Vo chvíli, keď spoločne vstupovali do dverí, sa kráľ obrátil k svojmu prvému ministrovi a povedal: „Choďte prvý, medzi ľudom sa predsa hovorí, že vy ste skutočný kráľ.“ „Áno, sir,“ odvetil dôvtipne Richelieu, „ale len preto, aby som Vám posvietil.“ (Kovařík 2009)
Armand Jean du Plessis, známy ako kardinál Richelieu, osvetľoval cestu svojmu monarchovi, francúzskemu kráľovi Ľudovítovi XIII., naozaj svedomito. Od vstupu do vysokej politiky až po skon v roku 1642 bol Richelieu hádam i viac než panovníkovou pravou rukou. Ľudovít XIII. síce nebol slabošským kráľom, akého možno nájsť na stránkach Dumasových Troch mušketierov, no kardinálov vplyv na jeho rozhodnutia a vládu dokázal slávny prozaik vystihnúť temer dokonale.
Nadčasový politik
Potlačenie rebelujúcich hugenotov, upevnenie centrálnej moci, vstup Francúzska do tridsaťročnej vojny v pravý čas a na správnej (protestantskej) strane, podpora kolonizácie, umenia, vzdelanosti a mnoho, mnoho iných počinov, ktoré de facto zasadili korene absolutizmu Ľudovíta XIV a ovplyvnili vývoj krajiny na dlhé roky, tak bohaté a významné dedičstvo zanechal Francúzsku i dejinám kardinál Richelieu.
Zo všetkých úspešných krokov jeho kariéry sa najviac vyníma koncepcia Raison d´Etat, teda štátneho záujmu. Náboženstvo či morálka nemali hrať v politike prím, zo všetkého najvyššie bol položený záujem štátu. Ako raz prehlásil: „Človek je nesmrteľný a raz bude spasený, avšak štát nie je nesmrteľný. Buď bude spasený teraz alebo nikdy“ (Kissinger 1996). Parafrázovane povedané, ak chce štát na politickom poli prežiť, musí činiť to, čo je nutné, nie to, čo je správne. Ktokoľvek v tom vidí zárodok pragmatického vnímania politickej hry, akceptovaného až do dnešných dní, nemýli sa. Žiarivou ukážkou tohto postoja je spomínaný vstup katolíckeho Francúzska do tridsaťročnej vojny na strane protestantov. Dôvod? Oslabiť moc katolíckych Habsburgovcov a učiniť z Francúzska kontinentálnu mocnosť číslo jeden.
Richelieuova kariéra však nebola len o veľkých víťazstvách a prorockých rozhodnutiach. I jeho pozícia sa niekoľkokrát otriasala v základoch, najväčšmi hádam v jeseni 1630.
Nepriateľ kráľovnej matky
Iróniou osudu bolo, že najväčší interný útok prežíval kardinál tesne po dosiahnutí jedného z najväčších víťazstiev. 28. októbra 1628 kapitulovalo mesto La Rochelle, bašta hugenotov na západnom pobreží, dovtedy oplývajúca obrovskou mierou autonómie. Obliehanie mesta prenechal v tom čase chorľavý kráľ prvému ministrovi. Ten síce nedokázal mesto dobyť frontálnym útokom, no Ľudovít XIII. ho vo funkcii podržal i po návrate k armáde. Medzičasom došlo v Anglicku k zavraždeniu vojvodu z Buckinghamu a nový veliteľ anglickej flotily, na ktorú sa obyvatelia La Rochelle spoliehali ako na svoju spásu, gróf Lindsey túžby hugenotov nenaplnil.
Tí potom zvolili kapituláciu a pri kráľovom rozhodovaní, ako využiť triumf, zohral kľúčovú rolu opäť Richelieu. V snahe vyhnúť sa pobúreniu protestantov na juhu krajiny, presadil mierne represie. Výsledkom bol Edikt z Alès, na základe ktorého protestanti stratili politické práva a ich mestá či pevnosti nemohli ďalej požívať autonómiu ako La Rochelle pred obliehaním. Na druhej strane náboženská sloboda ukotvená Nantským ediktom ostala zachovaná.
