Už je to nejaký mesiac, čo sa na plátnach kín ocitol Severan režiséra Roberta Eggersa. Svojou nadprirodzenou poetikou, priamočiarou dejovou štruktúrou, ale aj dôrazom na historický detail niektorých nadchol, iných prekvapil, viacerých však nechal chladnými. V druhej polovici júla do Bratislavy zavítal spoluautor scenára, islandský spisovateľ Sjón, s ktorým mohli fanúšikovia debatovať (nielen) o jeho poslednom filmovom námete.
O dôvod viac obzrieť sa ešte raz, s osobitným zreteľom na historickú tematiku, za tohtoročnou hollywoodskou snímkou, ktorú nejeden kritik označil za najautentickejší vikinský film, aký bol kedy natočený.
Severan (The Northman 2022, r. Robert Eggers) síce vznikol v produkcii veľkých amerických spoločností (Regency, Focus Features), ťažko ho však môžeme považovať za film, ktorý by patril do mainstreamu. Na základe prvých ukážok sa mohlo zdať, že primárne pôjde o ďalší z radu dobrodružne-akčných blockbusterov o odplate, hrdinstve a nejakej tej romantike, akurát zasadený do lákavých historických kulís vikinského sveta. Klasický historický film vyrozprávaný pomocou populárnych a osvedčených šablón – akési Statočné srde alebo Gladiátor na vikinský spôsob – však nebolo práve to, čo nakoniec diváci mohli v kinách vidieť.
Historizujúca filmová avantgarda
Žiadne veľkolepé bitky početných armád ani vysoká politika, ale komorne ladený, miestami bizarný príbeh bez výraznejšieho striedania lokalít. Nijaký sympaticko-romantický hrdina podobný súčasným ideálom a predstavám, no naopak bojovým šialenstvom a neutíchajúcou nenávisťou rozzúrení protagonisti túžiaci po smrti v boji a následnom živote vo Valhalle. Aj preto podľa prvých kritík viacerí návštevníci kín pri Severanovi zostali v rozpakoch, keďže film nezapadol do dobre známej dejovej schémy „historického veľkofilmu“.
Niekomu sa navyše mohlo zdať, že zobrazené postavy pôsobia natoľko odťažito či barbarsky, že súčasný modelový divák veľmi nevie čoho (a koho) by sa mal chytiť, aby sa dostal na dobre známu pôdu moderných etických hodnôt. Slovom, nejde o práve divácky prístupný a módny film, práve naopak, na diváka kladie určité nároky, čím sa radí skôr do kategórie autorských a umeleckejšie orientovaných snímok. Môžu za to predovšetkým dve veci – jednak autorský štýl a zámer režiséra, jednak priam neštandardný dôraz na historickú autenticitu.
Bolo by asi naivné čakať od tretieho filmu Roberta Eggersa, jedného z najosobitejších amerických režisérov posledných rokov, zásadnejší odklon od jeho charakteristického autorského rukopisu. Ten sa totiž okrem citu pre dobovú atmosféru vyznačuje najmä pomaly budovanými a zvláštnymi výjavmi hororového ladenia, predchnutými zlovestnou náladou a ťažšie uchopiteľnou mysteriozitou. Jeho debut Čarodejnica (The Witch, 2015), zasadený do 17. storočia, mal podtitul Ľudový príbeh z Nového Anglicka a okrem pôsobivého psychologického hororu (a objavenia Anyi Taylor-Joy pre ďalších filmárov) priniesol aj nevšedné historické detaily. Samotný námet vychádzal z autentických dobových prameňov týkajúcich sa čarodejníctva, pričom postavy rozprávali archaickejšou formou angličtiny typickou pre vtedajšie protestantské kruhy a kolonistov z ich radov.
Druhý Eggersov film Maják (The Lighthouse, 2019) zasa spracoval poslednú nedokončenú poviedku Edgara Allana Poa. Film na pozadí rozprávania o pozvoľnom prepade šialenstvu a neodvratnej kliatbe zobrazuje aj súdobé námornícke povery, pričom premisa príbehu strážcov majáka je inšpirovaná reálnou udalosťou z r. 1801. Dobovo zafarbený a charakteristickou obraznosťou predchnutý jazyk (iba dvoch) postáv, stvárnených hypnotickým Willemom Dafoeom a čoraz zaujímavejším Robertom Pattinsonom, bol ďalším dokladom Eggersovho osobitého citu pre historické prostredie, ktoré svojimi filmami svojsky oživuje. Nie je to inak ani v Severanovi, kde nemalá dôležitosť pripadá nielen fyzickému zobrazeniu materiálneho sveta, ale obzvlášť špecifikám a svojrázu mentality a imaginácie ľudí z minulosti.
