Princezná Anna bola obľúbenou neterou Ľudovíta XIII. Vyrastala v prepychu a jej život bol vyplnený škandálmi. Vďaka rodičom bola jednou z najbohatších dedičiek nielen vo Francúzsku, ale v celej Európe.

 

Anna Mária Lujza Orléanska (1627–1693) bola jedinou dcérou Gastona Orleánskeho (mladšieho brata Ľudovíta XIII.) a jeho prvej manželky Márie Bourbonskej, vojvodkyne z Montpensieru. Annina matka bola jedinou preživšou členkou montpensierskej vetvy Bourbonovcov, vlastnila päť vojvodstiev a ďalšie lukratívne územia.

Princezná kráľovskej krvi

Anna Mária Lujza Orléanska bola jedinou dcérou Gastona Orleánskeho (mladšieho brata Ľudovíta XIII., na obraze)

Gaston Orleánsky mal ako mladší brat kráľa (je známy hlavne svojimi intrigami proti bratovi) tradičný titul Monsieur, jeho dcéra bola pôvodne označovaná ako Mademoiselle. Ľudovít XIII. však pre ňu, vnučku kráľa, vytvoril nový titul – Petite-fille de France („vnučka Francúzska“).  Kráľ aj kráľovná, dovtedy bezdetní, ju mali veľmi radi a Anna ich volala mon petit papa a mon petit maman.

Mademoiselle vyrastala vo vlastnej domácnosti v Tuilerijskom paláci, ale často navštevovala otca v Blois. Gaston sa druhý raz oženil bez kráľovho súhlasu s Margarétou Lotrinskou (Francúzsko a Lotrinsko boli protivníci), kráľ však manželstvo anuloval a pár musel odísť do exilu (kráľ na smrteľnej posteli s manželstvom súhlasil a pár sa znovu vzal). Anna tak svojho otca nevidela dva roky. Keď sa s ním v októbri 1634 konečne stretla, vrhla sa mu do náručia. Po zistení, že za otcov exil bol zodpovedný všemocný kardinál Richelieu, potom v jeho prítomnosti vždy spievala a recitovala nepriateľské pouličné piesne a pamflety namierené proti nemu.

Anna si odjakživa bola vedomá svojho významného postavenia. Keď sa narodil budúci panovník Ľudovít XIV., rozhodla sa, že sa za neho vydá a nazývala ho svojím malým manželom. Bola tiež tvrdohlavá, temperamentná, rázna. Po smrti obľúbenej guvernantky si nechcela zvykať na novú, preto ju zamkla do jednej miestnosti a jej vnuka do inej.

Kardinál Richelieu – nepriateľ Mademoiselle

Ani fyzicky nezodpovedala vtedajšiemu vkusu. Bola vysoká, samu seba opisovala takto: „…ani štíhla, ani tučná, zdravo vyzerajúca, s celkom dobre tvarovaným poprsím, moje ruky ani nohy nie sú krásne, ale pleť je dobrá.“

V roku 1652 dosiahla plnoletosť a mohla sa ujať svojho dedičstva. Ukázalo sa, že jej otec majetok nespravoval najlepšie, nechal jej dlhy vo výške 800 000 livrov. Aj jej stará matka (ovdovená vojvodkyňa z Guise) z nej podvodne vylákala peniaze, čo na nejaký čas pokazilo rodinné vzťahy.

Počas Frondy (šľachtického povstania) sa Mademoiselle postavila na stranu šľachty, ktorá povstala proti kráľovi. Keď cestovala do Orléansu, mesto pred ňou zo strachu pred kráľom zavrelo brány, pretože si chcelo zachovať neutralitu.  Anna kričala na stráže, aby otvorili brány, ale tí ju neposlúchli. Lodník jej ponúkol, že ju odvezie k riečnej bráne. Anna neváhala a z člnu preliezla cez medzeru v bráne do mesta, kde ju nadšene uvítali a na stoličke niesli cez celé mesto. V Orléanse strávila päť týždňov a začala ho nazývať svojím mestom.

Mademoiselle ako Minerva s obrazom otca

V máji 1652 sa vrátila do Paríža, kde vládla panika. Aby pomohla princovi de Condé vstúpiť do mesta obsadeného kráľovým vojskom, dala naň strieľať delami z Bastily. Kardinál Mazarin poznamenal, že „tým delom Mademoiselle strieľala na svojho manžela“. Po porážke Frondy sa Anna stiahla na jedno zo svojich sídiel. V exile (kde písala svoju autobiografiu) zostala až do roku 1657, keď sa zmierila s kráľom a vrátila sa na dvor.