Po zdarnom obliehaní sa medzi ľudom rozšírilo mnoho popevkov oslavujúcich hrdinské činy kráľa a kardinála, medzi inými i tento doslova blahoslaviaci: „Nie! Nie! Privilégium opísať a ospievať jeho činy neprislúcha ľudom. Ty, veľký kardinál, hoden si osláv a piesní z úst nebeských anjelov“ (Blanchard 2013).
No zatiaľ čo Richelieuova hviezda stúpala, v zákutiach hlavného mesta rástol hnev a odpor človeka, ktorý mu, paradoxne, v roku 1624 výrazne dopomohol k zisku titulu prvého ministra. Mária Medici, kráľovná matka, len ťažko niesla fakt, že časy, keď ako synova regentka vládla kráľovstvu, sú dávno preč. Nehovoriac o tom, akou urážkou pre ňu bolo ocitnúť sa v tieni kardinála, ktorého kariéru odštartovala. Cieľavedomosť a ctižiadosť, tak výrazné črty jej charakteru, však neustávali v plánovaní prevratu.
So spojencami, strážcom pečate Michelom de Marillac, jeho bratom, maršalom Ľudovítom de Marillac, a kardinálom Pierrom de Bérulle, bola pripravená v pravej chvíli vstúpiť do diania a nakloniť misky váh na svoju stranu. O to viac musel Richelieua, vedomého si silnej opozície, trápiť kráľov neustále sa meniaci zdravotný stav.
Po opätovnom zlepšení sa Ľudovít XIII., poháňaný radami prvého ministra, vydal do boja počas vojny o mantovské dedičstvo. Cestou späť do Paríža prechádzala kráľovská delegácia juhom Francúzska a i vďaka prezieravému vystupovaniu kardinála sa panovník v kraji, kde stále hrozila vzbura protestantov, dočkal vrelého privítania. Do mesta Montauban vstúpil Richelieu na vlastných nohách a pri prechádzaní ulicami sa pristavoval pri obyvateľoch, s ktorými viedol krátke dialógy. Netrvalo dlho a očarený dav začať volať na slávu: „Nech žije kráľ! Nech žije veľký kardinál!“
Boj o zosadenie kardinála však neustával, naopak, všetka snaha kráľovnej matky a spojencov smerovala k rozhodujúcemu stretu. Pri audiencií po návrate zo Savojska bol Richelieu Máriou Medici odignorovaný a urazený navrhol kráľovi rezignáciu, s odôvodnením, že nemôže slúžiť Francúzsku, ak mu jeho kráľovská rodina nedôveruje a podozrieva ho. Kráľ vyvinul všetko úsilie na uzmierenie, ktoré síce navonok nastalo, no možno i sám Ľudovít XIII. tušil, že problém nezmizol, len utíchol.
Kráľovský zázrak
V septembri 1630 sa francúzsky monarcha opäť ocitol na lôžku. Trápila ho silná žalúdočná infekcia a svojmu spovedníkovi vyznal, že jeho stav je omnoho horší, než si všetci myslia. To zburcovalo prítomných klerikov. Dopravili k jeho lôžku relikviu srdca Františka Saleského a striedali sa pri kráľovi, aby sa vždy niekto modlil za jeho uzdravenie. Stav sa však spočiatku vôbec nezlepšoval. Týždeň po prepuknutí choroby prijal posledné pomazanie a keď sa pri posteli objavil kardinál i kráľovná Anna, obom im povedal: „Žiadam Vás o odpustenie všetkého, čím som Vás zranil a neodídem pokojný a šťastný, kým nebudem vedieť, že mi bolo odpustené. Prosím, povedzte to každému“ (Blanchard 2013).