Oživená sága starého Severu
Stojí za pozornosť, že prvotný nápad na film skrsol v predstaviteľovi hlavnej postavy severského princa Amletha, Alexandrovi Skarsgårdovi (pôvodom Švéd). Ten pred niekoľkými rokmi navrhol Eggersovi, aby natočil (konečne poriadny) film z prostredia Vikingov. Eggers s nadšením súhlasil, avšak jeho film nemal byť iba bežným epickým dobrodružstvom z dávnej minulosti, ale najmä pokusom vytvoriť audiovizuálne dielo, ktoré by čo najvernejšie zodpovedalo tomu, čo vieme o starých Severanoch.
Pri tvorbe filmu preto spolupracoval s celým tímom bádateľov z radov historikov, archeológov a odborníkov na staroseverskú literatúru, z ktorých je zrejme najrenomovanejším britský archeológ Neil Price. K tvorbe scenáru režisér prizval jedného z najznámejších islandských spisovateľov Sigurjóna Birgira Sigurðssona, ktorý si hovorí Sjón a ktorého niektoré pozoruhodné knihy možno čítať/počúvať v českom i slovenskom preklade.
Sjón, ktorého prózy hojne čerpajú z islandských dejín, zdôrazňoval aj na tohtoročnej bratislavskej besede, aj pred niekoľkými rokmi v Artfore, aké osobitné miesto v jeho autorskom vývoji zohrávali práve staroseverské ságy. Najväčšia zachovaná časť ság bola totiž spísaná práve na Islande, pričom stredoveké texty sú svojím jazykom do veľkej miery zrozumiteľné aj pre súčasných Islanďanov. Severské ságy, ktoré predstavujú špecifický typ historických prameňov, ako aj svojbytný literárny druh s nezameniteľným štýlom, stredovekí autori zapisovali najčastejšie od konca 12. do 14. storočia.
V zásade tak mladší literáti písomne fixovali, resp. vo svojich textoch adaptovali staré príbehy z vikinskej doby, ktoré dovtedy kolovali iba vo forme ústneho rozprávania. Historici a jazykovedci špecializujúci sa na staroseverskú literatúru sa už viac než storočie sporia o to, ktoré prvky a udalosti zo ság možno považovať za odraz reálnej ranostredovekej minulosti a ktoré patria skôr do sveta dobovej fantázie a tradovaných mýtov.
Je však nesporné, že (až) kresťanskí pisári a rozprávači sídliaci prevažne na Islande počas vrcholného stredoveku vytvorili korpus historických písomností, ktoré bez prestávky až do súčasnosti nachádzajú stále nových čitateľov. Špecifickosť ság, ich témy, štýl a étos oslovujú Sjóna natoľko, že ním spoluvytvorený filmový scenár v sebe nesie až prekvapivo hlboké stopy historických prameňov.
Literárny podklad filmu využíva prvky odvodené z naračných postupov stredovekej spisby, čo u (nepripraveného) diváka v kombinácii s pomalším tempom môže pôsobiť ako scenáristická topornosť. Z formálneho hľadiska sa snaha o historizáciu prejavuje obzvlášť v charakteristickom archaizujúcom jazyku, ktorým rozprávajú (hoci väčšinou v angličtine) filmové postavy. Sjónovi sa podarilo vytvoriť štýl reči, ktorý svojou obraznosťou, priamosťou až úsečnosťou, ako aj častým používaním osobitých metafor (tzv. kenningov) evokuje vyjadrovanie postáv, ktoré poznáme zo stránok severských ság.
Nejde však len o formu (jazyk), ale najmä o obsah (dej) – príbeh krvnej pomsty, odpadlíctva od vlastného spoločenstva, neúprosnosti osudu ovládajúceho všetkých ľudí, ako aj všadeprítomnej starosti o povznesenie či dokonca zachovanie vlastného rodu sú témy, ktoré neodlúčiteľne patria jednak do staroseverskej spisby, jednak do sveta ranostredovekých (nielen) škandinávskych spoločností.
Pritom samotný dej filmu nápadito modifikuje jednu konkrétnu nezachovanú ságu, o ktorej historici dodnes s istotou nevedia, v akej podobe jestvovala. Možno aj preto tejto povesti (či stratenej ságe?) odborníci dlhodobo venujú osobitnú pozornosť, pričom jej obsah na začiatku 17. storočia využil aj William Shakespeare.
