Štúdium historických pandémií by mohlo pomôcť pri riešení aktuálnych svetových problémov, napriek tomu sa naše elity málokedy obracajú s prosbou o pomoc na historikov. Mali všetky svetové pandémie niečo spoločné?

Archeológovia a historici, prirodzene, nedokážu zodpovedať všetky otázky týkajúce sa aktuálnej pandémie, ale na niektoré z nich dokážeme viac ako dobre reagovať poukázaním na príklady z minulosti. Nedávno sme spolu s viacerými kolegami archeológmi a historikmi publikovali knihu Epidémie v dejinách. Nasledujúci text vychádza aj z jej obsahu.

Kedy sa ľudstvo stretlo chorobami alebo odkiaľ prišli a ako sa šírili?

Epidémie zasiahli ľudstvo už v praveku. Tuberkulóza sa pravdepodobne vyskytovala u neandertálcov a prvých Homo sapiens. Na viacerých lokalitách z doby bronzovej sa potvrdil výskyt baktérie Yersinia pestis, ktorá spôsobuje mor. Bola to však ešte „pôvodná“ baktéria pred kľúčovou mutáciou, vďaka ktorej sa jej prenášačmi stali blchy.

Väčšina chorôb sa na ľudí preniesla zo zvierat. Tuberkulóza zrejme pochádza z hovädzieho dobytka alebo z jeho divokých predkov, lepra z byvolov, nádcha je od koní, chrípkové vírusy od vtákov, so psami máme spoločných až 65 percent chorôb. Vo väčšej začalo k prenosom dochádzať v období, keď ľudia začali so zvieratami spolunažívať, teda v období vzniku poľnohospodárstva. Pandémie vypukali väčšinou na miestach, kde sa zintenzívnili kontakty ľudí so svetom zvierat.

Názor, že väčšina epidémií má začiatok vo východnej Ázii, nie je úplne opodstatnený, aj keď niektoré choroby odtiaľ naozaj pochádzali. Dôvod môže byť jednoduchý – tieto rozlohou veľké oblasti mali v minulosti husté ľudské osídlenie a dochádzalo tam častejšie k interakcii so svetom zvierat. Pandémia však môže de facto vypuknúť kdekoľvek a kedykoľvek. Napríklad cholera asi vzplanula v Indii, pandémia stredovekej čiernej smrti pravdepodobne niekde v severnom podhorí Tibetskej náhornej plošiny, prípadne v inej oblasti centrálnej Ázie, syfilis má svoj pôvod asi v Severnej Amerike a malária sa rozšírila z Afriky „vďaka“ rímskym legionárom. Ďalšia epidémia môže vzniknúť rovnako na norkovej farme v Dánsku, ako aj na hydinovej farme v USA alebo na trhu so zvieratami v Číne či v Afrike.

Musíme upozorniť, že napríklad chrípkové pandémie mali v dejinách naozaj častejšie pôvod vo východnej Ázii, hoci opäť nie výhradne tam. Dôkazom sú aj dokumentované vlny najväčších chrípkových epidémií:

  • vtáčia chrípka, 1878, prvý raz sa objavila v severnom Taliansku;
  • ruská chrípka (najnovšie výskumy hovoria, že išlo o koronavírus), 1889–1890, prvý raz sa objavila v ruskej Buchare (dnes Uzbekistan), v Athabascu (Alberta, Kanada) a v Grónsku, nepravdepodobnejším územím pôvodu je ázijská časť Ruska;
  • španielska chrípka, 1918–1920, prvý raz sa objavila vo francúzskom Étampes a v Haskell Country v americkom Kansase, niekedy sa uvažuje aj o Číne;
  • ázijská chrípka, 1957–1958, pôvod v juhočínskom meste Kuej-Čou;
  • hongkonská chrípka, 1968–1969, prvý raz sa vyskytla v Hongkongu, predpokladá sa, že do vtedajšej britskej kolónie sa dostala z Číny;
  • (druhá) ruská chrípka, 1977–1979, prvý raz sa objavila v severnej Číne a na Sibíri;
  • prasacia chrípka, 2009, mexický štát Veracruz.

