Dominantou historického centra Košíc a hlavným cieľom turistov pri návšteve nášho druhého najväčšieho mesta spravidla býva Dóm sv. Alžbety. Nesie prívlastok najvýchodnejšia gotická katedrála v Európe. Možno práve majestátnosť a vznešenosť tejto stavby je príčinou toho, že veža stojaca pár metrov severne od dómu zostáva mnohokrát nepovšimnutá. Dnes ošumelá stavba je však dávnovekým svedkom behu dejín východoslovenskej metropoly a jej osud ukrýva veľa zaujímavostí. Načo slúžila Urbanova veža? Kedy a prečo sa ju Košičania rozhodli postaviť a ako sa menila jej tvár?
Veža gotická, či renesančná?
Urbanova veža je spolu s Dómom sv. Alžbety a Kaplnkou sv. Michala súčasťou súboru sakrálnych (cirkevných) stavieb, ktoré tvoria jadro historického centra mesta Košice. Tzv. Urbanova veža slúžila ako zvonica. Je to stredoveká samostatne stojaca stavba s vysokou historickou, umeleckou a architektonickou hodnotou.
Historici a kunsthistorici, ktorí sa venovali problematike počiatkov stavebného vývoja Urbanovej veže pred rokom 1968, považovali vežu za renesančnú. Jej vznik bol datovaný do roku 1628 na základe dodnes čiastočne zachovaného latinského nápisu nad vstupným portálom. Nápis je pamiatkou a akýmsi pripomenutím slávy a majetnosti vtedajšej mestskej rady. Jej členovia iniciovali výraznú renováciu a prestavbu zvonice. Nápis obsahuje aj mená všetkých členov tejto mestskej rady. Jeho súčasťou je aj erb mesta Košice, ktorý mesto dostalo v roku 1502 od panovníka Vladislava II. Jagelovského a Košice ho používajú dodnes.
Až podrobný umelecko-historický a architektonický výskum Evy Križanovej a reštaurátorský výskum Márie Spoločníkovej v roku 1967 dokázal, že Urbanova veža je staršia a jej počiatky siahajú až do stredoveku. Košická Urbanova veža vznikla s najväčšou pravdepodobnosťou pri stavbe Dómu sv. Alžbety v poslednej tretine 14. storočia. V tomto období boli Košice už rozvinutým stredovekým mestom s rozrastajúcim sa pôdorysom. Pri dynamickom stavebnom a demografickom vývoji mesta starý farský kostol kapacitne nepostačoval a pristúpilo sa k stavbe nového majestátnejšieho objektu. Súčasný dóm je postavený na mieste starého farského kostola. Predpokladá sa, že Urbanova veža mala slúžiť ako zvonica, keďže pri rozširovaní a prestavbe pôvodného kostola na terajší dóm bola pôvodná kostolná zvonica nefunkčná. Mala nahradiť pôvodnú zvonicu starého kostola.
Vystavanie osobitnej zvonice tiež dokazuje, do akej miery bol život v stredoveku spätý s cirkevnými obradmi. Zvony a zvonenie ako symbol mali významnú funkciu nielen v cirkevnom, ale aj v svetskom živote obyvateľov mesta od stredoveku do raného novoveku, a na mnohých miestach ju majú ešte aj dnes. Slúžili ako komunikačný nástroj a okrem dominantnej liturgickej funkcie zastávali svoju úlohu aj pri výkone správy a práva v meste. Zvony upozorňovali aj na neobvyklé udalosti spoločenského života, ktoré sa vymykali každodennej rutine.
Urbanova veža bola súčasťou mestského opevneného cintorína, ktorý obklopoval Dóm sv. Alžbety z južnej a severnej strany. V stredoveku bolo bežným javom pochovávanie mŕtvych v blízkosti kostolov a tejto zvyklosti sa nevyhli ani kostoly stojace na námestiach v mestách. Veža, resp. jej zvony vyprevádzali mŕtvych na druhý svet, s čím súviseli aj následné memoriálne – spomienkové – slávnosti pri výročiach úmrtí a pohrebov.
Urbanova veža je teda gotickou zvonicou. Bola postavená z lomového kameňa ako hranolovitá stavba, horizontálne členená gotickými kamennými rímsami. Veža bola pôvodne omietnutá vápennou omietkou vo farbe slonovej kosti a prikrývala ju, podobne ako dnes, ihlanová strecha. Z tejto stavebnej fázy môžu dnes návštevníci mesta obdivovať zachované gotické zvukové okná na najvyššom poschodí.
Horí!
