Renesančný kaštieľ v obci Brodzany sa na prvý pohľad možno nijako výrazne nelíši od množstva iných, ktoré sa na slovenskom vidieku dodnes zachovali. Žiaden iný sa však nemôže pýšiť tým, že ho pravidelne navštevovali najbližší príbuzní slávneho básnika A. S. Puškina a spoločne s nimi aj významné osobnosti ruského kultúrneho života 19. storočia. A predsa sú Puškinovi príbuzní len jednou z mnohých fascinujúcich epizód dejín rodu Freisenhof a Oldenburg, posledných majiteľov panstva a hlavných protagonistov najnovšej knihy Romana Holeca a Alexandry Lukáčovej: Európsky rod v slovenskom svete (Slovart, 2023).
Zrejme niet sociálnej skupiny, ktorej vnímanie pokrivili vládnuce režimy 20. storočia viac, než je šľachta. Či už si predstavíme obraz zbohatlíckeho vykorisťovateľa, ktorý terorizuje svojich biednych a nevinných poddaných, stereotyp o hlupákovi (niekedy poznačeného až priúzkymi väzbami medzi príbuznými), ktorý si nič z toho, čo vlastní, nezaslúži, a každý sedliak na jeho panstve má rozumu viac, než šľachtická domácnosť dokopy, alebo nenávistného maďarizátora, ktorý si pri každom slovenskom slove znechutene odpľuje – všetko toto sú obrazy na míle vzdialené od toho, čo nám o živote a pôsobení privilegovaného stavu v dejinách dokážu povedať historické pramene.
Našťastie, slovenská historiografia už postupne spláca svoj dlh voči výskumu šľachty a malými, ale dôležitými krokmi začína posúvať jej obraz. Nie s cieľom zmeniť nenávidených na milovaných, ale ponúknuť spoločnosti takú interpretáciu dejín šľachty, ktorá je založená na poctivom štúdiu prameňov a vedeckých prístupoch k bádaniu, ktoré už nie sú ovplyvnené ideologickými manipuláciami. Pričom platí, že už samotná generalizácia šľachty ako skupiny je zo svojej podstaty mierne absurdná, keďže akákoľvek sociálna skupina sa okrem spoločných znakov vyznačuje aj značnou heterogenitou. Inak tomu nebolo ani v prípade šľachty, ktorá svoj život spojila s územím dnešného Slovenska.
Pri témach spojených s problémom šľachty počas tzv. dlhého 19. storočia patria medzi priekopníkov výskumu posledných rokov napríklad József Demmel (monografia Panslávi v kaštieli) či dlhodobo práve spoluautor recenzovanej publikácie, Roman Holec. Spoločne s renomovaným historikom, ktorý pôsobí na Univerzite Komenského v Bratislave a Historickom ústave Slovenskej akadémie vied, je autorkou recenzovaného titulu Alexandra Lukáčová, historička pracujúca v Slovanskom múzeu A. S. Puškina v Brodzanoch. V onej inkriminovanej obci, ba dokonca v priamo v rensančnom kaštieli, ktorý kúpil Gustáv Friesenhof v polovici 19. storočia od rodiny Kvassayovcov a osud svojho rodu tak navždy prepojil s touto malebnou dedinou.
Finanční žraloci rodiaceho sa trhu
Než sa však Friesenhof, ktorý sa pri kúpe kaštieľa azda jediný raz v živote vzoprel vôli staršieho brata Adolfa, vôbec mohol zamýšľať nad získaním predmetnej nehnuteľnosti, museli sa jeho predkovia veru obracať. Už samotný začiatok príbehu Friesenhofovcov v strednej Európe (pôvodom pochádzali z Alsaska) je totiž nadmieru zaujímavý. Úvodné strany recenzovaného titulu totiž čitateľa neuvedú do nehorázneho prepychu, kde sa deti rodia do drahokamami vykladanej kolísky, ale do dynamického zákulisia rodiaceho sa trhového hospodárstva v prostredí habsburskej monarchie a do spoločnosti mužov, ktorí boli dobovými prvými finančnými žralokmi. Rod Friesenhof totiž nepatril k tej časti šľachty, ktorej členovia si slávu, česť a najmä tituly vydobýjali na bojovom poli v službe Habsburgovcov, či dokonca ešte niektorej z predošlých uhorských kráľovských dynastií. K majetku, s ktorým, ako to už býva, prišlo neskôr aj všetko ostatné, ich vyniesol obchod a podnikanie.