Jednou z príčin minulých pandémií mohli byť aj klimatické zmeny. Malária sa v Rímskej ríši šírila počas tzv. rímskeho klimatického optima. Rovnako mohli mať zmeny klímy vplyv na pandémiu čiernej smrti v stredoveku. Prvým predpokladaným ohniskom morovej nákazy bolo zrejme severné podhorie Tibetskej náhornej plošiny, odkiaľ sa epidémia postupne rozšírila do priestoru centrálnej Ázie (za ohnisko ju považuje časť vedeckej komunity). Tím odborníkov na klimatológiu, ktorý sa zaoberal letokruhmi starých stromov, zistil, že na vznik nákazy mal veľký vplyv krátkodobý pozitívny klimatický výkyv v oblasti stepí pri pohorí Karakoram. Ten rozmnožil miestnu populáciu hlodavcov (pieskomilov) kolonizovaných blchami prenášajúcimi mor, ktoré sa sťahovali na územie iných druhov hlodavcov, žijúcich bližšie k ľudským príbytkom… Stále častejšie sa uvažuje, že aj prenos koronavírusov súvisí s narúšaním prírodného prostredia ázijských netopierov a s prebiehajúcou klimatickou zmenou.

Epidémie sa šírili spolu s ľudským cestovaním. Karavány a lode obchodníkov často viezli aj „čiernych pasažierov“ v podobe vírusov a baktérií. V 20. storočí mala hlavný podiel na šírení chorôb rýchla letecká doprava. Veľkým šíriteľom rôznych chorôb (chrípka, cholera, mor alebo týfus) bola v minulosti armáda.

Spôsobili pandémie zánik historických spoločností?

Priamy kolaps niektorej z historických spoločností následkom pandémie dosiaľ nebol výskumom archeologických a historických prameňov dokázaný. Určite však, ak pôsobili s ďalšími faktormi (napríklad ekonomické problémy, zmena klímy atď.), dokázali byť pre ľudstvo deštruktívne. Asi najväčšou pandémiou v dejinách bol úder morovej čiernej smrti v 14. storočí. Predpokladá sa, že na celom svete spôsobil okolo 200 miliónov úmrtí. Ničivý bol mor aj v Byzantskej (Východorímskej) ríši počas panovania cisára Justiniána, ktorý mal za následok okolo 30 až 50 miliónov obetí. Na populácie v Novom svete deštruktívne zaútočili choroby, ktoré tam priniesli kolonizátori. Pravé kiahne, salmonelóza a ďalšie choroby „pomohli“ Európanom poraziť veľké americké ríše a spôsobili smrť 50 až 60 miliónov pôvodných obyvateľov. Veľmi ničivá bola aj pandémia španielskej chrípky, ktorá zasiahla svet po prvej svetovej vojne. Spôsobila smrť 40 až 50 miliónov ľudí (niektoré zdroje uvádzajú až 100 miliónov). Pravdepodobne veľký vplyv na demografiu Rímskej ríše mali dve pandémie – antonínovský mor v 2. storočí (pravdepodobne pravé kiahne) a Cypriánov mor v 3. storočí (pravdepodobne vírus príbuzný ebole). Nimi vyvolaný populačný úbytok bol jedným z faktorov kolapsu Západorímskej ríše.

Veľká väčšina historických pandémií mala viacero vĺn. Je preto až trestuhodné, ako lídri mnohých krajín v aktuálnej pandémii koronavírusu túto skutočnosť podcenili. Pri španielskej chrípke bola druhá vlna silnejšia ako prvá. Medzi mladými ľuďmi dosahovala smrtnosť dokonca až 90 percent. Tretia vlna španielskej chrípky už bola výrazne slabšia.

