mešťanov, vidiečanov a v neposlednom rade na ženy, pričom neobišli ani stredoveké mýty a samotnú prácu historika. Nevyhli sa pritom ani kontroverzným témam. Na otázku, či existuje stredovekár, ktorého interpretáciu vôbec neprijíma, Daniela Dvořáková odpovedala:
„Nuž, Matúš Kučera a jeho kráľ Svätopluk. To mi je dosť cudzie. A, samozrejme, Vladimír Mináč, ktorý síce nebol historik, ale ovplyvnil historiografiu na niekoľko desaťročí. Práve on prišiel s teóriou plebejského národa, ktorý nemá šľachtu, a vlastne ani dejiny. Slovenská historiografia je stále v plienkach, je nás málo, sme finančne podvyživení. Napríklad v 19. storočí sa tu nerobil výskum tak ako inde v Európe, preto dnes ťažko môžeme robiť nejaké syntézy. Skrátka, nemáme urobený základný výskum.“ (s. 210 – 211)
Nepochybne zaujmú aj nečakane veľmi osobné otázky a odpovede týkajúce sa nedávno zosnulého manžela Pavla Dvořáka, významného popularizátora starších slovenských dejín, ktoré určite nenechajú nikoho chladným. Aj životy historikov niekedy ponúkajú pohnutú históriu. Koniec koncov, história je v prvom rade o ľuďoch a hoci je stredovek od nás v čase možno príliš vzdialený a pri snahe priblížiť život jeho obyvateľov sa historik neraz pasuje s nemalými problémami a interpretačnými úskaliami, aj tak, ako podotýka sama Daniela Dvořáková „nakoniec z toho vždy vyplynie, že ľudia sa nemenia.“ (s. 212) A ako vzápätí trefne dopĺňa: „Môžeme skladať nejaký obraz, ale ide skôr o vyvolanie predstavy, ako to asi mohlo byť.“ (s. 213) Kniha rozhovorov o ľuďoch temnej doby, ktorá až taká temná nebola, tento cieľ dosahuje naozaj veľmi prijateľným spôsobom.
Študoval archeológiu a históriu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Zaoberá sa vojenskými a námornými dejinami. Je autorom knihy Bitky a bojiská - Stručné dejiny Slovenska pre mladých čitateľov (Slovart 2021).