In vino veritas, in aqua sanitas. Vo víne je pravda, vo vode je zdravie. Tento citát nemusí tak celkom platiť, najmä keď sa spojí nadmerná konzumácia vína s tečúcou vodou. A práve o tom je tento článok, ktorý vychádza z archívnych dokumentov uložených v Archíve mesta Bratislavy. Zároveň je aj miernym varovaním pre ľudí chystajúcich sa na vinobrania, ktorých bude teraz v celej malokarpatskej oblasti nadostač.
V okolí mesta a v samotnej Bratislave sa už oddávna pilo víno. A hoci to vyrábané v stredoveku by dnes nám celkom určite nechutilo, súčasníci, teda aspoň tí, čo naňho mali, ho poväčšine obľubovali a považovali za liek a dobrú prevenciu proti chorobe. Aj uhorský kráľ Albrecht Habsburský (1397 – 1439) poslal počas svojej choroby vyslancov do Bratislavy, aby mu doniesli tamojšie víno. Keďže však bola táto žiadosť datovaná dňa 20. októbra 1439 a kráľ umrel o sedem dní neskôr na úplavicu, nie je isté, či sa ku kráľovi vôbec dostalo. V každom prípade mu bratislavské víno v tomto prípade zrejme nebolo nijako na osoh. Pitie vína v minulosti samozrejme priamo súviselo aj s kvalitou vody. Zjednodušene možno povedať, že niekedy bolo istejšie piť víno či víno riedené vodou ako samotnú vodu, ktorá bola často znečistená alebo nejakým spôsobom zdravotne závadná.
Bratislava v druhej polovici 18. storočia
Teraz sa zo stredoveku presuňme do 18. storočia, konkrétne do roku 1780, ktorý bol zároveň posledným rokom života osvietenej panovníčky Márie Terézie. Bratislava bola v tom čase stále hlavným a korunovačným mestom, i keď slávne časy Osmanskej ríše už dávno pominuli a južné časti Uhorska boli oslobodené. Spätne možno zhodnotiť, že práve v tomto storočí, najmä od jeho polovice, nastal nebývalý stavebný a kultúrny rozvoj Bratislavy. Od roku 1741 v meste pôsobila stavebná kancelária Uhorskej komory, takže odvtedy možno hovoriť o kontrolovanej výstavbe. V priebehu druhej polovice 18. storočia bol postavený palác Uhorskej komory (dnes budova Univerzitnej knižnice), divadlo, veľkokapacitná obilná sýpka, kasáreň a množstvo šľachtických palácov. Uskutočnila sa aj veľká prestavba Bratislavského hradu z pevnosti na reprezentačné sídlo.
Aby však mohla byť Bratislava moderným mestom, muselo sa nielen stavať, ale aj búrať. V prvom rade sa odstránili staré, stredoveké mestské múry, hradby a brány. Zasypali sa vodné priekopy, v ktorých bola stojatá voda, teda bariny a močariská, vybudovala sa kanalizácia. To všetko prispelo ku kvalite života v meste. Bratislava bola zároveň aj centrom barokovej hudby. V 18. storočí tu vystúpili viacerí významní umelci, ako Mozart, Haydn alebo Beethoven. Hlavné mesto Uhorska malo v spomínanom roku 1780 okolo 28 500 obyvateľov a asi 1 388 domov. V tesnej blízkosti mesta bolo Podhradie v ktorom žilo zhruba 4 500 obyvateľov a bolo tu asi 239 domov. Nepatrilo však k mestu, ale bolo poddanskou obcou Bratislavského hradu. Bratislava tak bola najväčším mestom dnešného Slovenska, pred Banskou Štiavnicou a Komárnom, porovnateľná s mestami ako Debrecín a Budín.