Dôležitou historickou skúsenosťou je význam prevencie, často dokonca presahujúci medicínsku pripravenosť (o ktorej pred 20. storočím v podstate ani nemôže byť reč). Hoci až do objavu Johna Snowa nebolo zrejmé, čo vlastne spôsobuje choleru, tak napríklad aj v habsburskej monarchii existovali štandardy prevencie aj rýchlej reakcie v prípade, že už niekde ochorenie vypuklo.

Aké ochranné opatrenia v minulosti poznali?

Z pohľadu súčasnosti je nepochybne zaujímavou otázkou, či v histórii prevažovali opatrenia alebo neriadená imunizácia obyvateľstva.  Na základe historických prameňov vieme, že aj dnes pre niektorých populárne „premorenie“ obyvateľstva fungovalo v dejinách len za cenu veľkých strát na životoch. Typickým príkladom je spomínaná morová pandémia čiernej smrti. Nedostatočná bolo ochrana aj pri epidémii španielskej chrípky – ochorenia, ktorého existenciu dokonca v niektorých štátoch popierali. Priemerná hodnota reprodukčného čísla vírusu tejto chrípky sa uvádza 1,8 (v niektorých situáciách môže byť výrazne vyššia) a smrtnosť 2–3 % nakazených (niekedy sa uvádzajú i vyššie čísla). Pre porovnanie, pri aktuálnej pandémii koronavírusu  SARS-CoV-2 je reprodukčné číslo 2,5 (pri britskej a juhoafrickej mutácii môže byť vyššie) a smrtnosť bola podľa WHO minulý rok stanovená na  3,4 % (údaje sa v jednotlivých krajinách menia).

Najčastejším opatrením v minulosti bola izolácia chorých. Ako účinnú ochranu ju opisuje už starozákonná kniha Levitikus v súvislosti s malomocentsvom. Rovnakú formu ochrany prikazuje aj Korán, ktorý veriacim radí, že ak oblasť zasiahne mor, nech neutekajú, ale izolujú sa. Prvú písomnú zmienku o karanténe máme zo 14. storočia z Benátok. V tom období plnili prístavy úlohu dnešných letísk, teda boli významnými dopravnými uzlami. Karanténa v Benátkach sa zamerala na prichádzajúce lode, námorníci museli zostať na lodi 40 dní, počas ktorých nemohli vkročiť do mesta, respektíve sa dostali len do nejakej vyhradenej časti.

Rôzne ľudské spoločnosti však problémy riešili rozdielne. Počas pandémie moru v stredoveku zmenili ľudia v západnej Afrike svoje stratégie osídlenia. Miesto husto obývaných aglomerácií, začali preferovať skôr vidiecky spôsob života. Podobné stratégie sa predpokladajú aj v staroveku v harappskej civilizácii.

V minulosti sa síce nevedelo nič o existencii vírusov a baktérií, ale niektoré účinné metódy ochrany pred nimi už ľudia poznali. Filozof Aristoteles údajne radil macedónskemu vojvodcovi Alexandrovi Veľkému prevariť vodu predtým, ako sa jej napije. Už od staroveku boli veľkým zdrojom nákazy armády, pretože išlo o veľkú kumuláciu ľudí, ktorí mali v dôsledku zranení, stresu, únavy či zlej výživy často oslabený organizmus. Navyše prechádzali obrovskými územiami, na ktorých mohli ochorenia šíriť. Práve preto aj niektoré konkrétne opatrenia súviseli s armádami. Hebrejskí vojaci mali napríklad nariadené, aby po návrate z vojnového ťaženia spálili šaty.

V čase pandémie španielskej chrípky sa často aplikovali opatrenia, aké poznáme aj dnes. Zatvárali sa školy, divadlá alebo boli zrušené verejné predstavenia. Rovnako nosili ľudia rúška. Nariadenia sa však často nedodržiavali, pretože pandémia prišla s koncom vojny, ktorý sprevádzali oslavy, ale aj demonštrácie a boj niektorých národov za sebaurčenie.

