Štyridsaťjeden biografií najvýznamnejších osobností studenej vojny v jednej kompaktnej publikácii. To je kniha Rivali a partneri studenej éry, v ktorej sa autorovi podarilo chladné dejiny rokov 1947 až 1991 zaľudniť osobnými príbehmi „šampiónov“ bipolárneho súperenia.
Výskum dejín studenej vojny (1947 – 1991) začína byť medzi historikmi čoraz populárnejšou témou, a to i v našich končinách. Zatiaľ čo však vychádza pomerne úctyhodný počet odborných vedeckých textov, realizuje sa mnoho výskumných projektov a naši odborníci sa dokázali etablovať i v zahraničí, s populárno-vedeckými prácami je to o poznanie horšie. Pritom popularizácia vedy je často minimálne tak dôležitá ako veda samotná. Autori, ktorí by zvládali oboje – a ešte rovnako dobre – sú skôr raritou, než bežným úkazom. Jedného z tých, ktorí to vedia, a jeho najnovšiu prácu určenú predovšetkým širšiemu publiku, si v tejto recenzii predstavíme.
Horúce bojiská studenej vojny
Studená vojna bola veľmi špecifickým konfliktom. Medzi súpermi nikdy nedošlo k otvorenému vojenskému stretu. Mala však svoje veľmi konkrétne prejavy svojich veľmi konkrétnych protagonistov. A práve o nich je kniha Slavomíra Micháleka Rivali a partneri studenej éry z vydavateľstva Slovenskej akadémie vied VEDA. Na takmer 600 stranách dokázal autor veľmi zrozumiteľným a pritom stále vysoko odborným štýlom predstaviť 41 najvýznamnejších osobností studenej vojny.
Nechýbajú „veľké mená“ ako Josif V. Stalin, Winston L. Churchill, John F. Kennedy či Margaret H. Thatcherová, čitateľ však v knihe nájde i postavy, ktorých životné príbehy nie sú tunajšiemu publiku nijak zvlášť známe – napríklad Waltera Ulbrichta, Indiru Ghándíovú alebo Džamála Abd an-Násira. Ľudia ako Anatolij F. Dobrynin alebo Dean Acheson nemajú ani svoje heslo na slovenskej mutácii Wikipédie. O to dôležitejšie je mať k dispozícii prácu, ktorá ich v stručnosti, jasne, a navyše objektívne predstaví.
Kniha začína úvodnou kapitolou o studenej vojne. Michálek v nej vysvetľuje predovšetkým spôsob, ako začala, geopolitickú situáciu po vojne a záujmy nových „superveľmocí“. Venuje sa i najväčším krízam tejto vojny a nevynechal ani veľmi dôležitú časť o rôznych interpretáciách tohto konfliktu, ktoré nájdeme v historiografii. V skratke vysvetľuje jednak „západný pohľad“, ktorý sa rozvinul v troch prístupoch (tradicionalistický, revizionistický a postrevizionistický), jednak sovietsku/ruskú historiografiu a jej prístupy. Po tomto úvode už čitateľ rovno „vhupne“ medzi najväčšie osobnosti druhej polovice 20. storočia. Každej je pritom venovaných niekoľko strán.
Symbol „Ostpolitik“
Z hľadiska dejín strednej Európy je zaujímavá postava Willyho Brandta, ministra zahraničných vecí Nemeckej spolkovej republiky v rokoch 1966 – 1969 a spolkového kancelára v rokoch 1969 – 1974. Brandt ušiel po nástupe nacistov k moci z Nemecka a vzdal sa aj svojho pravého mena Herbert Frahm. Po vojne založil odnož sociálnej demokracie v Západnom Berlíne a tvrdohlavo trval na prodemokratických a antikomunistických postojoch. Ako starosta Berlína (stal sa ním v roku 1957) priamo oponoval spolkovej vláde v Bonne, ktorá odmietala akýkoľvek rovnoprávny vzťah s východným Nemeckom a na komunálnej úrovni vyjednal aspoň pravidelné nemecko-nemecké cezhraničné návštevy na Vianoce a Veľkú noc.