Amleth/Hamlet bažiaci po pomste
„Krevní msta není v severských zákonech ještě zcela odbourána a je ve zdejší společnosti velmi důležitá, jak o tom svědčí i to, že první krevní mstu vůbec měl vykonat Ódinův syn, který se v době přípravy na ni stáva zasvěceným bojovníkem – nemyje se a nečeše, jako to severští bojovníci, zasvěceni vykonání určitého slibu, dělali běžně.“ (Bednaříková 2017, s. 68)
Pozornejší divák pri sledovaní Severana už len na základe mena hlavného hrdinu asi zistí, že príbeh má niečo spoločné s najznámejšou Shakespearovou drámou – Tragédia o Hamletovi, princovi Dánskom. Anglický renesančný dramatik našiel inšpiráciu v starej povesti o princovi Amlethovi, ktorej najstaršia zachovaná verzia pochádza od kronikára Saxa Gramatika z jeho diela Gesta Danorum (Činy Dánov) spísaného začiatkom 13. storočia, respektíve z ešte o niekoľko rokov staršej Kroniky z Lejre.
Neskôr v 16. storočí vzniklo viacero nových variácií Amlethovho príbehu, pričom témy sa obzvlášť chopili islandskí autori. Dodnes nevyriešenou otázkou však zostáva, či originálny príbeh o Amlethovi (tzv. Ur-Amleth) referoval o pôvodne islandskom, alebo naopak dánskom hrdinovi z vikinskej doby snažiacom sa o pomstu za smrť svojho otca, stratu rodového dedičstva a mocenského postavenia. Mohlo pritom ísť o autentický ranostredoveký príbeh vychádzajúci z nezachovanej staroislandskej povesti či ságy, ale nie je tiež vylúčené, že máme dočinenia s mladšou naráciou, ktorá vznikla až niekedy vo vrcholnom stredoveku, predtým ako ju latinsky zvečnil dánsky kronikár Saxo.
Nech je, ako chce, Amlethov príbeh, dôvtipne variovaný tvorcami filmu, je postavený na silnom motíve – na krvnej pomste, ktorá bola dôležitým prvkom sociálnej praxe starých Severanov. Rovnaký cieľ podnecuje aj počínanie filmového Amletha, ktorý je oproti svojmu literárnemu predobrazu okresaný do podoby neporaziteľného bojovníka. Hlavný hrdina je synom kráľa Aurvandila, ktorého však nevlastný brat Fjölnir pripraví o život, kráľovstvo aj manželku. Film sleduje cestu za (spravodlivou?) odplatou, ktorú mladý princ prisahal počas úteku pred svojím strýkom Fjölnirom.
Hlavným motívom tak zostáva najmä potreba prinavrátenia cti a výsadného sociálneho postavenia, o ktoré hrdinu a jeho otca obral spriaznený mocenský konkurent. Celkom trefne je vykreslený nestály charakter súdobých mocenských štruktúr – Fjölnir sa ako nový lokálny kráľ pri moci udrží iba nakrátko a čoskoro musí s rodinou a družinou utiecť na Island, ako mnohí neúspešní škandinávski náčelníci. Až do poslednej scény sa popritom odohráva zápas hlavného protagonistu s osudom (staronórsky Urðr), už vopred ako pavučina utkaným troma mýtickými sudičkami Nornami, ktorý podľa predstáv starých Severanov neúprosne podmieňoval život každého človeka a obzvlášť hrdinov ság.
Diabol sa skrýva v (historických) detailoch
Pri Severanovi platí, že film sa javí o to atraktívnejší a zaujímavejší, o čo sú hlbšie poznatky divákov o vikinskej dobe, mytológii či každodennosti. Dej je situovaný do prvej polovice 10. storočia a v mnohých ohľadoch prekonáva doterajšie filmové reprezentácie Vikingov o niekoľko tried (snáď s výnimkou parodického seriálu Severania, ktorý je kategóriou samou osebe). Spomínaný archeológ Neil Price ako jeden z odborných konzultantov trefne prízvukoval, že vikinský svet, nápadito a čo najvernejšie oživený Eggersovým filmom, „mal odlišné hodnoty, než sú tie naše, odlišné predpoklady, odlišnú vieru a odlišné poňatia reality.“ Film navyše prekonáva obvyklé klišé o Vikingoch chápaných (iba) v rovine barbarských lúpežníkov a zobrazuje raný stredovek s očividnou snahou o (čo najväčšiu) historickú autentickosť, a to aj s ohľadom na každodenný život Severanov.