Ľudovít, hoc ničený chorobou, nestrácal duchaprítomnosť a po odchode prvého ministra i manželky si nechal zavolať vojvodu de Montmorency. V osobnom rozhovore mu zveril do rúk Richelieuovu bezpečnosť v prípade, že sa Mária Medici po jeho smrti pokúsi prvého ministra zničiť. Montmorency, verný cti, ktorá ho preslávila, neváhal a sľúbil úlohu vykonať. V duchu týchto viet sa javí byť tragédiou, že sa o tri roky neskôr Richelieuovi (a tým aj kráľovi) verejne vzoprel, čo ho nakoniec stálo život.
Ľudovít XIII. sa však napokon zachoval ako skutočný vládca a v hodine, keď už cítil pachuť smrti na jazyku, jej autoritatívne poručil odísť. Modlitby boli vypočuté, na kráľovskom lôžku sa odohral zázrak. Žalúdočná infekcia začala ustupovať a pokiaľ sa v polovici septembra kráľ lúčil s týmto svetom, o dva týždne neskôr už rozmýšľal o najbližšej poľovačke v lesoch pri Versailles.
Márne však dúfal v idylický čas kdesi v hájoch okolo loveckého zámku. Kým ležal, dosiahli dvorské čachre vrchol a bolo zrejmé, že sa chystá záverečný stret. Stret, ktorý mal rozhodnúť o smerovaní Francúzska.
Deň podvedených
Písal sa 10. (podľa niektorých zdrojov 11.) november 1630 a bolo približne desať hodín ráno, keď prvý minister vstupoval do Luxemburského paláca. Malými a pevnými krokmi bojoval s nervozitou i závanom strachu otravujúcim mu myseľ. Mária Medici bola posledné dni nesmierne aktívna a teraz už celé Francúzsko vedelo, že žiada kardinálovu hlavu.
Keď vstúpil do jej kabinetu, našiel ju v búrlivom rozhovore s kráľom. Na rovinu sa spýtal, či je témou rozhovoru práve on, na čo chladnokrvne prikývla. Ubehlo sotva pár sekúnd ticha, keď spustila lavínu kriku a výčitiek. Ľudovít XIII. sa ju pokúsil upokojiť, no odpoveďou bol iba väčší rev. Kričala na Richelieua, že je zradca, falošník, intrigán a zlý muž.
Ťažko dnes hádať, ako celú situáciu naozaj vnímal kardinál. Bol si istý svojou pozíciou a konal len to, čo bolo v tej situácií vhodné? Alebo sa skutočne bál o pozíciu i život? Dumasov Richelieu by mal i túto situáciu pod kontrolou a každý jeho čin by bol len krokom k dosiahnutiu cieľa. Ten skutočný Richelieu však nebol postavou z románu a v onen novembrový deň mu skutočne šlo o krk. I preto je viac než možné, že padnutie na kolená, nasledujúce po spŕške od kráľovnej matky, myslel zúfalo vážne.
Kľačiaci kardinál sa vyčítavo i prosebne obrátil k monarchovi s otázkou, či predsa neslúžil vždy verne kráľovstvu a kráľovi, no odpovede sa nedočkal. Panovník, zamyslene hľadiaci do zeme, mlčal. Ba čo viac, cestou z kráľovninho kabinetu svojho prvého ministra odignoroval. Mária začala oslavovať triumf. Richelieu bol zničený.
Po smutnom návrate do rezidencie dal kardinál pripraviť veci na odchod. Plánoval ujsť do Le Havru, opevneného prístavu na severe, kde by bol schopný vzdorovať hnevu Márie Medici. Pôvodne napísal i osobný list kráľovi, ale po chvíli ho zahodil do ohňa. Na sentimentalitu nebol priestor.
Než však stihol podniknúť akýkoľvek ďalší ťah, dostal rozkaz od kráľa. Mal prísť do Versailles. Neistý kardinál sa zdráhal, považoval to za pascu a bol by tú správu hádam i ignoroval, keby do diania nevstúpil kardinál La Valette. Blízky Richelieuov spolupracovník dodal prvému ministrovi odvahy a miesto do Le Havre sa cestovalo do Versailles.