Po otcovej smrti (1660) bola jeho hlavnou dedičkou, čo len zväčšilo jej obrovský majetok. Mladší brat Ľudovíta XIV., Filip (le Petit Monsieur), jej dvakrát ponúkol manželstvo, ale Anna nemala záujem spojiť svoj život s homosexuálom. V roku 1663 jej kráľ navrhol ako manžela portugalského kráľa Alfonza VI., Anna však odpovedala, že radšej zostane vo Francúzsku na svojich rozsiahlych majetkoch, než by sa vydala za impotentného alkoholika. Kráľ ju potrestal vyhnaním od dvora. Neskôr sa rysovala svadba s Karolom Emanuelom Savojským, tentoraz však nemal záujem potenciálny ženích.

Škandálny vzťah

Mademoiselle sa nakoniec zamilovala. Jej vyvoleným bol pôvodne chudobný šľachtic Antoine Nompar de Caumont, vojvoda de Lauzun (1633–1723). Hovorilo sa o ňom ako o najmenšom mužovi, akého Boh stvoril. Lauzun bol vynikajúci vojak a mal blízko ku kráľovi. Bol tiež veľmi obľúbený u žien.

Anna sa snažila získať vojvodu de Lauzuna za manžela

Anna sa snažila získať Lauzunovu priazeň. Hoci sa z nich stali priatelia, stále čakala na vyznanie lásky. Raz sa ho spýtala, čo si myslí o jej prípadnom manželstve s lotrinským princom, aby vzbudila jeho žiarlivosť. Lauzun však nereagoval. Až keď vytrvalo opakovala, že sa chce vydať (už bez uvedenia mena ženícha), Lauzun jej povedal: „Nič nie je také smiešne ako 40-ročná stará panna, ktorá sa oblieka a správa ako bezmyšlienkovité 15-ročné dievča. V tomto veku by žena mala vstúpiť do kláštora, alebo sa obrátiť k Bohu, či sa aspoň obliekať striedmo a vzdať sa frivolností. Nešpory, omše, chudobní a chorí by mali byť jej záujmom. Samozrejme, ak sa nevydá… Vtedy by sa mala obliekať ako ostatní, aby sa páčila manželovi a mala by chodiť na plesy, pretože si to želá manžel.“ Mademoiselle sa však s neúspechom nezmierila a rozhodla sa vyznať lásku ako prvá. Lauzun, vedomý si výhod tohto vzťahu, jej vyznanie nakoniec opätoval.

V decembri 1670 Anna požiadala kráľa o súhlas so svadbou. Kráľ síce najprv súhlasil, ale kráľovná a jeho mladší brat zmenili jeho názor. Nešťastná Anna sa zavrela vo svojich komnatách a zostala tam, až kým sa nedozvedela, že Lauzun bol zatknutý a uväznený najskôr v Bastile a neskôr v pevnosti Pignerol. Hoci sa niekoľkokrát pokúsil o útek, na slobodu sa dostal až v roku 1681. Anna sa celý čas snažila obmäkčiť kráľa, aby jej milovaného prepustil. Súhlasil pod podmienkou, že mu Mademoiselle predá dve najlukratívnejšie územia (Dombes a Eu), tie potom daroval svojmu nemanželskému synovi, vojvodovi z Maine. To však neznamenalo súhlas so svadbou, Lauzun smel len žiť na jej majetkoch v exile. Obaja sa usadili v Paríži, mimo dvora. Niektorí súčasníci tvrdia, že sa tajne zosobášili. Ich spoločný život však nebol šťastný, Lauzun mal aféry so slúžkami. Snažil sa tiež vrátiť do kráľovej priazne a z neúspechu obviňoval Annu. Po kráľovninej smrti (1683) Anna Lauzunovi povedala: „Môj život by bol oveľa lepší, keby som Vás nikdy nevidela, no lepšie neskoro ako nikdy.“ Odvtedy sa nestretli.

V marci 1693 Mademoiselle ochorela. Lauzun ju chcel navštíviť, no hrdá Anna ho neprijala. Zomrela 5. apríla 1693. Ako princezná kráľovskej krvi bola pochovaná v Bazilike sv. Denisa. Počas pohrebného ceremoniálu vybuchla urna obsahujúca jej vnútornosti. Keďže zomrela (oficiálne) slobodná a bezdetná, jej obrovský majetok zdedil kráľ.

Literatúra:

  • Pitts, V. J.: La Grande Mademoiselle at the Court of France. Baltimore 2000.
  • J. DeJean: Against Marriage. The Correspondence of la Grande Mademoiselle. Chicago 2002.
  • V. Sackville-West: Daughter of France. The Life of Anne Marie Louise d´Orléans, Duchesse de Montpensier, 1627 – 1693, La Grande Mademoiselle. New York 1959.

Internetové odkazy:

Obrazová príloha: wikipedia.org

Mgr. Terézia Vangľová, PhD., vyštudovala odbor archeológia na Filozofickej fakulte Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. Pracuje v Archeologickom ústave Slovenskej akadémie vied, v. v. i., v Nitre. Zaujíma sa o históriu, predovšetkým o francúzske a anglické dejiny. Okrem toho je členkou historickej skupiny Psohlavci, ktorá sa venuje rekonštrukcii života Kumánov v Uhorsku.