Dobovú autenticitu však netreba chápať rigidne, ako sa to často robí, teda iba v rovine presného vykreslenia materiálnej kultúry, vojenstva či vtedajších technických postupov, ale aj ako úsilie tvorcov čo najvernejšie reprezentovať obraz minulosti v celej komplexnosti. O ranom stredoveku, samozrejme, aj napriek najlepšej snahe nevieme všetko, preto tvorcovia filmu originálnym spôsobom používajú vlastnú fantáziu tam, kde niet presných historických dát. Dobrým príkladom môžu byť filmové rituálne odevy používané postavami pri sakrálnych úkonoch, kde tvorcovia invenčne aplikovali (inak nedoložený) predpoklad, že účastníci zrejme nemali v úmysle zašpiniť si pri obetovaní svoje cenné oblečenie, preto využili na tento akt určené svetlé rúcha.
Vo filme narazíme na množstvo detailov a historických referencií – ich zoznam by presiahol rozsah jedného článku –, ktoré plasticky dokresľujú živý a uveriteľný obraz predmodernej doby a najmä príbeh, ktorý sa v nej odohráva. Tvorcovia napríklad dôsledne stvárnili centrálnu úlohu otroctva pre vikinskú spoločnosť, čo nebýva pri filmoch z raného stredoveku samozrejmosťou. Taktiež zobrazenie náboženských predstáv a praktík ničím zásadným neprotirečí poznatkom religionistiky, čo vidieť či už v prípade pôsobivého pohrebného rituálu sprevádzaného (aj ľudskými) obetami, alebo pri osobnej zbožnosti náčelníkov, ktorí uctievajú obzvlášť „rodinné“ božstvá – kým Aurvandil a Amleth Odina, Fjölnir, naopak, boha Freya.
V mohyle pochovaný veľmož, od ktorého treba získať (samozrejme magický) meč nesúci meno Draugr, odkazuje na postavu nemŕtveho z islandských ság. Tanec berserkov pred blížiacim sa bojom je zas inšpirovaný výjavmi na bronzových platničkách nájdených vo Švédsku. Slovanská svätyňa na Kyjevskej Rusi akoby z oka vypadla rekonštrukcii chrámu v Groß Raden, pričom Amleth vnútri spočinie nielen pred Björk, ktorá hrá postavu miestnej bohyne či veštkyne, ale aj pred Zbručským idolom. Obzvlášť nápadité je aj zakomponovanie slovanskej „princeznej“ Oľgy, ktorá prostredníctvom potomkov hlavného hrdinu v budúcnosti založí novú panovnícku líniu, čo je elegantná alúzia na staroruských Rurikovcov. Čo viac ešte chcieť od filmu o Vikingoch?
Severan/The Northmen
USA 2022, 136 min.
Réžia: Robert Eggers
Scenár: Sión Sigurdsson, Robert Eggers
Kamera: Jarin Blaschke
Hudba: Robin Carolan, Sebastian Gainsborough
Hrajú: Alexander Skarsgård, Nicole Kidman, Claes Bang, Ethan Hawke, Anya Taylor-Joy, Gustav Lindh, Willem Dafoe, Phill Martin, Eldar Skar, Olwen Fouéré
Použitá literatúra:
- Bednaříková, J. Stěhování národů a sever Evropy. Vikingové na mořích i na pevnině. Praha 2017.
- Clunies Ross, M. The Cambridge Introduction to the Old Norse-Icelandic Saga. Cambridge 2010
- Felce, I. In Search of Amlóða saga: The Saga of Hamlet the Icelander. In: Studies in the Transmission and Reception of Old Norse Literature: The Hyperborean Muse in European Culture. Quinn, J./Cipolla, A. (eds). London 2016, s. 101–122.
- Starý J. et al. Lživé ságy starého Severu. Praha 2015.
- Roesdahl, E. The Vikings. London 1998.
Obrazová príloha: Bontonfilm, The New Yorker, kinema.sk, cinemart.cz
Vyštudoval históriu na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre, doktorandské štúdium absolvoval na Oddelení stredovekých dejín Historického ústavu SAV. Zameriava sa na raný stredovek v stredoeurópskom priestore, najmä na 8. – 10. storočie a transformačné procesy v strednom Podunajsku s osobitným zreteľom na veľkomoravskú problematiku. V súčasnosti pracuje v Centre vedecko-technických informácií SR na agende Otvorenej vedy.