Od 18. storočia sa v boji s chorobami začína používať variolizácia a vakcinácia. Prívržencom očkovania na našom území bola aj Mária Terézia, ktorá v dôsledku pravých kiahní stratila dve deti. Hlavne vakcinácia, objavená anglickým lekárom Edwardom Jennerom, priniesla konečne možnosti aktívneho boja proti epidémiám. Žiaľ, rovnako ako dnes, už v minulosti sa objavilo viacero odporcov očkovania. Vďaka vakcínam sa podarilo zlikvidovať nebezpečenstvo pravých kiahní. Rovnako boli efektívne použité pri ázijskej chrípke, kde bola vhodná vakcína vyvinutá už do niekoľkých mesiacov po začatí epidémie. Na rozdiel od súčasnej pandémie mohli vedci pri ázijskej chrípke použiť skúsenosti z iných protichrípkových vakcín. Aby zabránili katastrofe, šikovne obišli niektoré štátne regulácie.

V súvislosti s epidémiami sa vždy objavovalo množstvo falošných správ. Dobrým príkladom je epidémia syfilisu. Každý národ nazval túto chorobu podľa tej krajiny (prípadne náboženského presvedčenia), ktorú nemal rád. Poliaci ju volali ruská choroba, moslimovia ju nazývali kresťanská choroba, často sa pri chorobách spomínali Židia. Istým spôsobom šírili konšpirácie aj samotní lekári, ktorí nemali dostatočné vedecké poznatky. Zaužívaným postupom pri liečbe bolo napríklad púšťanie žilou, ktoré sa používalo naozaj dlho. Rozdiel však bol, samozrejme, v množstve a rýchlosti šírených falošných správ, ktorých v minulosti nikdy nebolo toľko  a nedali sa šíriť tak rýchlo ako dnes.

Doba po pandémii

Najvážnejší dopad epidémií nebol ani politický, ani ekonomický, ale skôr psychologický. Ľudia často pod náporom smrtonosných chorôb strácali dôveru v tradičné spoločenské inštitúcie a epidémie sa často stávali poslami veľkých zmien. Príkladom môžu byť pandémie v staroveku v Rímskej ríši, počas ktorých môžeme sledovať nárast počtu priaznivcov nových kultov – napríklad kresťanstva.

Úder moru na stredovekú Európe mal veľký vplyv na vtedajšiu spoločnosť. Keďže bol nedostatok pracovných síl, v západnej časti Európy sa zlepšil život nearistokratického obyvateľstva. Západné elity uvoľnili pravidlá a keď chceli, aby ľudia pracovali na pôde, sľubovali im viac výhod. Na východe, napríklad v Uhorsku alebo v Rusku, sa nevoľníctvo pritvrdilo. Podobnú taktiku zvolili aj rímski cisári Dioklecián a Konštantín Veľký na prelome 3. a 4. storočia po Kr., keď bojovali s demografickou krízou. Určili ľuďom dedičné zamestnania a snažili sa ich pripútať k pôde. Elity vo východnej Európe teda neboli jediné, ktoré použili túto taktiku. Ako sa neskôr ukázalo, západné elity zvolili lepšie.

Epidémie a pandémie sprevádzali ľudstvo už od jeho včasných dôb. Mohli by sme povedať, že veľkú časť dejín žili ľudia v čase nejakej epidémie alebo pandémie. V 20. storočí ľudstvo čelilo hlavne chrípkovým pandémiám, ktoré zvyčajne trvali dva či tri roky. Morové pandémie však trvali aj storočia, keďže sa táto choroba opakovane vracala a zrejme s nami „vydržala“ najdlhšie. Niektoré epidémie skutočne zúrili desiatky až stovky rokov. Aktuálne prebiehajúca pandémia koronavírusu zrejme nebude posledná a ani úplne neskončí po prvej vlne očkovania. Na základe historických skúseností môžeme predpokladať, že tu vírus ešte istú čas zostane. Vzhľadom na dejiny epidémií môžeme v 20. a v 21. storočí s veľkou pravdepodobnosťou v podstate kedykoľvek očakávať aj ďalšiu pandémiu iného typu koronavírusu alebo iného kmeňa chrípky, prípadne inej choroby.

