Metaforický názov knihy A. Wheatcrofta Nepriateľ pred bránami dokonale vystihuje politickú situáciu, ktorá pretrvávala v oblasti strednej Európy už od roku 1526, od pamätnej bitky pri Moháči. Nepriateľa v názve predstavovali pre západnú civilizáciu Turci, ktorí sa svojimi výbojmi snažili, už od roku 1453, keď padol Konštantínopol, preraziť na západ. Po roku 1526 sa čoraz viac približovali k svojmu cieľu. Pred sebou však mali náročnú úlohu. Museli dobyť Viedeň, centrum habsburskej monarchie.
Autor rozsiahlej monografie vťahuje čitateľa do deja od momentu, „keď vystúpil vo Viedni v auguste roku 1963 z vlaku do Belehradu“. Sám opisuje, ako dielo vznikalo, a následne nás v úvode s názvom Hrôza na východe oboznamuje s počiatkom tureckej hrozby až do roku 1526.
A. Wheatcroft svoju prácu rozdelil na tri časti, ďalej rozčlenené na jednotlivé kapitoly. V prvej časti čitateľa uvádza do roku 1682 a začína prípravou na „veľkú vojnu“, ktorá sa mala uskutočniť v tomto roku.
Štyri kapitoly s poetickými názvami nám predstavujú oba zúčastnené tábory. Autor detailne vykresľuje predprípravu na boj, zakladanie táborov, zbrane, ktoré Osmani používali. Poukazuje aj na vnútropolitickú situáciu, ktorá pretrvávala v Osmanskej ríši, ale aj na ich zahraničnú politiku. Vysvetľuje, čo znamenali Tatári pre Turkov, ako im slúžili.
Orientuje sa na turecké výboje do Uhorska a do Rakúska, načrtáva a opisuje sieť pevností, ktoré boli vybudované na obranu pred neveriacimi. Následne píše o začiatku výpravy a zamýšľa sa nad otázkou, „prečo práve Viedeň bola cieľom“.
V druhej časti autor predstavuje už konkrétny vojenský stret. Zachytáva protivníkov, porovnáva ríše. Situáciu vykresľuje aj z pohľadu Habsburgovcov, ktorí nemali k dispozícii takých zdatných generálov ako kedysi, no spoliehali sa na staré víťazstvá.
Turci mali dôkladne preskúmaný terén aj protivníka. Naproti tomu hlavný veliteľ cisárskych vojsk Karol Lotrinský svojho protivníka nepoznal. Turci sa pohli smerom na Viedeň. Autor pútavo približuje ich postup, ale zároveň predstavuje aj pomery, aké v tom čase vládli v ohrozovanej Viedni.
14. 7. 1683 sa osmanský nepriateľ objavil pred bránami mesta. Začal sa boj. Prostredíctvom autora je čitateľ priamo vtiahnutý do vojenského diania, až kým sa mesto nepodarilo ubrániť a Osmanov zahnať. Po víťazstve nabrala habsburská strana na sebavedomí a s víziou vyhnania nepriateľa z európskeho kontinentu sa pustila do jeho prenasledovania. Nasledovalo obliehanie Budína, ktorý po peripetiách padol do rúk kresťanov. Znovuzískanie Budína uzatvára druhú časť Wheatcroftovho rozprávania.
V tretej časti nadväzuje na úspechy habsburskej monarchie a opisuje tzv. vek hrdinov. Najvýznamnejšou postavou tohto obdobia bol jednoznačne princ Eugen Savojský. Víťazstvá však vystriedali neúspechy, ktoré autor sleduje do konca 18. storočia. V poslednej kapitole príznačne nazvanej „Mýty namiesto dejín“ poukazuje na vyrovnávanie sa s dejinami Rakúska nielen v období habsburskej monarchie, ale aj v súčasnosti, poukazujúc na problémy prijatia Turecka do Európskej únie.
Dielo A. Wheatcrofta čitateľa napriek množstvu faktov vtiahne do deja. Autor vystihuje celkovú psychológiu politickej situácie 17. storočia. Takýmto spôsobom sa mu podarilo vytvoriť dojem populárneho písania, a tým rozšíriť čitateľskú základňu.
Obrazová príloha: Slovart, www.wikipedia.org
Pôsobí ako doktorandka na Katedre všeobecných dejín FiF UK v Bratislave. Venuje sa stredovekej kronikárskej spisbe so zameraním na kroniku Jána z Udine a na neskorostredovekú uhorskú kronikársku spisbu. Prednáša dejiny Apeninského polostrova v stredoveku.