Ďalší osud veže je do značnej miery spojený s mestskými požiarmi. Tie boli v období stredoveku a raného novoveku pomerne časté. Rozsiahly požiar zasiahol Košice aj v roku 1556. Mesto takmer úplne zničil, pričom najviac poškodené bolo jeho centrum. Z tohto roku pochádza žiadosť košickej mestskej rady o odpustenie daní, adresovaná kráľovi Ferdinandovi I. Habsburskému, s vymenovaním škôd, ktoré po požiari v meste vznikli. Podľa tohto dokumentu bol zničený Dóm sv. Alžbety aj s vežou, Kaplnka sv. Michala, kostol a kláštor dominikánov, radnica, južná mestská brána, niekoľko bášt, časť krovu vnútorného mestského opevnenia a meštianske domy. Vyššie spomenutý výskum v roku 1967 potvrdil, že veľký požiar zasiahol aj Urbanovu vežu a značne ju poškodil. Požiar deštruoval jej murivo, zničená bola aj omietka vo farbe slonovej kosti. Pri požiari zhorel pôvodný krov so strechou a poškodili sa pôvodné gotické zvony. Ich materiál bol využitý pri odlievaní nového zvona, ktorého autorom je František Ilenfeld z Olomouca. Ten v roku 1557 odlial aj zvon sv. Urbana. Ani ten však už svojmu pôvodnému účelu neslúži. Jeho osud spečatil požiar o vyše 400 rokov neskôr.
Renesančný vzhľad, podobný dnešnému, nadobudla zvonica po rozsiahlej prestavbe až v roku 1628. Túto prestavbu iniciovala a financovala mestská rada. Vedúcim prestavby bol prešovský staviteľ Matej Lindtner. Premurovaný a zvýšený bol pôvodný gotický vstupný portál, nad ktorý bola umiestnená mramorová tabuľa, objednaná mestskou radou. Je rozdelená na dve časti, v hornej je spomínaný oslavný nápis a v dolnej dominuje košický mestský erb s menami členov mestskej rady. Najvýraznejšou zmenou, ktorá ovplyvnila celkový vzhľad zvonice, bolo vymurovanie ukončujúcej lunetovej rímsy. Tento architektonický prvok tvorí podstrešná rímsa podporovaná úsekmi krížovej alebo valenej klenby v tvare lunet. Najčastejšie ich nájdeme na renesančných stavbách, ale nie je to pravidlom. Do oblúkov lunetovej rímsy boli vyškrabané figurálne sgrafitá znázorňujúce hlavy pravdepodobne rímskych bojovníkov, ktoré sa zachovali dodnes.
Stará dáma Košíc
V priebehu záveru 18. a začiatku 19. storočia nadobudla veža výrazne barokový ráz. Dokazujú to aj mestské veduty (topograficky presné znázornenia miest alebo krajín) z tohto obdobia. Červená bosovaná omietka potláčala staršie architektonické články a vežu ukončovala baroková cibuľovitá strecha. V roku 1771 bol zrušený cintorín v centre mesta, jeho múr odstránili v roku 1805. Postupne sa tento priestor začal využívať ako trhovisko. Prízemná časť Urbanovej veže sa obstavala murivom, čím vznikol priestor pre malé obchodíky. Zvonica bola omietnutá bosovanou omietkou a cibuľovitá baroková strecha bola nahradená empírovou ihlanovou. Takúto podobu veže zachytil v roku 1839 maliar Jakub Alt na jednom zo svojich akvarelových obrazov. V roku 1880 však dala mestská rada prístavby v prízemí zbúrať. K ďalšej úprave prízemnej časti došlo až v roku 1912. Vybudovala sa ochodza s arkádami po obvode veže a v tom čase bolo osadených aj 27 náhrobných kameňov do jej stien.
Aj nasledujúci stavebný zásah bol zameraný najmä na prízemné úpravy exteriéru zvonice. Podľa projektu Karola Luxa bola znova upravená ochodza. So stavbou neorenesančnej romantizujúcej arkády sa začalo v roku 1943, pre vojnové udalosti však bola arkáda dokončená až v roku 1947. Tým sa vytvoril ochranný priestor pre lapidárium so stredovekými a renesančnými náhrobnými kameňmi. Počas tejto úpravy prestriekali vežu tenkou vrstvou omietky, ktorá znovu zakryla už v minulosti prekryté sgrafitá.