V tejto súvislosti treba bezpochyby oceniť, že sa autori rozhodli dejiny rodu a jeho najvýznamnejších či najzaujímavejších predstaviteľov vyrozprávať nie ako izolované a vydestilované súpisy aktivít, titulov, potomkov, či majetku jednotlivcov, ale ako životné osudy zasadené do reálneho a radikálne sa meniaceho sveta. Vďaka tomuto prístupu je recenzovaný titul sondou nielen do života jedného šľachtického rodu, ale umožňuje aj lepšie spoznať mnohé fascinujúce a komplexné fenomény dejín Uhorska 19. storočia. Spomínaný vzostup podnikateľskej sféry a zásadnú rolu trhu a obchodu na fungovanie štátu a spoločnosti, vnútorný svet šľachty, v ktorom sa síce vonkajšie bariéry vďaka majetku preliezať dali, ale tie neviditeľné ostávali mnohokrát nezdolateľné, alebo nesmierne dôležitý pohľad na takmer neznáme, ale vskutku pozoruhodné odtiene slovenského národnoemancipačného hnutia. Opomenúť nemožno ani na prvý pohľad všedné, ale z hľadiska holého prežitia – nehovoriac už o nejakom hospodárskom progrese – zásadné veci ako fungovanie hospodárskych spolkov.
Nadšenec slovenského hnutia aj zakázaná láska vojvodu Oldenburg
Spomínaný zažitý obraz šľachtica ako protislovenského elementu (ktorý vyvracajú už mnohé iné publikácie posledných rokov) je v predkladanom titule konfrontovaný s realitou vďaka Gregorovi Friesenhofovi, pozoruhodnom mužovi, ktorý bol dokonca zvolený do výboru Matice slovenskej. Zároveň je však práve na Gregorovom príklade možné badať aj komplikovanosť alebo komplexnosť identity, resp. identít, s ktorými sa šľachta identifikovala a ktoré zďaleka nezapadli do nacionalistického či etnického naratívu buď Slovák, alebo Maďar (alebo Nemec, Žid a pod.). Napríklad spomínaný Gustáv síce mal voči synovmu nadšeniu pre slovenskú vec určité výhrady, ale nič mu nebolo vzdialenejšie než maďarský nacionalizmus. Jeho rezervovanosť mala úplne iné korene. Napokon, Gregor nebol špecifický len pre svoje názory na slovenskú otázku, ktoré, ako treba poznamenať, sám v priebehu života prehodnocoval, ale ako hodnotia Holec a Lukáčová, Gregor Friesenhof sa značne vymykal rozšírenému modelu uhorského šľachtica svojím celkovým postojom k životu.
Titul monografie (Európsky rod v slovenskom svete) je zhmotnený najmä v príbehu poslednej majiteľky bodzianskeho kaštieľa, Natálie Oldenburgovej. Gregorova nevlastná sestra, ktorej matka Alexandra bola sestrou Puškinovej manželky, totiž padla počas návštevy Wiesbadenu do oka oldenburskému vojvodovi Elimarovi, najmladšiemu synovi veľkovojvodu Augusta I. a po matke tiež vnukovi švédskeho kráľa Gustava IV. Adolfa. Elimarova snaha zosobášiť sa s o desať rokov mladšou šľachtičnou z Uhorska sa však doma nestretla s pochopením. Na protesty svojho nevlastného brata, veľkovojvodu Petra II. však Elimar nijako nedbal a nielenže sa s Natáliou oženil, ale po celý svoj ďalší život viedol zápas o to, aby bol jej aj jeho deťom priznaný taký status, aký si podľa postavenia svojho manžela, resp. otca zaslúžili. No hoci sa Natália dlhý čas pohybovala medzi smotánkou, najviac doma sa cítila práve v Brodzanoch, kde rodina trávila letá a po smrti manžela aj detí sa tu de facto usadila.