Dunaj v tých časoch bol len čiastočne regulovaný, existovalo množstvo rôznych prúdov, ktoré obmývali ostrovčeky a neexistoval ani most v dnešnom ponímaní. Na druhú stranu Dunaja sa dalo dostať prostredníctvom kompy zhotovenej z dvoch lodiek, ktoré boli spojené dohromady a pripevnené dlhou reťazou. Tento spôsob prepravy sa nazýval „lietajúci most“. Dobrý spoj bol s Viedňou – tradičným obchodným partnerom Bratislavy, prostredníctvom dostavníkov, ktoré jazdili každý deň ráno o šiestej a do cieľa sa dostali za šesť hodín.
Bratislava bola v tom čase aj strediskom mnohých cechov – pekári, kamenári, mlynári a mnohí ďalší boli organizovaní v týchto remeselníckych spoločenstvách. S tým bola spojená aj silná fluktuácia obyvateľstva. Každoročne sa v meste nachádzalo množstvo tovarišov a učňov, ktorí vandrovali po Európe a získavali tak skúsenosti od rôznych majstrov. V Bratislave bolo rozšírené aj debnárstvo, ktoré úzko súvisí práve s vinohradníctvom. Vinohrady vtedy obklopovali celú Bratislavu, čo je vidno aj na historických vedutách a mapách. Boli aj okolo hradného vrchu, v oblasti dnešných Palisád alebo pod Kolibou. Bratislavskí mešťania navyše vlastnili vinohrady aj v okolitých obciach, najmä vo Vajnoroch, v Rači a v Devíne.
Z predaja a výčapu vína plynulo do mesta množstvo peňazí. Aj preto sa vždy prísne kontrolovalo, kto do mesta priniesol aké víno a za akým účelom. Ak sa totiž doviezlo cudzokrajné, bolo neželaným konkurentom a preto bol dovoz takýchto vín regulovaný a obmedzený. V Bratislave sa pilo množstvo vína, hoci aj na pivo sa v tých časoch dalo zájsť. Bolo tu množstvo viech a pohostinstiev, ktoré pomohli obyvateľom alebo návštevníkom mesta uhasiť smäd kvalitným či menej kvalitným mokom. V jednu osudnú nedeľu sa podujal minúť pár mincí v takýchto zariadeniach aj bratislavský mešťan Ján Margenter.
Kauza „Margenter“
Ján Margenter, ktorý prišiel do Bratislavy z Wurmbachu (Tirolsko), niekedy pred rokom 1760, tu bol rovnako ako mnohí najskôr tovarišom. Venoval sa garbiarstvu, teda spracúval kožu určenú najmä na obuv, ale aj iné výrobky. Ján sa v Bratislave rozhodol usadiť, oženil sa, stal sa majstrom cechu bratislavských garbiarov a v roku 1766 aj právoplatným mešťanom. Predtým ako sa stal majstrom, musel zložiť skúšky, ktoré pozostávali najmä zo zhotovenia tzv. majstrovského kusa, teda mal za úlohu vyrobiť kvalitný kus kože, určený na ďalšie spracovanie. Poplatok za prijatie do garbiarskeho cechu bol pomerne vysoký – 80 zlatých, v časoch, keď garbiarsky majster zarobil za mesiac asi 2 zlaté. V roku 1773 bol Ján jedným z ôsmich garbiarskych majstrov v Bratislave. Celoročná výroba cechu dosahovala 180-tisíc zlatých a bratislavskí garbiari vyrobili ročne okolo 10-tisíc kusov volskej podrážkovej kože, rovnaký počet kravskej a teľacej kože a 2 000 párov konskej alebo kozej kože.
Margenterovcom sa teda nevodilo zle. Prvé roky síce bývali v podnájmoch, hlavne v oblasti dnešného Hviezdoslavovho námestia, ale v roku 1777 si tu kúpili polovicu domu. Keďže množstvo rodín v Bratislave žilo v podnájmoch aj dlhé roky či celý život, vlastníctvo vlastnej strechy nad hlavou bolo skutočne známkou solídneho ekonomického zázemia. Hlava rodiny si však nové bývanie dlho neužila. V nedeľu dňa 30. apríla 1780 okolo šiestej hodiny popoludní sa vybral so svojím kamarátom kočišom Pavlom Kochmeisterom na prechádzku, na ktorej im vysmädlo. Našťastie v meste nebola núdza o možnosti posedieť si pri víne či pive. Okrem mestského výčapu na Zelenej ulici a rôznych hostincov sa za hradbami dalo degustovať víno priamo u vinohradníkov alebo aj v novovznikajúcich kaviarňach – v tzv. caffehausoch.