Ako minister zahraničných vecí v rokoch 1966 – 1969 zavrhol tzv. Hallsteinovu doktrínu presadzovanú Konrádom Adenauerom, podľa ktorej bola NSR jediným reprezentantom nemeckého národa a odmietala kontakt so štátmi, ktoré mali nadviazané diplomatické styky s Nemeckou demokratickou republikou (okrem ZSSR). Za Brandta začala NSR postupne nadväzovať styky s krajinami východného bloku. Po zisku postu kancelára v roku 1969 akceleroval svoju „Ostpolitik“ (východnú politiku). Pričinil sa o nadviazanie dobrých susedských vzťahov s NDR a o podpis sovietsko-nemeckej zmluvy, ktorá garantovala hranice. Najznámejší moment Brandtovej kariéry prišiel v decembri 1970, keď na návšteve Poľska „Brandt, nemecký antinacista, ktorý neniesol žiadny podiel viny na vojnových udalostiach, preniknutý obyčajnými ľudskými citmi a emóciami klesol v modlitbe na kolená pri pamätníku vo varšavskom gete, čím vyjadril svoje i nemecké pokánie za zverstvá nacizmu“ (s. 68). Nasledujúci rok získal Nobelovu cenu za mier. Napriek všetkým úspechom musel nakoniec Brandt 6. mája 1974 potupne rezignovať pre dokázanú špionáž jedného zo svojich najbližších spolupracovníkov v prospech Sovietskeho zväzu.
Prefíkaná líška
Okrem Margaret Thatcherovej je súčasťou knihy profil len jednej ďalšej ženy, o to však zaujímavejšej. Michálek sa rozsiahlejšie venoval prvej (a zatiaľ i jedinej) žene, ktorá sa stala premiérkou Indie, Indire Gándhíovej. Dcéra Džaváharlála Néhrúa sa síce narodila v Indii, študovala však na univerzite Oxforde (históriu, politické vedy a ekonómiu). Po zaujímavom vnútropolitickom vývoji, keď sa po náhlej smrti ministerského predsedu v roku 1964 uvažovalo o jeho náhradníkovi, sa zástupcovia rôznych indických strán zhodli, že by ním mohla byť Indira. Brali ju ako kompromisného kandidáta, s ktorým bude možné ľahko manipulovať. Mýlili sa. Gándhíová ukázala mimoriadne politické schopnosti a moc držala pevne v rukách až do roku 1977.
Na domácej scéne jej zabezpečil masívnu podporu jej program s ústredným sloganom „odstránime chudobu“, v zahraničí dokázala v jednej z najkratších vojen v dejinách rozdrviť Pakistan (čoho dôsledkom bolo odtrhnutie Východného Pakistanu od Západného Pakistanu a vznik Bangladéša). V roku 1975 však Indiru obvinili súdy, že svoju stoličku v dolnom parlamente získala použitím nečestných praktík. Na súde sa bránila a v neprehľadnej situácii sa nenechala odstaviť od moci. Naopak. Dala uväzniť predstaviteľov opozície, primäla prezidenta, aby vyhlásil výnimočný stav a do dvoch mesiacov odstránila z vlády všetkých svojich oponentov.
Výnimočný stav potom predlžovala do roku 1977, keď presvedčená o svojej obrovskej popularite a istom víťazstve, vyhlásila voľby. Opozičné strany sa spojili a viedli silnú kampaň, počas ktorej vyhlasovali, že ide o poslednú príležitosť rozhodnúť sa medzi demokraciou a diktatúrou. Gándhíovú porazili. Svoju popularitu absolútne precenila a nedostala sa ani do parlamentu. Ani tento jej odchod však netrval dlho a v roku 1980 bola táto „prefíkaná líška“ a „bosorka“, ako ju nazval americký prezident Richard Nixon, späť na poste indickej premiérky. Mimochodom, Nixon ju doslova fyzicky neznášal.
Indira podporovala indický atómový i kozmický program. Vďaka podzemnej operácii „Smejúci sa Budha“ sa India zaradila medzi atómové veľmoci. Jej zahraničnopolitickej doktríne sa niekedy hovorí „Indirina doktrína“. Jej podstatou bolo dostať všetky krajiny okolo Himalájí do indickej sféry vplyvu. Čiastočne bola úspešná. Snažila sa pritom predovšetkým o prehĺbenie dobrých vzťahov so ZSSR. Zatiaľ čo v zahraničnej politike sa jej relatívne darilo a z Indie urobila lokálnu veľmoc, ktorá hrala dôležitú úlohu i v hnutí nezúčastnených krajín, neriešenie viacerých domácich, predovšetkým etnických konfliktov, sa jej stalo osudným. V júni 1984 počas operácie „Modrá hviezda“ dobyla indická armáda Zlatý chrám v Amritsare, najvýznamnejšiu svätyňu Sikhov. O pár mesiacov, v októbri, na ňu spáchali dvaja členovia jej ochranky, etnickí Sikhovia, atentát, ktorému ešte v ten deň v miestnej nemocnici podľahla.
Maov katastrofálny chrup
Michálek predstavil na niekoľkých stranách s množstvom zaujímavej obrazovej prílohy najvýznamnejších politikov druhej polovice 20. storočia, medzi ktorých Willy Brandt a Indira Gándhiová bezpochyby patrili. Súčasťou knihy je tiež stručné nepolitické kalendárium studenej vojny, ktoré stručne zachytáva nielen politický, ale i kultúrny a vedecký vývoj v dekádach nasledujúcich po rozdrvení nacizmu v roku 1945.