Rekonštrukcia
V decembri roku 1966 vežu ťažko poškodil požiar, ktorý vznikol z elektrického skratu v trafostanici. Poškodený bol najmä interiér zvonice. Zhorela aj masívna drevená stolica, na ktorej bol upevnený zvon sv. Urbana z roku 1557. Zvon sa po páde rozbil na množstvo malých úlomkov. Pozliepaný zvon je dnes na pamiatku umiestnený pred vstupom do veže. Práve po tomto nešťastí sa pristúpilo k vyššie spomínanému odbornému výskumu, ktorý potvrdil gotický pôvod zvonice. Bol vypracovaný aj odborný návrh na rekonštrukciu veže. Pracovalo sa s dvoma alternatívami – s úpravou veže do gotickej alebo do renesančnej podoby. Realizovaná bola druhá alternatíva. Vežu upravili do stavu z roku 1628, a to z niekoľkých dôvodov. Prestavba z roku 1628 bola výtvarne najjednotnejšia, rešpektovala staršie stavebné fázy a zachovala sa jej prevažná časť. V priebehu rekonštrukcie v 70. rokoch 20. storočia boli odkryté figurálne sgrafitá, v minulosti prekryté niekoľkými vrstvami omietky. Realizovala sa rekonštrukcia lunetovej rímsy a odkrytie rohovej bosáže. Ponechaná však bola arkádová prístavba v prízemí. Táto posledná veľká prestavba veže jej vtisla podobu, v akej ju poznáme dnes.
Čo sú to za kamene?
Túto otázku si zrejme položí nejeden návštevník centra Košíc prechádzajúci okolo Urbanovej veže či okolo Kaplnky sv. Michala. Zväčša poškodené kamenné platne s erbmi a s čiastočne čitateľnými nápismi však tvoria jeden z najväčších súborov svojho druhu na Slovensku. Ide o sepulkrálne pamiatky (náhrobníky, náhrobky a epitafy) pochádzajúce zo 14. až 17. storočia. Na Urbanovej veži sa nachádza 36 kusov sepulkrálií, torzo kamennej skulptúry zo 4. storočia a nápisová doska z roku 1596. Lapidárium Urbanovej veže vznikalo postupne v rokoch 1912 – 1947.
Sepulkrálie boli nájdené počas rekonštrukcie Dómu sv. Alžbety v rokoch 1857 – 1863 a 1877 – 1896 na rôznych miestach pod úrovňou podlahy, v základovom murive, v pilieroch dómu a inde. Celkový počet nájdených sepulkrálnych pamiatok je však otázny. Po nájdení neboli ihneď systematicky katalogizované, nachádzali sa voľne položené v okolí dómu, Kaplnky sv. Michala, ale aj na iných, bližšie neurčených miestach. Niektoré sa dostali do rúk súkromných vlastníkov. V roku 1903 boli zásluhou košického biskupa Žigmunda Bubicsa zozbierané exempláre darované Východoslovenskému múzeu v Košiciach. Až do ich následného osadenia boli voľne rozložené v exteriérových priestoroch múzea.
K najstarším náhrobníkom zo 14. storočia dnes už nie je možné priradiť konkrétne mená. Staré nápisy sú nenávratne preč, a tak je možné len predpokladať, že ide o majetných mešťanov, tzv. mestský patriciát, ku ktorému patrili zväčša obchodníci. Novšie náhrobné kamene zo 16. a 17. storočia toho prezrádzajú viac. Najviac identifikovaných osôb patrí k meštianskemu stavu (richtár a jeho rodinní príslušníci, manželky a deti, cisárski úradníci a pod.). V menšej miere tu nachádzame príslušníkov šľachty, ktorí sa v období raného novoveku začali sťahovať do miest. Vzácne lapidárium, ako aj samotnú vežu by návštevníci Košíc rozhodne nemali vynechať.
Použitá literatúra:
Archív mesta Košice, Fond Magistrát mesta Košice. Sign. 1805.
Borovský, T.: Zvony a lide středověkehoměsta. Komunikačni funkce zvonů v městské společnosti. In: M. Čapský (zost.).: Komunikace ve středověkých městech. Opava 2014, 39 – 52.
Markušová, K. (zost.): Sakrálne pamiatky v Košiciach. Košice 2009.
Križanová, E.:Urbanova veža v Košiciach. In: M. Hrušovská (zost.): Monumentorum tutela – ochrana pamiatok 7. Bratislava 1971, 203 – 230.
Sabol, E.: Košické lapidárium. Pamiatky a múzeá 5, 1956, 43 – 45.
Wick, V.: Dóm sv. Alžbety v Košiciach. Košice 1936.
Wick, V.: Kassarégisíremlékei, XIV – XVIII. Sz. Košice 1933.
Obrazová príloha: Štátny archív Košice, Fond: Eugén Sabol – osobný fond, sign. 35, inv.č.37, krab. 10; WICK, Vojtech: Dóm sv. Alžbety v Košiciach, 1936; archív autorky
Je absolventkou odboru história na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity. V súčasnosti pôsobí ako interná doktorandka v odbore všeobecné dejiny na Katedre histórie Univerzity Palackého v Olomouci. Jej primárnym zameraním sú kultúrne dejiny Uhorska v ranom novoveku, hlavne sepulkrálne umenie a pamiatky 16. a 17. storočia.