Cenný čriepok poznania
Spomenuté témy a postavy ani zďaleka nemôžu poňať všetko poznanie (ale aj umelecký zážitok), ktoré čitateľ počas čítania titulu nadobudne. Dlhoročný archívny výskum v niekoľkých európskych krajinách dokázali Holec a Lukačová pretaviť do nesmierne pútavého diela. V širšom kontexte je možné vysloviť želanie, aby recenzovaný titul podporil proces uvedomovania si neopomenuteľnej úlohy šľachty v dejinách dnešného Slovenska a potreby jej ďalšieho výskumu. Toto želanie sa týka najmä reflexie širokej spoločnosti, väčšina historikov a historičiek si je dobre vedomá, že len ťažko možno študovať a následne sa snažiť pochopiť komplexný spoločenský vývoj minulosti, ak z neho z ideologických či iných dôvodov jednoducho vymizne akákoľvek spoločenská vrstva. Azda o to viac, že v prípade šľachty išlo o vrstvu politický, umelecký, ale napríklad aj charitatívne (ako ukazuje aj príklad študovaného rodu) nesmierne čulú.
Neodškriepiteľným faktom je pritom častokrát až románová dobrodružnosť osudov jednotlivých predstaviteľov šľachtických rodín, z ktorých mnohí doslova písali aj veľké dejiny starého kontinentu a pritom mali osobný vzťah k rôznym častiam dnešného Slovenska. Títo jedinci jednoznačne ovplyvnili aj obraz dnešnej krajiny a možno aj dnešnej spoločnosti. Či už pozitívne alebo negatívne, viac než súdy je v tomto prípade skutočne dôležitejšie poznanie, ktoré môže viesť k lepšiemu porozumeniu. A v prípade knihy Romana Holeca a Alexandry Lukáčovej napríklad aj k vybudovaniu istej formy hrdosti či spolupatričnosti pre tých, ktorých sa Brodzany a okolie dotýkajú, podobne ako sa dotýkali rodu Friesenhof a Oldenburg. Zdravo pozitívny vzťah ku krajine, ktorý vedie k zodpovednosti a snahe o zmenu k lepšiemu (čo bol, mimochodom, jeden zo základných atribútov šľachtického svetonázoru, bez ohľadu na to, že mnohí podľa neho nekonali), je totiž jednou z hodnôt, ktorá sa dnes v spoločnosti akosi vytráca a len ťažko povedať, že by to bola zmena k lepšiemu.
Dejiny šľachty sú jednoznačne aj dejinami Slovenska, dejinami, ktoré prepájajú slovenský geografický a kultúrny priestor s celoeurópskym kontextom a čím viac autorov bude nasledovať príklad dvojice Holec a Lukáčová, tým lepšie pre slovenskú spoločnosť.
Roman Holec – Alexandra Lukáčová: Európsky rod v slovenskom svete. Rod Friesenhof a Oldenburg 1789-1945. Bratislava: Slovart, 2023. 343 strán. ISBN 978-80-556-4745-6. Publikáciu z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
Ak si knihu zakúpite cez uvedený link, podporíte činnosť HistoryLab.sk. Ďakujeme!
vyštudoval históriu a filozofiu na UPJŠ v Košiciach a doktorát obhájil na Historickom ústave Slovenskej akadémie vied v Bratislave. Pôsobil na Deutsches Historisches Institut vo Varšave a v súčasnosti je vedeckým pracovníkom Historického ústavu SAV. Vo svojom výskume sa zaoberá najmä dejinami prvej polovice 19. storočia. Absolvoval študijné a výskumné pobyty na univerzitách a vedeckých inštitúciách vo Francúzsku, Nemecku, Rakúsku, Poľsku a Slovinsku.