Na základe zápisnice, ktorá zachytáva výpovede svedkov posledných hodín života Jána Margentera, vieme pomerne presne (ako plynul čas a pribúdali poháre už menej presne) zrekonštruovať cestu oboch pútnikov. Cez Špitálsku ulicu prešli k bráne pri dnešnej Obchodnej ulici. V blízkosti brány zašli k vinohradníkovi Brandelmahrovi a vypili tam tri žajdlíky vína (cca 1,26 l). Na návrh Margentera šli na Povraznícku ulicu do hostinca Ondreja Kufela. Tam stretli krajčírskeho majstra Jozefa Grölla a zahrali si s ním kolky a vypili holbu vína (cca 0,83 l).
Okolo ôsmej hodiny sa do hostinca dostavil krajčír Karol Hermanitz, ktorý sa vracal „z rekreácie na Kamzíku“. Keďže však v Kufelovom hostinci nemali kvalitné víno, a aj preto, že tu čapovali najmä pivo, všetci štyria sa opätovne presunuli na víno k Brandelmahrovi. Tam im víno zachutilo a tam, „zabudnúc na čas“, vypili ešte ďalšie štyri holby (cca 3,33 l). Odtiaľ sa Hermanitz a Margenter pobrali ešte do caffehausu na Novej ulici v blízkosti dnešnej Špitálskej ulice. Kým Hermanitz po istom čase dorazil domov, Margentera spozorovali svedkovia prechádzajúci sa pri Vodných kasárňach ležať na zemi. Podali mu klobúk a na odchode zahliadli, ako sa neborák zviecha zo zeme. Potom už len začuli čľupnutie, akoby niekto padol do Dunaja. Margenterovo telo sa nenašlo, nie je o ňom záznam ani v matrikách, ani v novinách Pressburger Zeitung. Ale v sčítaní obyvateľstva roku 1781 je už jeho manželka označená ako vdova.
Z tohto tragického prípadu si možno vziať jedno cenné ponaučenie: víno treba piť s rozumom, no keď už to človek preženie, hlavne sa treba vyhnúť Dunaju…
Pramene
- AMB, Magistrát mesta Bratislavy, Zbierka listín a listov, inv. č. 1631.
- AMB, Magistrát mesta Bratislavy, Mestský súd, inv. č. 13554, šk. 1633.
Použitá literatúra
- Kazimír, Š.: Pestovanie viniča a produkcia vína na Slovensku v minulosti. Bratislava 1986.
- Segeš, V.: Remeslá a cechy v starom Prešporku. Bratislava 2010.
- Špiesz, A.: Bratislava v 18. storočí. Bratislava 1987.
Realizáciu výskumu podporil z verejných zdrojov formou štipendia Fond na podporu umenia. 
Obrazová príloha: Archív mesta Bratislavy, wikipedia.org
Venuje sa dejinám vinohradníctva a vinárstva, heraldike a archívnictvu. Je editorom historicko-populárnej publikácie Víno v prameňoch (Marenčin, 2018) a autorom monografie Jozefa Watzka, srdcom archivár (Spoločnosť slovenských archivárov, 2019). Je redaktorom časopisu Fórum archivárov a pracuje v Archíve mesta Bratislavy.
Je absolventom archívnictva a pomocných vied historických na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Venuje sa dejinám mesta Bratislavy so zameraním na jej sociálny a hospodársky aspekt a mestské elity v období novoveku. Publikuje v domácich vedeckých periodikách, zborníkoch a časopisoch. Pracuje v Archíve mesta Bratislavy.