Výberová literatúra

Bergdolt, K.: Černá smrt v Evropě. Praha 2002.

Bokesová-Uherová, M.: Zdravotníctvo na Slovensku v období feudalizmu. Bratislava 1973.

Cardona, P. et al.: Origin of tuberculosis in the Paleolithic predicts unprecedented population growth and female resistance. Scientific Reports 10, 2020, 42.

Diamond, J.: Osudy lidských společností. Střelné zbraně, choroboplodné zárodky a ocel v historii. Praha 2000.

Green, M. H. et al.: Pandemic Disease in the Medieval World. Rethinking the Black Death. The Medieval Globe Books 1. B. m. v. 2014.

Harper, K.: The Fate of Rome. Climate, Disease and the End of an Empire. Princeton 2017.

Kohn, G. C.: Encyclopedia of Plague and Pestilence. New York 2007.

Kovár, B./Zajac, O./Benediková, L.: Epidémie v dejinách. Ľudstvo v boji s neviditeľným nepriateľom. Bratislava 2020.

Kovár, B.: Sila zániku. Kolapsy starovekých a stredovekých spoločností. Bratislava 2020.

Livi Bacci, M.: Populace v evropské historii. Praha 2003.

Liška, A.: Cholerová epidémia z roku 1831 a jej priebeh v Prešovskej eparchii. Prešov 2012.

Montanari, M.: Hlad a hojnosť. Dejiny európskeho stravovania. Bratislava 2004.

McCormick, M./Büntgen, U./Cane, M. A. et al.: Climate Change during and after the Roman Empire: Reconstructing the Past from Scientific and Historical Evidence. Journal of Interdisciplinary History 43(2), 2012, 169–220.

Ricziová, B.: Boj proti pravým kiahňam v kontexte dobových lekárskych a osvetových spisov pre slovenské obyvateľstvo. In: M. Bada/D. Duchoňová: Pohromy, katastrofy a nešťastia v dejinách našich miest. Bratislava 2019.

Salfellner, H.: Die Spanische Grippe. Eine Geschichte der Pandemie von 1918. Prague 2018.

Spinney, L.: Pale Rider. The Spanish Flu of 1918 and How it Changed the World. New York 2017.

Obrazová príloha: South China Morning Post, TopFoto, P. Bruegel, wikipedia.org

Ak si kúpite knihu cez odkazy zdieľané v tomto článku, dostaneme malú províziu na našu činnosť.

Páči sa ti náš článok? Podpor nás a vydávanie ďalších článkov na Patreone

vyštudoval históriu a filozofiu na UPJŠ v Košiciach a doktorát obhájil na Historickom ústave Slovenskej akadémie vied v Bratislave. V súčasnosti pôsobí ako post-doktorand na Deutsches Historisches Institut vo Varšave a zároveň na Historickom ústave SAV. Vo svojom výskume sa zaoberá najmä dejinami prvej polovice 19. storočia. Absolvoval študijné a výskumné pobyty na univerzitách a vedeckých inštitúciách vo Francúzsku, Nemecku, Rakúsku, Poľsku a Slovinsku.

Vyštudoval archeológiu a históriu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Zúčastnil sa archeologických expedícií vo Francúzsku, v Kuvajte, v Guatemale a v Sudáne. Pracuje v Archeologickom ústave SAV. Voľný čas venuje portálu Historyweb.sk (HistoryLab.sk). Je spoluautorom a editorom kníh Kolaps očami archeológie, Archaeology of Failaka and Kuwaiti coast, História pre zaneprázdnených a Epidémie v dejinách. Najnovšie mu vyšla kniha Sila zániku : Kolapsy starovekých a stredovekých spoločností.

Vyštudovala odbor archeológia – história na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Od roku 1999 pôsobí v Archeologickom ústave v Nitre, kde obhájila dizertačnú prácu, a kde sa špecializuje na záver pravekého a na protohistorické obdobie (doba halštatská a doba laténska).