Privítanie na loveckom zámočku, ktorý ešte zďaleka nepripomínal majestátnu nádheru, akú z neho učiní Ľudovít XIV., bolo viac než povzbudzujúce. Kardinála ubytovali hneď vedľa kráľových komnát, a zatiaľ čo v Luxemburskom paláci oslavovala Mária Medici so spojencami obrovský úspech, Richelieu začal šípiť ostrý zvrat udalostí.
Ešte väčšmi ho v tom utvrdil pohľad pri vstupe do kráľovho kabinetu. Melancholický Ľudovít sedel pri krbe a nemo sledoval poskakujúci oheň. Kardinál si k nemu prisadol a najbližšie štyri hodiny strávili v osobnom rozhovore. Ľudovíta mrzelo, že zraní matku, no ovplyvnený šiestimi rokmi v Richelieuovej prítomnosti pochopil, že pre kráľa musí byť prioritou štát, a nie rodina. V tú dlhú novembrovú noc plánovali ďalšie kroky na poli medzinárodnej politiky a keď sa Richelieu vrátil do Paríža, okamžite písal späť do Versailles: „Cítim sa tak mimoriadne zaviazaný, že je pre mňa ťažké akokoľvek opísať vlastné pocity. Prosím Jeho Veličenstvo, v mene Božom, neupadajte do zbytočnej melanchólie“ (Blanchard 2013).
Mylným víťazstvom opojená Mária Medici sa prebudila do najhoršej opitosti v živote. Hneď ráno totiž nechal kráľ zatknúť bratov de Marillac, pričom ani jeden sa už na slobodu nevrátil. Michel zomrel vo väzení a Ľudovít bol neskôr popravený. Trest neobišiel ani kráľovnú matku. Dostala príkaz opustiť Paríž a dožiť v exile v Compiègne, odkiaľ však čoskoro ušla do Holandska. Jej nenávisť voči Richelieuovi, pochopiteľne, ešte vzrástla a hoci mimo Francúzska, plány proti nemu spriadala až do smrti v roku 1642.
To však už kardinál bojujúci o výsostne európske postavenie Francúzska neriešil. Maximálne si tak čas od času s úškľabkom spomenul na ťažké novembrové dni, keď sa osudy ľudí i kráľovstvá radikálne menili doslova z minúty na minútu. Ako to trefne opísal gróf de Serrant: „Toto bol naozaj deň podvedených!“
Použitá literatúra
- Bergin, J.: Cardinal Richelieu : Power and the Pursuit of Wealth. Yale 1990.
- Blanchard, J. V.: Éminence : Cardinal Richelieu and the Rise of France. New York 2013.
- Canu, J.: Louis XIII et Richelieu. Paris 1944.
- Kissinger, H.: Umění diplomacie. Praha 1996.
- Kovařík, J.: Mušketýr. Život a doba hraběte d´Artagnan. Třebíč 2009.
- Lloyd Moote, A.: Louis XIII, the Just. London 1989.
- Petifils, J. CH.: Louis XIII. Paris 2008.
Internetové zdroje
- a) https://www.herodote.net/10_novembre_1630-evenement-16301110.php
- Obrazová príloha: wikipedia.org
vyštudoval históriu a filozofiu na UPJŠ v Košiciach a doktorát obhájil na Historickom ústave Slovenskej akadémie vied v Bratislave. Pôsobil na Deutsches Historisches Institut vo Varšave a v súčasnosti je vedeckým pracovníkom Historického ústavu SAV. Vo svojom výskume sa zaoberá najmä dejinami prvej polovice 19. storočia. Absolvoval študijné a výskumné pobyty na univerzitách a vedeckých inštitúciách vo Francúzsku, Nemecku, Rakúsku, Poľsku a Slovinsku.