Ako žiadna kniha, ani tá Michálekova sa nevyhla drobným nedostatkom. V tomto prípade však ide skutočne o detaily, ktoré dobrý dojem z knihy nenarúšajú. Napríklad text pod fotografiou vietnamského vojaka v kapitole o Lyndonovi B. Johnsonovi na s. 269 uvádza, že ide o severovietnamského partizána, „tzv. tunelovú myš“. Pojmom „tunelová myš“ (tunnel rat) boli pritom označovaní americkí (prípadne austrálski či novozélandskí) vojaci, špeciálne vycvičení na boj v tuneloch a podzemných bunkroch Vietkongu počas vojny vo Vietname. Boli to teda najmä vojaci armády USA, nie vojaci severovietnamskej ľudovej armády alebo Vietkongu.
Určite by sa dalo uvažovať i o zaradení ďalších významných osobností (Ho Či Min, Lech Wałęsa, Jurij Gagarin, Neil Armstrong, možno Ján Pavol II. či Martin Luther King) a možno i viacerých žien (Rosa Parksová, Matka Tereza, Madeleine Albrightová), ako však sám autor uvádza hneď v úvode, ide o jeho subjektívny výber. Kniha má už aj tak takmer 600 strán, čo je na prácu tohto charakteru tak akurát. Viac osobností by jej mohlo, naopak, ubrať na čitateľnosti. Na druhej strane sa tým vytvára priestor pre druhý diel, v ktorom by sa okrem politikov mohli objaviť i významné osobnosti z oblasti vedy, kultúry či športu (Alexandr Solženicyn, Andy Warhol, Elvis Presley, Andrej Sacharov, Wayne Gretzky a ď.), z ktorých mnohé Michálek spomína i v kalendáriu na konci knihy.
Celkovo ide o sympatický a svieži počin napísaný príjemným jazykom. Historikov a odborníkov v obore kniha poteší precíznosťou, vyváženosťou a prehľadným a stručným spracovaním mnohokrát komplikovaných životných osudov svetových lídrov, neprofesionálnych záujemcov o históriu zas zrozumiteľným štýlom a množstvom zaujímavých „pikošiek“ z politického i osobného života najvýznamnejších osobností studenej vojny
Nezabúdajme tiež na množstvo fotografií, z ktorých – som presvedčený – mnohé uvidíte po prvý raz. Na prvý pohľad zaujme napríklad fotografia smejúceho sa Mao Ce-Tunga pri vítaní štátneho tajomníka USA Henryho Kissingera v Pekingu z roku 1975 (s. 337). Mao bol totiž známy tým, že si neumýva zuby (svojmu lekárovi doktorovi Li tvrdil, že „tiger si nikdy zuby neumýva“, a preto nevidí dôvod, prečo by mal on). V neskoršom veku sa to na stave jeho chrupu muselo nevyhnutne prejaviť, komunistická propaganda to však pochopiteľne skrývala a tak fotografií so skazeným Maovým chrupom veľa nenájdete. Tu sa však ukázal „v plnej kráse“.
Michálekova kniha, to je štyridsaťjeden osobných príbehov v jednom, kompaktnom celku. Je to svedectvo o rivalitách a partnerstvách, ktorým sa autorovi podarilo chladný konflikt superveľmocí bipolárneho sveta zaľudniť tými najzaujímavejšími osobnosťami.
Ak si kúpite knihu cez odkazy zdieľané v tomto článku, dostaneme malú províziu na našu činnosť.
Autor recenzovanej knihy, Dr. Slavomír Michálek, je riaditeľom Historického ústavu SAV, kde pracuje i autor recenzie, Jakub Drábik.
Vyštudoval históriu a v roku 2014 získal na Ústave svetových dejín Filozofickej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe titul Ph.D. Vo svojom výskume sa zaoberá komparatívnym štúdiom fašizmu (predovšetkým britského a českého fašizmu) a vybranými otázkami československých dejín. Absolvoval študijné a výskumné pobyty na Oxford Brookes University (2012/2013), Uniwersytet Wrocławski (2014), Central European University (2017/2018), Universität Wien (2021) a ďalších inštitúciách. Momentálne pracuje v Historickom ústave Slovenskej akadémie vied a na Masarykovej univerzite v Brne. Je autorom monografií Mýtus o znovuzrození (2014), Fašista (2017) a Fašizmus (2019). Je členom International Association for Comparative Fascist Studies (ComFas) a Slovenskej historickej spoločnosti pri SAV.