Kniha je rozhovorom dvoch archeológov Iva Štefana, niekdajšieho študenta, a profesora Jana Klápštěho. Obaja pôsobia na Ústave pro archeologii na FF UK v Prahe. Aj keď otázky a odpovede väčšinou vychádzajú z archeológie, presnejšie z archeológie stredoveku, útla knižka je zaujímavá najmä pre svoj presah do súčasnosti, a to hneď v niekoľkých rovinách. Nie je to len rozprávanie o vednom odbore – o archeológii stredoveku, o tom, ako sa za posledných tridsať rokov zmenila, resp. akou premenou prešli témy, ktoré sa považovali za zásadné…
Čitateľ si v knihe nájde aj mnoho zaujímavých postrehov o tom, aké poznanie archeológia prináša pre súčasnú spoločnosť. V neposlednom rade je to aj kniha o výpovedi doby, v ktorej vyrastal, študoval a pracoval Ján Klápště a prostredníctvom spomienok na starých rodičov a rodičov aj o období prvej Československej republiky a rokov krátko po vojne. Kniha podáva dôležité svedectvo o ľuďoch a vysvetľuje mnohé fenomény, ktoré inak ostávajú skryté. Ivo Štefan rozdelil dlhé rozhovory s Janom Klápštěm do štyroch častí.
Prvá časť Krajina navždy ztracená sa venuje práve významu krajiny pre ľudskú spoločnosť. Obaja aktéri ju približujú prostredníctvom zničeného regiónu v okolí mesta Most. Druhý okruh otázok sa venuje rozprávaniu o rodinnom zázemí a o osudoch širšej rodiny J. Klápštěho a nesie názov Cesty z Ráje. Uvedená časť je výborným „ponorom“ do premien spoločnosti v prvej polovici 20. storočia, ktorú by skôr docenili historici.
V tretej časti knihy Mezi archeology autori rozprávajú o významných archeologických osobnostiach, ktoré svojou profesionálnou aktivitou výrazne posunuli európsku archeológiu stredoveku dopredu. Patrí k nim napr. Ivan Borkovský, Miroslav Richter alebo Zdeněk Smetánka. V poslednom okruhu otázok a odpovedí Cesty do středověku a zase zpátky sa autori venovali opäť archeologickému bádaniu a jeho význame pre súčasnú spoločnosť.
Krajina a archeológia
Témou knihy je predovšetkým krajina a jej význam pre jej obyvateľov. Archeológ Jan Klápště celý svoj profesionálny život zasvätil skúmaniu premien kultúrnej krajiny. Téma si ho „našla sama“, keď začal pracovať v expozitúre Archeologického ústavu vtedy ešte ČSAV v Moste. Tu sa doslova pred očami, v dôsledku povrchovej ťažby hnedého uhlia, strácala kultúrna krajina, ktorá sa formovala stáročia a vytvorila hospodársky a kultúrne pulzujúci mikroregión. Práve strácajúca sa krajina vzbudzovala u vtedajšieho študenta J. Klápštěho otázky, ako zachovať svedectvo o nej, keďže z nej neostane nič, žiadna možnosť pozrieť si čokoľvek ešte raz. Uvedená skúsenosť výrazne ovplyvnila uvažovanie J. Klápštěho o prístupe k terénnym výskumom. Uvedomoval si, že už v priebehu terénnych výskumov je potrebné vopred si stanoviť otázky, ktoré by sme chceli riešiť, pretože nám jednotlivé zaznamenané informácie nie vždy môžu nakoniec poskytnúť hlbšie poznanie. Okrem krajiny okolo Mosta sa Ján Klápště intenzívne zaoberal Černokosteleckom, krajinou neďaleko Prahy, kde zakladanie nových dedín nakoniec úspešné nebolo a do krajiny sa znova vrátil les.
Za roky, ktoré venoval poznávaniu krajiny, dospel i pod vplyvom francúzskej historickej geografie k poznaniu, že krajina je najcennejšou pamiatkou, ktorú máme, pretože tým, ako bola po mnohé generácie menená a znovu utváraná a pretváraná, nesie v sebe mimoriadny historický záznam. A zároveň dodáva, že v pohľade synchrónnom je namieste aj predstava krajiny ako funkčného systému, ktorého jednotlivé časti sú vzájomne spojené a podmienené. Pre odborníkov sa potom otvára otázka, kedy a ako také systémy vznikali, ako sa menili a striedali (s. 10). Uvedené myšlienky sú veľmi inšpiratívne aj pre súčasnosť. 
V poslednom období sme zaznamenali výrazný záujem o chátrajúce kaštiele, kúrie (kniha fotografií Jany Šturdíkovej Châteaux po našom) alebo o priemyselné pamiatky (Čierne diery). Obidve publikácie môžu byť začiatkom hlbšieho spoznávania našej krajiny. Dnes chátrajúce stavby fungovali a prosperovali vo svojich regiónoch v istom časovom období. Je na vedcoch, a to nielen na archeológoch, dopátrať sa, akú úlohu zohrávali v hospodárskej, či kultúrnej sfére daného regiónu. V akom vzťahu boli s ostatnými sídlami, ako spolu fungovali – to všetko môže smerovať k riešeniam, ako naštartovať ich fungovanie do udržateľnej budúcnosti? Bez poznania fungovania regiónov v minulosti sa ťažko pohneme do budúcnosti.
Čítanie knihy vo mne zanechalo silný zážitok, doslova intelektuálnu radosť. Daná skutočnosť je zrejme nemalou mierou ovplyvnená tým, že archeológia stredoveku je mi blízka a tiež i prístup k archeologického bádaniu profesora. Archeológia je v jeho očiach odbor, ktorý má riešiť závažné dejinné témy, pričom riešenie týchto tém sa začína pri získavaní primárnych informácií, teda terénnym výskumom. Objav je len začiatok. Priaznivo hodnotím aj vynikajúco formulované otázky a následné podrobné a fundované odpovede. Na obidvoch stranách je zrejmá pokora pred nikdy nekončiacim poznávaním a hĺbka poznania zároveň.
Študovala archeológiu a históriu na FF Univerzity Karlovy v Prahe. Zaoberá sa najmä včasným stredovekom − chronológiou ženského šperku 8. až 10. storočia, rodinou a spoločenským postavením detí a žien a otázkami šírenia kresťanstva. Pracuje externe pre Centrum medievistických studií AV ČR a UK v Prahe.